Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
09. január 2023

Ocenený Eugen Valovič

Bol som ako vojak, ktorý robí, robí a robí. Väzeniu som sa vyhol tichou cestou

Rozprávali sme sa o komunistickom útlaku, o fungovaní tajnej cirkvi, ale aj o úskaliach života na slobode.

Bol som ako vojak, ktorý robí, robí a robí. Väzeniu som sa vyhol tichou cestou
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozprávali sme sa o komunistickom útlaku, o fungovaní tajnej cirkvi, ale aj o úskaliach života na slobode.

Eugen Valovič, pre blízkych jednoducho Evžen, bol jedným z hýbateľov slovenskej tajnej cirkvi. V tom čase sa vedome držal v ústraní a drží sa v ňom doteraz. Preto jeho priateľov a tých, ktorí ho poznajú, o to viac potešilo vysoké štátne vyznamenanie, ktoré mu 1. januára udelila prezidentka Zuzana Čaputová.

Ako ste sa dostali do štruktúr tajnej cirkvi?

Moja angažovanosť sa viaže predovšetkým na zmenu môjho náboženského života. Keď som mal okolo 16-17 rokov, bol som na liečení na Morave. Dovtedy som bol vlažný veriaci, v nedeľu v kostole a dosť. Vtedy som pocítil, že chcem viac. Obrátil som sa na svojho krstného, ktorý ma podnecoval k aktívnej viere, chodil som do kostola, ale cítil som sa veľmi osamotený.

A zrazu keď som prišiel ako prvák na vysokú školu, stretol som na tzv. mládežníckej svätej omši u františkánov jedného konškoláka zo strednej školy. Ten ma tam uviedol, zoznámil som sa s mladými, chodili sme na výlety, väčšinou v nedeľu...

Na jednom takom výlete sa zrazu pri mne pristavil nejaký starší pán, bol to Silvester Krčméry, začal trošičku so mnou rozprávať, čo, ako, prečo... a ponúkol  mi duchovné cvičenia v septembri. To bolo v roku 1969. Tie duchovné cvičenia dával otec Korec. Teda neskorší kardinál, ale ja ho volám otec, vtedy sme ho všetci tak volali.

Odvtedy ste zapadli do štruktúry tajnej cirkvi?

Až spätne si uvedomujem, že Silvo Krčméry s Vladom Juklom naozaj budovali štruktúru. Zo začiatku som to tak nevnímal. Pracovali väčšinou s vysokoškolákmi, ja som študoval „stavbárinu“, dostal som teda na starosť študentov stavebnej fakulty.

Potom ma Silvo zrazu zavolal, aby som šiel na stretnutie všetkých technikov. Mal som hľadať ďalších absolventov a vytvoriť akoby centrálny krúžok na technike. Onedlho ma zasa začal brávať na stretnutia s kňazmi, ktorí chceli byť aktívni pri dodržiavaní všetkých bezpečnostných predpisov. Takže zrazu som bol ponorený aj do toho.

Ja som vás spoznala ako dieťa, keď ste koordinovali tajné náboženské aktivity v Žiline...

Silvo s Vladom postupne budovali štruktúru po celom Slovensku a raz za štvrť roka sme mávali takzvané oblastné stretnutia, kamuflovali sme to názvom „zábavy“. Najprv bolo „centrálko“, celoslovenské, ale potom sme zistili, že lepšie to je rozdeliť na tie najdôležitejšie mestá: Bratislava, Trnava, Žilina a Turiec, Ružomberok a Orava, Košice, Poprad, Rožňava, Banská Bystrica.

Vtedy bolo veľmi zložité odovzdávať si informácie. Počúval sa síce Hlas Ameriky, počúvala sa Slobodná Európa a Vatikánsky rozhlas, ale to bolo rušené – a my sme dávali informácie, ktoré tam nezazneli. Ja som mal na starosti Žilinu, potom postupne Poprad a Košice, Prešov. Vždy tak na dva-tri roky, kým ma nemal kto zastúpiť. Také bolo pravidlo Silva s Vladom – že sa môžem presunúť, keď mám za seba nástupcu.

Tajná cirkev na Slovensku bola jediná opozičná sila so štruktúrou po celej krajine a s masou ľudí.

Vytvárala sa určitá štruktúra, používa sa výraz tajná cirkev alebo podzemná cirkev. Najmä Vlado bol veľmi systematický typ, Silvo bol zasa charizmatický typ. Spätne vidno, že to bolo organizované, hoci ja som si to vtedy zblízka tak neuvedomoval. Uvedomoval som si len, že nás eštebáci nesmú chytiť. (Úsmev.) Bol som akoby vojak, ktorý robí, robí, robí – a v tom všetkom žije.

Okrem mládeže, kňazov, riadiacich štruktúr ste mali na starosti prácu s deťmi.

V roku 1973 som končil školu a od Silva som si pýtal pol roka voľna, aby som spravil štátnice aj diplomovku. On na to, že dobre, ale zrazu mi na jednom stretnutí povedal: nemôžeš stále byť len zašitý a učiť sa, poď v nedeľu na výlet. Tam som zistil, že prišla kopa detí, výlet sa skončil a Silvo zrazu zahlásil, či by sa chceli stretnúť aj nabudúce. Všetci áno, povedal sa termín a Silvo na to, že on síce nemôže, ale je tu Evžen...

Takto som dostal decká a asi raz za mesiac som mal s nimi stretká. Promoval som a týždeň alebo dva nato som robil prvý výlet s deťmi. Odvtedy som cítil, že by som mal s nimi pokračovať. Bolo to možno aj vďaka tomu, že som mal skúsenosť so študentmi, zažil som to a videl som, že treba niečo robiť aj pre rodiny.

Vzniklo z toho veľké hnutie detskej pastorácie.

Na prelome 70. a 80. rokov prišiel Vlado Jukl za mnou a hovorí mi, že je to pekné, že robím s deťmi, ale že to je málo. Mám 10-15 detí, ale treba mať viacerých, čo robia s deťmi, a on nejakých pozná... Tak som sa dal aj na to. Otec Korec mi posielal ľudí, Vlado mi posielal, aj Silvo, takže v priebehu roka-dvoch sa spojilo asi 15-20 ľudí, a o tri roky pribudla dokonca celá ďalšia takáto skupina.

Medzitým som sa zoznámil s Vladom Ďurikovičom, zakladateľom Hnutia kresťanských rodín (HKR), a začali sme spolupracovať. My sme už mali program pre deti, rodiny nám posielali deti, vytvárali sme nové skupiny. Rozrástli sme sa i do iných miest, ako Hriňová, Košice, a postupne sme mali aj celoslovenské stretko.

Postupne som opustil ostatné štruktúry – vysokoškolské stretká, oblastné stretká. Na radu otca Korca som si nechal len jednu špecifickú aktivitu: dával som duchovné cvičenia a duchovné obnovy pre mladých. Boli vždy pomedzi ostatné aktivity súvisiace s deťmi cez niektorý víkend.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ste aj jedným zo zakladateľov spoločenstva Fatima.

Mal som zázemie, od roku 1974 som bol v spoločenstve, čo založili Silvo a Vlado. Každý z nás fungoval v štruktúrach tajnej cirkvi, ja som mal duchovné vedenie a pravidelnú formáciu u otca Korca, ale druhú formáciu som mal v tomto spoločenstve. Volali sme sa Spoločenstvo aktuálnych služieb a potom sme si dali titul Agapé z toho dôvodu, aby si eštebáci nemysleli, že to je slovenské. Teraz sa to volá Spoločenstvo Fatima.

Zvláštnosťou tohto spoločenstva je orientácia na obrátenie Ruska...

Silvo s Vladom hovorili, že nesmieme zabúdať na krajiny, kde je to horšie ako u nás. Mali takú výraznú ideu – pochádzajúcu od profesora Kolakoviča –, že spása príde od východu, takže pokiaľ sa v Rusku nezmení situácia, nepohne sa to ani u nás. Nosili sme tam Písma a tak. Tam som mal silné zážitky, ale to je dlhý príbeh.

Môžete k tomu povedať viac?

Napríklad som Silvovi neveril, že majú ručne písané Písmo. Raz som tak jednej babičke dal Písmo, malé vreckové, a ona mi zrazu ukázala ručne písané, to bol pre mňa zážitok ako hrom. Alebo som stretol Alexandra Meňa, ktorý potom tragicky zomrel v roku 1990. Bol to pravoslávny kňaz, veľmi aktívny. A to všetko vďaka tomu, že Silvo s Vlado mali zmapované školy a zmapovaných ľudí nielen na Slovensku, ale usilovne zbierali adresy aj do Ruska, takže keď tam niekto išiel, skoro v každej oblasti mal nejaké kontakty.

Na Slovensku sme boli bití, ale predsa len sme pamätali – vďaka Silvovi s Vladom – aj na Sovietsky zväz, potom dokonca presunuli pozornosť aj na Čínu... Neboli sme uzavretí do seba.

Do Sovietskeho zväzu sa dalo ísť „len tak“?

Zájazdy boli za odmenu. My sme boli zvyknutí maskovať sa, ja som sa aj v robote snažil byť neaktívny, keď ma napríklad chceli zvoliť za úsekového dôverníka ROH, nechcel som to zobrať, ale otec Korec mi poradil, že nie je zlé aj v robote byť zapísaný skôr v dobrom.

„V nedeľu, to bolo už 19. novembra, nám prišiel Ferko Novajovský slúžiť svätú omšu a hovorí: ,Viete, čo sa deje?‘ Tak sme sa dozvedeli, že v Prahe sa niečo robí, a potom sa to už rozbehlo.“ Zdieľať

Neskôr som bol dokonca v Zväze československo-sovietskeho priateľstva. Ja som nie vždy verejne hovoril, že som veriaci, skôr som volil štýl byť láskavý, nepoužívať slová, aké boli bežné. Raz kolega prišiel nejaký vytočený, jedna nadávka za druhou, a zrazu hovorí, „Evžen, prepáč ale musel som to urobiť“.

Boli ľudia, ktorí boli ostentatívnejšie veriaci, v robote vyslovene zápasili, bojovali, chceli takto určité veci dosiahnuť. Ja som to prešiel akoby takou tichšou cestou.

ŠtB vás nemala v hľadáčiku?

Mnohí sa čudujú, že sa na mňa neprišlo. Otec Korec mi hovorieval, aby som sa netlačil dopredu. Napríklad keď bola v marci 1988 sviečková manifestácia, hovoril mi: Nechoď úplne do stredu, lebo ak zoberú Silva, Vlada, Ferka Mikloška, mňa a ešte niektorých, treba, aby ste pokračovali. Toto som mal na pamäti a aj pri veľkých púťach som vždy bol trošku v úzadí.

Neskôr mi niektorí historici hovorili, aj na základe dokumentov Ústavu pamäti národa, že moje meno nie je v záznamoch také časté. No neviem, ja som to neštudoval.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo by ste zdôraznili ako prejav náboženskej neslobody za komunizmu?

V prvom rade, ja o období do roku 1989 nemôžem povedať, že som nebol slobodný. Vnútornú slobodu som mal, ale slobodu aktivity a náboženskú slobodu vierovyznania navonok som, samozrejme, nemal. Všetci sme žili s tým, že nám hrozí väzenie.

Veľmi mi pomáhalo spoločenstvo Fatima, so Silvom sme riešili situácie, akoby sme boli v base. Obidvaja aj s Vladom tam boli, dosť dlho. Boli tu aj kňazi, ktorí si mysleli, že ak chcú fungovať, musia štátu robiť trošku po vôli. Ale otec Korec, Silvo, Vlado aj množstvo rehoľníkov cítili, že musia naplno robiť a nemôžu veľmi kalkulovať so štátom.

Pocítili ste hrozbu väzenia aj na vlastnej koži?

Bol som druhák alebo tretiak vysokoškolák, mali sme stretko stavbárov, dohodli sme si lyžovačku. Práve na tom stretku som čítal jeden list od veriaceho zo Žiaru nad Hronom, ktorý nás povzbudzoval, že nie sme zablúdenci, nie sme mimo atď. Niektorí si to zobrali. Čo sa dalo rozklepávať na písacom stroji, sme si vtedy rozklepávali, a keďže to bolo dobré, ľudia si to odniesli. Jeden z prítomných si tam napísal moje meno.

Prišiel domov, pochválil sa tým, dal to sestre a tá to čítala v MHD. Objavil sa tam nejaký eštebák, pozrel jej cez plece a zobral jej to. A tam moje meno. Ja som len dostal avízo, že mám ísť na ŠtB na Februárku. Utekal som za Silvom, ten mi ešte zdôraznil, že žiadne meno nesmiem povedať, nech sa deje, čo sa deje, musím sa snažiť zatĺkať, neviem, nepamätám sa atď.

Bol som ešte aj u otca Korca, on podobne povedal, dal mi dôveru, požehnanie, tak som išiel. Čo bolo najhoršie, že som nevedel, čo vlastne chcú, prečo som tam. Obstál som, nepovedal som, ale skončilo sa to takou vetou, ktorú oni používali – že nemusím skončiť školu. Tušil som to, ale bolo to pre mňa dosť silné.

Báli ste sa, čo povedia rodičia?

Mal som viac-menej vlažne veriacich rodičov, takže pre mňa vysoká škola znamenala samostatnosť, odstup od rodičov. Našťastie, vtedy som dostal liečenie, lebo som chodieval pravidelne do Tatier, a práve dva týždne po tomto výsluchu som tam dobrý týždeň toto riešil. Utvrdil som sa, že aj keby to prasklo, musím sa od rodičov jednoducho vzdialiť.

Viera bola pre mňa prvoradá a bral som automaticky, že pre vieru sa od rodičov odpojím. Aj keď zároveň v duchovnej formácii nám bolo kladené na srdce, že rodičov máme mať v úcte, aj keby nám nepriali. Aká to bola citlivá otázka, vidno aj v tom, že keď som mal 30 rokov a vrátil som sa zo Žiliny opäť do Bratislavy, žiadal som bývanie a dostal som ho. Vtedy mi otec povedal: Prečo nám to robíš? A ja hovorím: A čo? No, že odchádzaš od nás. Čo si budú o nás myslieť, že vyháňame syna. Mali ma trochu za čudáka. Lebo nevedeli o ničom.

Toto by bolo možno dobré zdôrazniť – že ani rodičia neboli informovaní. Nehovoril som im, kam idem, kde som bol. Určite to pre nich bola aj obeta, aby to vydržali. Ja som si to však vtedy veľmi nevšímal. Videl som len, že musím ísť v nedeľu na výlet, na stretko, nie vždy som absolvoval spoločný rodinný obed... To bolo pre mňa typické – vtedy som to vnímal ako pozitívum, teraz to už skôr vidím aj ako negatívum –, že som nachádzal uplatnenie v činnosti, tam som sa akoby vybíjal.

V organizme tajnej cirkvi ste boli, zdá sa, akýmisi „rukami“...

Ak sa ma dnes ľudia pýtajú, ako sme to prežívali, hovorím, že prakticky. Nemal som to vtedy nejako vedome zatriedené. V rámci spoločenstva Fatima som bol pri príprave pútí, ktoré sa začali rozbiehať, veľa znamenal Velehrad 1985, jednak tou masovosťou a jednak tým známym vypískaním či vykričaním českého ministra kultúry. Zrazu som cítil, že cirkev, ktorá bola možno až veľmi podzemná, vystupuje zo seba. A to bola zásluha Vlada Jukla. On bol veľmi systematický.

V Čechách bol kňaz Oto Mádr, ktorý organizačne posúval veci. Vlado dokonca hovoril, že ak nebudeme mať masy, nebudú nás brať do úvahy. Oni sú zvyknutí len na silu. Najmä po roku 1985 som cítil, že sa to čoraz viac prevaľuje. Šaštín, Nitra, Levoča... Nočný mládežnícky program nás elektrizoval. Bolo to síce plné eštebákov, ale už sme to brali inak.

Vrcholom bol Bratislavský veľký piatok v marci 1988. Hneď v máji som bol požiadaný, aby som zobral materiály – čo bola kniha otca Korca Bratislavský veľký piatok – ako podklad na tlač vonku. V septembri knižka prišla. Otec Korec si veľmi želal, aby sa tie svedectvá čo najviac rozšírili. Veľa spravilo aj 500-tisíc podpisov doručených kardinálovi Tomáškovi. Postupne to rástlo.

Tak vás „našiel“ rok 1989?

Práve 17. až 19. novembra sme mali celoslovenské stretko animátorov detí na Starých Horách. Košickí aktivisti navrhli robiť súťaž ku košickým mučeníkom, pripravovali sme hru a aktivity pre deti. 

V nedeľu, to bolo už 19. novembra, nám prišiel Ferko Novajovský slúžiť svätú omšu a hovorí: „Viete, čo sa deje?“ Tak sme sa dozvedeli, že v Prahe sa niečo robí, a potom sa to už rozbehlo.

Inzercia

Musím sa však ešte vrátiť k roku 1985 na Velehrad. Tam mi kňaz Oto Mádr z Prahy ponúkol, že budú mať v Erfurte týždenné stretnutie, asi 25 ľudí z Čiech. Začal som chodievať do Erfurtu. V NDR bola voľnejšia situácia ako u nás a v roku 1988 nás oslovila jedna katechétka a ponúkla sa, že príde na Slovensko, čo sa uskutočnilo na jar 1989.

Zorganizovali sme to tak, že v piatok večer bolo v Seredi stretnutie pre západné Slovensko, asi 25-30 ľudí, tá pani im urobila katechetický kurz na profesionálnej úrovni. Potom sme mali na Starých Horách v nejakej opustenej chajdičke znova nejakých 30 ľudí, jedna latrína, ešte doteraz stojí, stále sa čudujem, ako sme to mohli zvládnuť a najmä, že táto pani všetko bez problémov znášala...

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Bola tajná cirkev na slobodu pripravená?

Mne osobne sa zdá, že prvý rok-dva sme boli akoby zaskočení. Hoci sme sa roky pripravovali, so Silvom a Vladom sme sa často modlili za náboženskú slobodu, predsa len, bezprostrednú prípravu sme museli absolvovať znova.

Rýchlo sa podarili veci s registráciou hnutí, s menovaním biskupov, ale nové fungovanie spoločenstiev, to nám chvíľu trvalo. Lebo sme boli príliš zakríknutí. Aj mňa museli občas až napomínať – toto treba spraviť, tamto, usmej sa do fotoaparátu. My sme boli, naopak, zvyknutí na kadejaké fígle, aby nás niekto neodfotil.

Boli sme školení, že sa nemôžeme fotografovať. To veľa ľudí nevedelo pochopiť. Eštebáci si ich na základe fotografií pekne po jednom, ako tam boli, volali. Lebo niektorí z nášho okruhu tak naivne ukázali fotografiu: „Viete, tuto všetkých poznáme, len tohto nepoznáme.“ A niekto v dobrej vôli povedal meno. Takýmto spôsobom sa dostávali k ľuďom.

„Ťažké bolo naučiť sa veriť štátu. Predtým sme boli zvyknutí, že voči tomu, čo ide od štátu, voči akémukoľvek zákonu, ktorý vydal, treba byť ostražitý.“ Zdieľať

Mám v sebe ešte aj teraz reflex pri fotografovaní sa kryť. Dlho som sa aj zo zvyku obzeral, či niekto za mnou nejde. Boli sme naučení dávať si pozor, či nastupujeme poslední do dopravného prostriedku a podobne.

Osobne som okrem toho nebol zvyknutý nejako oficiálne vystupovať, prednášať. Robil som síce množstvo vecí, ale tam bolo maximum 20-30 ľudí. A zrazu som musel hovoriť pred širším publikom okolo 50 ľudí, niekedy i viac. Dobré dva roky som mal s tým problémy, nervy, ako to dopadne.

Ale ak som povedal, že sme boli v istom zmysle nepripravení, to trvalo najviac rok-dva. Možno keby sme nezažili štruktúru tajnej cirkvi, boli by sme nepripravení 5-6 rokov.

Významnou otázkou bolo aj presúvanie sa aktívnych veriacich „kádrov“, donedávna sledovaných a väznených, do politiky...

Ja som stál trochu bokom, možno som to opäť prežíval tak automaticky, ale bolo dosť silné, keď zrazu Ferko Mikloško sa stal predsedom Slovenskej národnej rady, Janko Čarnogurský predsedom vlády. Snažili sme sa naďalej udržiavať kontakt, aj Silvo s Vladom hovorili, že to je dobré a potrebné.

Napriek tomu rýchlo prišlo určité rozdelenie.

V politike to zbytočne narazilo na nacionálny prvok. Kým nás dusili, neprežívali sme túto otázku tak intenzívne. Ale v roku 1968 som mal možnosť byť v Rakúsku na trojtýždňovej brigáde. Vyrážali sme 5. septembra, bol problém, ešte boli na ceste ruské obrnené pancierové vozidlá, či vôbec prejdeme. Prešli sme, ubytovaní sme boli u sestričiek a zrazu tam začali chodiť medzi nás Slováci. Emigranti, ktorí zažili slovenský štát.

Veľmi nám vysvetľovali, ako slovenský štát fungoval, ako to bolo všetko dobré. Ale neviem prečo, cítil som skôr určitý odstup. A po roku 1989 zrazu vyskočil problém, že Janko Čarnogurský je málo slovenský, Ferko Mikloško je málo slovenský. My so Silvom a Vladom sme predsa len boli „tak trochu Čechoslováci“, v dobrom slova zmysle. Pritom sme sa však cítili naplno Slovákmi. Iní boli oveľa národnejší.

Niektorí to hodnotia, že je škoda, že to, čo sme do roku 1989 získali, tam sa zrazu takto rozdelilo. Zo Západu nám niektorí, myslím, že aj pán biskup Hrušovský, naznačovali, aby sme neočakávali, že všetci veriaci budú v jednej politickej strane. No my sme to nevedeli zo začiatku zvládnuť.

Čo bolo ešte ťažké odrazu v slobode?

Naučiť sa veriť štátu. Predtým sme boli zvyknutí, že voči tomu, čo ide od štátu, voči akémukoľvek zákonu, ktorý vydal, treba byť ostražitý. Mali sme ľudí, Jána Čarnogurského a iných, ktorí tomu rozumeli a upozorňovali nás.

Na slobode sme sa učili rešpektovať pravidlá, nejsť do extrémov, nekonať svojvoľne. To sa týkalo aj cirkvi. Biskupi museli dávať veci do poriadku, do súladu s Kódexom kánonického práva. Lebo predtým sme boli naučení obchádzať fary, robiť po svojom. To sme museli prekonávať a začať nanovo. Avšak mnohým, ktorí sa osvedčili v neslobode, sme sa ponúkli do spolupráce.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako sa v prvých rokoch slobody transformovala tajná štruktúra malých spoločenstiev? Zo stretiek s deťmi sa vyvinulo eRko, ktoré funguje dodnes...

Už v roku 1989 na Starých Horách sme sa dozvedeli, že v HKR veľmi uvažujú urobiť oficiálne stanovy. V prvej fáze sme chceli byť súčasťou HKR, ale zaregistrovali sme sa nakoniec samostatne v roku 1990. Medzitým stále ďalej fungovali stretnutia, spoločenstvá, aj keď už bola sloboda.

Otec Korec mi začiatkom roku 1990, keď už mal istotu, že je menovaný za nitrianskeho biskupa, hovoril, že ma bude potrebovať na katechézu a mal by som zabezpečiť najmä kurzy, lebo vtedy bolo treba veľmi rýchlo školiť katechétov. Na to som sa dal a začali sme riešiť základnú otázku, či založiť hnutie katechétov. Ale mne bola blízka skôr mimoškolská katechéza, stretká, kde sa preberá to, čo deti obohatí aj po duchovnej, aj po vedomostnej stránke.

Vtedy sa už okolo mňa vykryštalizovali ďalší animátori ako Terka Žitňanská, Maroš Čaučík, Brigitka Janovičová, Katka Jantáková a ešte pár ďalších ľudí. Rozhodli sme sa ostať takto s tým, že katechéti budú fungovať v rámci diecéznych katechetických úradov. Založili sme Hnutie kresťanských spoločenstiev detí eRko, Maroš sa stal výkonným predsedom, ja som bol čestný predseda, mali sme úzky kontakt. Doteraz tam pôsobím, pravidelne ma volávajú na stretnutia.

Dlho ste pôsobili aj ako tajomník katechetickej komisie pri Konferencii biskupov Slovenska.

Istú rolu asi zohralo aj to, že keď som sa pohyboval v štruktúrach tajnej cirkvi, všade som narážal na aktívnych kňazov, ktorí sa neskôr stali biskupmi. Takto som spoznal nielen otca Eduarda Kojnoka, ešte oveľa skôr aj otca Rudolfa Baláža, za otcom Alojzom Tkáčom som chodil do Košíc, keď robil električkára, potom rúbal drevo...

„Na slobode sme sa učili rešpektovať pravidlá, nejsť do extrémov, nekonať svojvoľne. To sa týkalo aj cirkvi.“ Zdieľať

Po roku 1989 som bol asi dva roky bez zamestnania, naplno som sa venoval práci okolo katechétov. Ostatným biskupom som stále naznačoval, že táto téma je dôležitá. V novembri 1991 som sa oficiálne stal tajomníkom katechetickej komisie, najmä otec Rudolf sa v tom zaangažoval. Snažil som sa robiť všetko pre to, aby si postupne každá diecéza rozvinula svoj úrad, a potom som spolupracoval s jednotlivými riaditeľmi. Skončil som pred šiestimi rokmi, teraz som na dôchodku.

eRko je jedna z aktivít, ktoré sa začali v podzemí a pretrvali, doteraz dobre funguje. Vo všeobecnosti sa však zvykne kritizovať, že sa po roku 1989 do istej miery opustila individuálna pastorácia, stretká, blízky kontakt medzi kňazmi a laikmi a stavilo sa skôr na masovú pastoráciu.

Som rád, že v eRku ešte stále vidím ľudí, ktorí majú ducha malého spoločenstva. Pribúdajú masové akcie, ale ja ich stále povzbudzujem, aby zachovali aj malé spoločenstvá. Toto mi trochu chýbalo pri mládežníkoch (Hnutí kresťanských spoločenstiev mládeže, pozn. aut.), ktorí okolo roku 1995 veľmi prešli na masové akcie. Dokonca zbierali podpisy kvôli financiám. Avšak potom oživili aj malé spoločenstvá.

Celý čas som prosil, a som rád, že naši eRkári to dodržali, aby sme úplne nepodľahli tomu, že sme organizácia a že potrebujeme od štátu peniaze. Áno, potrebujeme, ale aby nás to nejako nezošnurovalo. Obávam sa však, či to nebude aj generačný problém...

V čom generačný problém?

Možno som ja „postihnutý“ tým, že sme vieru a jej zdieľanie v spoločenstvách prežívali ako čosi bytostné, že to potrebujeme. Nielen to samotné spoločenstvo, ale aj aby niekam patrilo, aby cítilo, že je niekam zaradené.

Teraz sa mi zdá – nehovorím, že je to zlé –, že ten študák tam chodí, ale potrebuje študovať v zahraničí, robí s deťmi, ale berie to tak, že pol roka budem, pol roka nebudem, a zrazu spoločenstvo ostane nepredvídateľne visieť... Toto je riziko, ktoré prináša táto doba. Treba to prijať.

No páči sa mi, že terajšej zostave eRka sa darí vyrovnávať sa aj s týmito rizikami. Malé spoločenstvá pokladáme za dar, ktorý sme dostali ešte za totality. Otec Korec na viacerých miestach povedal, že ak nám zoberú malé spoločenstvá, jednoducho sme stratení.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

S čím zápasila po roku 1989 cirkev?

Biskupi napríklad chvíľu bojovali o to, aby bola samostatná slovenská konferencia, čo bolo, myslím si, aj v zmysle všetkých pravidiel. Zákulisie však nepoznám, lebo som na sekretariáte začal fungovať až v roku 1991.

Keď to teraz spätne hodnotím, myslím si, že hoci to všetko boli osvedčení ľudia, v mnohom sa museli zorientovávať, hľadať riešenia... Museli rozhodovať o mnohých veciach, veľký problém bolo množstvo kňazov z Pacem in terris, ženatí kňazi, vysvätené ženy zo známej Davídkovej vetvy... 

Nebol to skôr český problém?

Aj niektorí Slováci boli takto vysvätení, zažil som to na východe Slovenska. Od otca Korca som dostal úlohu zistiť z prvej ruky, ako sa k tomu stavajú gréckokatolíci. Staral som sa totiž zdravotne o otca Hirku, vždy v sobotu, aby sa prinútil nepracovať a ísť trošku von, takže som s ním mal kontakt a pýtal som sa ho, či oni nejakých takýchto zobrali. A on povedal, že nie. Lebo mnohí to zjednodušovali, že sú ženatí, budú gréckokatolícki. Ale otec Hirka mi vysvetľoval, že musia poznať rítus, nie je to len tak.

Otec Korec ma potom prosil, aby som napísal list, v ktorom som vydal svedectvo o postoji otca Hirku, lebo biskupská konferencia to musela v rokoch 1991 – 1992 intenzívne riešiť.

„Malé spoločenstvá pokladám za dar, ktorý sme dostali ešte za totality. Otec Korec na viacerých miestach povedal, že ak nám zoberú malé spoločenstvá, jednoducho sme stratení.“ Zdieľať

V českom prostredí registrujem názory, že sa po Novembri málo spolupracovalo s touto „svojskou“ líniou cirkvi, nevyužil sa potenciál, ostala bokom. Na Slovensku však tento pocit krivdy a odstrčenia nevnímam tak intenzívne...

Ja len viem, že niektorí ľudia aj u nás boli týmto postihnutí. Poviem ilustráciu. Niekoľko rokov som viedol birmovancov. Raz sme v skupine preberali svätú omšu, keď zrazu jedna z birmovankýň zahlásila, že „moja babka si svätú omšu odslúži“. Na jednej strane to môže byť len pobožnosť, ale potom mi napadlo, že čo ak naozaj... Ona si to mohla držať len pre seba a robiť si svoje v tichosti.

Vy ste človek, ktorý zblízka zažil techniky a taktiky režimu na potlačenie človeka. Dnes mnohí hovoria o neomarxizme, novej ideologickej totalite. Ako vnímate toto porovnanie?

Vnímam, že demokracia má svoje úskalia. Podľa vzoru Silva s Vladom stále sledujem politiku v Čechách, na východe, na západe a vidím, že nielen u nás, ale všade sa sloboda uskutočňuje veľmi komplikovane až chaoticky. Dokonca som si kládol otázku, či môže veriaci robiť politiku, hoci je to potrebné.

Na našich eRkárskych akciách som napríklad spoznal jedného poslanca za Smer, dobrý, fajn, veriaci, starosta v jednej dedinke, a nevedel som si zodpovedať, čo vidí na tom Smere. Takto som to vnímal vtedy.

Avšak platí, čo som povedal predtým, že si musíme zvykať na veriacich politikov v iných stranách, a to akceptujem. Aj v iných krajinách sa politici vyhlasujú za kresťanov – a čo robia. Sme akoby zaskočení slobodou. Mám tendenciu zaujať postoj: preč od toho. Ale správny kresťanský postoj by mal byť: ovplyvňovať to. Ale ja neviem ako...  

Ste sklamaný?

Ani nie sklamaný, ale zmätený. Mám dilemu: Dokáže veriaci človek vo vysokej funkcii obstáť? Pokojne poviem, ja by som to nedokázal. Mal som inú životnú skúsenosť, iné zážitky... No viem, že ako veriaci som povinný voliť, vyjadriť svoj hlas.

Viem, že v rámci eRka alebo nášho spoločenstva mám určité možnosti snažiť sa o to, aby sme hľadali rozumnú slobodu. A snažím sa svoju skepsu neprenášať.

Eugen Valovič sa narodil v roku 1949 v Bratislave. Vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (1969 – 1973). Už počas štúdia začal aktívne pôsobiť v štruktúrach podzemnej cirkvi po boku tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca, tajného kňaza Vladimíra Jukla a laika Silvestra Krčméryho. V roku 1974 vstúpil do spoločenstva Fatima ako štvrtý člen po Silvestrovi Krčmérym, Vladimírovi Juklovi a Rudolfovi Fibym.
Vyprofiloval sa najmä pre prácu s deťmi a v roku 1990 spoluzakladal Hnutie kresťanských spoločenstiev detí eRko. Ešte za socializmu vypracoval rozličné katechetické materiály, ktoré vyšli samizdatovou formou, napr. príručku Náboženská výchova detí dnes alebo Katechetickú príručku. V roku 1991 sa stal tajomníkom katechetickej komisie pri Konferencii biskupov Slovenska, kde pôsobil do roku 2017.
V rokoch 1997 – 2004 učil katechetiku a didaktiku vyučovania náboženstva na Teologickej a Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová mu 1. januára 2023 udelila Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu, ako aj za rozvoj SR v sociálnej oblasti.

Rozhovor bol spracovaný na základe nahrávky, ktorá vznikla v decembri 2021 v rámci projektu Faith & Freedom (E. Valovič ho faktograficky korigoval a autorizoval).

Projekt Faith & Freedom zastrešuje Nanovic Institute na University of Notre Dame v americkej Indiane. Združuje katolícke univerzity v Lubline, Ľvove, Ružomberku, Záhrebe a Tbilisi. Ich zástupcovia zbierajú svedectvá osobností zapojených do protikomunistického odboja o úlohe viery pri vzdorovaní voči totalite a pri následnej spoločenskej transformácii.

Časť výstupov z projektu bola publikovaná v roku 2022 vo voľne dostupnej knihe Trauma of Communism a tento rok sa pripravuje súhrnná publikácia všetkých zainteresovaných krajín.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.