Limity bratislavskej bubliny Nová stredopravá strana ako reality šou

Ako plynie čas, tým je jasnejšie, čo bolo mnohým zrejmé od začiatku. Existujúce preferenčne malé stredopravé politické strany spolu s novými, ktoré ešte majú vzniknúť, aby „zachránili Slovensko pred návratom Roberta Fica“, budú musieť vytvoriť nejaký druh jedného subjektu. A hlavne: aj potom bude úspechom, ak tento subjekt vôbec prekročí 5-percentnú hranicu potrebnú na vstup do parlamentu.

Viacerí, na ktorých majú byť tieto strany postavené, či už je to Mikuláš Dzurinda, Eduard Heger, Jaroslav Naď, Juraj Šeliga, Veronika Remišová, Miroslav Kollár, Robert Mistrík a podobne, sa z času na čas prihovárajú verejnosti v snahe predstaviť svoje politické názory a videnie seba v novom subjekte. Niektorým sa chce do toho viac, iným menej, niektorých do toho viac tlačia médiá. Pravidelne si v spravodajstve a komentároch zažívajú svojich pár dní slávy a popri tom sa z času na čas vyhraňujú jeden voči druhému.

Problém je, že si neuvedomujú, ako toxicky to pôsobí. Nekonečné verejné diskusie o tom, kto koho by si v domnelej strane predstaviť vedel a koho už nie alebo kto má aký názor na ktorého vládneho či opozičného politika, sú hodné skôr treťotriednej reality šou. Namiesto riešenia vážnych problémov, ktorým ako krajina čelíme, sa vybíjame v osobných šarvátkach.

Ako krajina čelíme vážnym problémom, na ktorých zvládnutie potrebujeme viac pokory a sústredenie sa na to, čo treba spraviť. Ak budú stredopravé strany ďalej riešiť hlavne vzťahy medzi sebou, svojho voliča od volieb ešte viac odradia.Zdieľať

Presne aj takáto kultúra je príčinou toho, že sa súčasná vláda rozpadla a napokon sa rozpadá aj samotné OĽaNO ako pôvodne najsilnejšia koaličná strana. Veci, ktoré sú súčasťou politického zákulisia, tam majú zostať a na verejnosť má ísť výsledok.

Pokiaľ chce domnelý subjekt priniesť nejakú reálnu fungujúcu alternatívu a pozbierať mestských stredopravých voličov, mal by jasne povedať, čo bude jeho programom, kto bude v strane za čo zodpovedný, kto bude jeho lídrom, a predovšetkým by sa mal baviť o politike vecne. Tieto neustále prekáračky stojace na osobných animozitách vedú presne k tomu istému znechuteniu, voči ktorému sa v súvislosti s aktuálnou vládou treba vyhraniť.

Podobne treba skresať aj očakávania, ktoré sa do tohto nového subjektu vkladali. Novinári si za posledné mesiace vypočuli teórie o tom, ako získa 20 percent a stredopraví politici opäť Fica aj Pellegriniho porazia. Svedčilo to len o tom, ako úplne mimo reality sú schopní byť viacerí aktéri tohto projektu.

Či už takáto vidina úspechu čerpala z volebného zisku OĽaNO v posledných voľbách, alebo prípadne pri mene Mikuláša Dzurindu ešte zo zisku SDK (?) z volieb v roku 1998, obidve sú úplne mimo. OĽaNO raketovo vyrástlo aj preto, že jeho protagonisti boli nepopísaným papierom, čo už dnes nijako neplatí. Nie sú ani zapísaní ako vzor kompetentnosti, ktorý by oplýval vysokými percentami popularity.

SDK mala v roku 1998 pred sebou úplne iné Slovensko a stálo za ňou vtedy najsilnejšie KDH, ktoré bolo jedinou relevantnou silou stojacou proti Mečiarovi. Dnes KDH ide do volieb (úplne pochopiteľne) samostatne a podobne idú samostatne preferenčne silnejšie Progresívne Slovensko, SaS či Sme rodina. Priestor pre nový stredopravý subjekt je dnes (a bol od začiatku) veľmi úzky.

Navyše, celý tento projekt je do veľkej miery aj výsledkom predstáv ľudí žijúcich v kultúre hlavného mesta. Inak povedané, je produktom bratislavskej bubliny. Voliči žijúci na východ od Nitry málokedy tušia, kto je Miroslav Kollár či Robert Mistrík, Dzurindu vnímajú ako schopného politika s istou záťažou z minulosti, ale predovšetkým ako politického dôchodcu. Hegera možno rešpektujú ako premiéra, ktorý nepôsobí tak chaoticky ako Matovič, ale súčasne nie je takým tvorcom politiky, na ktorom by sa nová veľká strana dala postaviť.

Aj KDH, ktoré sa stále bezpečne neodpútalo od hranice zvoliteľnosti, je so svojimi početnými starostami a primátormi naprieč Slovenskom na tom omnoho lepšie.

Naša susedná krajina je bombardovaná jadrovou veľmocou a koniec vojny je v nedohľadne. Firmy, samosprávy aj domácnosti čelia vysokej inflácii a rekordným cenám za energie. Zlyháva nám zdravotníctvo, štát zlú situáciu mnohých oblastí rieši iba ďalšími výdavkami a nárastom zadlžovania. Ako krajina čelíme vážnym problémom, na ktorých zvládnutie potrebujeme viac pokory, realistického uvažovania, sústredenie sa na kľúčové témy a na to, čo treba s krajinou spraviť. Ak budú stredopravé strany ďalej riešiť hlavne vzťahy medzi sebou, svojho voliča k voľbám nezmobilizujú, ale ešte viac odradia.