Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
04. máj 2022

Politické fórum

Veriť už vraj nebude znamenať myslieť

Správa Európskeho parlamentu, ktorá mala náboženstvo chrániť, ho v konečnom dôsledku vytláča na okraj a stigmatizuje. 

Veriť už vraj nebude znamenať myslieť

Rokovanie Európskeho parlamentu. Foto: TASR/Jakub Kotian

Európsky parlament na aktuálnom plenárnom zasadnutí schválil Správu o prenasledovaní menšín z dôvodu presvedčenia alebo náboženstva. Text mal pôvodne dobrý úmysel, no skončil sa takpovediac fiaskom. Keďže ochranu slobody a ľudskej dôstojnosti považujem za svoje životné i politické poslanie, v tejto chvíli nemôžem mlčať.

Náboženská sloboda je jedným z najvýznamnejších ukazovateľov miery slobody v spoločnosti. Jej stav sa však vo svete neustále zhoršuje. Od krajín Sahelu (subsaharská Afrika) cez Blízky východ až po Čínu či Severnú Kóreu vidíme utrpenie kresťanov a predstaviteľov ďalších náboženstiev či nábožensko-etnických skupín.

Dlhodobo na túto situáciu upozorňujem, konám mnohé konkrétne kroky a opakovane vyzývam k principiálnej zahraničnej politike voči režimom, ktoré hrubo porušujú základné ľudské práva.

Správa Európskeho parlamentu mala upriamiť pozornosť na ťažkú situáciu náboženských menšín na svete a zasadiť sa o lepšiu ochranu slobody myslenia, svedomia a vierovyznania.

Namiesto toho sme sa stali svedkami prijatia rozporuplného textu, ktorý má vážne nedostatky: používa ideologizujúci jazyk, zdôrazňuje témy, ktoré nesúvisia s náboženskou slobodou, zatiaľ čo iné dôležité témy opomína, a čo je najhoršie, nesie sa v ideologickom duchu, akoby náboženstvo bolo problémom.

Teda správa, ktorá mala náboženstvo chrániť, ho v konečnom dôsledku vytláča na okraj a stigmatizuje. 

Jazyk ako nástroj ideológie

Trend zo strany medzinárodných inštitúcií kontrolovať jazyk je dlhodobo známy. Príkladom môže byť notorické označovanie interrupcií za zdravotnú starostlivosť a podobne. V tejto súvislosti sa chcem zmieniť o diskusii, ktorú v roku 2021 na pôde OSN otvoril osobitný spravodajca pre náboženskú slobodu Ahmad Šahíd. Jej ústredná otázka by sa dala vyjadriť ako: Veriť alebo myslieť?

Všeobecná deklarácia ľudských práv hovorí: „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a vierovyznania [angl. religion].“ Ide o základné právo s tromi integrálnymi rozmermi. V posledných rokoch sa však objavujú pokusy prepísať článok 18 charty OSN a oddeliť slobodu myslenia od slobody svedomia a slobody náboženského vyznania. 

Heiner Bielefeldt, bývalý osobitný spravodajca OSN pre náboženskú slobodu a profesor Univerzity v Erlangene, kritizuje tento trend, pretože predstavuje falošný naratív, že človek si musí vybrať medzi „myslením“ alebo „vierou“.

Tento obraz tak úplne absurdne vytláča z rozhodnutia veriť rozmer intelektu. Ak by sme prijali takúto logiku, došli by sme k presvedčeniu, že ten, kto verí a vyznáva svoju vieru, nepoužíva rozum. Tým by sa vytvoril priestor pre ďalšiu dehonestáciu a marginalizáciu náboženstva. 

Tento trend možno badať aj v názve správy. Nielenže sa používajú dva pojmy – presvedčenie a náboženstvo –, ale mení sa aj ich všeobecne zaužívané poradie, keďže doposiaľ bolo vždy v takýchto kontextoch náboženstvo na prvom mieste.

V rámci vyššie spomenutého oddeľovania intelektu od viery táto zámena indikuje akúsi ochranu pred náboženstvom, pretože presvedčenie [belief] môže zahŕňať aj sekulárne názory, ktoré sú voči náboženstvu vyslovene nepriateľské. Finálny text správy to napokon do veľkej miery potvrdzuje.

Keď ľudský život je aj nie je najvyššou hodnotou

V článku 22 tejto správy je azda najviac skoncentrovaný ideologizujúci jazyk. Článok hovorí:

Inzercia

„[parlament] odsudzuje všetky činy alebo podnecovanie k násiliu, prenasledovaniu, nátlaku a diskriminácii jednotlivcov na základe pohlavia [resp. rodu – „gender“] alebo sexuálnej orientácie, a to aj zo strany náboženských predstaviteľov, alebo na základe náboženského vyznania alebo viery; zdôrazňuje, že ochrana ‚tradícií‘ alebo ‚verejnej morálky‘ nemôže byť v žiadnom prípade v rozpore s medzinárodnými ustanoveniami o ľudských právach, ktoré musia štáty dodržiavať.“

Je zrejmé a prirodzené, že každá spravodlivá spoločnosť odsudzuje násilie a prenasledovanie. Ak chceme v Európskom parlamente kritizovať praktiky, ktoré porušujú ľudské práva, treba o nich hovoriť konkrétne a zasadiť ich do kontextu. Sú to najmä ateistické režimy, napríklad Čína alebo Severná Kórea, ktoré dnes neľudsky prenasledujú vlastných občanov rôznych náboženstiev. 

V článku sa ďalej upozorňuje na zneužívanie náboženstva na „kriminalizovanie umelého prerušenia tehotenstva vo všetkých prípadoch“ a vyzýva sa na odstránenie regulácií tohto charakteru, ktoré sa „premietajú do vnútroštátnych právnych predpisov ako sekulárne obmedzenia“. Pritom ochrana ľudského života je aj v kontexte medzinárodného práva tou najvyššou hodnotou.

Naopak, keď chceme hovoriť o zneužívaní náboženstva, musíme otvorene hovoriť o zákonoch v krajinách, kde sa uplatňuje šaría a pre ktoré sa napríklad maloleté násilne zosobášené dievčatá nevedia dostať z tohto násilného područia, pričom tu ide bezpochyby o porušovanie základných ľudských práv.

Takéto cielené a selektívne používanie viacznačných formulácií, ktoré sa navyše dajú otočiť proti členským štátom EÚ, prenasledovaným ľuďom na celom svete rozhodne nepomôžu.

Neproporčný pohľad na svedomie

Sloboda jednotlivca rozhodovať o svojom živote bez nátlaku je v texte správy zastúpená jasne. Čo však správa vynecháva, sú situácie, keď majú veriaci právo uplatniť si výhradu vo svedomí. Tá v texte až na jednu výnimku úplne absentuje. 

Zachytáva ju iba časť, ktorá hovorí, že štáty, v ktorých existuje povinná vojenská služba, majú rešpektovať výhradu vo svedomí a vytvoriť alternatívnu službu. Všetky ostatné oblasti života, kde má veriaci človek nárok odmietnuť konanie, ktoré je proti jeho svedomiu, zostali bez zmienky. To je pre mňa úplne neprijateľný krok, ktorý, žiaľ, Európsky parlament potvrdil už v správe Matić.

Sloboda svedomia je pritom základným pilierom každej civilizácie, ktorá chráni slobodu a dôstojnosť človeka. 

Od začiatku svojho mandátu europoslankyne sa zasadzujem za to, aby zahraničná politika EÚ jasne odzrkadľovala základné princípy a hodnoty, na ktorých bol náš európsky projekt postavený. Práve v nich totiž spočíva naša sila, ktorá môže významne dopomôcť umenšiť zlo a prenasledovanie vo svete.

Aj z tohto dôvodu opakovane vyzývam na znovuobsadenie postu osobitného vyslanca na podporu a ochranu slobody náboženského vyznania alebo viery mimo EÚ. K tomu však, žiaľ, správa Európsku komisiu nevyzýva dostatočne.

Aj napriek svojej vytrvalej a intenzívnej snahe ovplyvniť tento text nemôžem súhlasiť s jeho finálnou podobou, v akej ju predložil spravodajca. S poľutovaním konštatujem, že Európsky parlament sa vydal na ďalšiu cestu intelektuálnej nepoctivosti a ideologického tlaku.

Výsledkom je, že správa, ktorá má chrániť náboženskú slobodu, v konečnom dôsledku zámerne posúva vnímanie náboženstva samotného, čím túto ochranu oslabuje.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.