Odstúpenie Ireny Bihariovej Láskavé rozlúčenie s výnimočnou slo­venskou političkou

Naša výmena listov bola korunovaná dvaapolhodinovým roz­ho­vorom.

Ten rozhovor s Irenou Bihariovou bol výdatný a príjemný, ale sám som ho vnímal skôr ako svoju osobnú prehru.

Jednak preto, lebo som v slovenčine nevedel vždy po­hotovo reagovať na bohatú a živelnú slovenčinu Ireny Bihario­vej. Po druhé preto, lebo mi rozprávala o toľkých zraneniach, že na ne bolo ľud­sky nemožné reagovať ideologickou oponentúrou.

Nadmieru som si cenil jej otvorenosť. Ďaleko nie všetci bra­tis­lav­skí pro­gre­sív­ci sú takí otvorení.

Sú aj takí, ktorí ma pre moje názory už nezdravia alebo zrušili so mnou kontakt. Bolo cítiť, že v ús­tred­nom výbore nevládlo nadšenie z projektu „dialóg s opač­ným táborom“.

No pani Bihariová išla na to – ako hrom.

Mali sme tri tematické okruhy. Strašne dlho sme preberali sociálno-etické otázky. Dalo by so to aj skrátiť na vetu: Zhodneme sa v tom, že sa nezhodneme.

Príliš ma však fascinovalo, že sa vodkyňa slo­venského liberalizmu definovala ako veriaca katolíčka – ktorá  sa prežehná pred každým jedlom a ktorá si v piatky dá­va­la v táckarniach rybie filé, lebo to pred jednou skúškou Je­ži­šovi sľúbila.

Kto zastupuje v reindustrializovanej krajine záujmy vy­ko­ris­ťo­va­ných a chudobnejších ľudových vrstiev?Zdieľať

Ďalším okruhom bola sloboda slova. Znepokojoval ma programový bod, v ktorom PS žiadalo niečo také ako založenie Orwellovho „minis­ter­s­tva pravdy“.

Vo svojej odpovedi ma najprv upokojila, ale potom ra­zantne hájila trvalé vypnutie Donalda Trumpa na Twitteri. Ne­po­ve­dala jasne, či by chcela na Slovensku dať dole napríklad také Hlavné sprá­vy.

His­to­rický vývoj nás medzitým predbehol, po ruskej invázii to bola práve „naj­konzervatívnejšia vláda“ v histórii demokratického Slo­vens­ka, ktorá pristúpila k vypnutiu Hlavných správ.

No najviac som sa snažil v ten letný deň pochopiť, ako mohla róms­ka ľudskoprávna aktivistka, hrdo definujúca seba samu ako „ľa­vi­čiarku“, skončiť v strane, ktorá bola ako takmer všet­ky politické subjekty na Slovensku založené a vedené nie vždy najčestnejšími pod­ni­ka­teľmi. A ktorej voliči sa viac ako každý iný segment spoločnosti po­zerajú s neskrývaným kultúrnym opovrhnutím na kla­sic­kých ad­re­sá­tov ľavicovej politiky – na pracujúci ľud.

Kto zastupuje v reindustrializovanej krajine záujmy vy­ko­ris­ťo­va­ných a chudobnejších ľudových vrstiev?

Bihariová mi odpovedala, že ona to chce. Veril som jej to.

V populizmom zdevastovanej krajine stála rómska nepopulistická žena nejaký ten čas na čele perspektívnej stra­ny.Zdieľať

Cítil som v ústrednom výbore pohoršenie, keď si vedome „kopla do ikon kaníkovských a miklošovských reforiem“. Povedala: „Ak ľudia v Tekove stratili pracov­né miesto, boli neschopní, málo sa snažili. Pritom tú firmu kúpil za­hraničný investor a ľudia proste skončili na dlažbe. A ešte sa za to mali oni cítiť vinní. To je to blaming the poor, čo sa u nás vo východnej Európe stalo mantrou. Toto je jedna z vecí, ktoré vo mne v tom čase vypestovali ľavičiarstvo.“

Hovorila, že chce za týchto ľudí bojovať. Plasticky mi opísala, s akými prekážkami sa pri tom stretla: „Predstavte si Irenu Bi­ha­ri­ovú, tú echt vizuálnu Rómku, ktorá príde do Volks­wa­genu a baví sa s robotníkmi. Pritom ja to naozaj cítim, ja to nej­dem predstierať – môj otec bol robotník celý život, to je moje pro­stredie. No a te­raz mi povedzte, či by ma tí robotníci po­čú­va­li!“ Ľudia jej vraj často písali: „Choď si rad­šej spravovať osa­dy.“

V tej ľavicovosti starého proletárskeho strihu som Irene Bi­ha­ri­o­vej fandil, zároveň som to považoval za dosť beznádejné.

Dnes môžem konštatovať: V populizmom zdevastovanej krajine stála rómska nepopulistická žena nejaký ten čas na čele perspektívnej stra­ny. Bol to krásny inšpirujúci experiment.

A rýchlo sa skončil.

Čiernu matku z jed­noduchých trnavských pomerov vy­me­ní biely muž z bruselských salónov, ktorý má v redakcii ús­tredného orgánu strany jednoducho lepšie vzťahy ako ona. To je tak všetko.

Pani Bihariová, chýbate mi už teraz! Obávam sa, že príde čas olo­va.