Ironicky a neironicky o európskej mierovej misii Zdá sa, že Macron so Starmerom cúvajú. Ak by sa strhla bitka, bojovali by sme?

Zdá sa, že Európa ustupuje od svojho unáhleného prísľubu vyslať na Ukrajinu vojakov ako záruku mieru. Správy, ktoré prichádzajú z Paríža po štvrtkovom stretnutí – už neviem, koľkom v poradí – zvolanom tandemom Macron-Starmer, nevyvolávajú v tomto smere zrejme žiadne pochybnosti.

Verejné vyhlásenia francúzskych a britských lídrov sú zámerne vágne. Hovoria o tom, že niektoré jednotky budú rozmiestnené „niekde pozdĺž Dnepra, ďaleko od frontovej línie“ alebo „ešte ďalej od frontu, na krajnom západe Ukrajiny“, či dokonca „v niektorej zo susedných krajín“. V každom prípade však tak, aby sa riziko priameho kontaktu s Moskovčanmi znížilo na nulu.

Niet divu, že uvážlivý americký generál (a bývalý veliteľ síl NATO v Európe) Ben Hodges ironicky podotkol, že by bolo užitočné „najprv dostatočne dobre pochopiť cieľ misie, aby bolo možné určiť, čo bude potrebné na jej uskutočnenie“.

Európa robí presný opak, a to vedome. Veď o vyslaní vojsk na Ukrajinu začala hovoriť nie preto, aby si na východe spôsobila vojenské problémy, ale aby Trumpovi ukázala svoju dôležitosť a úlohu.

Európske jednotky budú súčasťou mierového riešenia na Ukrajine, vyhlásil Macron

TASR

Hľadajú sa dôvody, prečo od misie upustiť

Zaujímavejšie ako oficiálne vyjadrenia à la Macron a Starmer sú však neoficiálne správy, ktoré prichádzajú z Paríža, napríklad tie, o ktorých informovala agentúra Reuters. Zdá sa, že tentoraz sa parížske stretnutie nesústredilo ani tak na otázku, ako zorganizovať európsku vojenskú výpravu na Ukrajinu, ale skôr na dôvody, prečo by sa od takejto výpravy malo upustiť. A takých dôvodov je veľa.

Európski lídri, ktorí sa spočiatku nechali uniesť Macronovými a Starmerovými ambíciami, sa teraz vracajú do reality a zdesene sa škriabu na hlave, prečo sa do diskusie o takomto spore vôbec nechali zatiahnuť. A uvedomujú si, že vojna na východe bude trvať dlho a že hypotetické prímerie, ak k nemu vôbec dôjde, bude vyzerať rovnako ako postupné prímeria v Gaze: dva týždne prímeria, po ktorých budú nasledovať dva mesiace bombardovania, a tak ďalej, v podstate donekonečna.

Ako povedal znepokojený francúzsky generál agentúre Reuters: „Tento projekt by musel trvať dlho, pravdepodobne dobrých pár rokov.“ A to je niečo, pod čo sa Európa vôbec nepodpíše.

Nepodpíše sa, pretože – v prvom rade – nevie, ako na to nájsť peniaze. EÚ nedávno ohlásila nové zbrojenie na úver za astronomickú sumu osemsto miliárd eur, no nikto zatiaľ nevie, o aké peniaze by išlo a za akých podmienok by sa požičali.

Po druhé, v celej Európe – snáď okrem Turkov, ktorí sa nezdajú byť na takéto dobrodružstvo naklonení – neexistuje krajina, ktorej armáda by mala dostatok mužov, techniky a munície na to, aby ich na dlhý čas seriózne poslala ďaleko na východ.

Zoberme si ako príklad Veľkú Britániu: Výbor pre obranu Dolnej snemovne pred rokom varoval, že zdroje kráľovskej armády a námorníctva sú také slabé, že krajina čoskoro nebude schopná splniť svoje existujúce záväzky voči NATO.

Inde je to už len horšie. Aj v poľskej armáde, ktorá (ako sme sa nedávno nejasne dozvedeli od najkompetentnejšieho Úradu národnej bezpečnosti) „by bola schopná viesť obrannú vojnu asi týždeň, maximálne dva“.

Dlhé trvanie takejto misie, nedostatok peňazí, ľudí, vybavenia a munície – to všetko spolu tvorí len jednu tretinu problému.

Obranyschopnosť EÚ a SRIba reči o miliardách či európskej armáde sú zbytočné, potrebujeme štrukturálne zmeny

Viliam Ostatník

Pretvárka a póza?

Správy z parížskeho stretnutia naznačujú, že to, čo najviac znepokojuje európskych lídrov, je... kategorický odpor Moskvy voči akýmkoľvek jednotkám NATO na Ukrajine. Mimochodom, je to zvláštne, pretože aj úplný laik v témach politiky a vojny sa ľahko dovtípi, že Moskva, keďže sa snaží podrobiť si Ukrajinu, tam nepozve mierové sily NATO ako akt priateľstva a bratstva. Vyzerá to tak, akoby to pre lídrov zhromaždených v Paríži bolo nepríjemné prekvapenie.

Teraz si musia položiť otázku, ktorej sa predtým vyhýbali ako čert krížu: dobre, ale čo ak Moskovčania, tu alebo niekde inde, na Francúzov alebo Angličanov zaútočia a pár z nich zabijú? Zložíme sa a utečieme z Ukrajiny so zdvihnutým chvostom alebo budeme odpovedať paľbou, na bombu bombou, na dron dronom?

Toto je vražedná otázka pre každého európskeho politika. Kým prvá odpoveď je hanebná, druhá je úplne mimo. Už len z toho dôvodu, že žiadny európsky národ nemieni ísť do vojny nielen za Ukrajinu, ale dokonca ani za svoju vlasť. Prieskumy verejnej mienky v Anglicku a Nemecku sú v tejto veci viac než jasné.

A akoby toho nebolo málo, drzí Američania nielenže provokatívne oznamujú, že v prípade priameho stretu s Moskvou nepodporia žiadnu európsku misiu, ale dokonca stanovujú (brutálne to urobil Hegseth), že na takúto situáciu sa nebude vzťahovať klauzula „casus foederis“ Washingtonskej zmluvy.

Prečo sú takí rezervovaní? Pretože doma v Bielom dome sa údajnej „európskej misii“ smejú, neželajú si ju a ani neveria v jej reálnosť. Nie príliš diplomatický Witkoff, ktorého Trump poslal do Moskvy na rokovania s Putinom a ktorý sa odtiaľ vrátil s krásnym darčekom: portrétom amerického prezidenta vyrobeným v Rusku, o európskej misii povedal: „Všetko je to len pretvárka a póza.“

Málo vojakov, málo techniky, munícia na týždeň, výsmech a nepodpora Američanov, odpor Moskvy, neustála hrozba priameho stretu s Moskovčanmi a navyše na to všetko nie sú peniaze. Taký je parížsky obraz hypotetickej európskej vojenskej misie na Ukrajine.

Pohľad z MoskvyRusko hrá s USA duráka

Jiří Just

Kde by boli vojaci umiestnení?

Takže možno nasadiť nejakú skupinu len na Dnepri? Ale aký to má potom zmysel? Aby mohol Peskov v prípade kolapsu prímeria s uspokojením oznámiť, že európska misia môže byť odteraz kedykoľvek „legitímnym cieľom útoku“?

Alebo možno „na krajný západ Ukrajiny“ (ako informovala agentúra AP z Paríža), niekde pri Ľvove, aby naši vojaci v prípade potreby rýchlo ušli do Poľska? No, to by bolo trápne. Bolo by lepšie jednoducho povedať „v jednej zo susedných krajín“ (toto povedali aj partneri AP). Teda napríklad v Poľsku.

Ach, áno! V Poľsku sú predsa Američania a článok päť (klauzula „casus foederis“) tu platí. Môžeme preto ukázať Trumpovi záujem o Kyjev, prejaviť vojenskú angažovanosť a zároveň pokojne sledovať spoza hranice, čo Putin zamýšľa urobiť ďalej s Ukrajinou. A dokonca z času na čas vydávať vyhlásenia, že Putin by sa mal úplne stiahnuť z Ukrajiny a potom sa postaviť pred medzinárodný súd, pretože by to bolo správne a spravodlivé.

Priznám sa, že som zvedavý, či po všetkých týchto summitoch a stretnutiach bude európska vojenská misia na Ukrajine vyzerať takto.

Pôvodný text: Europejska misja. Uverejnené v spolupráci s týždenníkom Wszystko Co Najważniejsze, preložil Lukáš Obšitník.