Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
01. máj 2022

Psychiater Šomšák o zmene pohlavia

Čím liberálnejší proces, tým viac ľudí neprávom označíme za transrodových

„Slovenské usmernenie je oveľa liberálnejšie ako v krajinách na západ od nás,“ hovorí v rozhovore psychiater Peter Šomšák.

 

Čím liberálnejší proces, tým viac ľudí neprávom označíme za transrodových
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

„Slovenské usmernenie je oveľa liberálnejšie ako v krajinách na západ od nás,“ hovorí v rozhovore psychiater Peter Šomšák.

 

Slovensko už týždeň rieši usmernenie o zmene pohlavia, na základe ktorého by na úradnú zmenu pohlavia už nebol nevyhnutný chirurgický zákrok odstránenia pohlavných orgánov, ale transrodovým ľuďom by na zmenu v dokladoch stačil rok hormonálnej terapie a rovnako dlhý čas žiť v role opačného pohlavia.

Psychiater Peter Šomšák, bývalý šéf odboru duševného zdravia na ministerstve zdravotníctva, vydané usmernenie kritizuje. Tvrdí, že stanovuje v liečbe taký „minimálny a liberálny diagnostický postup,“ že podľa neho nejde ani o postup a dokument v danom smere len „legalizuje súčasnú svojvoľnosť psychiatrov na Slovensku“. Úradnú zmenu pohlavia navrhuje podmieniť minimálne zmenou vonkajších pohlavných orgánov, keďže pripúšťa, že v prípade platnosti usmernenia by transrodoví muži mohli aj otehotnieť.

Hovorí, na čo všetko odborné usmernenie nemyslí, aké riziká z toho vyplývajú, prečo je pre transsexuálov dôležité, aby vyzerali ako cieľové pohlavie, a vysvetľuje, prečo sa dostal do konfliktu so slovenskou psychiatrickou komunitou. Peter Šomšák po štúdiu na Slovensku pôsobil 7 rokov ako psychiater v Nemecku a od roku 2013 pracuje v Rakúsku.

Minister zdravotníctva koncom marca podpísal odborné usmernenie, vďaka ktorému sa transsexuálom uľahčuje úradná zmena pohlavia. Toto bolo na ministerstve vo vašej kompetencii, a kým ste boli šéfom (dnes už zrušeného) odboru duševného zdravia, dokument ste blokovali. Prečo?

Pretože odborné usmernenie bolo pripravené v znení, v ktorom nedávno aj vyšlo. A v takej podobe som s ním nesúhlasil.

Prečo?

V prvom rade sa toto usmernenie odvoláva na štandardný diagnostický a terapeutický postup, ktorý neexistuje. V usmernení chýba aj špecifikácia veku žiadateľov o úradnú zmenu pohlavia na matrike. Len nepriamo z nutnosti podpísať informovaný súhlas vyplýva, že je v usmernení reč o diagnóze F64.0 (transsexualizmus u dospelých osôb), teda musí ísť o osobu staršiu ako 18 rokov. Nie je to však samozrejmosť, keďže inde v Európe sa proces tranzície začína už pred 18. rokom života. Usmernenie celkovo nerieši proces tranzície u mladistvých.

S čím ste mali najväčší problém?    

S chýbajúcim štandardným diagnostickým a terapeutickým postupom. To ma iritovalo najviac. Pani Vašečkovej ako predsedníčke sexuologickej sekcie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti som hovoril, že podobné usmernenie môže ísť von, až keď bude k nemu napísaný štandardný postup na diagnostiku a na liečbu transsexualizmu.

Autori dokumentu tvrdia, že štandardný postup sa vytvorí až neskôr.

To nie je správny postup! Štandard musí byť prvý, aby nedochádzalo k stanovovaniu diagnózy transsexualizmu u ľudí, ktorí transsexuálni nie sú. Proces tranzície v prípade chirurgickej liečby je ireverzibilný. Chcel som sa vyhnúť tomu, aby došlo k chybám.

Odborné usmernenie pritom ani nie je právne záväzný dokument, ale štandardný postup, na ktorý sa odvoláva, záväzný je. No ten neexistuje. Usmernenie, ktoré má sprevádzať zdravotníckych pracovníkov, je tak právne nezáväzné a spôsobené chyby pri diagnostike a liečbe sú následne právne len ťažko vymožiteľné. Štandardný diagnostický a terapeutický postup slúži aj na ochranu pacientov.

Dodnes sa však transsexualita riešila bez štandardného postupu, keďže jediné usmernenie v tejto oblasti z roku 1981 je už neplatné.

Áno, diagnostika transsexualizmu sa dnes robí „na kolene“ bez akýchkoľvek smerníc, no usmernenie v tomto zásadnú zmenu neprináša. Argument niektorých odborníkov, že však oni transsexualizmus diagnostikovať vedia, je chabý. Možno oni áno, ale ich začínajúci kolegovia potrebujú základnú štruktúru, na ktorú sa môžu odvolať.

Rovnako aj zmena na matrike bola doteraz veľmi individuálna, ale to neznamená, že zmeny pohlavia doteraz niektoré matriky aj bez tohto usmernenia neakceptovali. S týmto dokumentom by však mohlo dôjsť k divokým zmenám.

Mali ste problém aj s tou základnou vecou – teda že na úradnú zmenu pohlavia už nebol nevyhnutný chirurgický zákrok odstránenia pohlavných orgánov?

Áno, pretože to ide oveľa ďalej než v zahraničí. Nemecký zákon o transsexualite, rovnako ako aj český občiansky zákonník zmenu na matrike doteraz podmieňujú chirurgickým zákrokom. Som za to, aby sme úradnú zmenu pohlavia podmienili minimálne zmenou vonkajších pohlavných orgánov, aby sme sa potom nedostávali do situácií ako v Belgicku či aj inde vo svete, keď transrodové ženy s mužskými pohlavnými orgánmi znásilňujú vo väzení spoluväzenkyne.

V tomto prípade platí precedens zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý rozhodol, že nútiť človeka do sterilizácie je proti jeho právam. Povinné kastrácie transrodových ľudí porušujú aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je vôbec možné podmieniť tranzíciu chirurgickým zákrokom?

V prípade súdu pre ľudské práva ide o rozsudok zo 6. apríla 2017, keď dve Francúzky vyhrali proces proti Francúzsku. Judikát hovorí, že úradná zmena pohlavia na matrike nesmie byť podmienená zmenou reprodukčných orgánov. V tomto prípade išlo konkrétne o odstránenie vnútorných pohlavných orgánov, pričom transsexualita spočíva predovšetkým v nespokojnosti so svojím zovňajškom a s tým súvisiacimi náležitosťami.

Na druhej strane je tu nález českého Ústavného súdu, ktorý hovorí, že judikáty ESĽP nie sú pre právo v Českej republike záväzné. Preto v tom nevidím problém. V tomto smere ide o politické rozhodnutie a myslím si, že sa dá právne ustáť aj voči ESĽP a iným ľudskoprávnym organizáciám, ak by sa Slovensko rozhodlo ísť touto cestou. Veď predsa ani iné krajiny svoje zákony – napriek rozsudku ESĽP – zatiaľ nemenia.

Peter Šomšák. Foto Postoj – Andrej Lojan

Je teda možné, že pri platnosti súčasného usmernenia by transrodoví muži na Slovensku mohli otehotnieť či porodiť dieťa?

Áno, samozrejme, že je to možné. Potom je namieste otázka, ako bude v zákone vyriešené to, že dieťa môže porodiť len matka, pritom na papieri pôjde o muža. To sú ďalšie veci, ktoré súvisia s transrodovosťou, a neviem o tom, že by pracovná skupina na ministerstve tieto veci konzultovala so Zborom väzenskej a justičnej stráže, s ministerstvom spravodlivosti, s rezortom vnútra, práce či školstva.

Toto odborné usmernenie len „legalizuje“ súčasnú svojvoľnosť psychiatrov i sexuológov na Slovensku. Treba tiež povedať, že špecializačný odbor v oblasti sexuológie na Slovensku neexistuje. Akreditačný spis je síce napísaný, ale ešte neprešiel cez akreditačnú komisiu. Teda ak tu má dnes niekto titul sexuológ, musel si toto špecializačné štúdium urobiť v zahraničí.

Čo sa týka problému transrodových osôb pri výkone trestu, na školách, v športe či v hygienických zariadeniach, autori dokumentu hovoria, že nejde o medicínske problémy, preto tieto otázky v usmernení ani neotvárali. Beriete tento argument?

Je to alibizmus. Tvrdiť, že usmernenie je medicínsky v poriadku, pričom nie je, a preto ho môžeme pustiť von, je oproti iným usmerneniam neférové. Nehovoriac o tom, že natoľko citlivá téma transrodovosti na Slovensku musí prejsť širšou diskusiou, nielen odbornou, ale i spoločenskou.

Vydať čisto medicínske usmernenie bez toho, aby bol prediskutovaný jeho celospoločenský vplyv, je podľa mňa neakceptovateľné v zrelej demokratickej spoločnosti. Hoci odborné usmernenie nemusí podliehať klasickému legislatívnemu procesu, no v tomto prípade ide o závažný dokument, ktorý si podľa mňa štandardný legislatívny proces zaslúži, teda aj priestor v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Nevidím dôvod, prečo by aj toto usmernenie nemalo brať do úvahy niečo ako doložku vplyvov, keď jednoznačne zasahuje do viacerých oblastí.

Bolo by teda férové, keby miesto usmernenia vláda prijala zákon týkajúci sa tejto veci?

Určite áno. Presne preto má Nemecko zákon o transsexualite, kde je presne stanovený proces zmeny mena na matrike, spôsob dedenia, ošetruje existujúce manželstvá týchto osôb a podobne a od tohto zákona sa odvíjajú ďalšie vyhlášky. No my tu celý problém chceme vyriešiť jedným odborným usmernením ministerstva zdravotníctva.

Čítajte tiež

Bývalý štátny tajomník Peter Stachura na sociálnej sieti napísal, že usmernenie nezohľadňuje niektoré aspekty dobrej medicínskej praxe v zahraničí. Vy ste roky pôsobili ako psychiater v Nemecku, teraz pôsobíte v Rakúsku. Stotožňujete sa s týmto tvrdením?

Áno, pretože v podstate podľa dnešnej praxe na Slovensku, ktorú legalizuje dané usmernenie, môžete po jednom sedení so psychiatrom či sexuológom a vykonaní istých somatických vyšetrení dostať diagnózu transsexualizmu a môžete ísť po podpísaní informovaného súhlasu a potvrdení posudku od lekára na matriku.

Naozaj to môže byť až také jednoduché?

No z usmernenia to tak vyplýva. Spomeniem, ako to funguje v Nemecku, kde som zatiaľ pôsobil najdlhšie. Proces tam je podstatne poctivejší. V prípade diagnózy transsexualizmu musíte prejsť najskôr 12 až 18 mesiacmi psychoterapie, ktorá má diagnostickú aj kuratívnu časť.

Transrodoví ľudia totiž trpia často aj inými duševnými chorobami, ktoré treba liečiť. Cieľom diagnostiky je skutočne zistiť, či dotyčný je o sebe na sto percent presvedčený, že chce zmenu pohlavia, pretože táto túžba môže vzniknúť ako súčasť iného duševného ochorenia alebo adolescentnej krízy. Vtedy už nehovoríme o transsexualizme.

Čo v Nemecku po roku diagnostiky nasleduje?

Po roku vás ďalej v procese posunie posudok psychoterapeuta alebo klinického psychológa, diagnózu však musí vždy potvrdiť psychiater. Nasleduje rok takzvaného každodenného tréningu spojeného s „comming-outom“. A po tomto skúšobnom roku nasleduje ďalší posudok psychológa a psychiatra. Až následne môžete podstúpiť hormonálnu terapiu a po nej chirurgickú liečbu.

Slovenské usmernenie je tak oveľa liberálnejšie ako v krajinách na západ od nás. Neexistujú podmienky, podľa ktorých sa stanovuje diagnóza transsexualizmu. Síce v odbornom usmernení je spomenuté, že sa musia urobiť nejaké somatické vyšetrenia, ale po nich stačí ešte jedno sedenie s psychiatrom alebo sexuológom, ktorý ani nemusí byť psychiater, a môžete od lekára odísť s touto diagnózou. Ide o taký minimálny a liberálny diagnostický postup, že si dovolím povedať, že nejde ani o postup.

Peter Šomšák. Foto Postoj – Andrej Lojan

Inzercia

Proces diagnosticko-terapeutickej psychoterapie je veľmi dôležitý. Niektoré životné rozhodnutia potrebujú dlhší čas, no tu nie je zohľadnené takmer žiadne časové hľadisko.

Stanovuje usmernenie, v akých prípadoch možno hovoriť o kontraindikácii ročnej hormonálnej liečby potrebnej na úradnú zmenu pohlavia?

Nie. Aj to by malo byť súčasťou už spomínaného chýbajúceho štandardného postupu. Pritom vôbec nie je náročné tento štandard urobiť, stačí sa inšpirovať inými krajinami, či už Rakúskom, alebo Nemeckom.

Psychiater Michal Patarák, jeden z autorov usmernenia, v reakcii na kritiku napísal: „Keďže zmena pohlavia nie je možná, na veci prepisu rodu predstavuje chirurgická úprava genitálií len v podstate kozmetickú záležitosť. Transrodovosť totiž nesídli v genitáliách, ale v psychike človeka.“ A dodal, že pôvodne to mal byť dokument o prepise rodu, nie o zmene pohlavia, no „rod“ slovenská legislatíva nepozná.

Prianie chirurgickej zmeny pohlavia je dokonca súčasťou diagnostických kritérií. Transsexuáli, ktorí chodia ku mne do ambulancie, podstúpili všetci chirurgickú liečbu, minimálne odstránenie pŕs. Je pre nich veľmi dôležité, aby vyzerali ako svoje cieľové pohlavie. S názorom, že ide o kozmetickú záležitosť, nesúhlasím.

Niektorí psychiatri dnes hovoria už o sociálnej nákaze transsexuality. Vidíte podobný trend aj vy?

Ako som spomínal, mám v ambulancii aj transsexuálov, teda pacientov s diagnózou F64.0. Časť z nich sú transsexuáli, ktorých potreba zmeny pohlavia vznikla už v puberte, ale väčšiu časť tvoria pacienti, kde v rámci hraničnej poruchy osobnosti ide o poruchu sexuálnej preferencie.

Druhej skupine pacientov otvorene hovorím, že si nemyslím, že sú transrodoví. Sú to mladí 18-19-roční ľudia, ktorí majú problém so svojou sexuálnou identitou. Preto si myslím, že čím liberálnejšie bude nastavené odborné usmernenie či zákon, tým väčší počet ľudí bude zle diagnostikovaných a neprávom považovaných za transrodovú osobu.

Mimochodom, bol to práve psychiater pán Patarák, ktorý v jednom rozhovore hovoril o epidémii transrodovosti, pritom je jedným z autorov daného odborného usmernenia, ktoré proces na matrike výrazne uľahčuje, bez akéhokoľvek podmienenia terapeutickými intervenciami.

Čítajte tiež

Dať teda týmto osobám dlhší čas na premyslenie pokladáte za nevyhnutnosť?

Jednoznačne. Z medicínskeho hľadiska by mal pacient dostať dlhší čas na rozmýšľanie, či skutočne takúto zásadnú zmenu vo svojom živote chce. Jeho rozhodnutie ovplyvňuje aj jeho blízke okolie. Musí si to vyskúšať v praxi, ako bude naňho reagovať najbližšie okolie, kolegovia v práci a až po hormonálnej liečbe sa definitívne rozhodnúť, či ide do chirurgického zákroku. Musí ísť o slobodné rozhodnutie pacienta, no nie unáhlené. Chirurgický proces je totiž nezvratná zmena.

Na druhej strane, ak je tu aktuálna vlna transrodovosti, je možné – v prípade nesprávnej diagnózy – jednoduchšie sa vrátiť späť k svojmu biologickému pohlaviu,  keď pôjde len o zmenu na matrike.

Čisto teoreticky áno. Otázka je, čo to urobí s psychikou človeka, ktorý bude niekoľko rokov fungovať ako transrodová osoba a potom sa rozhodne, že sa vráti k svojmu biologickému pohlaviu. A teda nielen s ním, ale aj s jeho okolím.

Riešite ako psychiater aj morálnu či etickú rovinu tranzície?

Nezabúdajme, že pri tranzícii ešte stále hovoríme o liečbe pohlavnej dysfórie. Ide o ľudí, ktorí trpia, preto sme z morálneho hľadiska povinní pomôcť im. Ale aj proces tranzície musí mať nejakú štruktúru, pravidlá, rovnako ako pri liečbe iných ochorení. Pri takej vážnej veci sa v stanovení diagnózy nesmieme pomýliť. Aby bolo jasné, usmernenie nekritizujem z ideologického, ale čisto odborného nastavenia.

No autori dokumentu jeho kritiku nepovažujú za vecnú či medicínsky odbornú, ale za ideologickú. Vaša reakcia?

Moju kritiku budú zrejme vnímať ako osobný útok na určité osoby z výboru Slovenskej psychiatrickej spoločnosti (SPS), ktorá usmernenie podporuje. Dokument má však objektívne právne a medicínske nedostatky, na mnohé veci nemyslel, iné zas nedomyslel. A to je fakt. Nevidím ani dôvod, prečo by sa to celé malo šiť horúcou ihlou.

Toto odborné usmernenie môže tiež spôsobiť, že na Slovensko budú prichádzať ľudia zo zahraničia, aby tam obišli komplikovanejší proces, a v prípade, že tu majú trvalý alebo prechodný pobyt, môžu dostať aj občiansky preukaz.

Peter Šomšák. Foto Postoj – Andrej Lojan

Autori dokumentu vám ešte v marci 2021, keď usmernenie nebolo v platnosti, poslali list a žiadali posun v tejto veci. Napísali aj to, že ste im prisľúbili vypracovať nové usmernenie. Prečo ste tak nespravili?

Lebo istí ľudia z výboru SPS mali názor, že odborné usmernenie je vypracované dokonale a nie sú potrebné žiadne zmeny. Opakovane som im hovoril, že odborné usmernenie bez štandardu nie je akceptovateľné, a odborne som argumentoval, prečo takýto dokument nechcem pustiť. Z mojej strany nešlo o žiadne osobné animozity. No ministerstvo si nemôže napísať, čo chce, bez odbornej spoločnosti.

Aká bola reakcia SPS na vaše výhrady?

Prišli sťažnosti na moju osobu, otvorený list adresovaný ešte ministrovi Krajčímu týkajúci sa spolupráce so mnou a s odborom duševného zdravia. Nikdy som nepociťoval vôľu z ich strany usmernenie zmeniť či aspoň upraviť. Skôr šlo o to, aby osobnými invektívami voči mne pretlačili svoju verziu a v celom procese ma obišli.

Pritom som v čase svojho jednoročného pôsobenia na ministerstve spolupracoval so SPS, dokonca aj na Pláne obnovy a odolnosti, hoci niektorí členovia výboru SPS budú tvrdiť opak. Pracovných skupín bolo neúrekom. Vypracovali sme spolu rôzne odborné koncepty, či už koncept denného psychiatrického stacionára, alebo psychosociálnych centier, ktoré dnes kritizujú, pritom sami na ňom participovali.

Konflikt medzi vami a slovenskými psychiatrami paralyzoval fungovanie celého odboru duševného zdravia. Ako ten konflikt vznikol?

Tak, že som z odborného hľadiska niektoré veci pripomienkoval tak, ako aj toto odborné usmernenie. Nastavil som niektorým členom výboru SPS odborné zrkadlo a potom už konflikt z odbornej roviny prerástol do tej osobnej. Niektorí členovia ma nepovažujú za odborníka, ale to je v poriadku. V prípade niektorých osôb to cítim rovnako.

Nebolo problémom aj to, že ste na Slovensku ako psychiater nikdy nepôsobili, nepoznali ste, ako to tu funguje, a prišli ste s víziami, ktoré narážali na inú realitu?

Pozíciu na ministerstve som zobral, lebo som chcel zmeniť a skvalitniť poskytovanie zdravotnej starostlivosti v oblasti duševného zdravia a uľahčiť prácu psychiatrov, psychológov a psychoterapeutov. Bohužiaľ, narazil som po určitom čase na obrovskú vlnu odporu.

Sám som sa čudoval, napríklad pri zmene vzdelávania, ako sa ľudia z akademického sveta bránia zmenám. Akoby sa báli, že budú vychovávať kvalitnejších psychológov a psychiatrov. Ja aj bývalý pán štátny tajomník Stachura sme pracovali predtým v inom systéme, kde je iné odborné aj celospoločenské nastavenie, kde sú zmeny vítané, ak človek vidí, že prinesú benefity. Tu to je naopak.

Minister Lengvarský údajne poslancom sľúbil, že usmernenie o zmene pohlavia stiahne, médiá však informoval, že najskôr otvorí diskusiu a potom sa uvidí. Ako to podľa vás dopadne?

Logicky, ak chce minister otvárať diskusiu, usmernenie treba minimálne načas zrušiť. Nemôže platiť usmernenie, o ktorom len začnete diskutovať. Je však otázne, či pán minister so Slovenskou psychiatrickou a sexuologickou spoločnosťou bude ochotný zmeniť toto usmernenie.

Aj podľa ich konania uvidíme, v akom stave sa nachádza odborná a ľudská kvalita v týchto inštitúciách. A keďže ja si myslím, že na Slovensku je možné všetko, odborné usmernenie bude platiť naďalej aj bez toho, aby bola vyvodená personálna zodpovednosť.

Mala by byť vyvodená zodpovednosť aj na čele ministerstva?

Určite áno. Ak minister podpíše niečo takéto, mal by dobrovoľne abdikovať. Nie je to jeho prvý odborný prešľap. Bývalý pán minister Krajčí musel skončiť kvôli podstatne menším prešľapom ako aktuálny šéf rezortu, a to proti pánovi ministrovi nemám nič.

Ale on vás z ministerstva vyhodil a zrušil dokonca celý odbor duševného zdravia.

Vzhľadom na konflikt s psychiatrickou obcou som po nástupe ministra Lengvarského sám ponúkol svoju rezignáciu, no minister ju trikrát zamietol, takže som bol nakoniec prekvapený, keď ma potom u bývalého štátneho tajomníka pána Száza čakala dohoda o rozviazaní pracovného pomeru.

Musím však povedať, že to chápem. Minister sa rozhodol pre Slovenskú psychiatrickú spoločnosť, ktorá nemala vôľu so mnou ďalej spolupracovať. Na súčasnom oddelení, ktoré nahradilo odbor duševného zdravia, nepracuje žiaden psychiater a vedie ho pani s vyštudovanou sociálnou prácou. To svedčí o tom, ktorým smerom sa odbornosť na ministerstve posunula.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.