Kdekoľvek pod šírym nebom Som dnes v pekle, v očistci alebo v raji?

Deň venovaný Dantemu Alighierimu, v taliančine Dantedì, ktorý bol ustanovený na 700. výročie básnikovej smrti a pripadá od roku 2020 vždy na 25. marca (pravdepodobný dátum začiatku jeho cesty do posmrtného života a nie náhodou aj sviatok Zvestovania Panne Márii, deväť mesiacov pred Vianocami, a symbolický dátum začiatku božského stvorenia spojený s jarou), som oslávil zakončením rozprávania o Komédii v divadle v troch večeroch s názvom Z nášho života: peklo, očistec, raj.

Verím, že to nie sú miesta, kam ideme až po smrti, ale kde už sme (sú to stavy a vrstvy našej existencie) každý deň, na základe viac či menej vedomého rozhodnutia.

Veľká literatúra nezahaľuje život, ale podáva svedectvo o jeho prežívaní „bez okolkov“, teda s presnosťou slov.

Keď básnik rozpráva o ceste do posmrtného života, je to preto, lebo putuje na onen svet ako vyhnanec: všetko stratil, do Florencie sa už nikdy nemôže vrátiť pre nespravodlivý rozsudok. Jeho život je „uväznený“, a napriek tomu nájde cestu do neba. No nie tým, že hneď vystúpi nahor, ale tým, že začne kopať ešte hlbšie, keď sa nachádza práve na dne priepasti.

Aby sa človek mohol dotknúť neba, musí sa najprv dotknúť dna a nebáť sa ho dokonca prekročiť.Zdieľať

Keď sa Dante napokon dotkne až zamrznutého dna pekla, zistí, že je tam v skutočnosti akási štrbina, a to, čo spočiatku vyzeralo ako zostupovanie, sa neskôr javí ako vystupovanie. Totižto po príchode do stredu zeme Vergílius pomôže Dantemu prekĺznuť popri Satanovom tele (súboj telo na telo so zlom), ktoré tam v ľade uviazlo, a potom mu pomôže postaviť sa hore nohami, aby ho tak mohol uviesť do druhej hemisféry. Tam vystúpi na horu očistca, odkiaľ potom odletí do raja.

Dante mi podaroval slová, ktorými by som rád definoval ľudskú skúsenosť, ktorá sa skôr či neskôr prihodí každému z nás: aby sa človek mohol dotknúť neba, musí sa najprv dotknúť dna a nebáť sa ho dokonca prekročiť.

Tie malé každodenné odumierania a napokon aj smrť samotná, s ktorými sa stretávame, sú totiž prechody (blížiaca sa Pascha/Veľká noc znamená v hebrejčine doslova „prechod“).

Sú to len metafory alebo je to naozaj skutočnosť?

Ak sledujeme smer Danteho cesty, zistíme, že v pekle ide vždy doľava, v očistci doprava, v raji vertikálne: tá mapa „nášho života“ je vlastne špirála (ukážte ukazovákom nadol a nechajte ho otáčať doľava, pomaly otáčajte rukou nahor, pričom otáčanie prsta nezastavujte: rotačný pohyb zľava teraz smeruje doprava). Danteho cesta sa teda skladá z dvoch špirál (peklo je lievikovitá priepasť, očistec je tomu zodpovedajúca hora), z jediného výstupu do stredového bodu-uzla a v jedinom smere.

Rovnako ako on, aj my môžeme napredovať v uskutočňovaní seba samých prostredníctvom stretnutia s druhými (inak, Komédia je dielo s najväčším počtom postáv vo svetovej literatúre) a s tým Druhým, a teda následne aj so sebou samým, pretože len vo vzťahu naozaj zisťujeme pravdu o tom, kto sme.

Dante sa preto vždy uberá jedným smerom, smerom hore (k Druhému), v postupnom oslobodzovaní sa od „bremena“ života: „hriechu“.

Slovom „hriech“ prekladáme antické slovo, ktoré znamenalo „mimo cieľa, mimo stredu“, to, čo sa nepodarí, ako keď sa rozbije vzácna váza alebo športovec utrpí vážnu nehodu a my si povieme: „Ach, aká škoda! Aký to hriech!“

Hreším, míňam sa so svojím cieľom zakaždým, keď zrádzam sám seba, to znamená, keď klamem sám seba.Zdieľať

Tento výkrik sa nevzťahuje na porušenie pravidiel, ale na chýbajúce uskutočnenie niečoho, čo malo svoj jasný cieľ: „hreší“ ten, kto zrádza sám seba.

Každý z nás je povolaný vytvoriť zo seba majstrovské dielo, teda priviesť k dokonalosti/uskutočniť svoju „formu“.

Hriech nás „de-formuje“ podobne, ako to robí nejaký vandal, keď zbavuje pôvodnej formy majstrovské dielo.

Hreším, míňam sa so svojím cieľom zakaždým, keď zrádzam sám seba, to znamená, keď klamem sám seba, že nie som tým, kým som, a tak zrádzam svoju skutočnú túžbu, ktorá je tým mojím povolaním, ktoré mi život zveril, iba mne: princíp oživenia, ktorý mi dáva jedinečné miesto vo svete.

Dante sa vo svojom dlhom špirálovom vzostupe učí nezrádzať samého seba (peklo), oslobodzovať sa od toho, čo ho k zrádzaniu privádza (očistec) a letieť priamo k vlastnému naplneniu/uskutočneniu (raj).

Stručne povedané, špirála vzostupu v Komédii je geometrickým obrazcom, ktorý najlepšie predstavuje cestu každého človeka do stredu seba samého, kde zisťuje pravdu o sebe: byť a robiť to, čím môžem byť a čo môžem robiť len ja, žiť autentický život, od ktorého sa vzďaľujem alebo ku ktorému sa približujem prostredníctvom mnohých pokusov, aj tých bolestných, v ktorých ide o snahu stúpať k sebe samému.

Preludy existencie, falošné túžby po existencii a láske nás decentralizujú tým, že nás nútia žiť život, ktorý nie je náš: „skutočná škoda/hriech“.

Na to, aby sme sa skoncentrovali, zhromaždili energie a nasmerovali ich k cieľu, ktorý tak dychtivo chceme dosiahnuť, je potrebné postupovať smerom nahor, tzn. rozpoznať v každodennej skúsenosti, čo vedie k zrade alebo k tomu, aby sme sa „skoncentrovali“: zúfalstvo, smútok a radosť sú toho neklamnými znakmi.

Na konci cesty, tvárou v tvár Bohu, sa nerozpúšťa, ale napĺňa, dokonáva sa.Zdieľať

Náš život je peklom, ak sme sa vyosili (zúfalstvo); očistcom, ak sa po nájdení toho nášho stredu stratíme opäť v niekom inom (smútok); rajom, ak každé naše gesto vychádza z našej jedinečnosti (radosť).

Pavese to napísal už vo svojom známom diele Mestiere di vivere (Remeslo života): „Ako je možné, že bez toho, aby ste to vedeli, ste všetko nasmerovali do stredu? Vnútorná logika, prozreteľnosť, životný inštinkt?“

Nech by sme mu dali akúkoľvek odpoveď, naše jadro (ten pôvod a inšpirácia: to, kvôli čomu som na svete a prečo prichádzam čoraz viac na svetlo sveta) pôsobí v nás.

Ak sme v súlade s trajektóriou nášho jadra, sme v raji, ak sa od nej odchýlime, v očistci, ak sa jej zriekneme, v pekle.

Život je potom nevyhnutne cestou za pochopením toho, čo nám pomáha kvitnúť alebo hniť, neustálym dolaďovaním našej túžby: opakom „hriechu“ je potom „zacieľovanie“.

Ako však máme pochopiť, či sme dostatočne (kon-)centrovaní, zacielení? Jednoducho tak, že prinášame ovocie (o „koncentráte“ sa hovorí aj ako o pravej šťave) spôsobom bytia, ktorý nás robí originálnymi, teda pôvodnými: jablko je finálnym cieľom semienka, ale zároveň predstavuje pôvodný zdroj nových semienok.

To sa deje aj v prípade Danteho. Na konci cesty, tvárou v tvár Bohu, sa nerozpúšťa, ale napĺňa, dokonáva sa, čo znamená, že sa stáva tým Dantem, akým môže byť len Dante, a naozaj, „vracia“ sa na zem, teda k sebe samému, ako obnovený: je síce stále vo vyhnanstve a bez ničoho, ale úplne koncentrovaný, zameraný na stred, obnovený vo svojom autentickom ja ako syn Boha, Stvoriteľa a Lásky, s ktorým sa stretol tvárou v tvár.

Najkratšou cestou, ako sa môžeme dostať do raja, je dotknúť sa dna.Zdieľať

Teraz sú tie energie, ktoré ho robia plne človekom, oslobodené. Dante môže konečne slobodne tvoriť a milovať: napĺňame/uskutočňujeme sa totiž tým, že privádzame na svet to, čo je už v nás a čo je tak odjakživa určené na to, aby prišlo na svet, nech to stojí, čo to stojí.

Pýtať sa sám seba, či som dnes v pekle, v očistci alebo v raji, znamená v podstate pýtať sa sám seba, či sa dnes život vo mne a okolo mňa zmenšuje, stagnuje alebo rastie, teda či som sa sám nejako nezradil.

Keď básnikovi 15 rokov po vyhnanstve ponúkli návrat do Florencie pod podmienkou, že sa verejne prizná k vine, ktorej sa nikdy nedopustil, Dante vo svojom slávnom liste florentskému priateľovi na tento návrh odpovedal: „Toto nie je spôsob, ako sa vrátiť do vlasti, ale ak sa nájde iný spôsob, ktorý nepoškodí Danteho čestnosť, ten bez otáľania rád prijmem, ale ak takýmto spôsobom nemám vstúpiť do Florencie, tak už do nej radšej viac nevstúpim. No a čo? Nebudem vari môcť odvšadiaľ vidieť svetlo slnka a hviezd? Nebudem vari môcť rozjímať o najsladších pravdách kdekoľvek pod šírym nebom? Iste mi tam nebude chýbať ani ten kúsok chleba.“

Vo vyhnanstve, ale verný sám sebe, Dante vybudoval vlasť nielen sebe, ale aj nám.

Tú vlasť, kde môžeme byť slobodní, nech sa nachádzame kdekoľvek.

Najkratšou cestou, ako sa môžeme dostať do raja, je dotknúť sa dna (bolesť je život, ktorý sa chce uzdraviť a vyklíčiť) a prelomiť vrstvu „hriechu“ (lži a nelásky), ktorá nám bráni obývať raj, ktorý už nosíme v sebe a ktorý môžeme „otvoriť“ len my na zemi.

Nech sa nachádzame kdekoľvek.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della Sera.