Vladimír Záborský Annu to jednoducho bavilo, z útokov si nerobila ťažkú hlavu

Vladimír Záborský je jedným z posledných Slovákov, ktorý sa koncom 60. rokov stretol s Tomislavom Kolakovičom v Paríži, kde ho jezuita okrem iného povzbudzoval, aby zostal žiť v slobode. Záborský sa vrátil, o pár rokov si zobral za manželku Annu Neuwirthovú, ktorá sa po Novembri 1989 stala významnou kresťanskodemokratickou političkou. V auguste 2025 zomrela, s Vladimírom Záborským sme sa rozprávali aj o ich spoločnej ceste.

Keď vašu manželku zvolili v roku 2004 prvýkrát do Európskeho parlamentu, ukončili ste kariéru architekta a začali ste jej pomáhať. Svojím životom ste tak popreli tradovanú schému o konzervatívnom vzťahu, v ktorom muž robí kariéru a žena mu vytvára zázemie. Nebolo to pre vás spočiatku ťažké?

Vôbec nie, hrdo som sa predstavoval ako síce neplatený, ale zato dobre živený asistent Anny Záborskej. (Smiech.)

Takže ste sa s novou rolou muža asistenta nemuseli nejako mentálne vyrovnávať?

Musel som sa rozhodnúť, čo je pre mňa najdôležitejšie. Architektúre som sa po zvolení Anny do europarlamentu už nemohol poriadne venovať. Vo svojej práci som potreboval pravidelný kontakt s klientom a množstvom ďalších profesií. 

Už som si nedokázal dohodnúť ani termín, lebo aj keď som si ho dohodol, Anne niečo do toho prišlo a musela cestovať, no a ja som išiel s ňou. 

Takéto vzťahy fungujú z veľkej časti na diaľku. Manželka by robila kariéru europoslankyne a vy by ste pracovali ďalej na Slovensku. 

Lenže ja som chcel byť s Annou, nechcel som, aby sme žili ako oddelený pár. Aj vnúčatá, teda deti našej dcéry, ktoré žili jeden čas s nami v Bruseli, hovorili: „Babka, ty si celý týždeň v tom parlamente a na víkend odchádzaš na Slovensko, lebo tam máš ďalšie akcie. Takže sme s tebou menej, ako keď sme boli na Slovensku.“ 

No a keby som zostal na Slovensku, Annu by som videl len cez víkendy, aj to nie vždy.

Odchod z mojej profesie mi priniesol aj istú úľavu. Niekedy sa mi stávalo, že som musel od debaty s klientmi odísť, lebo manželia sa nedokázali dohodnúť, ako chcú prestavať svoj dom. 

Ja som dokázal navrhovať domy, ale nedokázal som riešiť manželské konflikty. (Úsmev.) 

Čo bola vlastne vaša práca?

Veľkú časť svojho profesionálneho života som robil v urbanizme, lebo som dospel k presvedčeniu, že dobrá architektúra sa nedá robiť bez urbanizmu. 

Ale začiatkom 90. rokov ste sa vo farbách KDH vrhli na politickú komunálnu kariéru, boli ste primátorom Bojníc. 

Áno, ešte pred zvolením za primátora som sa stal začiatkom roku 1990 na chvíľu predsedom národného výboru. Vtedy sa to upieklo narýchlo, zvolili ma v krčme. (Smiech.) Ale potom už boli normálne prvé slobodné komunálne voľby, a tak som sa stal primátorom.

Aká to bola skúsenosť?

Poviem to celkom úprimne – nebol som tam dlho, lebo ako hovorila moja stará mama: „Vladko, ty si dobrý, ale sprostý.“ (Smiech.) 

Jednoducho to nebolo pre mňa. Ja som typ, ktorý chce s každým dobre vychádzať, ale to sa v takejto role nedá, človek musí ísť do konfliktov. 

Ale na to som vôbec nebol stavaný. V každom som chcel vidieť len to dobré. Asi si dokážete predstaviť, aké to boli divoké časy. Nič nebolo zabehnuté, chodili za mnou rôzni ľudia, jedni chceli kasíno, iní bordel. Psychicky som sa z toho zosypal a po roku a pol som od toho išiel preč. 

Anna v tom čase pracovala ešte ako lekárka, či už sa aj politicky angažovala?

Áno, bola členkou KDH, neskôr sa stala okresnou predsedníčkou v Prievidzi, ale pracovala ešte ako lekárka ORL v nemocnici v Bojniciach. 

V roku 1998 bola zvolená najskôr do slovenského parlamentu, v roku 2004 do Európskeho parlamentu. Keď sme vás tam viackrát stretli, pohybovali ste sa tam ako doma aj vďaka výbornej francúzštine, poznali ste sa s europoslancami, dokonca ste nás zoznámili s vyhláseným ľavičiarom Danielom Cohnom-Benditom. Priateľsky ste sa rozprávali aj s ľuďmi z administratívy, s upratovačkami či vrátnikmi. Až sa nám zdalo, že sa v tom svete cítite veľmi dobre.

Je pravda, že po tých rokoch som to tam už poznal a dokázal v tom chodiť. A naučili sme sa vychádzať aj s ľuďmi, ktorí stáli na opačnom brehu.

Anna prešla veľkou skúškou už hneď na začiatku, keď ju jej frakcia ľudovcov navrhla na predsedníčku toho ženského výboru...

... myslíte výboru pre práva žien a rovnosť pohlaví? Čo to bola za skúsenosť? V tom výbore totiž prevažovali vyhranené feministky, nebolo to ako vkročiť na nepriateľské územie?

Spomínam si, že prvé zasadnutie novozvoleného Európskeho parlamentu bolo v lete 2004, prebehol tam súboj o predsedníčku výboru. Dôležitú rolu v tom zohrali asistenti z našej ľudoveckej frakcie, ktorí sa vyznali v zákulisí.

Feministky sa vzbúrili, že ako sa môže taká bigotná katolíčka a homofóbka ujať takej funkcie. 

Francúzske noviny L’Humanité a Libération ju ohovorili na základe nejakých účelovo vybratých citátov. Libération dal vraj dokonca inzerát: „Ak viete niečo o Záborskej homofóbnych výrokoch, dajte nám vedieť.“ Nemali vlastne nič, bol to len ideologický útok.

Annu najskôr nezvolili, ale konzervatívni poslanci, ktorí mali v ten štvrtok väčšinu v rozpočtovom výbore, zas zablokovali socialistickú kandidátku, čo bola odplata za nezvolenie Anny.

Takže potom ľavičiari presvedčili feministky z výboru, aby nekazili dohody, a Anna bola zvolená. 

A myslím si, že prišla aj pomoc zhora. V Taliansku som si kúpil knihu, v ktorej boli zoradení svätci na jednotlivé dni a zároveň trojdenné pobožnosti k danému svätcovi, deväťdenné pobožnosti a k svätému Antonovi až trinásťdenná pobožnosť. V Taliansku je tento svätý veľmi obľúbený. Keď totiž tamojších roľníkov niečo najedovalo, strhli si klobúk a povedali: „Všetci svätí do klobúka, svätý Anton von!“ a klobúkom prásk o zem. No a ja som zistil, kedy majú všetky tie členky výboru narodeniny, vyhľadal som si, ktorý svätý na ten deň pripadá, v tabuľke som teda každej poslankyni priradil patróna. A tak sme sa modlili za každú členku výboru. (Smiech.) A vyšlo to!

Treba povedať, že Anna to tam napokon ukočírovala. Samozrejme, ich svety boli rozdielne, ale komunikácia a ľudské vzťahy fungovali normálne.

V Európskom parlamente ste popri manželke pôsobili pätnásť rokov, počas ktorých sa politika aj jednotlivé spoločnosti veľmi polarizovali. Radikalizáciu debaty ste cítili aj v europarlamente?

Isteže to bolo cítiť. Napokon aj v samotnej Európskej ľudovej strane sa to čoraz viac trieštilo. Súčasne bolo výhodou, že často vznikali ad hoc spojenectvá v závislosti od toho, o akú tému išlo. Takže tie hranice sa neraz stierali.

Bolo o vás známe, že ste sa často presúvali tisíce kilometrov autom z Bruselu či zo Štrasburgu na Slovensko alebo zo zasadania europarlamentu na konferenciu v inej časti Európy. Koľko kilometrov ste za tých pätnásť rokov prejazdili? 

Nemám to spočítané, boli to desaťtisíce kilometrov ročne. Ale zvládali sme to, lebo sme sa pri šoférovaní striedali. Často sme šli cez noc, hoci ku koncu sme pri tých náročných cestách z Bruselu či zo Štrasburgu radšej prespali v jednom hoteli pri diaľnici. Lietadlo sme nevyužívali, takto nás to vyšlo lacnejšie.

Ktoré politické zápasy boli najdramatickejšie? 

Asi súd s francúzskymi novinami, ktoré Anna zažalovala za ohováračskú kampaň postavenú na nepravdivých tvrdeniach. Trvali na slobode slova a Anna súhlasila, že aj ona sa zastáva slobody slova, ale nie slobody osočovania.

Anna vyhrala, museli sa ospravedlniť. 

Čo sa týka politickej agendy, Anna sa veľa venovala téme ohodnotenia neformálnej práce žien v domácnosti. Vychádzala aj z toho, čo o tejto téme preskúmal nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Gary Becker. 

Pre Annu bola dôležitá aj téma chudoby v treťom svete, venovala sa rozvojovej pomoci, dlhé roky bola súčasťou delegácií, ktoré sa venovali vzťahom s Afrikou a s oblasťou Pacifiku.

V Európskom parlamente sa teda venovala najmä témam, ktoré neboli ideologické. Jej imidž sa zmenil po vstupe do Národnej rady, keď predložila zákon o pomoci tehotným ženám. Bol to najmä sociálny zákon, no médiá aj liberálne strany vytvorili karikatúru, že ju zaujíma len zákaz potratov a nič iné. Ako ste to vnímali? 

Odpoviem úsmevnou príhodou, ktorú sme zažili niekedy v roku 2016 vo Frascati na stretnutí konzervatívnych politikov, kde bol zhodou okolností aj viedenský kardinál Schönborn. Došla reč na maďarského premiéra Viktora Orbána. V tejto súvislosti sa kardinál zmienil, že sa raz Orbána spýtal, ako znáša útoky na svoju osobu. Orbán mu vraj povedal: „Eminencia, mňa to jednoducho baví.“

A táto odpoveď platí aj pre Annu: aj ju to bavilo, takže z útokov si nerobila ťažkú hlavu. Uvedomovala si, že takto to v politike chodí. 

Ako ste to prežívali vy?

Ja sa na také veci pozerám očami viery. Všetci sme Božími deťmi, aj za našich oponentov zomrel Ježiš. 

Po jednej televíznej debate v TA3, kam som sprevádzal Annu, som Janke Cigánikovej povedal, že síce s ňou vôbec nesúhlasím, ale urobím všetko pre to, aby na poslednom súde dobre dopadla. 

A musím povedať, že pani poslankyňa ma príjemne prekvapila svojou prvou reakciou. Anna zomrela o deviatej večer a Janka Bittó Cigániková už nadránom zverejnila svoj pekný status. 

Potvrdilo sa mi u nej, že čo sa týka vlastnej témy – ako sa hovorí –, ide ako píla, ale vníma aj druhého človeka a Annu si určitým spôsobom vážila.

Pridala sa aj ďalšia liberálna poslankyňa Vladimíra Marcinková, ktorá na Facebooku zverejnila svoju skúsenosť s Annou o tom, ako prispela na školné chlapcovi, ktorého nepoznala. O tomto charitatívnom rozmere ste nikdy verejne nehovorili, no v mnohých prostrediach boli ľudia za pomoc veľmi vďační. Až sa čudujeme, na čo všetko stačil plat europoslankyne.

Dôverovali sme Božej prozreteľnosti. Mnohí si aj tak možno myslia, čo všetko musí mať taká europoslankyňa na konte... 

Môj otec sa vždy s návštevníkmi ateliéru alebo výstavy lúčil so slovami: „Dovidenia v nebi!“ Niektorí sa čudovali, ako si môže byť taký istý. On potom odpovedal „teologicky“: „Do pekla ísť nechcem a iná možnosť už nie je.“

No a keď sa mňa niekto opýta, ako sa mám, zvyknem povedať: „Každý deň bližšie.“

Tým chcem povedať, že keď sa človek snaží žiť radostne takýmto spôsobom, nevie kedy, ale raz to určite príde. 

Anna sa po operácii v roku 2017 cítila dobre a pred dvoma rokmi, keď mala atak, ju našťastie rýchlo odviezla sanitka. Lekár, ktorý ju prijímal, sa vyjadril v zmysle, že prečo nám sem vozíte paliatívne stavy? Povedal som si, ty si teda pekný doktor.

Našťastie s nami zostala ešte dva roky. Pred letnými prázdninami stihla ešte poslednú schôdzu, potom sme išli do Častej – Papierničky na prvý prázdninový týždeň. 

Bola tu aj dcéra Veronika, no Anne sa stav zhoršil. Musela do nemocnice na transfúziu a infúzie. Prepustili ju, chodili za ňou ľudia z prievidzského mobilného hospicu. Ale už nevládala jesť a piť. 

Je obrovským darom, že sme mohli byť pri nej. Keď odbilo deväť hodín, cítili sme, že sa už ponáhľa: asi chcela byť v Lurdoch, kde sa v tom čase začínala sviečková procesia.

A tak sme ju odprevadili celá rodina vrátane tých, ktorí boli na Slovensku na dovolenke.

Mnohí ľudia aj z pomerne blízkeho okruhu o jej chorobe nevedeli. Aj my sme mali informáciu, že má zdravotné problémy, ale netušili sme, aké je to vážne. Mala v sebe niečo také, že nechcela svojimi zdravotnými problémami obťažovať?

Áno. Niesla to veľmi statočne, aj v tomto bola silná.

Nezvažovala, že sa vzdá poslaneckého mandátu?

Nehovorila o tom. Ešte sa tešila na rozhodovanie o novele ústavy. Chcela byť pri tom. Ale asi potrebovala zasiahnuť až z vyššej moci.

S manželkou ste mali spoločné, že vaši otcovia boli vo väzení, obaja poznali Tomislava Kolakoviča. Zoznámili ste sa vďaka tomu, že o sebe vedeli vaše rodiny?

Áno. Moji rodičia sa cez Kolakoviča spoznali s Neuwirthovcami. Náš otec sa vrátil z väzenia v roku 1957 a Anton Neuwirth v roku 1960, keď bola amnestia. Anton Neuwirth potom začal pôsobiť na Kysuciach v Čadci, kde v nemocnici vybudoval biochemické laboratórium. 

Vďaka nemu to bolo vtedy možno najlepšie biochemické laboratórium v Československu, keďže ešte pred rokom 1948 absolvoval študijný pobyt v Zürichu, kde spolupracoval s nositeľom Nobelovej ceny za chémiu Paulom Karrerom. Vo Švajčiarsku sa narodila aj Anna.

V polovici 60. rokov ho zavolali do Martina, aby pomohol vybudovať biochemické laboratórium vo fakultnej nemocnici.

Čiže s Annou ste sa zoznámili v Martine?

Áno. Bola za tým moja mama. Anna sa chodievala učiť do študovne v budove Matice slovenskej. My sme bývali neďaleko, tak sa občas zastavila pozrieť moju mamu. Raz som prišiel cez skúškové obdobie domov a mama mi povedala, že Anna sa učí na skúšky, aby som ju išiel trochu rozptýliť. Takto sme znova prišli do kontaktu.

Potom prišiel rok 1968 a Anna bola spolu so sestrou rok u tety v Anglicku a my sme boli celá rodina rok vo Francúzsku.

Nezvažovali ste emigráciu po potlačení Pražskej jari?

Zvažovali. Otec a ja sme boli na návšteve u známych vo Švajčiarsku a už sme aj odovzdali pasy. Pamätám si, ako sme stáli vonku a otec bol veľmi znepokojený a pýtal sa ma, čo si o tom myslím. Odpovedal som, že z toho nemám dobrý pocit. Nato sa otec rozhodol a išiel pasy vziať späť. 

Dobre urobil, lebo tam by sa ako výtvarník len ťažko uplatnil. Ja som vtedy neplánoval zostať v Európe, ale chcel som ísť pomáhať do Afriky. Nakoniec som sa však kvôli rodičom vrátil domov. No a Annina prvá otázka, keď sa vrátila z Anglicka do Martina, znela, či sa vrátili aj Záborskí.

Ona tiež rozmýšľala o emigrácii?

Nahovárali ju, aby zostala, ale vrátila sa.

Potom ste sa dali dokopy?

Vrátili sme sa v lete 1969, prebehla jeseň, prišli Vianoce a ja som išiel na polnočnú omšu v Martine. Všimol som si tam Annu, tak som ju pozdravil, po omši som ju odprevadil domov a tak sa to začalo. Svadbu sme mali v roku 1972, tesne po tom, ako Anna promovala na medicíne.

Dalo sa s vaším otcom a svokrom rozprávať o tom, čo zažili v 50. rokoch vo väzení?

Môj otec o tom aj niečo povedal a mal aj kresby z väzenia. Ale veľa sa mu o tom rozprávať nechcelo.

Mali ste ako deti problémy z dôvodu, že vaši rodičia boli politickí väzni?

V 60. rokoch prebehli prvé rehabilitácie a všetko vyzeralo v poriadku. Len potom prišla normalizácia a Antona Neuwirtha odvolali z postu primára, pretože chodil do kostola. 

Môj otec tento problém nemal, pretože bol v slobodnom povolaní a od maliarskeho stojana sa dá ťažko odvolať. Mal už vtedy svoju klientelu. Poznal sa s mnohými kňazmi a dostával zákazky na krížové cesty a vitráže do kostolov.

Vy ste mohli normálne doštudovať?

Po skončení osemročnej základnej školy mi jej riaditeľ nepodpísal prihlášku na strednú umeleckú školu. Tak som išiel za učňa litografie do Neografie. Tam som popri zamestnaní získal maturitu na strednej škole pre pracujúcich. Na základe tohto príbehu som potom v životopise uvádzal, že som nastúpil ako učeň, aby som získal svoj vlastný robotnícky pôvod. (Smiech.)

Síce som sa nedostal na Vysokú školu výtvarných umení, ale nedokážem povedať, či to bolo z politických dôvodov. 

Bavila ma však aj matematika, tak sa mi podarilo dostať na architektúru. Počas štúdia som nemal problémy. Mala ich však Annina sestra a aj ich brat, ktorý sa z politických dôvodov nedostal na medicínu v Bratislave. 

Dekan fakulty hygieny v Prahe si však nakoniec zobral niekoľkých Slovákov, ktorých z politických dôvodov nevzali na medicínu v Bratislave a urobili prijímačky. Takto sa mu podarilo dostať sa do Prahy.

Vy ste boli jedným z posledných Slovákov, ktorým sa podarilo stretnúť sa s Tomislavom Kolakovičom. Stretli ste sa s ním viackrát v rokoch 1968 a 1969 v Nemecku a vo Francúzsku. Boli ste po týchto schôdzkach neskôr v kontakte s Vladimírom Juklom a so Silvestrom Krčmérym, ktorí už boli tiež prepustení z väzenia?

Áno, bol som s nimi v kontakte. Bol som v kontakte aj so sestrou Silvestra Krčméryho.

Keď ste sa s Kolakovičom stretávali v zahraničí, povedal vám niečo o svojom živote medzi tými rokmi 1946 až 1968?

O tomto nerozprával. Skôr mi hovoril veci, ktoré pokladal za dôležité povedať mladému mužovi do života. Hovorili sme o ľudskej dôstojnosti, o Bohu, rodine, o spoločnosti.

Boli to skôr také duchovné cvičenia?

Dá sa to povedať aj takto. Kolakovič nám vtedy napríklad hovoril, že máme zostať vo Francúzsku. 

Vtedy sme tam zároveň spoznali Mons. Júliusa Gašparíka, farára Slovenskej katolíckej misie vo Francúzsku. Bol som s ním na viacerých návštevách u slovenských emigrantov. Vždy ma na nejaký čas poslal preč. Dospel som k názoru, že ich počas mojej neprítomnosti v slovenčine vyspovedal. Takto zistil, čo s ich dušou urobila emigrácia. No a tento kňaz nám odporučil vrátiť sa domov.

Ako Kolakovič zdôvodňoval, prečo by ste mali zostať vo Francúzsku?

Životom v slobode.

Anna sa s ním už nestretla?

Nie, nemala príležitosť, keďže sme už boli v Československu. Ani nevieme, čo potom Kolakovič presne robil.

Vlastne ani doteraz sa presne nevie, ako Kolakovič zomrel a kde je pochovaný.

Pritom sme po tom pátrali.

Skúste to pátranie opísať.

Začali sme na podnet Františka Mikloška. Mali sme informáciu, že by mohol byť pochovaný v jednom jezuitskom kostole v Paríži. Boli sme tam, ale povedali nám, že ani nemajú cintorín.

Potom sme spolupracovali s naším dobrým priateľom Chorvátom, angažovaným laikom. Ten tiež rozhodil siete, ale nič nezistil.

Čiže posledná Kolakovičova stopa, ktorú máme, sú stretnutia, ktoré ste s ním mali vy a ešte niekoľko ďalších Slovákov v rokoch 1968 – 1969?

Vyzerá to tak.

Keď ste sa s ním v 60. rokoch stretávali, bol sám alebo mal ešte niekoho pri sebe?

Pamätám si, že mal asistentku, ktorá sa volala Elena. Stretávali sme sa vtedy v Paríži, ale niekedy sme boli spolu aj v iných mestách. Napríklad v Chartres a v Rouene.

Rozprávali ste sa po francúzsky?

Ja som vtedy ešte rozprával po francúzsky slabo. Debatovali sme mixom slovenčiny a chorvátčiny, ktorý vlastne používal aj on, keď cez vojnu pôsobil v Bratislave.

Ako si vysvetľujete to, že vám, vtedy 23-ročnému mladíkovi, venoval toľko pozornosti?

Zarážalo ma to. Na druhej strane, presne to bol Kolakovič. V každom, koho stretol, videl potenciál, ktorý sa môže rozvinúť správnym smerom. Bol veľmi inšpirujúci.

Foto: Andrej Lojan