Politico a diplomatické klebety Nie je isté, čo Fico hovoril o Trumpovi, ale zaujímavé je, kam dnes ide a čo zrazu hovorí

Možno na tom aj niečo bude. Ale zasa v redakcii Politica zrejme platia základné novinárske zásady, nie je to čistý bulvár, a tak hádam nepustia von čosi úplne vymyslené. Hoci túžba priniesť za každú cenu niečo šokujúce je asi aj tu občas veľmi silná.

Politico prinieslo v poslednom čase aj správy, ktoré pôsobia ako politické klebety, ale ony zase ukázali, že emócie či vášne sú prítomné aj v tejto nudnej eurobašte.

Napríklad pred pár dňami vzbudila pozornosť informácia, že ambiciózna šéfka zahraničnej politiky EÚ Kaja Kallasová vedie zákulisnú vojnu s predsedníčkou Komisie Ursulou von der Leyenovou.

Táto správička pobavila veľa ľudí, sociálne siete burácali a bavili sa.

Von der Leyenová totiž odobrala Kallasovej z rezortu stredozemskú oblasť a sama si vytvorila Generálne riaditeľstvo pre Blízky výhod, Afriku a Perzský záliv. Okrem toho sa snaží znížiť veľkosť diplomatickej služby EÚ, ktorú má na starosti Kallasová.

Kallasová si preto hodlala posilniť pozíciu tým, že za svojho zástupcu chcela dosadiť vplyvného muža Martina Selmayra, ale to jej kancelária von der Leyenovej zablokovala. 

Preto sa vraj teraz Kaja Kallasová podľa Politica „súkromne sťažuje, že ona (von der Leyenová) je diktátorka, ale ona s tým nemôže nič alebo takmer nič urobiť“.

Táto správička o diktátorke Ursule pobavila veľa ľudí, sociálne siete burácali a bavili sa na ženskej vojne.

No a potom sa v Politicu objavila podobná správička z temného bruselského zákulisia, do ktorej bol zapletený náš premiér Robert Fico.

Na minulotýždňovom summite EÚ vraj neformálne označil mentálny stav amerického prezidenta za „nebezpečný“ a jeden európsky diplomat vraj hovoril, že sa mu Fico zdal „traumatizovaný“ stretnutím s Trumpom.

Jeho taktika musela byť jednoduchá: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.

Iný diplomat údajne tvrdil, že podľa slovenského premiéra Trump „zošalel“.

Nič nie je podložené menami, len skrytými zdrojmi, a tak to trochu ostáva v rovine fámy.

Napriek tomu to je pre slovenského premiéra problém, preto jeho obranná taktika bola jednoduchá: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.

Najprv iba nazval Politico „nenávistným probruselským liberálnym portálom“.

Potom sa ešte ku kauze vrátil, lebo už mal poruke aj vysvetlenie, ako to celé v Politicu vzniklo, keďže sa na článku podieľal aj kanadský novinár Tom Nicholson, ktorý kedysi pôsobil na Slovensku a ktorý vraj Fica miluje ako „koza nôž“. 

Fico ešte pritvrdil, keď sa rétoricky opýtal, aká bola úloha Toma Nicholsona pri vražde novinára Jána Kuciaka. „Veľmi rád by som to vedel, prečo okamžite utekal z územia SR,“ dodal zlomyseľne. Tieto náznaky, že Nicholson mohol niečo vedieť o vražde, sú absurdné aj vzhľadom na to, že Nicholson s Kuciakom spolupracoval, a tak mohol byť obeťou aj on.

Fico sa potrebuje brániť zubami-nechtami, lebo ak by Trump uveril článku v Politicu, rozpútal by peklo.

Nielen voči Ficovi, ale možno aj clá na tovar zo Slovenska by išli hore. No zatiaľ sa zdá, že v Bielom dome Politicu neuverili.

Fico pri osobnom stretnutí s Trumpom možno naozaj niečo pochopil. 

Zvláštnu úlohu v celom príbehu však zohráva Andrej Danko. Aj on totiž verejne hovoril o vystrašenom Ficovi po návšteve u Trumpa, a to ešte pred tým, než vyšiel článok v Politicu. Asi to nepočul priamo od Roberta Fica.

To, že by sa premiér zdôveroval so svojimi pocitmi a pochybnosťami práve Dankovi, je totiž nepravdepodobné. Asi aj Danko tú informáciu získal z druhej ruky. Nejako sa to šírilo.

Podstatné nie sú možno ani tie reči, ktoré Fico azda utrúsil niekde na chodbe či pri káve. Zaujímavé je skôr to, aké kroky urobil premiér po návrate z USA.

Politico sa už potom Ficovi viac nevenovalo, ale slovenské médiá si všimli, že sa stali niektoré neočakávané a prekvapivé veci. Akoby Robert Fico niečo pochopil a zmenil stratégiu. 

Jednak odmietol účasť na Trumpovom podniku, teda na Rade mieru. Akoby to bolo neprijateľné len z finančných dôvodov, ale prvé tri roky sa za členstvo v Rade mieru nemusí nič platiť, preto do toho idú aj chudobnejšie štáty.

Prekvapivé bolo aj Ficovo piatkové vyjadrenie o Ukrajine: „Nemôžem však z ľudského hľadiska ignorovať trápenie civilistov na Ukrajine, ktorí sú vystavení zime a výpadkom dodávok elektriny. Preto je správne, že v tejto oblasti Ukrajine pomáhame a len za január tohto roku sme dodali na Ukrajinu dvakrát viac havarijných dodávok elektriny ako za celý predchádzajúci rok. A v rámci humanitárnej pomoci sme pripravení ľuďom na Ukrajine pomáhať zvládnuť zimu aj inými prostriedkami.“

Tento postoj ešte zosilnil minister zahraničných vecí Blanár, ktorý Rusko kritizoval za nehumánny prístup.

A ešte prekvapujúcejšie bolo náhle oznámenie, že sa Robert Fico stretne dnes v Paríži s Emmanuelom Macronom.

Premiér nechcel o svojej návšteve dopredu veľa hovoriť, bol zdržanlivý, takže sa dá len špekulovať.

Možno sa s Macronom budú rozprávať aj o zapojení Francúzov do stavby novej jadrovej elektrárne na Slovensku, ale časy sú príliš vážne, aby sa dvaja premiéri z krajín EÚ bavili len o biznise.

Dakedy patrila k diplomacii diskrétnosť aj zdržanlivosť.

Možno je za tým naozaj aj snaha slovenského premiéra vrátiť sa späť k európskym spojencom, možno sa im chce teraz prezentovať ako muž, ktorý má energiu a odvahu meniť EÚ. 

Fico teraz kritizuje „nezmyselné klimatické ciele a samovražednú migračnú politiku“ EÚ a spolu s Orbánom podáva žalobu na Súdny dvor EÚ proti nariadeniu, ktorým sa od novembra 2027 zakazuje dovoz ruského zemného plynu.

Fico po návrate z USA telefonoval aj s nemeckým kancelárom a vyjadril nádej, že Merz príde čoskoro na Slovensko. Uvidíme.

Možno Fico naozaj kdesi v útrobách bruselských chodieb zohral úlohu dieťaťa, ktoré ako v rozprávke vykríklo, že cisár je nahý. A vďaka tomu získal istý rešpekt.

Ale faktom je, že opozícia už Ficovi nebude môcť vykrikovať, že ho poprední politici EÚ ignorujú.

No ako sa to celé vyvinie, ešte uvidíme.

Na záver staromilský povzdych.

Článok v Politicu síce vzbudil živý záujem a asi potešil mnohých, ktorým je Trumpov spôsob vládnutia teraz odpudzujúci.

Ale zároveň je ten článok aj smutnou záležitosťou.

Dakedy patrila k diplomacii zdržanlivosť a lojalita. 

Žijeme síce dobu, keď sa ospevuje transparentnosť a keď sa aj intímne veci prepierajú na sociálnych sieťach, ale diplomacii hádam ešte stále svedčí diskrétnosť.

Alebo je už aj to pasé?