Francúzske prezidentské voľby Macron žiadne sľuby nesplnil, no jeho protikandidátov je veľa a sú rozhádaní

Na začiatku apríla sa otvoria volebné miestnosti prvýkrát, aby ľudia vybrali dvoch kandidátov, ktorí sa stretnú v boji o Elyzejský palác. Zdá sa, že za posledný polrok sa nič nezmenilo.

Podľa prieskumov by sa do druhého kola mal dostať prezident obhajujúci svoj post Emmanuel Macron a jeden z týchto štyroch kandidátov: Marine Le Penová, Éric Zemmour, Valéria Pécressová a Jean-Luc Mélenchon. Nikto z nich nebude mať šancu na víťazstvo v druhom kole.

Je možné ešte nejaké iné riešenie? Sú tieto scenáre nevyhnutné?

Favorit Macron

Pokiaľ by sme mali veriť volebným prieskumom, potom nás čaká presne tento priebeh. Macronovi sa prisudzuje víťazstvo v prvom kole s náskokom 5 % pred ostatnými. Následne potom ešte jasnejšie víťazstvo v druhom kole, keď proti vyhranenejším kandidátom použije rétoriku boja proti extrémizmu.

Najťažším súperom by pre neho bola zástupkyňa republikánov Valérie Pécressová, ktorá aj napriek kritike zo strany súčasného prezidenta má v skutočnosti na svet rovnaký liberálny pohľad ako on. Skoro vo všetkých témach sa prakticky zhodujú.

Pécressová, samozrejme, pred piatimi rokmi v druhom kole za Macrona hlasovala. Ten by teraz musel použiť svoju ľavicovú tvár bývalého člena socialistickej vlády, aby zmobilizoval voličov ľavice proti pravicovej kandidátke Pécressovej.

Vráťme sa však k našej úvodnej otázke. Teda či je možný iný scenár než ten všeobecne očakávaný. Najviac ho, paradoxne, ohrozuje sám prezident Macron. A pri ňom sa teraz zastavme.

Tristná bilancia

Prvým paradoxom je jeho stabilná podpora. Ak majú prieskumy pravdu, potom by tento rok dosiahol prakticky rovnaký výsledok ako pred piatimi rokmi. Čo je veľmi zvláštne, pretože zo svojho programu nesplnil prakticky nič.

Jeho predvolebná kniha sa volala Revolúcia, keď chcel premeniť celý politický štýl, a to najmä príchodom nových tvárí zo spoločenského prostredia a firiem. Nielenže Macron reálne prakticky nič nezreformoval, ale jeho strana a hlavne noví ľudia v politike sú úplným sklamaním.

Macron sa opieral o dvoch premiérov: najskôr o Édouarda Philippa, v súčasnosti o Jeana Castexa. Obaja sú dokonalým produktom francúzskej technokratickej mašinérie. O žiadnu zmenu nešlo.

Novou tvárou bol napríklad bývalý minister vnútra Christophe Castaner, ktorý sa preslávil tvrdými zákrokmi voči žltým vestám a musel odstúpiť pod tlakom policajných odborov. Macronovu stranu opustilo počas piatich rokov mnoho sľubných ľudí, pretože si uvedomili, že v parlamente budú musieť hlasovať tak, ako si praje Emmanuel Macron.

Vďaka luxusnej nadpolovičnej väčšine bola veľká časť nepohodlných poslancov z klubu odstránená bez toho, aby sa Macron musel obávať náznaku akejkoľvek opozície. Zásadné totiž je, že mal vďaka ovládaniu parlamentu prakticky neobmedzenú moc. Tú, bohužiaľ, využíval iba nato, aby upevňoval moc vlastnú.

To je veľká škoda, pretože práve vďaka tejto silnej pozícii sa od neho očakávalo, že presadí zásadné reformy, ktoré by iné vlády položili, ako napríklad dôchodkovú reformu. Nestalo sa tak a Francúzsko premárnilo veľkú šancu. Nech teraz zasadne v Elyzejskom paláci ktokoľvek, je jasné, že už nebude mať taký sebe naklonený parlament, ako mal Macron.

Náklonnosť novinárov voči súčasnému prezidentovi je často do očí bijúca. Veľké denníky sa do jeho kritiky púšťajú zriedka. Výnimku tvoria väčšinou len veľmi malé redakcie.

Dôvod je pochopiteľný. Francúzske médiá boli už pred pandémiou závislé od štátnej pomoci. Táto závislosť potom nadobudla ešte väčšie rozmery. Médiá dostali špeciálne vyčlenených 483 miliónov eur na svoju činnosť, a to aj napriek tomu, že veľkú časť vlastnia mediálni magnáti.

Objektivita médií a podpora tých verejnoprávnych sú jednou z častých tém diskusií. Médiám sa vyčíta, že nie sú pluralitné. Typická je skutočnosť, že medzi novinármi je veľmi malé percento voličov Národného zhromaždenia. Mimochodom, prezidentská nominácia novinára Érica Zemmoura je možná len preto, že za ním stojí miliardár Vincent Bolloré, ktorý chce práve narušiť mediálnu nadvládu ľavice a liberalizmu vo verejnom priestore.

Mediálna značka Macron ešte funguje. To je vidieť napríklad na prekvapivej skutočnosti, že Macron doteraz neohlásil oficiálny začiatok kampane. Jedným z dôvodov je, že sa čas jeho vystupovania v médiách do kampane nepočíta. Vo Francúzsku úrady veľmi starostlivo sledujú a mapujú čas, ktorý jednotliví kandidáti dostali v oznamovacích prostriedkoch.

Rovnaký dôvod bol v hre u Zemmoura, ktorý taktiež dlho otáľal, než sa oficiálne prihlásil do volebného zápasu o prezidentskú funkciu. Na otázku, prečo tak ešte neurobil, Macron lakonicky odpovedal, že zo zákona sa musí prihlásiť do 4. marca. To ukazuje, ako málo dnes znamená volebný program.

Macron zo svojich sľubov nedodržal prakticky nič. Dnes sa volia osoby a ich mediálny obraz, nie politické myšlienky, čo je možno dôvod tak tristného stavu súčasnej politiky tak u nás, ako aj v západnom svete. To, mimochodom, zdôrazňoval práve Zemmour, keď sa ho novinári pýtali, prečo nemá program. Naposledy ho Macron prezentoval až v januári a veľa z neho nezostalo. Liberálna politika sa dnes riadi hlavne ekonomickými imperatívmi, ktoré súčasný politik z princípu neovplyvňuje a iba ich počúva.

Macron: prezident rozdeliteľ

Posledný prešľap Macron urobil, keď otvorene vyhlásil vojnu neočkovaným. To je prvýkrát, čo si francúzsky prezident dovolil povedať, že nespája národ všetkých Francúzov.

Neočkovaní sa stali jeho odporcami naprieč spektrom. Do toho prišiel variant omikron, ktorý má ľahší priebeh a veľkú nákazlivosť. Vo Francúzsku počty pozitívnych dosahovali až pol milióna denne. Je preto možné, že veľa neočkovaných bude mať potvrdenie o prekonaní choroby a budú sa môcť minimálne prepravovať na časté demonštrácie.

Hlavným problémom teda zostáva Macron sám, pretože aj keď vyhrá, ťažko bude pôsobiť ako prezident zjednotiteľ. Rozšírenie protestov proti nemu stopla pandémia a prísny zákaz demonštrácií.

Je otázne, akými dlhodobými riešeniami a programom vlastne Macron disponuje. Aby zabránil vzostupu nových žltých viest, poslal pred Vianocami všetkým Francúzom 100 eur na benzín. To však je jednorazové nesystémové riešenie. Navyše benzín odvtedy ešte zdražel.

Na konci januára Macron nariadil energetickej spoločnosti EDF predávať elektrinu pod cenu. Jej akcie sa zrútili v priebehu jedného dňa.

Firmu vlastní z 80 % francúzsky štát. Odborníci a zamestnanci poukazujú na to, že ide prakticky o jej krach.

Macron chcel vlani v novembri znovu začať stavať jadrové elektrárne. No pokiaľ bude EDF v červených číslach a skrachuje, ani z tohto plánu nič nebude. To všetko len preto, aby sa do volieb Francúzom nezvýšila faktúra za elektrinu. Čo však bude po voľbách, nikto nevie.

Le Penová a Zemmour

Jedným z možných scenárov je, že Macrona vyzve v druhom kole zástupca národných, suverenistických a konzervatívnych síl. Už od začiatku bolo jasné, že Le Penová aj Zemmour budú cieliť na podobných voličov. Mnohí čakali, že sa dohodnú a pokúsia sa Macrona poraziť spolu. To sa však nedeje. Nevraživosť medzi obidvomi tábormi každým dňom rastie.

Všetko teraz vyvrcholilo tým, že Marion Maréchalová Le Penová nevyslovila podporu svojej tete a namiesto toho koketuje so Zemmourom. Navyše vyhlásila, že plánuje po piatich rokoch návrat do politiky a mohla by kandidovať v blížiacich sa parlamentných voľbách.

Prečo je Marion Maréchalovej bližší Zemmour? Odpoveď je práve v ideovej blízkosti konzervatívnej politiky. Le Penová má v Národnom zhromaždení ako priority boj proti islamu, bezpečnosť a pomoc sociálne slabým. Spoločenské témy ako manželstvá homosexuálov alebo náhradné materstvo medzi ne nepatria.

Le Penová sa veľmi nepúšťala na intelektuálny ľad súboja hodnôt a morálky prameniacich z kresťanstva. Zemmour má, naopak, úplne inú víziu. Ako žid je veľmi citlivý na problémy spolužitia náboženských a laických republikánskych hodnôt. Myšlienky prirodzeného zákona mu nie sú cudzie a je pripravený brániť ich. Môže sa tešiť obľube mladých náboženských konzervatívcov. To je dôvod, prečo Maréchalovú politicky priťahuje skôr Éric Zemmour.

Zemmour pokračuje v preťahovaní politikov z Národného zhromaždenia, keď poukazuje na to, že Le Penová nemá šancu proti Macronovi v druhom kole uspieť. Budeme svedkami rovnakého márneho zápasu. Avšak Marine sa nevzdáva. Práve tieto odchody a útoky zo Zemmourovej strany vykladá ako známky nevraživosti súčasného systému. Vďaka tomu je ona jediná autentická protisystémová politička. Projekt Zemmour má za cieľ iba odlákať jej voličov a znemožniť postup do druhého kola.

Blúdenie na ľavici

Ešte horšia je situácia v ľavej časti politického spektra, ktoré je ešte rozdelenejšie. Jean-Luc Mélenchon, ktorý je dobrý rétor a skúsený prezidentský kandidát, ju nebol schopný zjednotiť.

Z dôvodu svojho pohľadu na medzinárodnú politiku ako veľký kritik NATO nemá šancu u klasických socialistov, ako je starostka Paríža Anne Hidalgová alebo bývalá ministerka spravodlivosti Christiane Taubiraová.

Francúzski Zelení chcú po skvelých výsledkoch vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2019, keď získali 13,4 % hlasov, postaviť svojho kandidáta v prvom kole, aby zistili, akí sú populárni vo voľbách s najväčšou volebnou účasťou.

Ľavicový volič si tak bude vyberať minimálne z piatich kandidátov. Je veľmi pravdepodobné, že ani jeden z nich nezíska v prvom kole 10 %.

Boj do poslednej chvíle

Macronovi sa tak nedá uprieť schopnosť machiavelistického robenia politiky. To dokáže veľmi dobre. Viac ako kedykoľvek predtým platí heslo „Rozdeľuj a panuj“.

Čaká nás však ešte niekoľko horúcich týždňov, keď môžu udalosti nabrať rýchly spád. Ako ukázali americké voľby, môže sa stať, že to bude až do poslednej chvíle veľmi napínavé.

V každom prípade sa budúci francúzsky prezident ocitne vo veľmi ťažkej pozícii.