Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
18. január 2022

Keď je partner alergický na našu rodinu

Ak tento problém ovládne vzťah, hrozí mu odcudzenie

Je zraňujúce vidieť, keď náš partner nemôže našu rodinu vystáť. Je jeho postoj prejavom neúcty aj voči nám samotným? Nemusí to tak zákonite byť.

Ak tento problém ovládne vzťah, hrozí mu odcudzenie

Ilustračné foto – Pixabay.com

Ako si ma môže vážiť, keď si neváži moju rodinu? To je otázka, ktorá sa vždy vynorí, keď nášmu životnému partnerovi nepadne do oka naša rodina a nedáva jej žiadnu šancu.

Svadbou sa nespájajú len dvaja ľudia, ale celé rodiny. Manželský partner sa stáva súčasťou rodiny toho druhého. Ak nedôjde k pochopeniu a prijatiu, dokáže to zamávať nejedným aj dlhoročným vzťahom.

Obrovskou skúškou v širších rodinných vzťahoch je jednoznačne spoločné viacgeneračné bývanie. V rámci takéhoto spolužitia je dôvodov na nezhody množstvo. Zasahovanie do výchovy detí či do starostlivosti o domácnosť sú najčastejšou oblasťou, do ktorej nedovolíme zasahovať nielen svokrovcom, ale ani rodičom, z čoho plynú aj najčastejšie konflikty.

Ako sa však zachovať, keď náš partner nestrpí našich najbližších ani počas pár návštev v roku? Máme ospravedlniť jeho správanie? Nie je to zrada, že sa nesnaží aspoň o formálne vzťahy, keď vidí, že nás situácia zraňuje?

„Nepáči sa mi správanie môjho manžela, veľmi ma zraňuje, o to viac, že po štyroch rokoch konečne čakáme dieťa a neviem si predstaviť, že budem za svojou rodinou chodiť sama ako nejaká slobodná matka,“ opisuje pre Postoj svoju situáciu Monika Hričovská, nastávajúca mamička, ktorej manžel oznámil, že jej nebráni, aby bola so svojou rodinou v kontakte, ale on už k nim viac nepôjde.

Po každej návšteve sa pohádame

Monika s manželom si hneď po svadbe vybudovali vlastný domov a tak vzťah medzi ním a jej rodinou nestihlo pokaziť spoločné bývanie pod jednou strechou, ako sa to často stáva. Navyše nebývajú spolu ani v rovnakom meste, ale sú od seba vzdialení takmer sto kilometrov. Napriek tomu to medzi nimi neustále škrípe.

„Manžel je na mojich rodičov doslova alergický. Nechce tam chodiť, už tam spoločne ideme len raz či dvakrát do roka. Stále na nich nadáva a po každej návšteve sa vždy pohádame,“ povedala.

Spomína, že jeho vzťah bol k jej rodičom vlažný už od samotného začiatku. Nebola z toho nadšená, ale verila, že časom si nájde k nim cestu. Ako tvrdí, ani jej rodičia nie sú dokonalí a v niektorých situáciách sa ho aj zastávala. Teraz však vidí, že manžel nemá k jej rodičom žiadny rešpekt a neprejavuje najmenšiu snahu o korektný vzťah.

Medzi Monikiným manželom a jej rodičmi nikdy nedošlo k nejakému otvorenému konfliktu či veľkej hádke. Čo mu teda tak veľmi prekáža? Pri jednom z rozhovorov alebo skôr hádok na túto tému Monike povedal, že jej matka sa až príliš do všetkého stará, je s ňou v neustálom kontakte, vie o všetkom, čo sa u nich deje.

Monika zase nechápe jeho postoj, podľa nej je prirodzené, že je s matkou v kontakte a povie jej, čo majú nové. Vníma to ako bežnú komunikáciu, a nie zásah do ich života.

„Namiesto toho, aby sa to časom zlepšovalo, sa manželove reakcie ešte viac zhoršujú. Už aj počas návštevy, ale tak, aby to naši nepočuli, stále frfle, kritizuje, stále niečo vyčíta. Všetko ohundre, je to na nervy,“ hovorí Monika.

„Niekedy má aj pravdu, ale sú to predsa moji rodičia, aj keď sú nedokonalí, mám ich rada. Nepotrebujem, aby ich miloval, ale aby si zachoval aspoň akú-takú úctu voči nim. Veď oni ma vychovali, snažia sa nám pomáhať, a on ich tak neznáša. Pritom vidí, ako veľmi mi tým ubližuje,“ dodáva.

„Som z toho nešťastná. Z detstva som zvyknutá na spoločné stretnutia so širšou rodinou. Teraz radšej, ako by som mala tŕpnuť, čo tam všetko manžel ohundre, idem sama, ale to mi na nálade nijako nepridáva. Namiesto radosti zo stretnutia vždy po návšteve plačem. Všetko mi to príde tak ľúto, veď sú to moji rodičia a sú zlatí, len on si myslí, že nie, a stále vidí nejaké chyby. Tak strašne ma sklamal,“ dodáva.

Monika tvrdí, že sa snaží mať s manželovou rodinou korektné vzťahy a nevie si predstaviť, že by sa správala rovnako ako on. Priznáva, že už začína pochybovať o manželovej láske a ich vzťahu, keď vidí, ako ju svojím správaním zraňuje a napriek tomu v ňom pokračuje.

Strata dôvery či odcudzenie

To, že takéto problémy v manželstve, najmä ak pretrvávajú dlhšie, môžu vzťah veľmi ničiť, potvrdila pre Postoj aj klinická psychologička Martina Šadláková. Dochádza k tomu, keď problém riešime dookola rovnakým spôsobom a je tak časom pre nás stále frustrujúcejší.

Inzercia

„Cítime sa stále viac zranení a postupne strácame dôveru v toho druhého,“ hovorí psychologička. „Alebo zvolíme inú možnosť a problému sa začneme vyhýbať, čo nás dostáva zase do pasce emočného otupenia a odcudzenia od druhého,“ dodáva.

Viacerí, ktorí prežívajú podobný problém ako Monika, pochybujú o vzťahu svojho manželského partnera voči nim samotným. Podľa odborníčky by sme mohli prvoplánovo povedať, že je to vlastne neúcta voči manželskému partnerovi, keď si neváži jeho rodičov. Nemusí to však zákonite tak byť.

„V jadre každého konfliktu sú veľmi často nenaplnené potreby partnera, ktoré nemusia byť zjavné. Ten môže pokojne od začiatku vzťahu z nejakého dôvodu prežívať skrytý pocit neprijatia rodičmi toho druhého. Môže mu chýbať pocit uznania, že ho svokrovci oceňujú ako dobrého partnera pre svoje dieťa. Na to sa môže nabaľovať pocit vlastnej nedostatočnosti, ktorý takto zmýšľajúceho partnera núti neprimerane ukazovať jeho silu, dôležitosť či nadradenosť,“ vysvetľuje Martina Šadláková.

Za takýmto správaním môže stáť aj potreba byť tým dôležitejším v živote svojej manželky či manžela ako rodičia. Preto problém môže vyvolať partnerkin silný obdiv otca alebo keď príliš dá na názory svojej matky, čím podľa psychologičky nepriamo vystupuje z manželskej koalície. Takéto správanie môže ten druhý vnímať ako zradu, ktorú demonštruje hnevom, nevôľou či neúctou. „Je preto nesmierne dôležité hľadať, čo sa za prejavenou nevôľou voči svokrovcom vlastne skrýva,“ zdôrazňuje.

Nájsť objektívnu hranicu, po ktorú môže partner pri kritike našich najbližších zájsť, sa zrejme nedá. Každý má so svojou rodinou iný vzťah a je na kritiku inak citlivý. Ani psychologička neodporúča stavať sa do pozície posudzovateľa, čo je ešte prípustné alebo vhodné, aby manželský partner kritizoval vo vzťahu k svokrovcom. Upozorňuje, že sa tým staviame do pozície nadradenosti alebo akéhosi sudcu.

„V probléme hľadáme spravodlivosť či nejaké pravidlo. Vzťahy však nemôžeme stavať na spravodlivosti ani na pravidlách. A to môže byť podstatou problému samotného,“ dodáva Martina Šadláková. Upozorňuje, že sa zabúdame v takýchto prípadoch pozerať na partnera v dobrom a vo svojej prežívanej bolesti mu začíname pripisovať zlé pohnútky.

„Najdôležitejšia je dôvera, intimita a láska manželského vzťahu, v ktorej by sme si mali veci vydiskutovať do hĺbky a tak nájsť veľmi citlivo tie hranice, ktoré vo svojom vzťahu dokážeme v danom probléme akceptovať obaja,“ dodáva Šadláková.

Všetci si nesieme balík neriešiteľných problémov

To, čo by sme v prípade takýchto manželských problémov mali urobiť, je podľa psychologičky zmeniť uhol pohľadu na vec. „Šťastné manželstvo môžeme mať aj bez toho, aby sme vyriešili všetky zásadné konflikty, stačí, ak ich korigujeme natoľko, aby neprerástli náš vzťah,“ vysvetľuje.

Uznávaný manželský terapeut John M. Gottman tvrdí, že až 69 percent manželských konfliktov spadá do kategórie nevyriešiteľných. Sú to problémy, ktoré keď riešime, sú také intenzívne, až sú pre nás fyzicky bolestivé, rozbolí nás brucho, hlava či zvýši sa nám krvný tlak.

Preto je mylné myslieť si, že keby sme mali iného partnera, bolo by všetko ideálne. Možno by ste neriešili problém nerešpektovania rodiny toho druhého, ale zaručene by ste riešili niečo iné. „S výberom manželského partnera si totiž neodmysliteľne vyberáme aj istú paletu ťažkostí a neriešiteľných problémov, ktoré súvisia s jeho osobou. Pri inom mužovi, respektíve žene by sme si volili opäť iný okruh problémov, ktorý by sme zase v manželstve s týmto iným partnerom taktiež zažívali,“ upozorňuje Martina Šadláková.

„Vedomie, že u nás je to v týchto situáciách z určitého dôvodu takto a vzájomná ochota a dohoda, že my obaja nedovolíme, aby tento problém prerástol a ovládol náš vzťah, môže mať posilňujúci účinok pre manželský vzťah,“ dodáva. Pre zvládanie ťažkých problémov je dôležitá komunikácia, ochota situáciu riešiť a nezabúdať ani na humor.

Psychológovia upozorňujú, že v takýchto prípadoch nejde len o konflikt vo vzťahu mladí manželia verzus rodina. Nemalo by sa zabúdať na deti, ktoré aj keď nerozumejú, čo sa deje, situáciu vnímajú. Upozorňujú, že deti nie sú schopné obsiahnuť celú situáciu a zaujať k nej stanovisko. Podľa nich majú deti veľmi silne vyvinutý zmysel pre lojalitu. Rodičov, ale aj starých rodičov či ďalších príbuzných milujú, často si ich idealizujú a nechápu dynamiku rodinných vzťahov.

V takýchto prípadoch je prejavom zrelej osobnosti prekonať sa a aspoň formálne udržiavať kontakty so svokrovcami napriek všetkým antipatiám, aby sme deťom ukázali, aké dôležité je snažiť sa zachovať rodinnú súdržnosť.

Stabilný manželský vzťah postavený na pevných základoch by mal problém, aký rieši Monika, ustáť. Nemôže sa to však skončiť len tým, že jedna strana hľadá dôvody konania toho druhého a pokúsi sa ich ospravedlniť. Aj druhá strana sa musí snažiť o nápravu toho, čo pokazila. Je ťažké byť rodinou s niekým, koho nemáme radi, komu nerozumieme. Ale ťažké neznamená nemožné. Toleranciu a empatiu by sme sa mali pokúsiť trénovať po celý život.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.