Mladý Ukrajinec o aktuálnej atmosfére v krajine Mám nádej, že vojna nebude. Ale ak vypukne, budeme sa brániť

Ivan Danyliuk pochádza zo západu Ukrajiny, ale sedem rokov už žije v Kyjeve. Urobil si doktorát z histórie, vyučuje a zároveň pracuje v marketingovej firme. Dva roky študoval v Ríme sociálne vedy na univerzite Angelicum. Na Ukrajinu sa vrátil po vypuknutí oranžovej revolúcie a po vojne o Doneck. 

Jeho príbeh aj rozmýšľanie odzrkadľujú mentalitu mnohých mladých Ukrajincov, ktorí sa po anexii Krymu hrdo hlásia k ukrajinskej identite, používaniu ukrajinského jazyka a súčasne sú veľmi kritickí k súčasnému režimu v Rusku.

Študovali ste na prestížnej zahraničnej univerzite. Mnohí mladí vzdelaní Ukrajinci ostávajú žiť v zahraničí, prečo ste sa rozhodli vrátiť sa na Ukrajinu? 

Pre spoločenské zmeny, ktoré sa vtedy diali na Ukrajine. Zmenila sa vláda, došlo k vojne, zabratiu Krymu, boli to náročné časy a musím povedať, že po pobyte v Taliansku návrat nebol jednoduchý. Ale mal som nádej, konečne som uveril vo svoju krajinu, preto som sa vrátil. Jednoducho som chcel byť súčasťou zmeny. 

Je váš príbeh návratu domov skôr výnimkou, alebo je akýmsi novým trendom medzi mladšími vzdelanými ľuďmi, že sa rozhodujú pre návrat na Ukrajinu?

Je to zatiaľ skôr výnimka, ale je tu nádej, že sa z toho stane trend. Je pravdou, že mnohí Ukrajinci, ktorí končia univerzitu, idú po štúdiu pracovať do zahraničia. Myslím si, že po skúsenosti zvonku sa niektorí vrátia s túžbou zmeniť niečo doma. 

Do čoho ste sa pustili po návrate? 

Založil som firmu, v ktorej sme dva roky organizovali kurzy vzdelávania. Zamestnanci boli takmer všetko ľudia, ktorí predtým študovali vonku. Je zaujímavé, že sa vracajú zväčša tí, ktorí v zahraničí študovali. Tí, ktorí tam išli za prácou, sa vracajú menej alebo až po rokoch. V roku 2014 sa napríklad všetci ukrajinskí študenti, s ktorými som študoval v Ríme, vrátili na Ukrajinu. 

To, že veľa schopných ľudí odchádza za prácou, nie je dnes pre Ukrajinu zásadným problémom? 

To, že dosť veľa Ukrajincov pracuje na Slovensku, v Česku, Poľsku, Nemecku či Taliansku, nevnímam iba negatívne. Mnohí sa zväčša po určitom čase tiež vrátia a z našetrených peňazí rozbehnú niečo svoje na Ukrajine a prinesú novú skúsenosť. 

Aký je najčastejší model práce v zahraničí u človeka, ktorý má rodinu? Vycestuje sám a peniaze posiela domov rodine, alebo sa sťahujú všetci spolu? 

Väčšinou ide pracovať do zahraničia otec rodiny a zvyšok zostáva doma. Napríklad môj brat pracuje v Česku a jeho manželka s deťmi zostala na Ukrajine. Brat pracuje tri mesiace, vráti sa domov tiež na tri mesiace a potom ide späť do Česka. Takto funguje množstvo rodín. 

U nás na Slovensku teraz silno rezonuje téma možnej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, vás sa to týka bezprostredne. Žijú bežní Ukrajinci hrozbou blížiacej sa vojny?

Nepovedal by som, že dnes je strach na Ukrajine väčší ako v roku 2014. Obyvateľstvo si týmto všetkým už prešlo, vtedy vládol naozaj strach, lebo nikto na to nebol pripravený, zvlášť nie na hybridnú vojnu, ktorú vlastne Kremeľ nikdy nevyhlásil. Všetko, čo sa na Ukrajine dialo, bolo bez vyhlásenia vojny. 

Začiatok vojny bol vtedy veľmi komplikovaný, lebo ľudia na východe Ukrajiny žili roky pod vplyvom ruskej propagandy, ktorú podporoval aj vtedajší prezident Janukovyč. Keď došlo k zmene vlády v Kyjeve, tamojší ľudia sa báli, lebo boli roky kŕmení stereotypmi o ľuďoch z Kyjeva. Ale to všetko sa zmenilo. 

Aká emócia prevláda na Ukrajine? 

Dnes čelia ľudia propagande už len v Donecku a Luhansku. Už je však väčšine jasné, ako to je naozaj. V roku 2014 Krym okupovali takzvaní zelení mužíci bez žiadneho znaku, že by išlo o ruských vojakov. Bolo jasné, že sú to Rusi, hoci Putin verejne stále tvrdil, že tam vojská neposlal. Propaganda opakovala, že sú to miestni ľudia. Hoci bolo zrejmé, že napríklad mesto Sloviansk, ktoré bolo neskôr oslobodené, okupovali ruskí ozbrojenci okolo Igora Strelkova, bývalého veterána ruskej armády. 

Celú vládu teroristickej štruktúry v Donecku a Luhansku tvorili na začiatku občania Ruska. Keď sa potom začal proces v Minsku, ukrajinská strana deklarovala, že východ Ukrajiny nemôžu reprezentovať občania Ruska. Tým došlo k výmene a k oslobodeniu niektorých miest ako Krematorsk a Sloviansk. 

Následne ruský agent Strelkov opustil Ukrajinu. Na začiatku zmeny však týmto miestnym obyvateľom, ktorí žijú na východe Ukrajiny, nebolo jasné, kto je kto. Tamojší ľudia pracujú pre uhoľné závody, necestujú, všetky informácie majú len z televízie. 

Čo si myslia tamojší mladí? 

Keď sa v Kyjeve rozprávam so študentmi, ktorí pochádzajú z východu krajiny, hovoria, že sa veľmi obávajú o svojich blízkych, lebo nemajú iný zdroj informácií ako ruskú televíziu, kde, samozrejme, denne bežia klamlivé správy, ktorým oni veria. 

V meste Charkov, ktoré leží tiež na východe, väčšina obyvateľstva hovorí ešte po rusky. Na začiatku tam boli protesty, ale nový primátor to dobre uchopil a dnes toto mesto žije pokojne, nie sú tam žiadne problémy s ruskou, židovskou, arménskou či azerbajdžanskou národnosťou, ktoré tam majú svoje komunity. Ale v Donecku a Luhansku sú stále problémy a tamojší ľudia naďalej pod ruskou propagandou. 

Ale, samozrejme, títo ľudia na východe krajiny sa reálne boja vojny. Neustále vidia vojenské cvičenia na hranici, neustále sa tam striedajú hliadky. Vládne tiež strach, čo príde zo strany Bieloruska. Predtým sme z tejto strany hranice mali istotu, teraz ju už nemáme. 

Rusi totiž predali časť vojenskej techniky Bielorusom a v Minsku sa už tiež konajú vojenské cvičenia, 200 km od Kyjeva na ruskej strane sa už tiež konajú vojenské manévre. 

Tieto pohyby na Ukrajine všetci vnímame a, samozrejme, vôbec to nie je dobrý pocit. Ľudia si však hovoria, že to už nebude ako v roku 2014, lebo vtedy bola vojna bez reálneho vyhlásenia vojny. Dnes je to inak.

Máte ako Ukrajinci aj viac sebavedomia? 

Vtedy sme nemali armádu, nemali sme nič na obranu. Vojakov na východ zvážali obyčajné žlté autobusy, chýbali zbrane. Dnes máme nádej, lebo už milión mužov prešlo vojenským výcvikom. Zároveň rátame s pomocou Spojených štátov a Veľkej Británie. Litva, Lotyšsko a Estónsko by tiež mohli dodať zbrane. Vládne síce všeobecná obava, či je náš prezident kompetentný, lebo jeho vyjadrovanie je často nejasné, nikto presne nevie, akú má stratégiu, raz hovorí jedno, potom iné. Súčasne však máme dôveru, že vedenia armády je schopné chrániť Ukrajinu. 

Okrem armádnej schopnosti sme sa od roku 2014 posunuli aj ekonomicky, stúpol priemerný plat, čo je dobrým ukazovateľom, že veci sa menia k lepšiemu. Aj keď všetky tieto správy o ohrození môžu mať opäť vážny vplyv na našu ekonomiku. 

Nie je cítiť, že by sa z východu krajiny začali ľudia presúvať dovnútra krajiny?

Nejaké veľké pohyby obyvateľstva sa nekonajú. Niektorí sa presťahovali za prácou do iných miest. Ale sú tam rôzne skupiny, niektorí sú pripravení zostať a obraňovať vlasť. Teraz platí zákon o miestnej obrane, to znamená, že každý si môže kúpiť zbraň a absolvovať lokálne vojenské cvičenia. 

A je o to záujem?

Podľa štatistík stúpa počet ľudí, ktorí požiadali o absolvovanie tohto cvičenia, aby mohli brániť krajinu. Niektorí odviezli svoje rodiny na vidiek, lebo vedia, že mestá môžu byť zablokované a dediny ostávajú zväčša nedotknuté. Iní zostávajú v mestách a čakajú, čo sa bude diať, pretože za posledných osem rokov už zažili, čo znamená vojna. 

Ale život inak funguje normálne, obchody, školy, služby? 

Časť škôl a inštitúcií je zatvorených v dôsledku covidu, nie pre hroziacu vojnu. Všade platia covidové opatrenia. Zaiste, bola obava, že ľudia budú utekať do obchodov a vykúpia trvanlivé potraviny. Ale v supermarketoch je zatiaľ všetkého dosť. Mám však kolegov, ktorí si urobili pre istotu zásoby. 

Zo strany prezidenta Ukrajiny je počuť skôr upokojujúce slová, až sa zdá, akoby nič nehrozilo. Je to vec taktiky smerom k obyvateľstvu? 

Myslím, že ide o taktiku. Vedenie štátu nechce, aby prepukla panika, ktorá by spustila chaos v krajine. U nás prevláda názor, že ak chceme vedieť, čo bude, treba pozerať na kroky západných krajín, lebo ony vedia vždy viac. Preto keď americká ambasáda začala sťahovať svojich ľudí, tak sme tušili, že bude asi zle, a v tom momente si niektorí začali kupovať zásoby. 

U nás sa hovorí taký príbeh: Bol jeden chlapec, ktorý povedal všetkým, že príde vlk. Ľudia sa prišli pozrieť, ale vlk neprišiel a všetci sa rozišli. V deň, keď skutočne prišiel, chlapec na všetkých kričal, že vlk je už tu, ale už mu nikto neveril. 

Myslím teda, že ukrajinská vláda nechce byť ako tento chlapec, preto je v deklaráciách opatrná.  

Ako na súčasnú situáciu reagujú miestne cirkvi?

To závisí od toho, s kým hovoríte. Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev a gréckokatolícka cirkev sú veľmi jasné vo svojich vyhláseniach za mier, ale sú náznaky výziev od niektorých duchovných, aby sme sa nebáli obraňovať svoju vlasť. Najväčšie výzvy však dnes, pochopiteľne, smerujú k modlitbám za mier. 

Ruská pravoslávna cirkev, ktorá patrí pod moskovského patriarchu, sa tiež prikláňa k mierovej rétorike, ale v lokálnych komunitách na východe je istá podpora Moskvy, takže by to bol v prípade konfliktu problém. 

Nikto netuší, ako sa títo veriaci budú správať, keby vpochodovali Rusi na Ukrajinu. Napríklad tatárski moslimovia, ktorých je aj na Kryme dosť, podporujú otvorene ukrajinskú vládu. 

Dá sa však povedať, že kým pred anexiou Krymu bola Ukrajina stále dosť rozdelená, Putin touto agresiou zjednotil ducha Ukrajiny?

Nebol to len Putin. Už v roku 2013 tu bol majdan, vtedy sa zmenilo veľa. Nie všetky postsovietske krajiny dokázali zmeniť svoju vládu. Vidíme Rusko, kde sa Putin stále drží pri moci, Bielorusko s Lukašenkom je na tom podobne. U nás máme celkom inú skúsenosť, my Ukrajinci sme jednoducho slobodomyseľnejší, vieme prejaviť protest, a keď je zle, dokážeme dosiahnuť výmenu vládnucej garnitúry. 

Keď som sa napríklad vrátil zo štúdií v zahraničí, v kaviarni v Kyjeve ma čašník oslovil v ruskom jazyku. Ja som však trval na tom, aby mi poslali osobu, ktorá hovorí po ukrajinsky. Predtým bývalo totiž bežné, že v obchodoch, reštauráciách sa oslovovali zákazníci po rusky, a keď som hovoril po ukrajinsky, tak ma neobslúžili. 

Po roku 2004 od oranžovej revolúcie sa to veľmi zmenilo, po roku 2013 tu už všetci hovoria po ukrajinsky. Teda napadnutie Ukrajiny naozaj spôsobilo prebudenie a zjednotenie ukrajinského národa. 

Stále máme desať percent ľudí, ktorí veria, že by sme sa mali vo veľkom predklone zmieriť s Ruskom, ale v roku 2014 si to myslelo až 30 percent ľudí. 

Keď cestujem vlakom k známym, tak vidím mladých vojakov, ktorí trebárs cestujú do Krematorska, kde sa začína vojenský výcvik, cítim zimomriavky. Viem, že títo mladíci idú na front, kde aj dnes umiera každý deň najmenej jedna osoba. 

Bol som vo vlaku svedkom toho, ako sa matka lúčila so svojím synom, ktorý narukoval v Donecku. Toto sú momenty, keď si človek uvedomí, že situácia je vážna. 

Ako to cítite vy? Tiež by ste boli ochotný ísť, keby išlo do tuhého, brániť svoju krajinu?

Áno, budem to musieť urobiť, nechcem čakať doma, kým prídu Rusi, ktorí na východnej hranici už osem rokov zabíjajú našich ľudí. 

Dokázali by ste sa priateliť s Rusom, ktorý podporuje Putina?

To sotva, takýmto ľuďom po tom všetkom nedokážem rozumieť. Ale mám vzťahy s Rusmi, ktorí vidia veci jasno a dokážu byť kritickí k pomerom v Moskve. Sme však naozaj dve veľmi odlišné krajiny, ktoré rozdeľuje história i kultúra.

V Rusku boli ľudia vždy poslušní štátu, na Ukrajine nie. U nás si chceli napríklad roľníci vždy sami obrábať svoju zem, individualizmus je u nás silný. Keď však chceli v menej hostinnom Rusku obrobiť zem, tak potrebovali množstvo ľudí, preto sa tam vyvinul silný zmysel pre kolektív a kolektivizmus. Vidno to u nás aj na náboženskom zložení. Na Ukrajine je veľká pluralita cirkví a náboženstiev, v Rusku takmer každý patrí pod pravoslávnu ruskú cirkev. Ruské impérium nikdy nemuselo akceptovať diverzitu.

Vy viete zrejme tiež dobre po rusky, ale ruštinu už vôbec nepoužívate? 

Viem po rusky dobre, ale priznám sa, že ruštinu takmer vôbec nepoužívam. Keď kvôli biznisu píšem Rusom, prejdem radšej na angličtinu. (Smiech.)

To asi veľa vypovedá o súčasných vzťahoch Ukrajincov s Rusmi...

Nuž, Rusi mi niekedy odpíšu, nech pokojne píšem po ukrajinsky, lebo mi rozumejú, ale ja aj tak radšej pokračujem v angličtine.  

Kamaráti v Rusku sú z ich situácie smutní. Vidia, že tam je úplne jedno, či idú protestovať alebo nie, nič sa tam už roky nemení. Preto nemám pochopenie pre Rusov, ktorí volia Putina. Rusko je bohatá krajina s chudobným obyvateľstvom. Bohatstvo sa zhromažďuje iba v Moskve a Petrohrade. Škoda, že ľudia žijúci v tejto chudobe nevedia zmeniť pomery v krajine. Ale rozumiem, že mediálna propaganda je tam veľmi silná.   

Myslíte, že za vášho života príde k zmiereniu medzi vami a Rusmi? 

Myslím si, že raz k tomu príde. Veď napokon aj Nemci a Židia sa po druhej svetovej vojne zmierili, rovnako Poliaci a Nemci. Môj názor je, že musíme budovať náš štát, rozvíjať ekonomiku a napredovať. To je naša prvoradá úloha. 

Čo čakáte vy Ukrajinci od nás, vašich susedov?  

Prinášajte pravdivé informácie o tom, čo sa tu deje. Ale od nás teraz nezávisí, či vojna bude alebo nie. Zrejme to rozhodne jedna osoba, ktorá má sídlo v Moskve. My sa môžeme len modliť a byť pripravení. Mám nádej, že vojna nebude. Ale ak vypukne, budeme sa brániť.