Pugačovová a Simonianová pred majestátom smrti Ako sa postaviť k tomu, že Rusko možno príde o svoju najlepšiu propagandistku?

Rozhovory 76-ročnej legendy sovietskej estrády Pugačovovej a 45-ročnej ria­diteľky štátneho ruského mediálneho koncernu Simonianovej boli celkom iné, ale niečo mali spoločné – blízkosť smrti.

Speváčke, ktorá sa počas roka 2022 postupne vysťahovávala do exilu, šlo v triapolhodinovom rozhovore jednoznačne o jej duchovné dedičstvo.

Na rozdiel od svojho – o 27 rokov mladšieho – manžela Maxima Galkina sa doteraz málokedy vyjadrovala k ruskej agresii proti Ukrajine.

Dlhší čas mlčala, iba v júli 2024 verejne komentovala bombardovanie kyjevskej detskej nemocnice Ochmatdyt slovami: „BOH je trpezlivý, ale všetko má svoje HRANICE.“

Až niekedy teraz, v neskorom lete roka 2025, keď sa „nohy už trasú, ale ruky ešte nie“, Pugačovová sa rozhodla porozprávať o všetkom.

A svoj duchovný odkaz zakončila tajuplnou vetou, vraj vie, „čo sa stane ďalej“. A že si treba zapamätať rok 2027.

Pugačovovej rozhovor s novinárkou Katerinou Gordejevovou, ktorá je v Rusku označená titulom „inoagentka“, mal za krátky čas 25 miliónov pozretí a 177-tisíc takmer výlučne nadšených komentárov. Napriek tomu mal len minimálny vplyv na dianie vnútri Ruska.

A to najmä preto, že si ten rozhovor pozrelo síce veľa po rusky hovoriacich ľudí, ale žijúcich mimo Ruskej federácie. 

Ruské médiá túto mediálnu udalosť roka zatajili.

Dvojicu Soloviov – Simonianová považujem za svetovú špičku politickej propagandy.

Oveľa menej pozretí, ale zato rádovo väčší vplyv na Rusov v Rusku malo pätnásťminútové vyhlásenie, kvôli ktorému prišla šéfredaktorka propagandistickej siete RT Simonianová do tolkšou vojnového propagandistu Vladimira Soloviova.

Už veľa rokov sledujem dvojicu Soloviov – Simonianová, ktorá spolu vystupuje veľmi často spolu, lebo ich považujem za svetovú špičku politickej propagandy.

Za tri a pol roka vojny sme sa mohli presvedčiť, že ruská armáda a ruská rozviedka neznamenajú veľa, zato ruská propaganda je stále diabolsky dobrá.

Poznámka pod čiarou: Asi nie je náhoda, že mužík túžiaci rozhadzovať všade navôkol jadrové hlavice je ruský Žid a žienka recitujúca nežné ruské básne je ruská Arménka.

Bežný Rus by na to nemal IQ.

V tomto roku na dvere propagandistky Simonianovej neustále klope smrť.

Jej manžel Tigran Keosajan, režisér arménskeho pôvodu s vlastnou propagandistickou reláciou, začiatkom roka upadol do kómy.

Na jar sa potom Simonianová objavila v jednej tolkšou pre ženské auditórium a plačúcky sa priznala, že život bez milovaného muža jej už nedáva zmysel. Dokonca hovorila o tom, že zvažuje, že by nechala deti sestre a „ušla na SVO“, teda na ukrajinský front, kde by ju, samozrejme, „na druhý deň odpráskli“.

Tigran Keosajan pred týždňom vo veku 59 rokov zomrel.

Krátko predtým diagnostikovali Simonianovej, ktorá má 45 rokov a tri deti, smrteľnú chorobu.

Simonianová to oznámila v spomínanom pätnásťminútovom vystúpení u Soloviova.

A musím uznať, že išlo o najsilnejší odkaz, aký najsilnejšia ruská propagandistka kedy zanechala.

Nablýskaný dokument má aj presvedčiť divákov, že surogátna rodina je niečo normálne.

Porovnávam teraz teda výstupy týchto dvoch slávnych Rusiek, lebo v dnešnom Rusku ich možno vnímať ako dva antipódy.

Na jednej strane klasická vlastenecká matka, ktorá v prirodzenom veku porodila tri deti, tie majú dnes od 5 do 12 rokov.

A na druhej strane ikskrát preoperovaná starnúca diva, ktorá si vo veku 64 rokov a po boku svojho piateho manžela Galkina zaobstarala dcérenku a synčeka.

A to vďaka metóde, ktorú ústavná väčšina slovenského parlamentu minulý piatok z dobrých dôvodov zakázala – surogátnemu materstvu.

Dokonale nablýskaný dokument, nakrútený v sídle Pugačovovej rodiny v lotyšskom plážovom letovisku Jurmala, má okrem iného za cieľ presvedčiť divákov, že takáto surogátna rodina je niečo úplne normálne.

To sa aj podarilo, mnohé zo 177-tisíc nadšených komentárov vyzdvihli práve tieto deti, ktoré boli doteraz málo medializované.

A naozaj, vzťah medzi slávnou dôchodkyňou a jej 12-ročnými deťmi vyzerá vo filme láskavo a prirodzene. Obzvlášť keď dcéra s potmehúdskym úsmevom kráča vedľa mamy po piesočnatej pláži Baltského mora. No je to sympatická rodinka.

Naučte sa usilovať sa o dobré, pekné veci. Netreba nič ničiť, treba tvoriť.

Aj samotný rozhovor je miestami dojímavý.

Týka sa všetkých fáz speváčkinho dlhého života.

Od detstva prežitého v sovietskej „komunálke“, kde bola malá Alla najšťastnejšia, keď musela s bratom kvôli hosťom spať pod kuchynským stolom: „Taký bol náš domov!“ Až po detstvo svojich vlastných detí, ktorým spolužiaci v moskovskej škole v septembri 2022 nadávali do „detí špiónov“.

Takže Alla teraz už raz a navždy odsudzuje vojnu a cieľom celého rozhovoru je: „Nech tu zostane dokument pre ľudí.“

Hovorí v ňom aj toto: „Existuje pojem svedomia, ktorý je cennejší ako sláva, luxus, cennejší ako čokoľvek iné na svete.“ A dodá: „Povedať vlasti, že ona nemá pravdu, to je vlastenectvo.“

Na konci Pugačovová niekoľkokrát nezadržala slzy. Obrátila sa na svojich fanúšikov, nech sú kdekoľvek, poďakovala im za šťastie z tejto komunikácie.
„Prozápadná liberálka“ gorbačovovského strihu vyzvala svojich krajanov: „Naučte sa usilovať sa o dobré, pekné veci. Netreba nič ničiť, treba tvoriť. Treba sa modliť za mier, a nie vychutnávať si vojnu.“

S iróniou spomenula sovietsky vtip o tom, ako všetkým ľuďom nariadili, aby sa dostavili na Červené námestie, kde ich budú vešať.

Zaznela pri tom len jedna otázka – či si majú ľudia priniesť vlastnú slučku alebo im ju dajú na mieste.

Pugačovová za tie tri a pol hodiny porozprávala aj množstvo papalášskych historiek, no bez hlbšieho morálneho obsahu. 

Takže je to síce pôsobivý dokument o tom, čo kráľovná sovietskej estrády chce po sebe zanechať, ale nie je ohromujúci.

Ohromujúci nad akúkoľvek predstaviteľnú mieru bol pätnásťminútový monológ zo 7. septembra, v ktorom propagandistka Simonianová u Soloviova oznámila, že lekári jej práve diagnostikovali „strašnú ťažkú chorobu“.

Ukázala potom na pravoslávne vyznamenanie, ktoré nosí pripnuté nad srdcom, a naznačila, že „práve tu, pod týmto vyznamenaním“ podstúpi na druhý deň operáciu prsníka.

Smrteľne chorá ruská propagandistka v tej chvíli siahla rukou po krížiku na svojom náhrdelníku.

„To vyznamenanie mi včera udelil patriarcha, keď som si už bola istá, že zajtra neprídem do vysielania a že pravdepodobne už nikdy prídem do vysielania, ale patriarcha ma vzal za ruku a povedal mi: ‚Ты воин.‘“

Ty si vojak.

Prišla teda do štúdia: „Lebo patriarcha mi povedal, že som vojak, tak som prišla podporiť mamičky, ženy, sestry, dcéry, ktoré čakajú teraz na svojich blízkych z frontu.“

S absolútnou profesionalitou potom urobila dych vyrážajúci historický oblúk: začala od „dievčat z Mladej gardy, ktoré vedeli, že im odrežú prsia zaživa – nie tak ako mne, pod narkózou, ale zaživa – a zabijú ich s tými odrezanými prsami“, ale tie dievčatá aj tak „krôčik za krôčikom“ urobili všetko pre to, „aby sa aspoň o sekundu, o minútku priblížilo naše víťazstvo“.

Pokračovala rozprávaním o hrdinstve ruských vojakov z jednej vojny proti Perzii. Nevedeli dostať kanón cez rieku, a tak vytvorili most zo svojich tiel: „Oni, prirodzene, všetci zahynuli, ale kanón bol zachránený a bitka bola vyhraná.“

A potom, citujúc výrok Fridricha Veľkého o obetavosti ruského vojaka, Simonianová sa dostala až ku kresťanským mučeníkom, ktorí „ako živé fakle osvecovali Nerónove večere“, dokonca došla až k svätému Prochorosovi, ktorého roztrhal „na kusy pohanský dav v Antiochii – a aký bol šťastný, že Pán mu dal možnosť zahynúť v jeho mene!“

„Keby nebolo sily tohto ducha, dnes by sme možno ani nepoznali to slovo – Kristus.“ Smrteľne chorá ruská propagandistka v tej chvíli siahla rukou po krížiku na svojom náhrdelníku.

Povedala: „To je sila ducha, vďaka ktorému sme vyhrali, vyhrávame a budeme vyhrávať vždy.“

Do protikladu ruského bojového ducha, ktorému tradične nezáleží na počte zmarených životov, dala niečo, čo označila zastaraným slovom z dialektu. Je to jediné ruské slovo, ktoré sa začína na písmeno Ы, Ыжлость.

Yžlosť znamená skleslosť, smútok, melanchóliu, predovšetkým na začiatku jesene. Simonianová použila ešte iné zvláštne slovo: malodušie.

Aj touto mentalitou vysvetlila katastrofálnu pôrodnosť, lebo pôrod je spojený s bolesťou.

„U nás sa dnes rozširuje veľmi vážna propaganda malodušia.“

Jej dcéra vraj prišla domov a rozprávala, o čom sa učila v škole – o „emocionálnom vyhorení“.

Simonianová si predstavovala, ako by sa jej krymská babička, „ktorá musela ako deväťročná zabezpečiť rodinu, lebo mama bola tehotná a otec na fronte, smiala na emocionálnom vyhorení“.

Spomínala, že v neskorom Sovietskom zväze bol idolom Hemingway, „taký mužík, jeho podobizeň visela v každej inteligentnej domácnosti“.

„A čo je teraz v móde? Miluj seba, miluj svoj malíček. Zobuď sa ráno a povedz si, ja ľúbim svoj malíček a nikto nemá právo urážať môj malíček.“

Aj touto mentalitou vysvetlila katastrofálnu pôrodnosť, lebo veď pôrod je spojený s bolesťou. „Vyrastá generácia soplíkov.“

Proti takémuto „malodušiu“, hovorí Simonianová, musí Rusko práve počas vojny bojovať.

Koniec zhrnutia.

Odkaz najvyššie postavenej ruskej propagandistky, ktorej zomrel manžel a ktorá sa sama nečakane ocitla pred majestátom smrti, bol zrozumiteľný.

Vyslovila svoje predbežne „posledné slová“ sústredene, bez sĺz a bez sebaľútosti.

Obávam sa, že tá jej viera je veľmi zvodná.

Ona má vo svojej kancelárii žltý štátny telefón, ktorý poskytuje zabezpečenú linku s Kremľom. Ale teraz – rovnako ako Alla Pugačovová v Jurmale  – povedala všetko, čo musela ešte povedať.

Mňa šokovalo, že ako stredoeurópsky kresťansky konzervatívec som mohol so Simonianovou iba súhlasiť.

S výnimkou jedného maličkého detailu, že ruský vojak na Ukrajine nevykonáva hrdinské mučeníctvo pre Krista, lebo ja to považujem za nezmyselný bratovražedný zločin.

Simonianová očividne verí v niečo iné.

Obávam sa, že tá jej viera je veľmi zvodná.

Teraz som v rozpakoch, ako sa máme postaviť k možnej smrti najlepšej propagandistky zla.

Inštinktívne jej želám, aby tú rakovinu prežila.

A aby potom Rusov svojím obrovským talentom presviedčala o mieri.