Výchovná poradňa Od akého veku sú deti schopné ísť s kolektívom aj na noc mimo domu?

Pomaly sa končí školský rok a nielen žiaci chodia na výlety. Aj predškolákom v škôlkach chcú učitelia vynahradiť, že pre pandémiu takmer nepoznali spoločné aktivity, a pripravujú pre nich týždňové škôlky v prírode. Niektorí rodičia majú obavy, že škôlkari ešte nezvládnu byť bez nich niekoľko dní ďaleko od domova.

Sú ich obavy oprávnené? Odborníkov na výchovu sme sa spýtali, kedy sú deti schopné ísť s kolektívom aj na noc mimo domu.

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov, je mama štyroch detí

Pre rodičov, ktorí prvýkrát „púšťajú“ dieťa na dlhší čas mimo domova, je to náročný čas, pretože všetko nové je ťažšie. Vyrovnávajú sa s rôznymi myšlienkami, emóciami, predstavami, čo sa môže stať. Môžu pociťovať aj miernu úzkosť, neistotu. Ale je to pochopiteľné, keď po určitom čase odlúčenia prichádzajú úzkosť a clivosť – prídu nielen u dieťaťa, ale aj u rodičov. Dôležité však nie je to, či tieto pocity máme, ale ako sa s nimi vyrovnáme.

Chce ísť dieťa do škôlky v prírode? Je to jeho túžba alebo som ho do nej viac-menej „vmanipuloval“ a presvedčil ho?

Máme ja aj moje dieťa dôveru v učiteľky? Má dieťa v škôlke kamarátov?

Ako sa moje dieťa správalo a ako prežívalo posledné dlhšie odlúčenie, napríklad keď bolo u starých rodičov? Som ja ako rodič pripravený pripustiť, že nebudem mať svoje dieťa pod kontrolou?

Nebudem naň dohliadať a budem dôverovať v to, čo som ho naučil?

Nedá sa jednoznačne odpoveď, kedy je dieťa schopné ísť s kolektívom aj na noc – odpoveď by mala byť individuálna podľa dieťaťa a rodiča. Závisí to totiž od povahy dieťaťa, jeho sociálnych zručností, od stupňa jeho samostatnosti, ale najmä od rodiča. Práve rodič ho môže zabrzdiť a povedať mu, že nejde do škôlky v prírode, alebo ho môže povzbudiť a dať mu priestor na bezpečné učenie sa a získavanie zážitkov, ktorým zaiste škôlka je.

Filip Hric, IT špecialista s vyštudovanou psychológiou, otec troch detí

Otrepaná fráza hovorí, že dobrodružstvá sa začínajú mimo komfortnej zóny. Všetci rozumieme tomu, že pre dobrý zážitok treba zažiť aj trochu „nepríjemna“. Vyjsť na ťažký kopec, zošuchnúť sa po strmom tobogane či odrieť si koleno pri korčuľovaní.

Aj keď si to uvedomujeme, my rodičia chceme poskytnúť svojim deťom pohodlie a bezpečie. Avšak na to, aby sa z našich detí stali funkční dospelí, ich musíme naučiť zvládať aj nepohodlie, prekážky či výzvy.

Deti majú takéto výzvy rady. Určite ste už pri obliekaní alebo nalievaní čaju počuli dieťa vykríknuť: „Ja sám! Ja sama!“ Je to inštinkt – túžba po samostatnosti, ktorú naše deti majú v sebe.

Poslať dieťa do školy či škôlky v prírode je podľa môjho osobného názoru dobrou príležitosťou postaviť ho pred výzvu, v ktorej si musí poradiť samo a ktorá môže tento inštinkt nasýtiť. Zvládnuť vzťahy s ostatnými, fungovať podľa režimu skupiny, hrať sa tak, ako sa chcú ostatní – to všetko vytrhne deti z ich komfortu.

No zároveň ich naučí zdravo zvládať konflikty, ovládnuť emócie, spolupracovať, a čo je najdôležitejšie – zvýšiť počet činností, ktoré dieťa zvládne bez svojich rodičov.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice, je otcom piatich detí

Poviem hneď na začiatku a na rovinu – nie som veľkým priaznivcom škôlok v prírode. Materská škola nemá byť akciová spoločnosť. Ako-tak prijateľné sú pre mňa škôlky v prírode pri „veľkáčoch“, teda tých, čo o pár mesiacov idú do školy.

Tie možno poňať aj výchovne ako krôčik k ďalšiemu osamostatňovaniu sa, ale menšie deti, temer všetky, potrebujú najmä večer cítiť pri sebe blízkosť mamy, potrebujú svoju hračku a potrebujú domáci večerný rituál.

Nejde teda o to, že by nezvládli byť týždeň bez rodičov. Zvládnu ho, ale bude to spojené predovšetkým večer so smútením. Ich, ale vo väčšine prípadov, aj s vaším. A s vašimi obavami.

Nahrádzať neštandardný pandemický čas iným neštandardným časom – škôlkou v prírode – sa mi zdá zvláštne. Jeho opakom má byť predsa práve „normálny život“.