Herečka Ľuba Blaškovičová o smrti závislej dcéry Musím prijať, že sme ju nevedeli zachrániť

Od dobrovoľnej smrti jej dcéry Katky, ktorá sa svoj boj s drogovou závislosťou rozhodla takto ukončiť, uplynuli viac ako dva roky. 

Od smrti vašej dcéry Katky uplynuli viac ako dva roky…

Na našej chalupe je lipa, ktorú sme zasadili spolu s manželom. Dnes je pod ňou rozptýlený Petrov aj Katkin popol. Hovorila som si, že je to nespravodlivosť, ja som tam mala byť pred ňou. Keď rodič príde o dieťa, je to veľmi kruté. 

Môže sa tento smútok niekedy zmenšiť?

Smútok za dieťaťom neprebolí nikdy. Najmä keď si myslíte, že sa to tak nemuselo skončiť. Smútok je aj v tom, že som dlho neverila, že je to pravda. Že moje dieťa, ktoré je talentované a nesmierne múdre, môže do niečoho podobného spadnúť. 

Odborníci mi už dávno hovorili, že je to zlé, no rodič tomu nechce veriť. To predsa nie je možné, mesiace vydržala v jednej liečebni, mesiace v ďalšom resocializačnom zariadení. To sa predsa nemôže zopakovať. 

A ku koncu mi povedali: „Nie, ona sa má príliš rada, samovraždu nespácha.“ No stalo sa to. A pýtala som sa: čo som ešte mohla urobiť?

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako ste sa s týmito otázkami vyrovnali?

Všetci mi vraveli, že viac som urobiť nemohla. Šestnásť rokov som Katke pomáhala, ako som vedela, a cítila som, že viac sa nedalo. No pýtala som sa: čo som urobila zle predtým?

Keď som prvý raz počula manželovu diagnózu a slovo rakovina, napadlo mi, že to ide zlým smerom. Petrova hojdačka bola krutá, dva roky to bolo chvíľu horšie, potom lepšie a zase horšie. Nádej sa striedala so zúfalstvom, ale v pozadí sme vedeli, že to nemáme v rukách.

Pri závislostiach je strašné, že o tom rozhoduje samotný človek. Keď sme na to prvýkrát prišli, Katka mala šestnásť a Peter s ňou chodil na terapie. Zomrel jedenásť rokov pred Katkou. Myslím, že to, čo nasledovalo, by neustál. 

Viete, čo Katku zaviedlo do sveta drog?

Ťažko povedať, čo bol ten zlomový bod. Odborníci hovoria, že niektorí ľudia majú väčšiu dispozíciu stať sa závislými. Rizikovejšie sú napríklad deti s hyperaktivitou či poruchami osobnosti. 

Aj Katka bola ADHD, no vtedy sa o tom vôbec nevedelo ani nehovorilo. Boli to skrátka neposlušné deti, ktoré treba vyplieskať po zadku, postaviť do kúta a napísať poznámku do žiackej. 

Katka sama neskôr opisovala, že mala pocit neustáleho nepokoja. Najskôr ju dokázala upokojiť marihuana, vyvolávala v nej ilúziu niečoho pekného, harmonického alebo až euforického. A iste za tým bola aj zvedavosť. 

Je práve postoj, že môjmu dieťaťu sa to stať nemôže, jedným z dôvodov, prečo až príliš neskoro zbadáme, že sa niečo deje?

Keď som na Katku podala trestné oznámenie, pretože ma napadla, volalo mi mnoho rodičov a pýtalo si rady. Ako prvé som im hovorila: neverte tomu, že vaše dieťa do toho nikdy úplne nespadne. A neverte ani tomu, že sa z toho prinajhoršom neskôr určite dostane. 

Dnes je samozrejmé, že dieťa ide večer von, na diskotéku či so spolužiakmi niekam na víkend. Poviete si, že veď má mobil. Overíte si, kde je, a možno si aj skontrolujete GPS-ko. No v prvom rade si hovoríte: moje dieťa takúto kravinu nespraví. To však vôbec nemusí byť o vašom dieťati. Ale o partii, ktorá je okolo, do ktorej sa chce zaradiť a komu sa chce vyrovnať. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Dá sa spoznať, že si moje dieťa niečím podobným prechádza? Rozlíšiť, čo je alkohol, čo je marihuana a že takto vyzerá po pervitíne či heroíne?

Je dôležité, aby sme poznali reakcie dieťaťa. Inak artikuluje, keď je opité, a inak sa pohybuje, keď fetovalo. To by sme rodičov mali učiť. 

Ja som to bohužiaľ nikdy nevedela presne rozoznať. Keď raz Katku prepustili zo psychiatrie, o hodinu nato bola sfetovaná. Donútila som ju, aby sme sa obidve postavili pred zrkadlo a pozerali sa doň. Moje zreničky boli rovnako veľké ako tie jej, taká som bola vydesená. 

Čo všetko ste ako mama museli vidieť?

Dlhé roky som žila v zúfalej situácii. Katka mala okamihy, keď hovorila úprimne. Oveľa viac však bolo chvíľ, keď absolútne klamala a vymýšľala si. A ja som jej chcela veriť. Je neskutočné, ako tieto deti dokážu vydierať. Citovo aj finančne až po fyzické napadnutie a krádeže. Katka mala aj záchvaty, že mi pri šoférovaní chcela strhnúť volant. 

Veľmi sme chceli žiť normálne a v niektorom období to tak aj vyzeralo. Katka sa vrátila zo zahraničia, urobila niekoľko predstavení. No stále sa bojíte, kedy sa to stane opäť. Posledné roky bolo úplné peklo. 

Ako vyzerá peklo?

Predstavte si, že kupujete dcére vianočný darček a príde vám esemeska: „Mamka, sedím v lietadle, predala som auto a vraciam sa do Španielska, pretože musím vyplatiť dílera, inak ma zabije. Už rok beriem kokaín.“ 

Vtedy sa vám zrúti svet. A opäť sa spustí hojdačka: Čo mám robiť?! Čo len mám robiť?! Potom som o Katke dlho nevedela nič, myslela som, že ju dám hľadať Interpolom. To sú nepredstaviteľné situácie. 

Najhoršie bolo, že keď bola Katka niekde zavretá v liečebni či vo vyšetrovačke, prežívala som vlastne úľavu. Vedela som, že pár mesiacov teraz konečne nebude nič brať a je tam v bezpečí. 

Ľubica Blaškovičová s dcérou Katkou. Foto: súkromný archív Ľubice Blaškovičovej

Dá sa popri klamstve, agresivite, krádežiach a neustálych sklamaniach stále cítiť lásku k dieťaťu?

Áno, materinská láska je nekonečná. Ale popri nej som zažívala také zúfalstvo, že som mala chuť sadnúť do auta a napáliť to do najbližšieho múru. 

Najhoršia je bezmocnosť. Vytáčate jedno číslo za druhým, nikto neberie. Doslova obťažujete ľudí, aby niekto ešte pomohol. Máte pocit, že neprežijete hodinu. No potom zistíte, že prešiel deň, dva, týždne aj roky. 

No keby som nezažívala aj radosť, tak to nedám. 

Vy máte dve dcéry, dali ste im rovnakú výchovu. Pýtate sa, prečo sa jedna vybrala týmto smerom a druhá nie?

Keď boli dievčatá malé, čítala som knihu Deti zo stanice ZOO a veľmi som sa zľakla. To je dôvod, prečo som ja sama nikdy neochutnala ani marihuanovú cigaretu, ani koláčik. Neskôr som ju dala čítať dievčatám. Tinu kniha vydesila a Katka vo svojich spomienkach píše, že u nej vyvolala zvedavosť. Že ona so svojimi rovesníkmi dokonca súperila. Chcela byť viac ako oni. Keď si dal niekto jedno piko, ona si dala tri.

Hovorila aj, že dať si drogu, to je pocit tisícpercentného šťastia o pár minút. S tým sa ťažko súperí. V momente, keď je takýto mladý človek nešťastný, stačí mu veľmi málo a je mu úžasne. Čím to môže prevážiť reálny život? Čo krásne sa jej v živote musí stať, aby to tento pocit nahradilo? 

Venujete sa aj prevencii. Dá sa tomu, aby sa Katkin príbeh zopakoval iným mladým ľuďom, zabrániť?

Jediným riešením je pomôcť deťom, aby s drogami nezačali nikdy. Bohužiaľ, často mám pocit, že to spoločnosť nechce riešiť. Alebo k tomu pristupujeme veľmi prvoplánovo a povrchne. 

V čom je to povrchné?

Myslíme si, že všetko vyriešia prednášky. Ale sú typy detí, u ktorých práve prednášky na školách či knihy ako tá, čo som spomínala, spustia mechanizmus rád by som to vyskúšal. 

Aj odborníci z liečebne Predná hora hovoria, že zo sto liečených ľudí závislých od syntetických drog majú šancu dostať sa zo závislosti asi štyria či piati. To je šialené číslo. Z alkoholikov sa do abstinencie dokáže dostať až štyridsať percent.

Zmysel vidím v tom, aby rodičia pochopili, čo sa môže stať. A pracovali s tým, dokým je ešte čas. Začať treba, keď má dieťa desať či jedenásť, potom môže byť neskoro. Prevencia by v prvom rade mala byť zameraná na rodičov.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo môžu robiť rodičia?

Naozaj sa venovať svojmu dieťaťu. Vedieť, kam išlo a s kým. Rodičia musia dať dieťaťu hranice, čo sa týka mobilu aj financií, a vedieť, na čo dieťa peniaze minulo. Díleri sú neúprosní. Keď vidia šancu, doslova svoju obeť prenasledujú. 

Dôležité je všímať si, kedy dieťa prišlo domov a v akom je stave. Dnes už existujú domáce testy, no mnohí rodičia mi povedia, že si nevedia predstaviť ich svojim deťom dať. Akože nie? Dám dieťaťu dôveru, no vyžadujem aj spätnú zodpovednosť. Keď mu dám 20 eur, aby sa šlo zabaviť s kamarátmi, prečo by po návrate nemohlo nacikať do pohára, aby sme vedeli, že ho môžeme pustiť aj nabudúce? Keď odmietne, 20 eur nabudúce nebude a nikam nejde. 

Ako to však nastaviť tak, aby doma nefungoval policajný režim?

Iste, deťom musíme dôverovať a potrebujeme sa s nimi rozprávať. No v období puberty s rodičmi skrátka rozprávať nechcú, lebo sú podľa nich „mimo“ a ničomu nerozumejú. Oveľa viac ich baví sedieť za mobilom či počítačom alebo v partii. 

Potrebujeme sa učiť, aj za pomoci odborníkov, ako budovať dôveru, ale aj vyžadovať zodpovednosť a kontrolu. Rodičia by sa tiež mali medzi sebou aspoň poznať. Sú deti naozaj spolu na chate? Bol ich niekto pozrieť? Ak sa rodičia nebudú navzájom podporovať a kontrolovať, ale budú nahnevaní, že to niekto vyžaduje, pretože „moje dieťa by toto v živote neurobilo, možno to vaše, pretože je zle vychované“, tak to fungovať nebude.

Deti aj dospelí by mali počuť skúsenosť z úst niekoho, kto si tým sám prešiel. Na vlastné oči vidieť príbeh závislého dieťaťa aj jeho rodiča. Kým nezažijú výpoveď, ktorej uveria, budú si myslieť, že všetci preháňajú. Dnes sa navyše veľmi málo hovorí o spoluzávislosti. 

Čo to znamená?

Keď máte závislé dieťa alebo manžela, závislá je celá rodina. Roky som nevedela myslieť na nič iné, len na tento problém. Stala som sa spoluzávislou od Katkinho problému natoľko, že som prestala žiť vlastný život. V každej sekunde som žila život svojej dcéry. Neustále som premýšľala: kde je a čo robí? 

Volalo mi neznáme číslo a ja som sa nevedela nadýchnuť. Idú mi oznámiť, že ju niekde našli? Rodiny závislých trpia spolu s deťmi. Je prirodzené, že prídete do bodu, keď sa so závislým už nevládzete ani rozprávať, ani stretávať. Neviete nič urobiť a poviete si: ja už nemôžem. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Bolo obdobie, keď ste s dcérou odmietali hovoriť?

Áno, na pár týždňov som ju zablokovala, lebo som už ďalej nemohla. Veľa ľudí mi povedalo, aby som ju skrátka nechala tak. Aj mnohí lekári povedia, že odstrihnúť sa je niekedy dobré. No nefungovalo to. Som predsa mama. Musím vedieť, či moja dcéra žije. A či jej viem nejako pomôcť. 

Aj moja psychiatrička si myslela, že by som to neustála. Žila som s bolesťou, no potrebovala som vedieť, že je to otvorené, že ešte sa dá niečo skúsiť. Verila som, že keď budeme ešte chvíľu bojovať, budeme môcť žiť normálne. 

No lekári mi povedali, že tam už nebola šanca. Katka bola so závislosťou už príliš ďaleko. Do smrti by musela žiť v nejakom zariadení.

Prečo?

Zmeny, ktoré sa dejú v mozgu závislého, sú nezvratné. Mozog takéhoto mladého človeka si môžeme predstaviť ako ementál. Prepojenia, ktoré zmizli, sa obnovia len ťažko a niektoré nikdy. Ak je dieťa vôbec ochotné spolupracovať so psychiatrom, dostane lieky, ktoré bude užívať dlhodobo. No ak ide o veľmi silnú závislosť, zneužije ešte aj svoje lieky. Skombinuje ich s alkoholom a ďalšími vecami a to ide do smútku veľmi rýchlo. 

Bol to tiež dôvod, prečo Katka tento boj vzdala?

Keď sa Katka rozhodla, že svoj život skončí, myslím, že už nevidela žiadne východisko. Keď sa závislý človek po abstinenčnej pauze vráti k drogám, nezačína od nuly. Ak bol pred liečením takpovediac na piatom schode a dá si znova, postupuje od piateho schodu vyššie. Katka vravela, že po abstinencii mala z drog dokonca lepší zážitok ako predtým. A to je predsa šialené. Mladý človek je ochotný ísť na dva mesiace na liečenie s tým, že potom to bude pecka. 

Väčšina závislých liečbe odporuje, zvrátiť to môžete zbavením svojprávnosti. Ale mala som strach, že keď to urobím, budem zodpovedná za všetko, čo Katka urobí. No teraz už v zákone existuje čiastočné zbavenie svojprávnosti.

Skúsili ste aj túto cestu?

Áno. Vtedy môže zodpovedná osoba rozhodnúť o liečbe či o financiách a aj o tom, že zverená osoba nemôže utiecť na druhý koniec sveta ako naša Kaťa. Rozhodnutie súdu však môže trvať roky a máloktorý sudca sa na to odhodlá. 

Mesiac pred tým, než Katka poslednýkrát odletela na Kanárske ostrovy, som o to požiadala, aj o predbežné opatrenie, aby vycestovať nemohla. Kým sa papierovačky rozbehli, bola Kaťa mŕtva…

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo ju viedlo mimo Slovenska?

Naša Katka neustále utekala. Toto prostredie ju zabíjalo. Šli sme po Hlavnej v Košiciach a ona mi šepkala: „Mami, tento je díler, aj ten a táto je fetoška a táto štetka.“ Nechcela byť blízko týchto ľudí, tak odišla. No o nejaký čas sa musela vrátiť, aby sa dostala k tomu, čo potrebuje. 

Jej celoživotný sen bol otvoriť si pri mori raňajkáreň. Súd nekonal, udržať som ju nevedela, tak som to brala ako poslednú možnosť a povedala som: „Choď.“ Dala som jej na letenku aj na rozbeh. Keď už ju toto, po čom vždy najviac túžila, nezmení, tak nič. No neexistovala žiadna motivácia, ktorá by závislosť zvrátila. 

Popri tom všetkom ste pracovali ako herečka, lokálna politička. Kde ste brali silu ráno vstať a ísť do práce?

Dlho som nedokázala spať ani oddychovať. Môj organizmus sa kompletne rozhasil, od cukru až po tlak. No išla som, zahrala predstavenie a všetci sa ma pýtali: „Kde berieš tú vnútornú silu?“ Neviem, kde som ju brala. Možno mám silnejšiu dispozíciu. Alebo som si povedala, že pekné som v živote už zažila a teraz musím ustáť toto – aj preto, aby som poskytla pomoc a motiváciu niekomu inému. 

No toto všetko, čo žijete, sa niekde odrazí. Na fyzickom aj psychickom zdraví, niekedy prestanete komunikovať úplne a uzavriete sa do seba. Stála som na javisku, rozprávala a zrazu som uvidela seba zhora. Skončila som u psychiatričky. 

Pomohla vám?

Moja lekárka bola skvelá. Prišla som, porozprávala jej, čo sa stalo, a ona mi bez mihnutia oka nasadila týždeň infúzií a magnézia. 

Predpísala mi aj lieky. Dva týždne som na ne nesiahla, bála som sa, že by som sa stala od liekov závislá aj ja. Potom som to vyskúšala. Zrazu som ráno vstala a normálne fungovala. Po troch dňoch som si uvedomila, že už som dve hodiny na Katku nemyslela. Zrazu som mala pocit, že sa viem nadýchnuť. 

Zostala som na liekoch a vysadila som ich paradoxne pol roka predtým, ako Katka zomrela. Po jej smrti som sa k nim na nejaký čas vrátila, no už som vedela, že ich viem vysadiť. Rodičom a spoluzávislým hovorím: nebráňte sa psychiatrickej pomoci, inak to nedáte. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Bolo divadlo počas tých rokov aj únikom?

Môj otec hovorieval, že herec musí byť trafený málo, ale presne. Postaviť sa na javisko a rozdať sa cudzím ľuďom, o ktorých neviete nič, ani ako to prijmú, je riziko. No mám šťastie, že hrávam pekné predstavenia, po ktorých si poviem: toto bolo skvelé. Ľudia si utierajú slzy a ja viem, že to malo zmysel. 

A v divadle sa ukázalo, že mám silu aj dôvod pokračovať.

Hrala som predstavenie Moje baby, v ktorom sa postupne skladá príbeh troch generácií žien – mamy, dcéry aj vnučky. Na pódiu mi v náručí umiera manžel. Keď tento moment hrám, vracia sa ku mne spomienka, ako som Petra okúpaného a v pyžame posadila do auta a on vedel, že sa na krásu okolo našej chalupy pozerá posledný raz. Aj vtedy potrebujem silu.

Je to príbeh o súdržnosti rodiny, ktorá si pomáha v akýchkoľvek situáciách. Keď Kaťu v júni prepustili z nápravnovýchovného zariadenia, kúpila som jej krásne červené šaty a vzala ju na toto predstavenie. O tri mesiace nato zomrela. Týždeň po tom, čo som už vedela, že na tomto svete nie je, sme predstavenie hrali znovu. Ako sa postaviť na javisko a hovoriť o materstve a rodine, keď som ju stále videla sedieť v druhom rade?

Dá sa to?

Hovorila som svojim kolegyniam, že to asi nedám. Na skúške som zistila, že zo seba neviem dostať ani vetu. Pred predstavením som sa nalíčila a obliekla, no krvi by sa vo mne nedorezal. Polovica divákov vedela, čo sa stalo, boli medzi nimi aj moji blízki. Vnučka – Alena Ďuránová – mi hovorí: „Tu mám text. Keď ti bude ťažko, vybehnem ja a poviem: ‚Babka chcela povedať toto.‘“

Vyšla som a dala prvý, druhý aj tretí monológ. Dohrali sme predstavenie, a keď sme sa išli pokloniť, dostala som záchvat plaču. Moje dve partnerky tiež. Plakala aj polovica divákov. No vtedy som si povedala: dala som to. Ustála som to. Získala som poznanie, že viem ísť dopredu. Budem teda žiť ďalej, robiť to, čo viem, a pomáhať, ako sa bude dať. 

Čo teraz pre vás znamená radosť?

Pozrieť sa okolo mňa na krásu na našej chalupe. Radosť je, že moja maminka sa ešte drží a že moja Kristína točí pre televíziu krásne veci. 

Za tým všetkým musíte hľadať zmysel. Potrebujete si povedať: viem, že to bolo kvôli niečomu. Bolo pre mňa dôležité počuť, že rodičia iných závislých detí, s ktorými som komunikovala, mi hovorili, že im to pomáha. 

A obrovskou dávkou radosti je pre mňa aj projekt pouličného divadla Imaginácie, ktorý sme roky organizovali.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kde nachádzate radosť tam?

Keď nás s manželom Petrom Raševom v deväťdesiatom šiestom za Mečiara vyhodili z divadla, založili sme Staromestské divadlo. Po jeho smrti som si povedala, že skúsim vonku v meste urobiť predstavenie na spôsob Cirque du Soleil, po ktorom som vždy túžila.

Akrobati lietali 20 metrov nad námestím, s použitím mappingu padla veža košického dómu, parkúristi liezli po fasádach domov aj po lampách, na konci ulice vo výške chodil povrazolezec, letel héliový balón, spieval ukrajinský zbor, park osvetľovali fakle. Diváci kráčali nočným mestom a zažili apokalypsu, videli bielych aj čiernych anjelov, uvideli zrod života. V jednom z ročníkov sme nainštalovali plexisklovú konštrukciu do jazera v Mestskom parku a ľudia videli Krista kráčať po vode. 

Priniesť ľuďom radosť a krásu ma nesmierne napĺňa šťastím. Chvíľu som si myslela, že je to len o mojom sebauspokojení, no pochopila som, že to napĺňa aj iných, spolupracovníkov, umelcov aj divákov. Predstavenia videli tisíce ľudí, niektorí aj tri večery za sebou, priviezli autobus kamarátov. Keď vám rodič povie, že nevadí, že dnes deti nespia, pretože sa im celý rok budú snívať krásne sny, to je moja radosť.

A Katka bola toho súčasťou. Robila nádhernú akrobaciu, ktorá vyrážala dych. 

Vaša dcéra Katka napísala knihu spomienok. Čo v nej je?

Je to jej spoveď, ktorú veľmi chcela vydať ešte za života. No chýbajú v nej posledné tri roky. Jej zápis sa končí v momente, keď verí, že to zvládne. Každý príbeh sa však musí skončiť dobre alebo zle. 

Chcela by som knihu dokončiť, no až posledné mesiace som schopná si v jej spomienkach čítať. Napísala som predslov a budem sa snažiť nejako opísať posledné tri roky jej života. Nebude to však príbeh o tom, že to bolo zlé dieťa. Ale že to jednoducho bolo iné dieťa. Nepredvídateľné, nezvládateľné, ale milované. Ublížila mi, veľmi. Ublížila aj mnohým ľuďom okolo, niekedy aj vedome. Ale je to choroba. A ja musím prijať to, že sme ju nevedeli vyliečiť.