Politika à la Sancho Panza Keď moc nebude znamenať palác, ale spoločenstvo

Keď sa vojvoda a vojvodkyňa z Aragónie dopočujú o tom chýrnom rytierovi Donovi Quijotovi a jeho panošovi Sanchovi Panzovi, ihneď si z nich chcú vystreliť, a tak pre týchto dvoch bizarných hrdinov Cervantesovho románu vymyslia falošné dobrodružstvá.

Medzi ich podfuky patrí napríklad aj ten, keď Sanchovi doprajú to, po čom vždy túžil a čo mu jeho pán za jeho služby sľuboval: ostrov.

A tak vojvodovia zveria Sanchovi fiktívny ostrov Barattaria, ktorý však on považuje za skutočný, pretože sa nachádza v prepychovom paláci – je to len jeden z vojvodských palácov v osade s tisíckou obyvateľov. A odtiaľto má riadiť to, čo nikdy osobne nevidel.

Epizóda o Sanchovi z druhej časti Cervantesovho majstrovského diela mi prišla na um ako zhrnutie predvolebnej kampane zloženej z často iluzórnych sľubov a politikov, ktorí sa vôbec nelíšia od nás, neustále sa na nich sťažujúcich, ale v tom lepšom či horšom prípade odrážajú to, kto a akí sme.

Tak sa z jedného sedliaka zrazu stane vládca ostrova. Je to len obyčajná fikcia, ktorú umelo vytvorili tí, čo majú v rukách skutočnú moc, aby sa vysmievali tomu, kto si namýšľa, že ostrov môže pokojne spravovať z pohodlia paláca, a to až do takej miery, že napíše svojej žene: „O niekoľko dní sa ujmem vlády. Už sa neviem dočkať toho, koľko peňazí z toho vytrieskam.“

Táto epizóda s tragickou iróniou obnažuje z jednej strany tú hlúpu a z druhej tú utláčateľskú tvár moci. Ako sa to skončí?

Moc (ako podstatné meno) má v skutočnosti slúžiť na to, aby sa iní ľudia dostali do pozície moci (ako sloveso zmocniť sa).

Cieľom mojej učiteľskej moci je pomôcť mojim študentom v tom, aby mohli byť sami sebou a aby si mohli samostatne pre seba zaobstarať to, čo na dosiahnutie tohto cieľa budú potrebovať.

Jedine potom sa so svojou jedinečnosťou môžu naozaj dať slobodne do služieb spoločnosti. Ak moc nemá tento generatívny účinok, stáva sa z nej kontrolný mechanizmus a ten pôsobí skôr degeneratívne: nerobí druhého človeka samým sebou, ale ho len využíva a robí z neho bezmocnú neplodnú figúrku na šachovnici.

V školstve existujú hnilobné problémy už desaťročia, a hoci sú zjavné a do očí bijúce, neriešia sa.Zdieľať

Politika je teda tou časťou ľudskej tvorby (kultúry), ktorá umožňuje zosúladiť jedinečnosť jednotlivcov so spoločnosťou: dáva možnosť objaviť a dať do služieb spoločenstva neopakovateľný spôsob, akým sa v každom jednom z nás realizuje to ľudské.

Ak sa tak nedeje, je to len preto, že moc je rovnako tyranská ako byrokratická, t. j. pre tých, ktorí ju majú, je mocou pre moc, kde cieľom je potvrdiť seba samého a spoločenstvo je iba prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa.

No pre tých, ktorí sú jej podriadení, je mocou nikoho, lebo v skutočnosti bráni a blokuje ich osobnú iniciatívu, pretože tí, ktorí držia v rukách opraty, netúžia po tom, aby moc mali aj ostatní.

Ak je naozaj pravdou, že politika má slúžiť na to, aby pobádala ľudí k osobnej tvorivosti a iniciatívnemu konaniu, a zároveň ich má aj oslobodzovať od toho, čo im v tom bráni, tak potom je každému jasné, že politika dnes prežíva hlbokú krízu.

Napríklad v školstve existujú hnilobné problémy už desaťročia, a hoci sú zjavné a do očí bijúce, neriešia sa: úloha štátu sa v tejto oblasti zredukovala na minulé príčastie.

Tvárou v tvár nemožnosti vyriešiť tieto problémy s trochou odvahy a zdravého rozumu sú ľudia čoraz viac znechutení z politiky, ktorá sa zdá byť zbytočná a stáva sa z nej len propaganda, ako to dokazuje volebná kampaň, z ktorej sa často vykľuje obyčajný teleshopping.

Na druhej strane politik, a vôbec každý tvorca, je ten, ktorého predstavivosť a práca sú schopné aktivizovať driemajúce konanie iných ľudí tak, že v nich dokáže zapaľovať tvorivé ohniská: zapaľuje ich, pretože je sám zapálený a ešte veľkorysý. Túži sa podeliť o oheň, ktorý horí v jeho vnútri.

Dnes sa na urgentné klinické vyšetrenie čaká mesiace, viacerí žiaci začali školský rok bez učiteľov niektorých predmetov.Zdieľať

V posledných týždňoch som videl len zopár tvorivých činov, ktoré by dali do pohybu budúcnosť, ale zato som mal možnosť počuť mnoho a mnoho prísľubov instantných potešení.

Pôžitok je stratégia, pud sebazáchovy prírody; na druhej strane politická činnosť je povolaná na to, aby dokázala prekročiť tento živočíšny pud sebazáchovy tých, ktorí sú aktuálne pri moci, a aby prišla naozaj s niečím novým (od vynálezu kolesa po demokraciu, od ohňa po literatúru), čo by pomohlo pretrhnúť tie reťazce frustrácie: aj tak je všetko zbytočné.

Okrem zriedkavého diskurzu, ktorý presahoval pragmatizmus toho bezprostredného úžitku a majúceho výlučne ekonomický charakter, som nepočul takmer nič tvorivé, čo by sa týkalo dvoch kultúrnych sfér, na základe ktorých meriam civilizovanosť nejakej spoločnosti: nemocníc a škôl.

Podľa záujmu, ktorý (ne)venujú politici týmto miestam starostlivosti, by nám malo byť okamžite zrejmé, ako sú schopní viesť nejaké spoločenstvo.

Dnes sa na urgentné klinické vyšetrenie čaká mesiace, viacerí žiaci začali školský rok bez učiteľov niektorých predmetov, dokonca niekoľko žiakov so špeciálnymi potrebami nemá svojho podporného učiteľa/asistenta...

Ako môžu občania žiť tvorivo, keď sú všetci zaneprázdnení starosťami o to, aby dokázali vôbec nejako prežiť?

Predstavte si, že by politik musel vrátiť svoj plat preto, že nesplnil to, čo sľúbil vo svojom predvolebnom programe.Zdieľať

V to ráno, v deň, keď ho zastrelili (15. septembra 1993), otec Pino Puglisi, učiteľ náboženstva na mojom lýceu, ktorého mafia zabila, keď som začínal štvrtý ročník, už po niekoľkýkrát zašiel na úrad obecného zastupiteľstva. Požiadal kompetentných úradníkov opäť o to, aby sa v husto obývanej štvrti Brancaccio, kde bol farárom, otvorila stredná škola, a to tam, kde mafia obchodovala s drogami a prostitúciou.

Túto školu otvorili až o desať rokov neskôr, pretože miestni politici sa spolčili s mafiou: aby prišiel nový kurz, vyžadovalo si to smrť jedného človeka.

Nedávno som sa dočítal, že práce na zabránenie povodniam na rieke Misa, ktorá v regióne Marche zmietla toľko životov, boli síce financované už v roku 1986, no zostali stáť na mŕtvom bode a dodnes sa nezrealizovali.

Vskutku, je to smutné, pretože kým niekto nezomrie, politika sa nedokáže pohnúť vpred a naozaj slúžiť ľuďom.

„Dovoľte mi, aby som sa vrátil k svojej predchádzajúcej slobode: dovoľte mi odísť a vyhľadať svoj minulý život. Nenarodil som sa nato, aby som bol panovníkom. Som stvorený skôr na orbu, okopávanie, strihanie viniča než na tvorbu zákonov a obranu provincií a kráľovstiev. Svätému Petrovi pristane Rím! Tým chcem povedať, že každý musí robiť tú prácu, pre ktorú sa narodil. Prišiel som bez haliera a bez haliera aj odchádzam preč, čo je úplne opačný postup, než akým zvyčajne odchádzajú vládcovia iných ostrovov. Keďže odtiaľto odchádzam bez haliera, toto je najjasnejší dôkaz o tom, že som vládol ako anjel.“

Takto sa Sancho Panza vyjadruje po svojom zlyhaní pri spravovaní fiktívneho ostrova Barattaria: niekoľko dní po nástupe do funkcie priznáva, že sa usiloval len o moc a peniaze, ale zisťuje, že vládnutie si vyžaduje oddanosť a službu.

Je k sebe úprimný: odchádza bez haliera. Predstavte si, že by politik musel vrátiť svoj plat preto, že nesplnil to, čo sľúbil vo svojom predvolebnom programe, pre ktorý ho ľudia zvolili.

Dobrá politika uvádza do života bytie v tých druhých a prostredníctvom druhých, pretože ich zmocňuje pre rast.Zdieľať

Môj plat v škole je odôvodnený tým, že moji študenti rastú v kultúre a slobode, inak by som musel ísť robiť niečo iné. V škole, kde učím, sa ujímame detí od prvého ročníka strednej školy a privádzame ich až k zrelosti (maturite), nazýva sa to didaktická kontinuita a umožňuje nám to robiť trpezlivý a starostlivý vzdelávací projekt, v centre ktorého stojí konkrétne dieťa, a nie mozog bez histórie a bez tela.

Kontinuita vo vzdelávaní je jednoducho politickou voľbou: umožňuje prebudiť tvorivú energiu detí lepšie ako neustála výmena učiteľov. Keď vidím, ako ich moc, teda talenty rozkvitajú, robím ozajstnú politiku a neslúžim moci pre ňu samotnú, byrokratickým či tyranským spôsobom.

Dobrá politika uvádza do života bytie v tých druhých a prostredníctvom druhých, pretože ich zmocňuje pre rast, nezvádza ich a ani ich neovláda rozkošou či násilím.

Dúfam, že tí, ktorí budú čoskoro poverení riadením našej krajiny, budú mať dostatok schopností a odvahy robiť to, čo by urobil každý zodpovedný rodič pre svoje dieťa, a nebudú vládnuť ako Sancho Panza, aby zarobili len peniaze na ostrove, ktorý nikdy nevideli, spokojní, že budú bývať v nejakom paláci, no ten je tragickou fikciou zosnovanou vojvodcami, ktorí sa vysmievajú chudobnému sedliakovi a predstavujú skutočnú moc, a ona si užíva svoje sebapotvrdenie tým, že druhých utláča, klame im a pohŕda nimi.

Spisovateľ Milan Kundera v Cervantesovom románe správne vidí začiatok moderny: Don Quijote odišiel raz zo svojho domu a už nebol schopný spoznať svet. „Jediná božská Pravda sa rozpadla na stovky relatívnych právd, ktoré si ľudia rozdelili medzi sebou. Tak sa zrodil svet modernej doby.“

Dnes sme naozaj dorazili na konečnú zastávku týchto čias rozdelenia, pretože sa skončil humanizmus, ktorý to všetko začal preceňovaním autonómnej moci človeka (od stvorenia k stvoriteľovi) a následným všemocným štýlom panovania nad vecami a ľuďmi so zjavnými dôsledkami v každej oblasti: od ekológie až po politiku.

Dúfam, že tí, ktorí nám budú čochvíľa vládnuť, budú patriť k novému humanizmu, v ktorom moc nebude znamenať nadvládu, ale tvorivosť, nie kontrolu, ale službu, nie monológ, ale dialóg, nie palác, ale spoločenstvo, a že na rozdiel od Sanchovho fiktívneho ostrova budú vládnuť múdro a čestne nad naším Polostrovom, ktorý je skutočný.