Výchovná poradňa Je ignorovanie dieťaťa či zavretie do izby vhodná reakcia na jeho záchvat hnevu?

Niektorí rodičia riešia detské záchvaty hnevu ignorovaním dieťaťa, istý čas s ním prestanú komunikovať, čo má byť trest za nevhodné správanie. Prípadne dieťa izolujú do inej izby, v ktorej sa má samo upokojiť a uvedomiť si nevhodnosť svojho správania. Je to vhodná forma riešenia takýchto situácií? Má vôbec ignorovanie dieťaťa patriť k výchovným metódam? Ako by mali rodičia riešiť napäté situácie v období vzdoru, sme sa spýtali odborníkov na výchovu.

Martina Bačová, klinická psychologička, psychoterapeutka, u detí sa zameriava na liečbu porúch správania, depresie, úzkostí a fóbií

Emočný výbuch dieťaťa je vyjadrením prežívania cez správanie, ktoré poznáme ako záchvat zlosti, kriku, plaču. Čím je dieťa mladšie, tým má menšiu výbavu na to, aby dokázalo svoje emócie regulovať. Je na rodičovi, aby vytvoril priestor, v ktorom  dieťa môže bezpečne svoje pocity prežívať, spoznávať, porozumieť im a postupne aj regulovať.

To je možné len v pevnom, zdravom vzťahu, v ktorom rodič je rodičom a dieťa ostáva dieťaťom. Len ten, kto sám vie svoje emócie regulovať, môže k tomu viesť druhého. Neznamená to pocity nemať, potláčať alebo odstrihnúť. Znamená to rozumieť svojmu prežívaniu a vedieť ho zdravo vyjadriť. Rodič by mal vedieť, čo je to, čo sám prežíva v emočne napätej chvíli s dieťaťom, a kam to patrí. Do situácie by mal vstupovať už upokojený. Vtedy ukazuje dieťaťu, že sa to dá. A sám sebe otvára možnosť vypätú situáciu dobre zvládnuť.

Určite nie je cestou dieťa za akékoľvek prežívanie trestať. Zvlášť odmietnutie kontaktu a mlčanie je veľmi trestajúce. Je to akoby sme dieťaťu povedali, že nás vôbec nezaujíma. A ono sa nám pritom tak veľmi snaží niečo povedať. Nie je vhodné ani odvedenie pozornosti cez jedlo či hračku. To nie sú náplasti na naše bolesti. To, čo dieťa prežíva, je v poriadku. Rodič by mal ostať plne prítomný a k dispozícii. Do situácie by mal vniesť pokoj a pochopenie. Zároveň by mal tiež ustáť pevné hranice.  

Tak dieťa objaví pre seba, že pocity nie sú dobré a zlé. Všetky sú rovnako dôležité. Niekedy sú jemným, inokedy zas silným signálom toho, že sa deje niečo v nás alebo okolo nás. Pevný, láskyplný vzťah, v ktorom je priestor pre toto všetko, zároveň posilní dôveru dieťaťa v seba aj vo svet.

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov

Hnev je prirodzená ľudská reakcia, ktorá má svoj začiatok v pocite nespravodlivosti. A tak aj keby sa nám zdal dôvod detského hnevu akokoľvek absurdný či zbytočný, emócia hnevu je skutočná. Hoci neradi vidíme deti v hneve, ten je potrebný pre ich vývin. Preto je veľmi dôležité, ako reagujeme na detský hnev.

U takých malých detí, ktoré prežívajú obdobie vzdoru, neodporúčam ignorovanie ani zatváranie do izby, aby sa samy upokojili. Totiž oblasť mozgu, ktorá je zodpovedná za ovládanie, riešenie problémov a emócií, dozrieva oveľa neskôr ako v detstve. Preto aby deti dokázali zvládať hnev a pochopiť situáciu, potrebujú rodičovskú blízkosť. Bez tejto prítomnosti deti nevedia, čo robiť, a ak sa len vyzúria v zavretej izbe, nenaučia sa, ako pracovať s vlastnou emóciou a nabudúce sa taký istý výbuch hnevu pravdepodobne zopakuje.

Na druhej strane, ak je rodič „nakazený“ detským hnevom, je lepšie odísť z tejto situácie. Prečo? Pretože ak sa nahneváme, lebo dieťa sa hnevá – pridáme mu k jeho emócii aj tú svoju nezvládnutú. A to mu nepomôže.

Zdravá prítomnosť rodiča pomôže dieťaťu naučiť sa lepšie zvládať preň ťažké situácie, keď je prevalcované emóciami. Sú to skúsenosti, ktoré pomáhajú dieťaťu uvedomovať si, že už raz hnev zvládlo a dokáže to znova.

Filip Hric, otec troch detí (6 r., 4 r., 1 r.), IT-čkar s vyštudovanou psychológiou

Je dôležité dobre si rozlíšiť, čo sa pod pojmom „ignorancia“ myslí. Nehovoriť s dieťaťom alebo neodpovedať na jeho agresiu totiž nemusí nutne byť ignoranciou, ale, naopak, komunikáciou. Tichom môžem dieťaťu komunikovať napr.: „Toto nie je tón, akým sa chcem u nás doma rozprávať,“ prípadne: „Chcem zabrániť tomu, aby sa tvoj hnev eskaloval.“

Pri deťoch dokáže aj obyčajné „nie“ vyvolať novú vlnu hnevu, preto podľa môjho názoru vedia byť ticho a čas na upokojenie veľmi účinnými výchovnými prostriedkami. Treba si uvedomiť aj to, že deti na upokojenie vlastných emócií často ani nemajú naučené spôsoby (a nalejme si čistého vína – koľko dospelých ich má?).

Osobne považujem ticho za omnoho lepší prostriedok ako paľbu logických protiargumentov. Tie v čase najväčšej emócie spôsobia akurát to, že dieťa „zahnané do rohu“ sa naštve ešte viac. Typickým príkladom je konverzácia, ktorá sa končí slovami: „Vidíš, veď ani nevieš, čo chceš.“ Úplne najhoršie je, keď sa k tejto „hre“ pridá celá rodina. 

Samozrejme, použiť ticho nestačí. Je dobré situáciu zreflektovať, či už pri večernej modlitbe, alebo po pár minútach, keď sa podarí dostať emócie (na oboch stranách) pod kontrolu. V opačnom prípade ide naozaj len o ignoranciu. Tú by som však vo výchove neodporúčal. Radšej dieťaťu odoprite iPad ako rodičovskú lásku.