Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
17. jún 2022

Chcú prelomiť frustráciu

Mesto kultúry nie je za odmenu. Pre Revúcu je to šanca na nový začiatok

Kedysi slávne časy plné rozmachu vystriedali úpadok a dezilúzia. Revúčania chcú do svojho mesta opäť vrátiť život.

Mesto kultúry nie je za odmenu. Pre Revúcu je to šanca na nový začiatok
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Kedysi slávne časy plné rozmachu vystriedali úpadok a dezilúzia. Revúčania chcú do svojho mesta opäť vrátiť život.

Malému mestu v srdci Gemera uprostred Slovenského rudohoria každý rok ubúda obyvateľov. Nie je to len tým, že by sa tu rodilo málo ľudí. Dôvodom sú aj časté odchody mladých niekam, kde ich azda čaká lepšia budúcnosť. Zvrátiť tento trend chcú v meste aj aktivitami, ktoré počas tohto víkendu rozbiehajú vďaka titulu Mesto kultúry 2022.

Jaroslav Hric z Oblastnej organizácie cestovného ruchu Gemer spomína na to, ako sa raz počas čakania na semaforoch pri uzávere cesty na Prednú horu dal do reči s miestnym pánom. Keď mu povedal, že je práve na služobnej ceste v rámci regiónu, pán mal pre neho jasný odkaz: „Choďte z tohto kraja preč, tu je zle!“

On sa však rozhodol urobiť presný opak. Po rokoch sa do Revúcej vrátil, z jeho niekdajšieho maturitného ročníka sú v meste teraz asi štyria. Ostatní odišli na západ – do Bratislavy alebo aj za hranice.

Jaroslav nás privítal v malej kancelárii oblastnej organizácie. Dlhé roky pracoval v Bratislave, potom bol niekoľko rokov riaditeľom cestovného ruchu v Trnavskom kraji. Keď prišla ponuka prísť robiť riaditeľa na Gemer, rozhodol sa odísť do regiónu, ktorý je preňho srdcovkou.

„Je tu iný spôsob života. Pre mňa je fajn, že teraz bývame na dedine a po práci si vybehneme s deckami von do prírody. To sme v Ružinove, hoci je tam krásne a veľa zelene, nemali,“ hovorí Jaroslav a hneď začne vymenúvať všetky zaujímavosti kraja aj okolitých obcí.

Dediny a malé mestečká v okolí Revúcej sú doslova posiate historickými pamiatkami. Mnohé krásne kostolíky so vzácnymi maľbami sú súčasťou Gotickej cesty, Jelšave dominuje obrovský kaštieľ Coburgovcov, v Sirku prekvapí vysoká pec z 19. storočia, na potulky lákajú opustené železničné diela známe ako Gemerské spojky aj technické pamiatky spojené s baníctvom a len na skok z Revúcej sa rozprestiera najmladší národný park – Muránska planina.

Menovať by sa dalo oveľa dlhšie, veľa z „atrakcií“ regiónu čitateľ určite aj pozná či sám navštívil. Čo však chýba, je akýsi čulý spoločenský život, ktorý je logicky podmienený ľuďmi, ktorí miestnu spoločnosť tvoria.

Šanca preťať špirálu úpadku

„Je tu málo aktívnych ľudí. Od 90. rokov sa to tu po páde priemyselných podnikov vyľudňovalo, stredná trieda a aktívnejší vzdelaní ľudia vo viacerých generáciách vypadli,“ rozpráva Jaroslav.

V minulosti ľudia pracovali v revúckom závode na výrobu kobercov či v magnezitkách v Lubeníku a Jelšave.

Na prelome milénia bola nezamestnanosť v okresnom meste viac ako 35 percent, celoslovenský priemer z roku 2001 na úrovni 18 percent dobehla Revúca až po dvadsiatich rokoch, čo stále nie je veľmi pozitívne. Obyvateľov zároveň ubúda a sú každým rokom starší.

Kým staršie generácie museli za pracovnými príležitosťami cestovať, čo niekedy zapríčiňovalo aj rozdelenie rodín, mladí ľudia sú dnes vo výhode. Vďaka internetu a pandemickej skúsenosti, ktorá ukázala, aké široké je pole možností práce z domu, majú oveľa viac šancí pracovne sa uplatniť a zároveň ostať v regióne.

Projekt mesta kultúry je podľa Jaroslava pre Revúcu príležitosťou celé mesto rozhýbať a opäť doň priniesť život, ktorý tu kedysi bol. „Možno tá najväčšia výzva je preťať špirálu úpadku,“ myslí si. 

Jaroslav Hric prepol na Revúcu. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Mesto v premenách času. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Revúca získala titul Mesto kultúry 2022 na základe toho, že uspela so svojím projektom s názvom Prepni na Revúcu. Žiadateľov o tento titul bolo na začiatku osem, v druhom kole Revúca porazila Banskú Bystricu a Hlohovec a štafetu mesta kultúry si prevezme od Starej Ľubovne.

Do tvorby projektu bola najviac zaangažovaná riaditeľka Mestského kultúrneho strediska Karin Kilíková, ktorá je rada, že komisia Fondu na podporu umenia videla v Revúcej potenciál. „Nevnímam to, že sme dostali titul mesta kultúry, ako niečo, čo sme dostali za odmenu. Je to pre nás skôr nový štart.“

V meste nie je galéria ani divadlo, môže sa však pýšiť unikátom – budovou Prvého slovenského gymnázia, ktoré v nej začalo pôsobiť v roku 1862. Dnes je tento dom z polovice 18. storočia múzeom toho, ako sa učili prví slovenskí študenti.

Dobovo zariadená trieda s pôvodnými lavicami či kachľami v rohu miestnosti dáva možnosť nadýchnuť sa atmosféry, v akej sa rodilo slovenské národné povedomie.

K menšej historickej budove, v ktorej gymnázium začínalo, sa v roku 1873 pridala nová dvojpodlažná budova. Tú postavili pre veľký záujem o štúdium z darov donorov a aj vďaka príspevkom od študentov, ktorí počas prázdnin pracovali, aby mohli prispieť na rozvoj svojho gymnázia.

V 19. storočí patrila Revúca k významným centrám slovenského národného hnutia. Rôznymi vzdelávacími aktivitami sa tu kultivoval vzťah k hudbe, literatúre, výtvarnému umeniu, divadlu aj tancu.

V Revúcej vznikla aj prvá verejná knižnica na Slovensku, prvé ochotnícke divadlo, v meste pôsobilo veľa spolkov aj cechov a vďaka rozvinutému banskému priemyslu a spracovaniu železnej rudy bolo v regióne veľa peňazí, ktoré financovali aj spoločenský život. V centre mesta vyrástol mestský hostinec Kohút, ktorý žil spolkovou činnosťou, majálesmi a plesmi.

Toto boli pre Revúcu časy veľkej slávy. Ťažko si ich predstaviť pri pohľade na dnes opustený Kohút, budovy škôl, ktoré vyzerajú na toto mesto akosi príliš veľkolepo, a ľudí potulujúcich sa počas dňa mestom. Tím mesta kultúry však verí, že teraz nastal ten správny čas, aby sa veci v meste začali meniť k lepšiemu.

Hviezdoveda a krajina slov

K časom rozmachu Revúcej patrí aj dielo miestneho rodáka Gustáva Reussa Hviezdoveda. Je to kniha o tom, ako sa Revúčan Krutohlav rozhodne, že poletí na mesiac v balóne z kopca nad Revúcou menom Kohút.

Táto kniha má prívlastok „prvé slovenské sci-fi“ a vznikla asi desať rokov pred Verneho Cestou na Mesiac, na čo sú miestni aj patrične hrdí. Okrem samotnej Krutohlavovej cesty je Hviezdoveda plná jeho uvažovania o fyzikálnych či chemických zákonitostiach. Reuss totiž tento príbeh napísal práve preto, aby vďaka nemu priblížil deťom vedu.

Príbehy a rozprávky sú s Gemerom pevne späté, napríklad zberateľ rozprávok Pavol Dobšinský žil v Revúcej i v blízkej dedine, kde bol farárom. Rozprávky tu zbieral i slovenský básnik a prozaik Ján Francisci.

Inzercia

Vzťah k literatúre v Revúcej vyústil do toho, že tu v roku 1997 vzniklo Prvé slovenské literárne gymnázium, symbolicky v priestoroch novšej budovy Prvého slovenského gymnázia. V gymnáziu však pocítili aj negatívnu demografickú krivku, a keď v meste prestali fungovať aj iné školy, s ktorými malo spojené internáty, prestali do Revúcej prichádzať cezpoľní študenti. Záujem o školu postupne upadal a minulý rok bolo gymnázium definitívne vyradené zo siete škôl.

Gemer, to je rodisko slovenskej rozprávky, zdôrazňuje Jozef Balužinský. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pred budovou Prvého slovenského literárneho gymnázia dominuje viac ako sto rokov stará lipa. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vedenie kraja preto hľadalo pre budovu nové využitie, a tak vznikla myšlienka vytvorenia Litterry, interaktívneho múzea literatúry spojeného s kultúrnym centrom.

Otvoriť v tomto regióne múzeum literatúry s perspektívou komerčného úspechu je takmer nereálne, autori myšlienky preto hľadali špeciálny obsah aj formu. „Vedeli sme, akú históriu má tento priestor, a zároveň je Gemer spoločnosťou vnímaný ako rodisko slovenskej rozprávky,“ hovorí v dnes ešte prázdnych priestoroch bývalého literárneho gymnázia jeden z nich, Jozef Balužinský.

Triedy budú ešte pred začiatkom rekonštrukcie slúžiť mestu kultúry ako dočasná galéria aj priestor na workshopy. V čase našej návštevy prebiehajú záhradné práce v parku pred školou, ktorému dominuje storočná lipa.

„Nechceli sme vytvárať klasické múzeum, ani to nikdy klasické múzeum nebude,“ približuje Jozef. Povedali si, že toto bude miesto, kde budú interaktívnym spôsobom rozprávať príbeh rozprávok, ktorý vyvrcholí v podkroví budovy pozvaním na cestu na Mesiac spolu s Krutohlavom.

Kniha Hviezdoveda má prívlastok „prvé slovenské sci-fi“ a vznikla asi desať rokov pred Verneho Cestou na Mesiac, na čo sú miestni aj patrične hrdí. Zdieľať

Ak pôjde všetko dobre, rekonštrukcia by sa mala začať už koncom leta a trvať by mala približne rok. Keďže v Litterre vzniknú aj priestory na rôzne kultúrne podujatia, koncerty, diskusie či premietania, po skončení projektu mesta kultúry bude môcť slúžiť ako priestor na ďalšie pokračovanie v kultúrnych aktivitách.

„Ak sa niekto nájde v niektorom z tých umeleckých žánrov, ktoré spozná vďaka mestu kultúry, a bude hľadať priestor, kde by sa potom mohol realizovať, tak tu nájde zázemie,“ dodáva Jozef. Je to pomoc pre oba projekty – mesto kultúry tak dostáva perspektívu udržateľnosti, Litterra, naopak, vďaka mestu kultúry nádej, že o ňu bude záujem a neostane prázdna.

Sám si uvedomuje, že investície, ktoré prichádzajú do Revúcej, sa nemusia bežným obyvateľom mesta javiť ako prvoradá priorita. Možno by boli radšej, keby namiesto kultúrneho centra vznikol priemyselný park či keby sa zrekonštruovali chodníky a parkoviská.

Rozvíjanie cestovného ruchu však vidí ako vytváranie príležitostí pre miestnych podnikateľov. A keď budú vznikať nové reštaurácie či ubytovacie zariadenia, môžu pribúdať aj pracovné miesta.

Viera v zmenu

„Zmena určite nepríde jedným kultúrnym podujatím, to je jasné. Na samotné podujatie ľudia po dvoch-troch dňoch zabudnú, ak je to niečo naozaj silné, tak ten pocit môže trvať dlhšie. Ale my sme si dali záležať na veciach, ktoré môžu byť trvalo udržateľné, a vnímanie mesta sa môže meniť,“ myslí si Karin.

Tých podujatí čaká počas najbližšieho roka Revúcu okolo 150. Niektoré budú orientované na široké publikum, iné možno oslovia len niekoľko jednotlivcov. „Môžeme si dovoliť aj trochu zaexperimentovať a urobiť formáty, ktoré nie sú venované davom, ale uspokojíme možno aj náročnejšieho diváka,“ dodáva.

Podstatným je podľa nej to, že vďaka kultúre sa budú ľudia stretávať a rozprávať sa spolu. Verí, že vďaka tomu začnú premýšľať inak a možno nájdu nádej, že sa dá aj inak žiť. „Keď sa začnú o veci verejné a život v meste zaujímať, tak možno začnú na niektorých veciach aj viac participovať,“ pokračuje Karin s tým, že verí v silu kultúry motivovať a spájať ľudí.

Karin Kilíková vníma, že je správny čas na zmenu. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Abstraktná socha košického sochára Jána Mathého patrí k umeniu, ktoré možno nájsť vo verejnom priestore mesta. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pri tvorbe programu a podujatí bola od začiatku a hovorí, že vďaka tomu sama ešte lepšie spoznala svoje mesto. Zaujalo ju aj umenie vo verejnom priestore, o ktorom predtým veľa nevedela. Teraz nám s hrdosťou ukazuje keramický ornament od Imricha Vaneka, sochu Jána Mathého a s nadšením nás vedie aj k soche od Marie Bartuszovej, ktorá prednedávnom dostala vyznamenanie od prezidentky, je vystavovaná v Benátkach a čaká ju aj uvedenie v londýnskej Tate Gallery.

O významnej košickej sochárke, ktorá však bola počas svojho života takmer nepoznaná, vzniká práve monografia. Knihu v Revúcej predstaví jej autorka Gabriela Garlatyová spolu s Bartuszovej dcérami. A ako dnes vyzerá Bartuszovej dielo, ktoré slúžilo aj ako preliezačka a teraz stojí na dvore revúckej škôlky? „Je síce premaľované, ale je tu,“ hovorí Karin a dodáva, že hádam sa časom podarí sochu zreštaurovať.

Správny čas na zmenu podľa nej predznamenalo viacero faktorov, ktoré sa v tomto období stretli. Niekoľko mladých ľudí sa už do mesta vrátilo s túžbou rozvíjať zmysluplné projekty, študenti architektúry zo Slovenskej technickej univerzity pre mesto počas minulého leta vytvorili návrh na riešenie námestia, rekonštrukcie by sa mala dočkať aj miestna knižnica.

„Všetko je pripravené a vyzerá to tak, že okolnosti hrajú v prospech Revúcej,“ dodáva Karin Kilíková, ktorá dúfa, že aj vďaka titulu mesta kultúry sa im podarí do Revúcej pritiahnuť ľudí, ktorí tu nikdy neboli, aj tých, ktorí mesto pred rokmi opustili.

Uvedomuje si, že nie je možné dosiahnuť, aby to boli davy. V niektorých odborných profesiách v Revúcej skrátka uplatnenie nie je. „Ale predsa len sa nám tu možno podarí niektorých tých mladých ľudí udržať alebo vrátiť naspäť,“ dúfa.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.