Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
21. november 2021

Psychiater Patarák aj o epidémii transsexuality

Môže ísť o skupinovo sugestívny mechanizmus, ktorý má charakter sociálnej nákazy

Rozhovor so psychiatrom Michalom Patarákom o posudzovaní transsexuality a o sebareflexii v odborných kruhoch.

Môže ísť o skupinovo sugestívny mechanizmus, ktorý má charakter sociálnej nákazy
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor so psychiatrom Michalom Patarákom o posudzovaní transsexuality a o sebareflexii v odborných kruhoch.

Michal Patarák je prednostom II. Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici a ambulantne sa ako jeden z mála psychiatrov na Slovensku venuje diagnostike a sprevádzaniu transsexuálov. 

Psychiater v rozhovore pre Postoj hovorí o vplyve kultúry na zvýšený počet transsexuálov v spoločnosti, o tom, prečo je potrebné rozlišovať medzi vrodenou a kultúrne podmienenou transsexualitou, i o tom, prečo vníma úlohu psychiatra v procese diagnostiky ako kľúčovú. „U niektorých mladých môže ísť aj o protest proti niečomu tradičnému, paternálnemu, potrebu odrezania sa od rodiny a možnosť nájsť sa v špecifickej komunite vrstovníkov. Sem patria aj fenomény, keď zrazu na jednej škole prepukla akoby epidémia transrodovosti a v jednej triede sú zrazu traja.“

Rozprávali sme sa aj o tom, prečo došlo vo svete v diskusii medzi odborníkmi k istému pribrzdeniu a reflexii celého procesu transsexuality. „Fókusom reflexie sú práve psychologické intervencie na začiatku a dlhšie sprevádzanie najmä mladších trans ľudí. Príklady z Austrálie, Nového Zélandu a Škandinávie smerujú k návratu práve k tejto praxi, čo vnímam pozitívne,“ vysvetľuje Michal Patarák. 

Venujete sa pacientom transsexuálom a nedávno ste použili na sociálnej sieti pojem pseudotranssexualizmus. Čo ste tým mysleli?

Je to možno nový pojem, ale pre koncept, s ktorým sa pracuje už desaťročia. Ak človek vyjadrí túžbu po tranzícii, zmene pohlavia a jeho transrodovosť je podmienená psychickou poruchou, ide o pseudotranssexualizmus. 

Ako sa to prejavuje? 

Môže ísť o bludné presvedčenie zmeny vlastnej identity alebo vlastného tela, ktoré patrí do symptomatiky nejakej psychickej poruchy, hoci v konečnom dôsledku sa môže prejavovať ako pocit príslušnosti k inému pohlaviu. Ale dôvod je takpovediac patologický. Literatúra sa tomuto problému veľmi nevenuje, ja som si na jeho označenie osvojil pojem pseudotranssexualizmus.  

Aj ste sa s tým vo svojej praxi stretli? 

Samozrejme. Myslím, že každý psychiater s viacročnou skúsenosťou pozná tieto stavy a zvlášť ten, ktorý s tým pracuje. Pacient si nemusí uvedomovať, že je to prejav psychickej poruchy. Môže ísť o blud a to v psychiatrii znamená stopercentné ťažko vyvrátiteľné presvedčenie v určitú skutočnosť, ktorá nie je reálna. Takýto stav môže pacient nadobudnúť v rámci schizofrénie alebo inej príbuznej psychotickej poruchy. A keďže ľudia pod vplyvom bludných presvedčení môžu aj konať, môže ich to viesť k túžbe po zmene pohlavia. 

Ako sa stane, že v rámci psychotickej poruchy si vyberie práve blud o transsexualite? 

Žijeme v dobe, ktorá dáva permisívne plus transrodovému prežívaniu, čo vytvára istú spoločenskú ponuku pre zmenu pohlavia. Stačí, že táto téma spoločensky koluje, a môže pritiahnuť aj jedincov s bludným prežívaním.

Bludné myslenie preberá modely z aktuálnej sociálnej reality. V stredoveku videl človek so psychózou všade čertov a čarodejnice a dnes ľudí naháňajú roboty, škodia im technológie alebo si zmenu vo svojom prežívaní vysvetľujú napríklad transrodovosťou.   

Prečo by si človek dobrovoľne komplikoval život niečím taký náročným, ako je zmena identity a pohlavia?

On to nevníma ako komplikáciu, vníma to v rámci toho bludného symptómu ako napriamenie života na istý nový cieľ. Títo ľudia sú presvedčení, že by sme ich transrodové prežívanie ako spoločnosť mali reflektovať, a sú veľmi dotknutí, ak sa takáto tranzícia zastaví a prevedie sa na problém nejakej psychiatrickej poruchy. Jej liečba klasickými psychiatrickými prostriedkami však spravidla prináša isté uspokojenie aj rodové zosúladenie.

Videl som aj presvedčenie o ženskej identite v prípade muža, ktoré ustúpilo po niekoľkotýždňovej antipsychotickej liečbe. Tieto prípady, keď môže psychóza napodobňovať skutočný transsexualizmus, pozná psychiatria mnohé desaťročia. 

Toto rozpoznávanie slúži na to, či ide o skutočnú alebo bludnú transsexualitu? 

Podmienky na tranzíciu máme nastavené tak, že človek môže začať hormonálnu liečbu a pristúpiť neskôr k chirurgickým zmenám až po vylúčení iných psychických porúch, ktoré by mohli transrodovú identitu podmieňovať, teda po hĺbkovom psychodiagnostickom a psychiatrickom vyšetrení. 

Ako si potom vysvetľujete, že v zahraničí rastie počet transsexuálnych ľudí? Nemôže ísť aj o určitú potrebu osamelých ľudí nájsť si identitu v nejakej skupine, komunite, ktorá je ešte k tomu dnes aj relatívne populárna?

Odpoviem na to odborne. Zvyšujúcu sa prevalenciu transsexualizmu nemožno vysvetliť len na základe samotnej rodovej dysfórie. 

Nedajú sa väčšie počty trans ľudí v porovnaní s minulosťou vysvetliť tým, že sa zlepšila psychiatrická diagnostika?

Nie, tento fakt podľa mňa nie je zodpovedný za taký nárast tohto fenoménu. Výrazným faktorom je spomínané kultúrne permisívne plus. Nepovedal by som to tak, že ide o populárnu komunitu, lebo na druhej strane sú ľudia, ktorí tento fenomén nielen kritizujú, ale majú k nemu vyslovene odpor. Ale je pravdou, že v niektorých trans kruhoch môžu nájsť ľudia akýsi pocit začlenenia, ktorý je pomerne atraktívny.

Nová identita predstavuje pre človeka nový životný stimul, že si zrazu môže vyskúšať rôzne polohy toho, čo znamená pohlavnosť a rodovosť človeka. Môžu v tom byť aj prvky novosti a dobrodružstva, experimentovania, čo majú mnohí mladí ľudia z podstaty dospievania a hľadania samých seba radi. Prvky zaradenia sa k okruhu ľudí, ktorí vidia svet inak, originálne, sú v konflikte s nejakou skostnatenou konvenciou.

Teda môže ísť o istý módny fenomén? 

Pripúšťam, že u niektorých mladých ide aj o protest proti niečomu tradičnému, paternálnemu, potrebu odrezania sa od rodiny a možnosť nájsť sa v špecifickej komunite vrstovníkov. Sem patria aj fenomény, keď zrazu na jednej škole prepukla akoby epidémia transrodovosti a v jednej triede sú zrazu traja. To môže byť skupinovo sugestívny vrstovnícky mechanizmus, ktorý má charakter sociálnej nákazy. Hoci ja pracujem s pacientmi až od osemnásť rokov vyššie, počul som o takýchto prípadoch. 

Ako sú nastavené podmienky medicínskeho procesu pre vrodených transsexuálov na Slovensku? Môžu to začať riešiť až dospelí ľudia? 

Nie celkom. Aj tínedžeri sa môžu obrátiť na odborníka, na detského psychológa alebo psychiatra. Podľa mňa by mali jednoznačne riešiť svoje prežívanie. Rozdiel medzi detským a dospelým vekom je v praktickom dotiahnutí tranzície. Neviem o tom, že by na Slovensku niekto poskytoval neplnoletým transrodovým ľuďom hormonálnu liečbu. 

Myslíte si, že je to takto nastavené dobre? 

Určite nie je dobré, že je veľký rozštep v starostlivosti o adolescentného a dospelého človeka. Intenzita vnútorného prežívania rodového nesúladu môže byť u mladých ľudí veľmi vysoká, môže ich veľmi trápiť a spôsobovať úzkosti a depresie.

Rodový rozpor a neochota druhých zaoberať sa ich problémom môže viesť až k samovražedným myšlienkam, k beznádeji. Tomuto by sa mali odborníci intenzívne venovať, nech už je to s tým rodovým prežívaním akokoľvek.

V istých špecifických prípadoch by mal mať aj detský pacient prístup k hormonálnej liečbe. Ale táto debata nie je uzavretá ani medzi psychiatrami sexuológmi. Ide o to, že po puberte sú už telesné zmeny, ktoré sa ťažko zvrátia. Keby sa rodový nesúlad zachytil pred telesnými zmenami, hormónmi by sa mohla oddialiť puberta a tým by mohli pacient a jeho rodina získať čas na preskúmanie. Vo vybraných prípadoch by sa hormónmi mal však začať regulárny proces maskulinizácie alebo feminizácie aj pred rozvojom plnoletosti.

Toto blokovanie puberty hormónmi však nie je príliš sporné vzhľadom na to, čo môže taký kokteil hormónov urobiť s mladým telom vo vývoji? Hormóny predsa majú dokázateľný vplyv aj na psychiku človeka. 

To je podstata tohto problému. Hormóny v detstve, ale aj v dospelosti, sú obrovským zásahom do organizmu, naozaj menia telesné fyziologické procesy v tele, prežívanie a emócie človeka. 

Riziko podávania hormónov v detskom veku je ešte aj v otázke: Čo ak sa pomýlime? Čo ak to dieťa nevie ešte adekvátne zhodnotiť, čo sa s ním deje? V tom veku si nemusí plne uvedomovať, čo znamená brať hormonálnu liečbu, nemusí mať schopnosť posúdiť jej dlhodobé následky. Toto sú témy, o ktorých sa dnes odborne diskutuje a nepovažujem ich za marginálne. Ale rozhodne pripúšťam, že niekedy je rodová dysfória taká jasná, silná, že sa pristúpi k tomuto riešeniu. Rodičia môžu na svojom dieťati odmalička vidieť, že je nejaké iné. 

Nie je však riziko, že človek si to neskôr rozmyslí, priveľké? Sú predsa známe aj príbehy detranzícií, že si to jednoducho neskôr rozmysleli. V akej miere sa človek pod silnými dávkami hormónov rozhoduje ešte naozaj slobodne? 

Právne môže o zdravotných výkonoch človek rozhodovať až vtedy, keď dosiahne plnoletosť. Ale ako to je naozaj? Nevie dieťa naozaj povedať, čo chce a čo nechce? Preto apelujem, aby psychiatrické sprevádzanie bolo pri týchto jedincoch nutnosťou. Aby sa pátralo, kedy sa objavil rodový nesúlad, či nesúvisí s nejakým zážitkom sexuálneho zneužívania, s tým, že mu je zrazu nepohodlné prežívať svoj život ako chlapec z istých dôvodov, lebo bol napríklad ako chlapec zosmiešňovaný, dievča bolo zas kritizované za svoj vzhľad, znevýhodňované. Ale v hre môže byť aj depresia či psychóza.

Psychologická explorácia by sa mala robiť povinne. To nie je niečo násilné, je to aj pre jeho rast a zisk, aby samo dieťa vedelo reflektovať, čo sa s ním vlastne deje. Psychoterapiou nemôžeme riešiť to, čo už nie je riešiteľné, a tam je nutné pripustiť, že niektorí ľudia sa s týmto prežívaním naozaj narodia alebo sa u nich takpovediac napevno objaví. Ani liekmi, ani žiadnou inou terapiou sa nedá zvrátiť autentické transrodové prežívanie. Liekmi môžeme len zmenšiť úzkosť alebo depresívne stavy týchto ľudí. 

Plus na Slovensku je celkovo veľmi málo odborníkov, ktorí sa transsexualizmom naozaj zaoberajú. V súčasnosti hovoríme skôr o jednotlivcoch a dopyt je naozaj veľmi veľký.

Inzercia

  

U nás človek ešte musí prejsť procesom so psychiatrom, v zahraničí však už poznáme príklady, kde je tento proces oveľa jednoduchší, a sú známe kliniky v Británii, kde stačilo deklarovať, že človek túži byť iného pohlavia, a nastavili mu hormonálnu liečbu.  

S ohľadom na to, že transsexualizmus je odborným problémom, ktorý treba medicínsky riešiť, si myslím, že na Slovensku je zdravotná starostlivosť rámcovo nastavené dobre, hoci je kvantitatívne nedostatočná. Proces, ktorý je nutné prejsť s rôznymi odborníkmi z viacerých medicínskych oblastí s tým, že centrálnu úlohu hrá psychiater, je podľa mňa správny.

Kto nastavuje u nás tento proces? 

Na Slovensku je to skôr konsenzus zopár odborníkov, ktorý sa odráža od zaužívanej praxe a od odporúčaní zo zahraničia. Ale nie je to nič záväzné, nič jasne dané na papieri. Preto už dlhšie so svojimi kolegami a kolegyňami upozorňujeme na nutnosť prijať záväzné dokumenty, ktoré by tento proces oficiálne regulovali. Tam by sa zachytilo, čo všetko musí pacient absolvovať, aby mohlo dôjsť k tranzícii. 

Čiže dnes je to na voľnom individuálnom posúdení daného psychiatra? 

V niektorých jednotlivostiach áno, ale vo všeobecnosti sa na kostre celého postupu, našťastie, zhodujeme. 

Niektorí západní psychiatri už dnes hovoria o sociálnej nákaze transsexuality. Dá sa povedať, že odborná verejnosť si prešla v tejto téme istou sebareflexiou, keďže sa tam predtým podľahlo istému spoločenskému tlaku uvoľniť pravidlá?

Vnímam v diskusii medzi odborníkmi isté pribrzdenie a reflexiu celého procesu. Fókusom reflexie sú práve psychologické intervencie na začiatku a dlhšie sprevádzanie najmä mladších trans ľudí. Ja ako psychiater predsa mám možnosť spoznávať, čo trans ľudia prežívajú, rozprávam sa s nimi hodiny, mám na to vzdelanie a verím, že viem posúdiť niečo, čo mi nesedí, a keď zachytím nezrovnalosti, tak sa konkrétnemu človeku zvýšene venujem. Úlohou psychiatra je pochopiť, prečo to ten človek chce a či je krok, po ktorom túži, naozaj dobrým krokom.

Príklady z Austrálie, Nového Zélandu a Škandinávie smerujú práve k návratu tejto praxe, čo vnímam pozitívne.  

Koľko takýchto pacientov máte vo svojej praxi? 

Vyše tridsať. Nie je to veľa, ambulanciu mám len jeden deň v týždni, ale nie je to ani málo.  

Je signálom pre rodičov, keď sa ich syn začne obliekať v detstve do dievčenských šiat alebo dcéra chce vyzerať ako chlapec, že môže ísť o transsexualitu?

Ak sa deti obliekajú do šiat iného pohlavia, môže to mať najrôznejšie dôvody. Od sexuálnych skúseností adolescentov, keď ich vzrušuje spodná bielizeň iného pohlavia, cez experimenty alebo iné estetické cítenie až po zábavu. Môže to byť hra, deti predsa radi skúšajú. No jeden z dôvodov môže byť aj transrodovosť.  

Dieťa však nerozmýšľa v detstve v kategóriách sexuálnej orientácie, keď nemá jasnú predstavu, čo je podstatou sexuality. Preto sa mi vidí laickým pohľadom nevhodné, aby sa malo v tomto veku rozhodovať o jeho budúcnosti v zmysle procesu tranzície.

Je to pravda, čo hovoríte, a je to potrebné brať ako dôležitý faktor v rozhodovaní sa, ako viesť terapiu, ako ďalej pomáhať danému jedincovi. Možno preto dochádza k sebareflexii viacerých odborníkov. To nie je len o tom, že necháme dieťa, nech sa prejavuje, ale v rámci skúmania do toho treba aj aktívne vstupovať, pracovať s jeho emóciami, s jeho životným príbehom. Možnosť, že tak dôjde k omylu, sa potom značne znižuje.

Ale omylu sa nikdy nedá zabrániť úplne. Stále sú ľudia, ktorí si v istom bode života povedia, že im bolo lepšie v pôvodnom pohlaví, a dôjde k detranzícii. Niektorí z nich si spätne myslia, že nemali dostatočnú psychiatrickú a psychologickú starostlivosť, ktorá by im v náročnom období skutočne pomohla, že odborníci iba prijímali, čo im hovoria.  

Koľko je takých ľudí percentuálne? 

Nemáme na to dáta, lebo títo ľudia sa málokedy vrátia k odborníkovi, s ktorým riešili tranzíciu. Ale aj známe prípady ukazujú, že to nie je zanedbateľný počet. Zo svojej praxe poznám jeden prípad, kde tento proces pacient sám zastavil, lebo si nakoniec nebol istý, ako to je. A poznám prípady, kde sa samotní pacienti nechcú nikam ponáhľať a nechávajú si čas, chcú ísť na to veľmi pomaly, aby si boli istí. 

Mal som možnosť sprevádzať trans ľudí, ktorí si tranzíciu nerozmysleli z dôvodu, že by si neboli istí, skôr naopak, prežívali istotu svojej transrodovej identity. Ale nechceli ublížiť svojmu okoliu, rodine. Vedome sa rozhodli stopnúť to, aj keby mali byť nešťastní. Mali rodinu, ktorú si vážili viac ako osobnú realizáciu v tomto smere. Bolo to ich vedomé, ale isto veľmi ťažké rozhodnutie, ktorému som porozumel. 

Koľko ľudí sa narodí s vrodenou transsexualitou?

Podľa Diagnostickej a štatistickej príručky Americkej psychiatrickej spoločnosti sa rozlišovali počty jedincov s túžbou po tranzícii z mužov na ženy a zo žien na mužov. Na Západe sa častejšie vyskytuje rodový nesúlad z mužov na ženy. Pôvodný počet bol jeden prípad na 30-tisíc. A najnovší údaj je, že frekvencia výskytu je až 0,014 percenta populácie. 

Ako menej časté uvádzajú štatistiky zmeny žien na mužov, kde bola kedysi frekvencia 1 ku stotisíc, a aktuálny údaj je, že ich je 0,003 percenta populácie. Čiže sú tam isté posuny.

Ako je to u nás? 

Za socializmu bola v našom priestore zrejme prevaha zmien žien na mužov. To však môže súvisieť aj so spoločenskou situáciou, kde je výhodnejšie byť mužom. Vyššie frekvencie tranzícií zo žien na mužov boli zaznamenané v Poľsku a v Japonsku. 

Na Slovensku sa nevedú štatistiky? 

U nás neexistuje medicínska štúdia, ktorá by mapovala výskyt tohto fenoménu. Údaje o výskyte transsexualizmu nezasielame na žiadne štatistické spracovanie.

Dnes sú moderné úvahy o rodovo neutrálnej výchove v zmysle, aby sme deti neovplyvňovali pri voľbe pohlavia svojimi predstavami. Je to zdravá debata? Pohlavie si predsa nevolíme.

Nie som pedagóg. Môj názor je, že nemôžem neutrálne vychovávať chlapca, ktorý sa cíti ako chlapec, aby som mu dal umelo možnosť cítiť sa ako dievča. To je nezmysel. Máme však reflektovať, čo dieťa prirodzene prežíva, a dať mu možnosť prežívať to i vtedy, keď to nie je v súlade s našimi očakávaniami. 

V poslednom čase sa medializoval prípad dcéry Angeliny Jolie a Brada Pitta, ktorá sa od mala obliekala ako chlapec a na poslednej premiére filmu svojej mamy prišla v neskoršej puberte oblečená už ako dievča v šatách. Mnohí narážali na to, že keby to rodičia riešili radikálne, mala by už hormonálnu liečbu za sebou. 

Neviem sa k tomu vyjadriť, nesledoval som ten prípad. Ale nie som zástancom radikálnej binárnosti, že medzi mužom a ženou je niečo ako priepasť. Veď sa na seba aj podobáme, trápia nás podobné veci, zo spoločných vecí sa tešíme, hoci možno iným spôsobom. 

Nevnášať do výchovy svoje predstavy o dieťati je predsa pekná vec. Umelo súkať dievča do šatočiek alebo zakazovať mu futbal napriek jeho vôli by nebolo pekné ani múdre. Aj rodové stereotypy vo výchove, ako napríklad tézy, že chlapci neplačú, narobili už veľa škôd. Dieťa by malo mať priestor na akýkoľvek prejav emócií, malo by mať možnosť prejavovať to, čo má autenticky v sebe. 

Ako vnímate aktivistické tlaky meniť nastavenie, pokiaľ ide o transsexuálov, napríklad v Česku? 

Nepoznám tú debatu detailne, ale bridí sa mi akýkoľvek príliš politický charakter diskusie alebo vylúčenie odborníkov, ktorí by mali mať hlavné slovo pri regulácii medicínskych postupov, samozrejme, bez vylučovania ľudí, ktorých sa tento problém reálne týka. Ale veľmi mi vadí diskusia v Maďarsku, kde sa trans ľuďom berie možnosť tranzície, čo považujem za vrcholne nesprávne. 

Michelle Adlerová, ktorá si prešla tranzíciou, nám v rozhovore povedala, že trans aktivisti ju neprezentujú a že väčšina trans ľudí sa cíti byť touto komunitou zneužitá. Ako vnímate týchto aktivistov? 

Väčšina mojich pacientov nechce patriť do trans komunity, nenazývajú sa trans ľuďmi. Chcú byť len jednoducho mužmi alebo ženami, i keď nepopierajú svoju trans skúsenosť, vnímajú ju skôr ako prechodnú časť svojho života. Odhadom viac ako polovica z nich nie je v kontakte so žiadnym iným transsexuálom. Môže ísť okrem iného o znamenie, že nekonajú pod vplyvom nejakého spoločenského tlaku.

Na druhej strane, stretávanie sa s trans komunitou znamená byť v kontakte s podobnými ľuďmi, ktorí si prešli rovnakým procesom a vedia, čo prežívajú, čo môže byť veľmi nápomocné. Mojim pacientom často pomohli ľudia z trans poradní, pochvaľujú si úlohu v ich živote, dodali im odvahu do toho, aby so svojou trans identitou vyšli von, aby začali tranzíciu a vyhľadali s tým zámerom odborníka.  

Foto: Dominik Sepp

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva