Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Cyril Vasiľ o vojne

Nedovoľme, aby v nás zvíťazilo zlo a ľahostajnosť (video + text)

Prichádzajú do „nášho sveta“ ťažké časy, aké sme od pádu totality ešte nezažili? Ako čeliť vzrastajúcemu zlu a zachovať si pokoj?

Arcibiskup Cyril Vasiľ stál okamžite po vypuknutí vojny na Ukrajine na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom a vyzýval ľudí, aby ukázali svoju spolupatričnosť aj kresťanskú lásku.

Okrem opisu svojich aktivít a osobného prežívania posledných dní hovorí Cyril Vasiľ aj o vnímaní vzniku tohto konfliktu či o tom, ako sa z tejto tragédie dostať.

Košický eparcha má osobnú skúsenosť z viacerých krvavých konfliktov, a preto vie, že prichádzajú ťažké časy. Jeho podstatným posolstvom je výzva na to, aby sme v reakcii na hrôzy vojny nedovolili svojmu vnútru nechať sa ovládnuť zlom či otupieť do ľahostajnosti.

Celý rozhovor si môžete pozrieť vo videu Postoj TV a časť z neho vám ponúkame aj v textovej podobe.

Ako si sám v sebe odpovedáte na otázku, prečo v Európe v 21. storočí napadne jedna krajina svojho suseda?

Nemám kompetentnú odpoveď na túto otázku, lebo nie som vojenský ani geopolitický analytik, ale uvedomujem si, že konflikt medzi dvomi susednými európskymi národmi slovanského typu je niečo veľmi zvláštne. Zažili sme Irak, ktorý bol celý obsadený americkou armádou, ale nikto nepredpokladal, že USA chcú spraviť z Iraku vlastný štát. Bolo to krvavé, ale malo to inú charakteristiku. Viackrát som bol v Sýrii, kde zas ide o iný typ vojny, občiansko-teroristický.

V tomto prípade sa pri najhorších scenároch dalo počítať s odtrhnutím území na východe Ukrajiny, ale kladiem si otázku, aký má mať zmysel a význam obsadenie celej Ukrajiny. Pravdepodobne sa očakávalo, že sa Ukrajina rýchlo vzdá, že sa nájde kolaborantská vláda, že ich miestni obyvatelia budú vítať s kytičkami ako osloboditeľov. Nič z toho sa nenapĺňa a môže to priniesť ešte viac frustrácie a utrpenia.

Druhá vec je politika. Rusko môže vojensky vyhrať, má na to celú mašinériu. Ale čo bude znamenať vojenské víťazstvo nad obyvateľstvom, ktoré nebude spolupracovať, bude viesť partizánsku vojnu a bude sa cítiť byť okupované? Dá sa takáto krajina dlhodobo držať pod palcom, pod nejakou vojenskou správou? To sa nepodarilo v Afganistane, nepodarilo sa to ani v Iraku. 

Za posledných osem rokov navyše stúplo aj národné sebavedomie Ukrajincov.

Na hraniciach stretávate rodiny, ktoré sa lúčia s tým, že možno už jeden druhého nikdy neuvidia. Čo im viete v takých momentoch povedať?

Slová tam už veľa nezavážia. Možno zaváži podanie ruky, objatie, možno požehnanie. Môžete im dať teplý čaj, povedať im, že tu sú v bezpečí a že sa budete modliť za to, aby sa vojna čím skôr skončila a opäť sa stretli. Ťažko hľadať kvetnaté slová pre človeka, ktorý uteká pred vojnou, počul výbuchy a necháva za sebou manžela či syna.

Vidíte nejakú cestu von z tejto obrovskej katastrofy? Takéto konflikty zasejú medzi ľudí nenávisť, ktorá trvá desaťročia. Čo s tým?

Je jedna vec, ktorú môžeme urobiť. Nedovoliť zlu, aby sa v nás zakorenilo. Neodplácať zlo zlým. Nedovoliť zlu, aby v našom vnútri zvíťazilo. Veriť v dobro. Veriť aj v dobro človeka, ale pritom zostať realistom. Vedieť, že zlo si vždy nájde cestu, ale nepustiť ho do svojho vnútra. Na druhej strane nesmieme zľahostajnieť.

Keď sa nahromadí bolesť a utrpenie, môže to viesť k rezignácii, ktorá nás nakoniec urobí bezcitnými, cynickými. Poviem vám teraz konkrétny príklad zo sobotného večera. V autobuse na hranici zomrela jedna pani. Dostala mŕtvicu. Polhodinu ju oživovali, ale zomrela. Riešil sa problém, čo s ňou urobiť. Ukrajinská strana ju naspäť zobrať nechcela, tak ju zobrali naši. Niekoľko hodín ležala na zemi vedľa stanu, kde naši dobrovoľníci chystali chleby pre utečencov. Kňaz jej dal aspoň rozhrešenie. Väčšina ľudí nevedela, že je mŕtva, a mnoho ľudí chodilo okolo nej. Uvedomil som si, že to je len jeden prípad, akých bude veľa.

Inzercia

My však nesmieme zľahostajnieť, nesmieme brať ľudí ako kusy, ako štatistiku. Nesmieme však pri prežívaní týchto udalostí cítiť nenávisť, dokonca ani k ruským vojakom, ktorí sú často len súčasťou nejakého aparátu a ani poriadne nevedia, čo robia. Máme sa modliť za tých, ktorí za toto všetko nesú zodpovednosť, za tých vedomých konateľov zla. 

Musíme sa vnútorne nastaviť na to, že budeme konfrontovaní s ľudskou biedou a slabosťou. Nesmieme sa nechať odradiť ľudským hyenizmom, ktorý sa už tiež vyskytuje, ale je to našťastie len jeden prípad na päťsto dobrovoľníkov a dobrých ľudí, ktorí pomáhajú.

Ďalšou dôležitou vecou je nenechať sa príliš ovplyvniť správami, pretože vo vojne ako prvá zahynie pravdivá správa. Veci treba vždy brať s istou rezervou.

Od roku 1989 sme v našom geografickom priestore nezažili hlboké krízy, aké zažívali staršie generácie vo forme totalitného režimu či v podobe vojenského konfliktu. Pred dvoma rokmi však aj na „náš svet“ udrela pandémia koronavírusu, ktorá výrazne vstúpila do našich životov. A keď sa zdá, že pandémia nateraz slabne, prichádza vojna u našich susedov. Zdá sa, že sú tu ťažké časy. Ako si počas nich máme uchovať vnútorný pokoj?

Nechcem, aby to znelo kazateľsky, všetci sme slabí ľudia, ale tí, ktorí majú posilu a vnútorný zdroj v podobe viery, dokážu oveľa dlhšie vydržať konfrontáciu so zlom. Bez pohľadu viery môže totiž pohľad na ľudské zlo viesť k frustrácii alebo k utvrdeniu v tom, že všetko je nezmyselné a šťastný je len ten, kto si uchmatne to najlepšie pre seba samého a „kašle“ na ostatných. Viera by nám mala dať aj realizmus v pochopení toho, že v človeku je aj hriech a náklonnosť ku zlu, ale zároveň vieme aj to, že zlo môžeme a dokážeme prekonať.

Naša generácia naozaj nezažila vojnu. Som z tej šťastnej generácie, ktorá začínala v čase, keď sa končil komunizmus. Človek však nežije len vo vlastnej ulite, vníma aspoň trochu aj svetový rozmer. A vo svete stále niekde bola vojna. Jasné, že sa nás až tak veľmi nedotýka vojna v Libanone, utečenci v Zaire či ISIS v Sýrii. Takisto som dotknutý tým, čo teraz vidím okolo nás, ale trošku som nakukol do Sýrie, teraz som v kontakte s Eritreou a s Etiópiou. Práve biskupstvá, ktoré som tam navštívil, sa stali miestom bojov a hladomoru.

Sme generácia, ktorá nezažila ťažké časy. Nebuďme prekvapení, keď prídu. Zdieľať

Keď som bol pred tromi rokmi na návšteve Etiópie, tak sme tam v jeden deň pokrstili jednu celú dedinu, štyristo ľudí naraz. Večer som prišiel na miesto, kde práve prebehli kmeňové masakre, a videl som malé deti zmrzačené mačetou a ľudia sa kamiónmi zbierali do masových hrobov. Vždy som si však hovoril, že to je Afrika, to je Sýria, to je exotické, to je ďaleko.

Vojna je však teraz za prahom nášho domu, v Európe, medzi ľuďmi, ktorí sú nám historicky, kultúrne a duchovne blízki. Dlho sa z toho budeme spamätávať a hľadať odpoveď na otázku, prečo je to možné. Je to dedičný hriech, zlo v človeku, otvorenie sa zlu. A ako sa s tým dá bojovať? Raketami, kalašnikovom? Možno v nejakej chvíli áno, ale v prvom rade duchovne, pretože fyzické zlo je prejavom duchovného zla.

Voči fyzickému zlu treba bojovať fyzickým dobrom, tam sa snažíme, ako sa dá. Ale to treba podporiť aj duchovným dobrom, preto budeme organizovať modlitby a pôst. Pôstne obdobie, ktoré sa práve začalo, si vyžaduje modlitby, dobré skutky a almužnu. Musíme sa aj uskromniť. Ale toto všetko ešte bude na dlhé trate nášho uvažovania a reflexie, ktorá bude, ako verím, prebiehať chtiac-nechtiac v každom z nás.

Pripravme sa na to, že tento stav nebude trvať krátko. Pripravme sa na to materiálne aj duchovne. Sme generácia, ktorá nezažila ťažké časy. Nebuďme prekvapení, keď prídu. Postavme sa im s dôverou, silou, ale aj s pokorou.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.