Národovec a šľachtic Bol Daxner tragickou postavou slovenských dejín?

Štefan Marko Daxner patril k štúrovskej generácie, no nie je až taký známy. Nebol to charizmatický vodca štúrovského typu ani talentovaný básnik ako Janko Kráľ či Andrej Sládkovič.

Pritom Daxner písal veľa. Stovky, tisícky strán rukopisov. Ale boli to prosbopisy, petície, články do novín, politické programy, memorandá, žiadosti, apeláty, protesty. To bol jeho život.

Alexander Matuška o štúrovcoch napísal: „Hoci mysleli v rozmeroch vekov a kontinentov, boli trpezliví. Bolestne pociťovali, že niet idey, ktorá by národ celistvo spájala, a že musia začínať od a. A jednako: boli trpezliví. Uvedomovať si a byť trpezlivý: to je v slovenskej duši nebývalé spojenie – v nich však existovalo.“

Daxner bol až nadmieru trpezlivý a nezlomný muž.

V každej politickej situácii sa vedel zorientovať a nájsť spôsob, aby Slováci skúsili, čo je v danej chvíli možné. Často takmer nič nedosiahli, ale sformovali sa v tom ťažkom zápase ako národ s veľkými ambíciami a víziami.

Igazi gentleman

Daxner študoval na bratislavskom lýceu, keď tam Ľudovít Štúr nadchol pre veci národné celú generáciu mladých mužov. Daxner sprvu nebol taký výrazný, možno ani nemal hneď ujasnené, v čom by práve on mohol národnému prebudeniu pomáhať.

Zároveň sa od svojich spolužiakov v niečom líšil. Bol zo zemianskej rodiny so šľachtickým pôvodom od konca 14. storočia, keď sa jeho predok vyznamenal v bitke pri Nikopole a panovník ho odmenil uhorským zemianstvom. Daxner pochádzal z váženej tisovskej rodiny, jeho otec sa angažoval pri stavbe ciest aj pri budovaní impozantného evanjelického chrámu. Aj mladý Daxner sa najprv vrátil po škole do Tisovca a hneď tu zakladal detský časopis, obecnú sporiteľňu, nedeľnú školu pre mládež či spolok striedmosti. Pochádzal z činorodej rodiny a zo sebavedomého slovenského mesta.

Keď o Štefanovi Markovi Daxnerovi informovali Národnie noviny, písali o ňom ako o veľkomožnom pánovi. Vymykal sa tým spomedzi mladíkov odchovaných na evanjelických farách či v učiteľských rodinách. Terézia Vansová napísala, že rimavskosobotskí páni, keď videli Daxnera, vždy poznamenali: „Igazi gentleman.“ (Naozajstný džentlmen.)

Vladimír Mináč, ktorý pochádzal neďaleko od Tisovca a mal vzťah ku gemersko-malohontským národovcom, o ňom napísal: „Daxner bol človek – ako by som to povedal najlepšie? – klasický. Vytesaný z jedného kusa žuly. Skôr ťažkej ako ľahkej krvi.“ Mináč, ktorý si zakladal na plebejskom charaktere Slovákov, priznáva, že Daxner bol zeman, ale dodáva: „Bol prísnejší plebejec ako plebejci rodom. Ale predsa kdesi na dne duše mu zostávalo neustále ono ‚nobless oblige‘: bolo v neúklonnosti, v samozrejmom sebavedomí, v hrdosti, ktorá ani na chvíľu nepotrebovala barly pýchy.“

Bojovník

V čom bol zásadný prínos Štefana Marka Daxnera pre slovenské národné hnutie? Bol hádam pri každej významnej udalosti, ktorá sa udiala, a často bol jej iniciátor. Najmä keď slovenské národné hnutie upadalo, Daxner dúchal do pahreby, aby oheň nevyhasol.

Najprv to bol revolučne založený mladý muž. Ešte pred zrušením poddanstva v roku 1848 zverejnil na mestskom dome v Tisovci svoj program, v ktorom žiadal aj zrušiť záväzky urbariálne a oslobodiť ľudí od jurisdikcie panskej. Keď sa v Uhorsku začala revolúcia, budoval v Tisovci národnú gardu, aby sa mesto chránilo. Tisovčania dokonca vyhnali vládnu komisiu, ktorá prišla regrutovať mladých mužov do armády.

No Daxner nechcel vyhrocovať situáciu. Ponúkol rokovania, ale dočkal sa zrady a uväznenia. Spolu s Franciscim a Bakulinym ho v Plešivci obžalovali z vlastizrady a odsúdili na trest smrti.

Mladí muži už videli na dvore „hotoviť stĺpy, na ktorých mali visieť“. Žiadali, aby aspoň neboli obesení, ale zastrelení. Daxner si aj v hroznej situácii zachoval dôstojnosť. A o čom písal v listoch z väzenia? O tom, ako by sa malo organizovať slovenské školstvo.

Štefan Marko Daxner (1822 - 1892).

Štatutárny súd sa neodhodlal rozsudok vykonať, lebo situácia sa rýchlo menila, a tak poslali väzňov radšej do Pešti. Hrdelný trest im zmenili na tri roky. Ale v Pešti už vládol chaos, maďarskí revolucionári prehrávali a slovenskí väzni sa dostali na slobodu.

Daxner sa hneď pobral za slovenskými dobrovoľníkmi bojujúcimi po boku cisárskej Viedne. Mal už výcvik z Tisovca, a tak sa hneď zapojil do bojov. No pre jeho diplomatické schopnosti ho nasadzovali všade tam, kde bolo treba protistranu presvedčiť pokojným a kultivovaným argumentovaním. Vojenské velenie využívalo aj jeho organizačný talent a vyslalo ho zriaďovať nové batalióny slovenských dobrovoľníkov.

V životopise V službách národa je z tejto etapy života zaujímavá príhoda: „Daxner a Bakuliny, príduc na čele dobrovoľníkov do Gemera, uzniesli sa na tom, že nepomstia sa na protivníkoch svojich, ktorí ich na smrť odsúdili, dajúc týmto činom dôkaz kresťanstva slovanského.“

Hýbateľ deja

Daxner si bol vedomý, že nestačí ukázať Viedni v boji svoju lojalitu a odhodlanie. Slovenské hnutie musí mať aj vlastný politický program. Prvý program, ktorý Daxner vytvoril, zverejnil v rodnom Tisovci na mestskom dome, potom vystúpil na zhromaždení v Rimavskej Sobote a napokon spolu s Jánom Franciscim iniciovali zvolanie národnej porady v Liptovskom Mikuláši v máji 1848.

Tam vznikol jeden z najdôležitejších dokumentov v dejinách Slovákov. Hoci uhorská vláda sa Žiadosťami slovenského národa odmietla zaoberať, boli dôležité pre formovanie slovenského politického myslenia a pre vznik národa, ktorý už sebavedome žiadal rovnoprávnosť všetkých národov v Uhorsku.

Daxner bol významnou osobnosťou tejto iniciatívy.

To bude nasledujúce roky Daxnerov denný chlebíček – už nie vzbury a boje, ale písanie petícií, memoránd, sťažností a programov. Ako právnik poznal zákony, ako štátny úradník vedel, čo je možné, a dokázal v tom manévrovať. Ale zároveň celý život – možno trochu naivne – veril, že  raz predsa len Slováci presvedčia cisára, aby bol ich spojencom proti maďarskému útlaku.

Preto sa pocity sklamania v tábore národovcov pravidelne opakovali. Najmä po revolučných rokoch 1848/49 upadlo celé národné hnutie do letargie.

Štúr sníval o tom, že by sa Slováci mali upnúť na Rusko, Hurban sa utiahol na faru a do rodinného života. Daxner ako jeden z mála dostal za odmenu štátny úrad, stal sa námestným štátnym zástupcom v Rimavskej Sobote. Práve v čase Bachovho absolutizmu sa prejavila Daxnerova nezlomná povaha.

Ako štátny úradník videl aspoň drobné príležitosti. Napríklad keď sa budovali nové poštové stanice, zistil, že sa to deje najmä v miestach, kde žijú Maďari, a tak upozornil slovenské obce. A už išiel s ich petíciou ako deputát do Viedne na ministerstvo a výsledkom boli nové poštové stanice v Rimavskom Brezove, Tisovci, Revúcej či Jelšave.

Zasadzoval sa aj o to, aby medzi Liptovom a Gemerom vznikla cesta, lebo „komunikácia duchovná po materiálnych cestách chodí“ a venoval tomu veľa energie, aby pripravil všetky podklady a potom všetko doručil na ministerstvo verejných prác. A zaznamenal úspech.

Zakladateľ školy

Veľa energie venoval školstvu. Najmä plánu vybudovať slovenské evanjelické gymnázium v Revúcej. Podarilo sa mu zabezpečiť od mesta kapitál a zaangažovať gemerské mestá, aby školu podporovali a bola finančne nezávislá. Na prvý raz to nevyšlo, ale idea žila ďalej.

Ešte aj v roku 1859 bolo slovenské národné hnutie v depresii, navyše už bez vodcu Štúra. No Daxner vycítil, že sa pomery menia. Vydáva spis Hlas od Tatier a posiela ho najvýznamnejším predstaviteľom Slovákov. Píše: „My tento štát (Uhorsko) iba natoľko uznávame, nakoľko my v ňom uznania nachádzame.“

Formuluje zásady, ktoré sa neskôr objavia v inom dôležitom dokumente – v Memorande slovenského národa.

Daxner vie, že sa po páde ministra Alexandra von Bacha otvorilo okno príležitostí. Na poradu národovcov v Martine prišiel s vlastným návrhom memorandového textu a presadil ho. V júni 1861 národné zhromaždenie schválilo Memorandom slovenského národa.

Uhorská vláda ho odmietla, opäť sa išlo za panovníkom do Viedne. Znova sa nič nedosiahlo. Daxner je zase sklamaný a už aj vystavený kritike mladších národovcov, že sa stále orientuje na Viedeň a nehľadá iné cesty.

Napriek tomu bolo Memorandum zásadným politickým programom, ktorého sa hlavný prúd národného hnutia pridŕžal ešte päťdesiat rokov.

V roku 1861 sa Daxner stáva podžupanom, dokonca kandiduje do uhorského snemu. Naskytli sa nové možnosti a Daxner sa chopí príležitosti. V roku 1862 vzniká v Revúcej prvé slovenské gymnázium. Jeho najmilovanejší projekt.

Matičiar

V Martine sa formuje Matica slovenská. Na jej založenie dali bratia Daxnerovci z rodinného majetku 500 zlatých. Daxner bol aj v prvom matičnom výbore, ale ponuku na prvého podpredsedu odmietol. Necítil sa byť „vnútorne povolaný ku správe spolku literárneho“. Hoci predseda Matice Štefan Moyzes o ňom napísal, že p. Daxnera „nikto viac než ja necení a neobdivuje“.

No Daxnera zaujímali najmä školy, držal ochrannú ruku nad gymnáziom v Revúcej, pomáhal aj katolíckemu gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Toto vzopätie dlho netrvalo.

Daxner začínal byť príliš nebezpečný, nadriadení mu prikázali opustiť Gemersko-Malohontskú župu a v roku 1865 ho poslali do Debrecína. Bral to ako internáciu. Svojim synom rozhodne odporúčal, aby neurobili chybu ako on a aby nikdy nevstúpili do štátnej služby. Ale ani v Debrecíne nezaháľal, poslal priateľom nový návrh, ako by mali byť organizované lojálne sily v národe. Dokument zachytila polícia a Daxnera obvinili z panslavistického sprisahania. Len vďaka umnej obhajobe sa nedostal do väzenia.

Je deprimovaný, ale priateľom píše: „My ako pestovatelia génia národného odkázaní sme na moc duchovnú, vyvinujeme teda moc túto a môžeme si byť istí, že časom naše bude víťazstvo.“

Daxner túži po penzionovaní, v štátnej službe bol vyše dvadsať rokov. Teraz sa už chce vrátiť domov. V Tisovci ho súrne treba kvôli stavbe nového domu, kvôli správe rodinného majetku, výchove detí, ale najmä kvôli revúckemu gymnáziu, ktorému neustále hrozí zánik.

Zeman, zemepán

Až v roku 1872 sa Daxnerovi vďaka zdravotným problémom podarilo vyviazať sa zo štátnej služby. Čakalo ho dvadsať rokov bohatého spoločenského života, spravovania pozemkov, gazdovania – a nekonečných bojov, sporov, zápasov. Doma v Tisovci mal však dobré zázemie. Daxner sa ženil až ako tridsaťšesťročný muž, ktorý už mal za sebou divoké zážitky z bojov či väzenia.

Manželku si našiel v Slovenskom Novom Meste, kam ho nakrátko preložili do úradu. Zemianska slečna Pavlína Štefan de Nagy Várad bola „vychovaná v maďarsky zmýšľajúcom dome“, ale svojho muža verne podporovala v národnom boji. „Manželstvo bolo veľmi šťastné a požehnané až do smrti,“ píše Július Botto, ktorý rodinu dobre poznal. Daxnerovcom sa narodilo osem detí, niektoré im umreli, ale rod sa podarilo zachovať a rozšíriť.

Manželia Daxnerovci.

Daxner pre rodinu dobudoval v Tisovci nový elegantný dom. (Stojí dodnes a slúži kultúrnym potrebám Tisovca.) Daxnerovský dom sa potom stal útočiskom pre mnohých národovcov. Každého tam prichýlili. Existuje krásny opis scény, ako vydavateľa a nakladateľa Karola Salvu vyhodili z miesta učiteľa v Klenovci, ostal nešťastný sedieť pred domom s hlavou v dlaniach. Ale zrazu zahrkotal voz a z Tisovca odviezol Salvu k Daxnerovcom.

Takých ľudí, ktorí potrebovali pomôcť, pribúdalo, lebo všetky nádeje slovenského národa sa rúcali. Zavreli Maticu, zavreli aj gymnázium v Revúcej. Daxner sa pravotil o majetok gymnázia, súdil sa donekonečna. A organizoval aj protest proti zhabaniu matičného majetku. V tejto veci naliehal, že treba poslať vyslancov a burcovať zahraničné i domáce noviny.

Bol aj pri zakladaní Tatrabanky, kde bojoval za to, aby sa slovenské záujmy nedostali do úzadia. Za mesto Tisovec sa angažoval v budovaní železnice. A bojoval ako lev, keď jeho syna vyhodili zo všetkých škôl v Uhorsku za členstvo v spolku Zora.

Pomáhal vydavateľovi a nakladateľovi Karolovi Salvovi a podporoval ho. Cirkevný súd ho za to obvinil z poburovania, čo bolo preňho mimoriadne citlivé, lebo nešlo len o peniaze, ale aj o Daxnerovu česť. V tejto veci bojoval ešte krátko pred smrťou.

Mináč píše, že Daxner bol tragický muž a jeho život bol dlhý rad porážok, pretože sa mu v podstate nič nepodarilo. Revolúcia, do ktorej sa zapojil, bola vlastne porážkou, ani slovenské vojenské snahy nemali veľký efekt. Dokonca aj politický program, aj vybudovanie slovenského školstva zostali bez odozvy.

Ale trochu inak tento život nasvecuje Daxnerov blízky priateľ Gustáv Kazimír Zechenter: „Daxnerovým uspokojujúcim heslom je, že keď si človek prísne vykoná svoju povinnosť, o výsledok nech sa nestará.“

Nebol to tragický muž.

Bol to muž, ktorý urobil, čo bolo treba. Odmenu za svoje úsilie či viditeľné výsledky nepovažoval za priveľmi dôležité.