Počet vodičov a vodičiek na Slovensku kontinuálne rastie. Kým v deväťdesiatych rokoch minulého storočia mali vodičský preukaz dva milióny ľudí, v roku 2022 evidovalo ministerstvo vnútra 3,7 milióna vodičov.

Pre mnohých z nich je šoférovanie úplná samozrejmosť a po získaní „vodičáku“ sa do toho dostali úplne prirodzene. Existuje však aj veľká skupina ľudí, ktorí síce zložili skúšky, doklad si dokonca roky nosia v peňaženke, no zo šoférovania majú obrovský strach a vyhýbajú sa mu. Často však prídu situácie, keď ho musia prekonať a vziať volant do vlastných rúk.

Mamy (ne)šoférky

Podľa inštruktorov, s ktorými sme sa rozprávali, tvoria najväčšiu skupinu tých, ktorí po rokoch znova sadajú za volant, mamy. „Kondičné jazdy si v autoškolách objednávajú žiaci, ktorí neboli úspešní na záverečnej skúške, a aj držitelia vodičského oprávnenia, ktorí dlhšie nejazdili a potrebujú sa zdokonaliť a preopakovať si skôr nadobudnuté zručnosti a vedomosti. Prevažujú mamičky kvôli zabezpečeniu chodu domácnosti či vdovy,“ povedal pre Postoj Jozef Rohaľ zo Slovenskej komory výcvikových zariadení autoškôl.

Všeobecne sú však narážky na to, že ženy sú zlé či horšie šoférky, založené na predsudkoch. Zaujímavé v tomto ohľade sú štatistiky o nehodovosti. Zdieľať

Inštruktorka Jana Martinovičová z malackej autoškoly Tomša nezažila, že by sa v ich autoškole prihlásil na kondičnú jazdu muž. „Ženy, ktoré prichádzajú, spája to, že potrebujú niekoho voziť. Či už deti, alebo starých rodičov. Stane sa, že niekto z rodiny ochorie, treba ho voziť na pravidelné vyšetrenia do Bratislavy a chýba šofér. Ďalším dôvodom je dochádzanie za prácou do neďalekého priemyselného parku,“ vysvetľuje motivácie svojich žiačok na kondičných jazdách.

Pani Katarína z Bratislavy začala jazdiť ako 58-ročná kvôli svojim vnúčatám. Aj keď mala vodičský preukaz od dvadsiatky, nešoférovala takmer vôbec. Keď sa dcéry vydali, presťahovali sa každá do inej mestskej časti a tak pani Katarína sadla za volant takmer po štyridsiatich rokoch, aby pre ňu boli stretnutia s vnúčatami dostupnejšie.

Ilustračné foto: www.freepic.com

To, že sa ženy hlásia na kondičné jazdy a vystupujú z komfortnej zóny spolujazdca, však neznamená, že všetci muži šoférujú a nemajú s tým problém. Muži nešoféri, ktorých sme oslovili, sa do odpovedí nehrnuli. Dá sa len domnievať, že pre chlapov je o to ťažšie o tom hovoriť a riešiť svoj problém so šoférovaním, keďže vedenie auta sa všeobecne vníma ako vec, ktorá je pre nich prirodzená a majú ju vedieť. Niektorí sa však napriek reálnej potrebe nikdy nenaučili šoférovať a hlavným vodičom v rodine zostáva manželka.

Otec troch detí Lukáš je dnes skúsený šofér, autom jazdí denne a veľmi rád. Má už najazdené tisícky kilometrov, no spomína, že začiatky pre neho boli veľmi ťažké a stresujúce. „Otec ma prirodzene nikdy neviedol k šoférovaniu. Nemal som to ako iní chlapci na dedine, ktorí už ako tínedžeri skúšali šoférovať auto či jazdili na traktore.“ Vodičák mal, no nejazdil viac ako sedem rokov, v Bratislave využíval MHD, za rodinou jazdil vlakom.

„Zlom prišiel, keď sme s manželkou čakali prvého syna. Museli sme kúpiť auto a reálne som sa učil v premávke veľkomesta. Istý čas som pred každou cestou zažíval riadny stres, ktorý ešte znásobovalo, že vozím v aute tehotnú manželku či neskôr malého syna, ktorý pri dlhších cestách často plakával,“ rozpráva o svojich začiatkoch. Pomohli mu tri hodiny kondičných jázd a to, že sa na šoférovanie pripravoval aj v autobusoch. Všímal si, ako sa autá radia a čo treba robiť. Veľkou pomocou mu bola aj veľmi dobrá orientácia.

Práve zlú orientačnú schopnosť považujú pri šoférskych začiatkoch za kameň úrazu najmä mnohé ženy. Mama dvoch synov Alena zo Senca si šoférovanie obľúbila natoľko, že je to pre ňu oddych. S manželom začínali šoférovať v rovnakom čase, no keďže pracovala na zmeny, auto potrebovala akútnejšie. V rodine sa z nej tak stal šofér číslo jeden. „Problém mám akurát s novými cestami. Nestíham riadiť auto, sledovať značky a dávať popritom pozor, kam ísť. Manžel je tak môj navigátor,“ hovorí o rozdelení úloh v aute.

Všeobecne sú však narážky na to, že ženy sú zlé či horšie šoférky, založené na predsudkoch. Zaujímavé v tomto ohľade sú štatistiky o nehodovosti. Aj keď nemáme údaje o podiele mužov a žien, ktorí denne sadajú za volant, rozdiely v tom, kto spôsobuje viac nehôd, sú priepastné. 

Podľa posledných dostupných údajov ministerstva vnútra spôsobili viac ako polovicu dopravných nehôd muži, za 15 percent mohli ženy. „Pri smrteľných nehodách boli hlavnými vinníkmi muži v približne 85 percentách a ženy v približne 10 percentách prípadov,“ povedal pre Postoj hovorca Policajného prezídia Michal Slivka.

Odkiaľ pochádza strach a ako naň?

Prečo je však predstava šoférovania pre mnohých ľudí desivá takmer ako nočná mora? Jednou z pochopiteľných príčin je prekonanie dopravnej nehody. Mnohí ľudia si zas od začiatku nevytvoria pozitívny vzťah k šoférovaniu, keďže zažili zlý prístup inštruktora v autoškole.

„Na jazdách ma inštruktor ponižoval a pýtal sa, ako môžem byť doktorka. Pritom ma nič nenaučil,“ spomína na krušné časy v autoškole lekárka Eva z Košíc. Skúšky spravila na druhýkrát. Za to, že začala napriek nezdarným začiatkom jazdiť, vďačí podľa vlastných slov okrem svojho odhodlania aj nekonečnej trpezlivosti manžela a dobrého kamaráta, ktorí ju učili šoférovať. „Manžel sa mi neskôr priznal, že skutočne pochyboval, že sa to raz naučím,“ dodáva Eva.

Odborníci sa zhodujú, že zdravý začiatočnícky strach za volantom nie je na škodu. Upozorňuje nás na reálne riziká a pomáha pripraviť sa na to, čo potrebujeme vedieť. Čo ak nás však strach paralyzuje a bráni nám vôbec sadnúť si za volant a začať sa učiť?

Podľa dopravnej psychologičky Anny Kuchtovej si treba v začiatkoch dobre sformulovať svoju motiváciu. „Antoine de Saint-Exupéry je autorom výroku, že ak chcete, aby muži postavili loď, nezačínajte nosením dreva, ale povedzte im o čarovných ďalekých krajinách a nekonečnom mori. Prečo do toho idem?“ Psychologička radí predstaviť si veľmi živo konkrétne benefity, ktoré šoférovaním získam.

Ilustračné foto: www.pixabay.com

Nemusím čakať s deťmi na zastávke a potom sa v autobuse tlačiť, vybehnem si sama na nákup či do plavárne, vystriedam na dlhej ceste manžela, ktorého už zmáha únava, môžem ísť za kamarátkou a jej malými deťmi, keď mi dni na materskej pripadajú nekonečné. „Je fajn sa tomu venovať a dobre si sformulovať svoju víziu. Predstavte si to vo farbách, so zvukmi a s emóciami. Vízia poslúži vždy, keď padnete do neistoty, keď urobíte chybu. Alebo keď vám napadne vzdať sa. Skúste si premietnuť v hlave, akú náročnú situáciu, keď ste sa trebárs aj báli, máte za sebou a ktorá dopadla dobre,“ odporúča psychologička.

Čítajte tiež

Dopravná psychologička o alkohole za volantom Náklady za zadržaný vodičský preukaz sú vo výške rodinnej dovolenky pri mori

Jana Holubčíková

Ak vodič nafúka do jedného promile, zadržia mu vodičské oprávnenie a následne podstúpi psychiatrické vyšetrenie.

Keď je motivácia jasná, začína sa praktická príprava. Vodič, ktorý sadá za volant po rokoch, začína od nuly a nemôže čakať, že po niekoľkých kondičných jazdách z neho bude suverénny šofér. Dôležité je prejsť si značky a pravidlá cestnej premávky. Práve ovládanie pravidiel a vedomie, že ich dodržiavajú aj iní vodiči, môže upokojiť vystresovaného začiatočníka na jeho prvých jazdách. Teoretická príprava sa dá zopakovať aj v autoškole. 

„Každý máme istú mieru odolnosti voči záťaži a máme svoju jedinečnú osobnostnú štruktúru. Veľmi emocionálne labilní ľudia, ľudia s nízkou odolnosťou voči záťaži alebo ľudia impulzívni a úzkostní ľahšie podliehajú situačnému stresu, ťažšie a dlhšie sa upokojujú a pod vplyvom takéhoto rozladenia naozaj môžu podávať horší výkon, robiť chyby,“ hovorí dopravná psychologička Anna Kuchtová. Dôležité je podľa nej byť k sebe láskavý, nenechať sa odradiť chybami a ďalej pravidelne a aktívne jazdiť. Ustráchaný začiatočník sa zväčša nehrnie za volant, ak je v rodine alternatíva. Niekedy ho preto treba „postrčiť“.

Užitočné je prejsť si trasu v hlave dopredu so všetkými detailmi. „Začnite trasami, ktoré si viete úplne dobre predstaviť, až po také, ktoré sú momentálne len ťažko predstaviteľné. Postupne nadobudnete istotu, vaše reakcie sa zautomatizujú. Čas, kým dôjde k automatizácii a ústupu strachu, je pre každého iný, a preto sa s nikým neporovnávajte. U tých, u ktorých to ide ťažšie a úzkosť je silnejšia, asi prídu nejaké nepríjemné stresové prejavy typu studené ruky, vyšší tep, potenie, možno žalúdočné a črevné problémy, ktoré však nemajú dôvod zostať s vami navždy,“ povzbudzuje odborníčka. Ak veľký strach a prehnané obavy neustúpia, treba vyhľadať odbornú pomoc a s pomocou psychoterapeuta pátrať po príčinách.

Veľmi dôležitou vecou je výber inštruktora pre kondičné jazdy. Keď zistíme, že nám ľudsky alebo svojím prístupom „nesadol“, nebojme sa ho vymeniť, aby sa náš odpor k šoférovaniu zas len neprehĺbil. Paralelne je dobré jazdiť aj mimo autoškoly so skúseným šoférom, ktorému dôverujeme. Nie vždy je ideálnou voľbou životný partner. Najlepšie je mať po svojom boku pokojného, trpezlivého človeka, ktorý nás ešte viac nevystresuje a má čas jazdiť s nami v neexponovaných časoch.

Aj keď je spolujazdec spočiatku veľkou pomocou, podľa Kuchtovej sa treba postupne učiť spoliehať na svoje reakcie a rozhodnutia. „Po každej jazde sa pochváľte za to, čo sa vám podarilo, hoci to bolo aj zaparkovanie na dvanásty pokus,“ dodáva odborníčka. Šoférovanie je o koordinovaní viacerých vecí naraz. Z tohto pohľadu je veľkou pomocou automatická prevodovka.

Existujú ľudia, ktorí sa nenaučia šoférovať?

Inštruktori, ktorým sme položili túto otázku, spomínajú na prípady „beznádejných“ študentov. Buď nezvládli ani opakované skúšky, alebo prišli na kondičné jazdy, no mali veľký problém s odhadom vzdialeností a pochopením základných princípov. Ide však o zlomok prípadov. 

Mnoho ľudí, ktorí si o sebe myslia, že na to jednoducho nemajú, sa nechalo odradiť svojimi neúspešnými začiatkami a chybami. No asi nikto, kto v začiatku zviedol veľký boj so svojím strachom a stresom a so „zetkom“ na kufri sa vydal do premávky, svoje rozhodnutie vyšliapať si cestu k šoférovaniu spätne neľutuje.