Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
03. január 2022

Rekonštrukcia slovenského nacionalizmu

Cítiť národne a myslieť vo veľkom

Ako vyviesť slovenskú národnú myšlienku zo slepej uličky socialistických nutkaní a oduševniť ju priebojnejšími hodnotami.

Cítiť národne a myslieť vo veľkom

Slovenskí fanúšikovia v zápase H-skupiny kvalifikácie MS 2022 vo futbale Slovensko - Cyprus v Bratislave 7. septembra 2021. Ilustračné foto TASR/Martin Baumann

„Opravdivý, veľký nacionalista je presvedčený, že jeho národ je zvlášť vyvolený medzi povolanými, že jeho národ povie, dá ľudstvu tú najväčšiu hodnotu, akej je človek vôbec schopný dotvoriť sa. Slovenský nacionalista o niečom podobnom nikdy nebol presvedčený, ani mu to neprišlo do hlavy.“

Alexander Matuška, Revízia nášho troškárstva, 1932

V októbri sme tu na Postoji upozornili, že našu krajinu ekonomicky predbehlo Maďarsko. Stalo sa to bez povšimnutia verejnosti ešte v roku 2019, keď bol premiérom Peter Pellegrini.

Kedysi sme boli tesne za Čechmi a pred Poliakmi i Maďarmi, lenže to už neplatí. Sme najslabší medzi krajinami V4, hoci napríklad susední Česi medzičasom predstihli Portugalcov i Španielov a nachádzajú sa približne na úrovni Talianska – nie ďaleko od ekonomického priemeru EÚ.

V decembri minulého roka priniesol ekonomický týždenník TREND pozoruhodný materiál, založený na dátach Českého štatistického úradu. Vyplýva z nich, že situácia je pre Slovensko ešte zahanbujúcejšia. Podľa porovnania HDP v parite kúpnej sily na základe dát z roku 2020 boli pred nami nielen Česi, Poliaci, Maďari a celé Pobaltie, ale Slovensko bolo dokonca tesne predbehnuté Rumunskom! Z krajín EÚ sa za nami umiestnili len Grécko, Chorvátsko a Bulharsko.

Redaktor časopisu TREND tento výsledok pripisuje dekáde bez reforiem počas ľavicovo-populistických vlád Smeru. No s hľadaním príčin sa dá ísť ešte hlbšie. Smer totiž dlhé roky dominoval slovenskej politickej scéne aj vďaka tomu, že dokázal umne brnkať na citlivé miesto slovenskej duše, v ktorom sa zbieha národné a sociálne cítenie.

Slovenský nacionalizmus je potenciálne mocným živlom. V tomto pripomína slovenské kresťanstvo. Slovenský nacionalizmus by mohol poháňať elektráreň, ale namiesto toho sa len bezcieľne rozlieva do priestoru. Po roku 1989 ho totiž politicky osedlali nie najlepší muži národa, ale prospechári, ktorí národné cítenie ľudí zneužívali hlavne na vlastné obohacovanie.

A tak sa paradoxne počas posledných 29 rokov Slovensko posúvalo nie vďaka, ale napriek takzvaným národným silám. Napríklad Maďarsko, náš tradičný konkurent, už raz pred nami ekonomicky bolo. No už raz sa nám zároveň podarilo ekonomicky ho predbehnúť.

Stalo sa to v roku 2006, v poslednom roku druhej vlády Mikuláša Dzurindu, keď Slovensko začalo zažívať rekordné čísla hospodárskeho rastu. A trvalo to až do spomenutého roku 2019, keď Maďari opäť získali navrch. V každom prípade, tá reformná pravicová vláda mohla v roku 2002 vzniknúť len vďaka tomu, že sa SNS vtedy rozdelila na dve strany, ktoré obe skončili mimo parlamentu. Ak by tam národniari sedeli, žiadne reformy by sa nekonali a Maďarov by sme v roku 2006 nepredbehli.

A to súvisí s ďalším problémom slovenského nacionalizmu. Je potenciálne mocnou silou, ale sám seba oslabuje – priam sabotuje – svojou previazanosťou s paternalizmom, etatizmom a so socializmom (v širokom zmysle slova). Ide o jav, ktorý presne vystihlo voľakedajšie volebné heslo Ivana Gašparoviča: „Myslím národne, cítim sociálne.“

Krátke dejiny slovenského národného socializmu

Na jednej strane sa previazanosť národného a sociálneho cítenia v povedomí mnohých Slovákov dá historicky dobre pochopiť: do modernity sme vstúpili pod dvojakým útlakom: národnostným i sociálnym. Každý čitateľ slovenskej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia si všimne, že Slováci trpeli v Uhorsku nielen národnostne, ale trápila ich zároveň neuspokojivá ekonomická situácia, ktorá mnohých doviedla až k emigrácii za oceán.

Viac som sa tomu venoval v minuloročnom článku o autobiografických románoch Maroško a Maroško študuje od spisovateľa a predsedu medzivojnovej SNS Martina Rázusa: národnostné postavenie Slovákov determinoval vtedy vládnuci maďarizačný režim. Ich spoločenské postavenie zase roľnícky pôvod, nedostatok pôdy a nástup industrializácie, ktorú v jej ranej fáze charakterizovalo, že kapitál bol vzácny, často sa nachádzal v cudzích rukách, kým, naopak, pracovnej sily bol nadbytok.

Ako to vyjadril historik Ivan Mrva v knihe Slovenské dejiny pre každého: „Továrne až na malé výnimky vlastnil maďarský, nemecký a židovský kapitál, zo slovenských mozoľov bohatli cudzí.“

Kým za Rakúsko-Uhorska vnímali Slováci ako nespravodlivosť, že sa na sociálnom rebríčku nachádzajú väčšinou nižšie – pod maďarskou či nemeckou šľachtou a pomaďarčenou buržoáziou, za prvej ČSR zase boli ako problém vnímaní Česi na úradoch a nadproporčné zastúpenie Židov v podnikaní. Vyhnanie českých úradníkov a arizovanie židovského majetku na prelome 30. a 40. rokov vykresľovali ľudáci ako akési nastoľovanie medzietnickej sociálnej spravodlivosti.

Neskôr, v druhej polovici 20. storočia, dostalo spojenie „národného“ a „sociálneho“ nové impulzy počas totalitného režimu. Ťažisko industrializácie, urbanizácie a modernizácie sa totiž u nás odohralo práve pod taktovkou komunistov.

Starší ľudia dodnes nostalgicky spomínajú, ako komunisti postavili „továrne, cesty, školy a nemocnice“. Pre porovnanie, napríklad aj kedysi agrárne Bavorsko sa industrializovalo hlavne po druhej svetovej vojne, no keďže ležalo na Západe, dialo sa tak v prostredí kapitalizmu a organizovali ho kresťanskí konzervatívci. V podvedomí obyčajného Bavora sa „továrne, cesty, školy a nemocnice“ postavili počas 64-ročnej nepretržitej krajinskej vlády konzervatívnej CSU (viac o nej TU a TU).

Príklad Bavorska spomínam, lebo ak vychádzame z jeho skúsenosti, je dosť veľká pravdepodobnosť, že „továrne, cesty, školy a nemocnice“ by sa na Slovensku v druhej polovici 20. storočia postavili, aj keby dejiny išli inak a namiesto KSS by vládla štyridsať rokov Demokratická strana. Možno by sa všetky tie veci navyše postavili bez deformácií, vlastných centrálne plánovanej ekonomike.

České krajiny sa zase industrializovali ešte v 19. storočí za Rakúsko-Uhorska. A tak Česi, na rozdiel od Slovákov, vnímali napríklad obdobie normalizácie v 70. a 80. rokoch 20. storočia ako obdobie svojej stagnácie a premrhaný čas, nie ako obdobie civilizačného a kultúrneho rozvoja.

Popri komunistickej industrializácii v tomto období zažilo Slovensko aj vytvorenie viacerých svojich politických inštitúcií v rámci federalizácie štátu od roku 1969. Hoci rozhodnutia sa fakticky prijímali v orgánoch komunistickej strany, samotná existencia inštitúcií Slovenskej socialistickej republiky vytvorila predpoklady na neskoršie osamostatnenie Slovenska tri roky po páde totality.

A napokon tu máme transformačnú krízu po roku 1989. Slovenská ekonomika, ktorej štruktúra stojaca na zbrojárskom priemysle vznikla umelo v socializme a bola diktovaná potrebami studenej vojny, sa v kapitalizme ukazovala z veľkej časti ako nekonkurencieschopná. Zo dňa na deň bolo na Slovensku 12 percent nezamestnaných.

To viedlo prirodzene k negatívnej reakcii verejnosti na šokovú transformáciu, riadenú navyše z Prahy, a k etablovaniu politických strán ako HZDS a neskôr Smer, ktoré sa tu viac ako tridsať rokov profilujú na kombinácii sociálnej a nacionálnej rétoriky.

Čas na rekonštrukciu slovenského nacionalizmu

Všetky vyššie načrtnuté míľniky sa stali uzlovými bodmi, na ktorých dochádzalo k previazaniu slovenského nacionalizmu so socialistickými ideálmi. V tomto ide o pochopiteľné spojenie.

Na druhej strane postkomunistická transformácia je dnes z veľkej časti ukončená. Slovensko je zmiešanou, sociálne-trhovou ekonomikou. A napriek dočasnej výzve, ktorú dnes predstavuje pandémia, treba sa posunúť ďalej a premýšľať nad rozvojovými impulzmi na ďalšie napredovanie našej vlasti. Nie je rok 1910, dnes nepotrebujeme ani tak „dúchanie do pahrieb“ ako skôr „dúchanie do plachiet“. Národné cítenie by mohlo byť tým správnym vetrom, ktorý by nám pomohol posunúť sa ďalej.

Odborníci majú väčšinou jasno v tom, v ktorých oblastiach sú problémy aj aké politiky by mohli viesť k ich vyriešeniu. No ich šanca na uplatnenie v praxi je nízka, pretože tomu bráni hlbší filozofický problém – a tým je previazanosť slovenského nacionalizmu so socializmom, s etatizmom a paternalizmom. Tomuto (žiaľ väčšinovému) étosu, sa podkladajú aj strany súčasnej nominálne stredopravej vládnej koalície.

Prečo je to problém? Socializmus (v najširšom zmysle slova) nie je o budovaní bohatstva. Predstiera akurát, že dokáže vysvetliť existenciu chudoby, ktorej príčinu vidí vo vykorisťovaní bohatými, lenže nový blahobyt nevie vytvárať, iba chce prerozdeľovať ten existujúci.

V tomto zmysle je socializmus zavádzajúcou ekonomickou doktrínou, čo spoľahlivo neutralizuje akúkoľvek ambíciu a činorodé snaženie, ktoré by mohli vyplynúť z individuálnych pohnútok či z národného oduševnenia. Ako to zhrnul Winston Churchill: „Socializmus je filozofiou neúspechu, krédom neznalosti a evanjeliom závisti.“ A ako britský štátnik dodal na inom mieste: „Neodmysliteľnou vlastnosťou socializmu je rovné zdieľanie biedy.“

Aj keď súčasnej vláde za pár mesiacov ubehne polovica volebného obdobia, Slovensko sa stále nachádza v tieni troch volebných období pod vedením Smeru. Napríklad údaje Českého štatistického úradu, s ktorými pracoval článok týždenníka TREND spomenutý v úvode, sa týkajú ešte roka 2020. Práve Smer sa profiloval ako sociálna demokracia s národným rozmerom. Pod vedením tejto filozofie sme sa však dopracovali do situácie, keď nás predbehlo nielen Maďarsko a Poľsko, ale aj Rumunsko.

Skutočného slovenského vlastenca takýto stav v žiadnom prípade nemôže napĺňať spokojnosťou. Nikoho, komu leží Slovensko na srdci, nemôže tešiť, že nás ekonomicky predbehli už skoro všetci v EÚ vrátane Rumunska! Politika, ktorá toľko kládla dôraz na to „sociálne“, sklamala svojimi výsledkami očakávania toho „národného“ v nás.

Inzercia

Najvýrečnejšie vysvedčenie spojeniu „národnej“ a „sociálnej“ politiky vystavujú samotní slovenskí politici, ktorí tieto heslá najviac používajú. A to vtedy, keď sa liečiť chodia do zahraničia a svoje deti posielajú na drahé súkromné zahraničné školy. Je príznačné, že svoje zdravie a tiež vzdelanie svojich detí radšej nezveria slovenskému zdravotníctvu a slovenskému školstvu, hoci ich roky riadili a za (ne)kvalitu týchto verejných služieb po dlhom období svojich vlád priamo zodpovedajú. 

Slovenských národných socialistov spoznáte aj podľa toho ako vysvetľujú všetky naše hospodárske problémy. Tie sú vraj dôsledkom toho, že sa „všetko rozpredalo“ zahraničným investorom, ktorí „vyvážajú svoje zisky“ do cudziny. Kiež by to len zostalo v slovenských - najlepšie v štátnych rukách. 

Tento pohľad jednak ignoruje hodnotu, ktorú zahraniční vlastníci napríklad bánk na Slovensku alebo maloobchodných sietí poskytujú slovenským zákaznikom prostredníctvom svojich služieb a výmenou za svoj zisk. Jednak to ignoruje, že väčšina toho, čo zostalo v slovenských štátnych rukách, sa stalo priestorom tunelovania zo strany politicky dosadených nominantov.

No ešte dôležitejšie je, že podobnú úlohu ako v slovenskej ekonomike hrajú zahraničné investície aj v krajinách ako Česko, Estónsko, či Rumunsko, ktoré nás všetky predbehli alebo predbiehajú. Skutočnosť, že v Česku pôsobí napríklad nemecká spoločnosť Lidl (podobne ako na Slovensku) alebo že Českú spořitelnu vlastní rakúska Erste Group (podobne ako Slovenskú sporiteľňu) zjavne našim západným susedom nebránila predbehnúť ekonomicky Portugalsko a Španielsko, či doťahovať sa na Taliansko. Averzia národných socialistov voči zahraničnému kapitálu skrátka nič nevysvetľuje. Čo samozrejme neznamená, že Slovensko nemá vytvárať prajné prostredie aj pre tvorbu svojho domáceho kapitálu - práve naopak.  

V každom prípade, pokiaľ máme ambíciu opäť naštartovať našu ekonomiku, je nutné viac ako len vystriedať Smer, ktorý sa navyše môže čoskoro vrátiť. Musíme odpútať socializmus od slovenského nacionalizmu v predstavivosti veľkej časti slovenskej verejnosti.

Kým národné cítenie a národná hrdosť by človeka mali oduševňovať k tvorivým činom pre svoj národ vo všetkých oblastiach ľudského snaženia, socializmus vzápätí na toto úsilie vešia olovenú guľu byrokratických regulácií, vysokých daní, šlendriánstva a tiež kombináciu korupcie a klientelizmu, ktorým sa darí všade tam, kde bujnie úradnícky aparát, vysoké prerozdeľovanie, či politické rozhodovanie na úkor trhového výberu. Ak je národný rozlet brzdený socialistickými politikami a ideologickou socialistickou malovernosťou, ktorú charakterizuje závisť, neprajnosť a pocit ukrivdenosti, národ nemôže naplno rozvinúť svoj potenciál.

Ešte raz, potrebujeme slovenský nacionalizmus s jeho obrovským motivačným potenciálom oddeliť od mŕtvej váhy socializmu. A naopak, nadchnúť slovenský nacionalizmus pre hodnoty, ktoré sa skôr dajú nájsť vo filozofiách klasického liberalizmu, konzervativizmu či v kresťanskej viere. Ide o hodnoty ako podnikavosť, vynaliezavosť, vôľa „zmerať si sily“ so svetom, uspokojenie z dobre odvedenej práce, medzigeneračné budovanie kultúrneho, ľudského i finančného kapitálu či základné presvedčenie, že svet je štedré, Hospodinom požehnané miesto, ktoré odmeňuje úsilie, poctivosť a hľadanie obojstranne ziskových príležitostí.

Kým z klasického liberalizmu by si mal slovenský nacionalizmus vziať proaktívne hodnoty, kresťanstvo by zase malo svojím dôrazom na lásku okresať nevraživé tendencie, prítomné v nacionalizme tak, aby neupadal do šovinizmu. Kresťanská pokora by zase mala viesť slovenský nacionalizmus k úprimnému a realistickému vzťahu voči sebe, čo zahŕňa poznať nielen svoje silné stránky, ale aj svoje slabosti, minulé chyby, či nedostatky. Pokora neznamená podceňovať seba alebo svoj národ - naopak, znamená nepovyšovať sa nad iných, ale ani sa nepovažovať za menejcenných. Správne (kresťansky) chápaná pokora nás chráni pred našimi racionalizáciami (napríklad snahou za každú cenu ospravedlniť naše historické poklesky), ale tiež pred komplexami kvôli krivdám, ktoré sa udiali na nás, či pred velikášstvom. Kresťanská pokora je opakom pýchy a domýšľavosti...   

Kresťanské rámcovanie nacionalizmu je dôležité preto, aby sa národ nestal pre ľudí modlou. Národ je správne pochopenou hodnotou len vtedy, ak je súčasťou kresťanskej hierarchie dobier, na vrchole ktorej tróni Boh. Naopak národniarstvo, ktoré nie je rámcované kresťanstvom, degenruje do podoby pohanského kultu, a časom, ako každá modla, zákonite sklame svojich modloslužobníkov. 

Ak bude slovenský nacionalizmus formovaný vyššie naznačenými hodnotami, bude zároveň menej ukričaný, ubolený, negatívny a nekonštruktívny. Naopak, stane sa konštruktívnejšou silou, zameranou viac na tvorivé činy, než na okázalé prázdne gestá – zameraný viac na cieľavedomé utváranie budúcnosti než na bedákanie nad nepriazňou minulosti.

Socialistické ideológie (či už je reč o komunizme, sociálnej demokracii, alebo progresivizme) sa vo svojom jadre pozerajú na svet optikou hry s nulovým súčtom (čo jeden hráč získa, druhý zákonite stratil). Naproti tomu klasický liberalizmus i kresťanstvo majú vo svojom jadre (aj keď každý inak) presvedčenie, že svet funguje ako hra s nenulovým súčtom (získavať môžu všetci).

Rodoľub, ktorý sa na svet pozerá optikou nulového súčtu, vykročí úplne iným smerom a dorazí tiež do úplne iného cieľa než rodoľub, ktorý na svet hľadí optikou nenulových súčtov.

Návrat k Herderovi

Vypočujte si niekedy komunikáciu politikov, ktorí sa u nás zaštiťujú najviac „národom“ a spájajú navyše vo svojej rétorike „národný pilier“ s tým „sociálnym“. Väčšinou ponúkajú nejaký apel na prvú signálnu sústavu, na rôzne resentimenty svojich voličov alebo ešte nanajvýš tak nejaké do minulosti zahľadené a silené vyrábanie z núdze cnosti. Akoby potvrdzovali postreh britského spisovateľa Samuela Johnsona z 18. storočia, že „patriotizmus je posledným útočiskom darebákov“.

Na druhej strane skoro nikdy od nich nepočujete niečo, čo by ľudí pozitívne povzbudilo k úsiliu pracovať pre seba, pre národ a pre krajinu. Nie je tam žiadna povznášajúca ambícia pre Slovensko, žiadna prepracovaná vízia, o aké miesto by sme sa my Slováci mali usilovať vo svete 21. storočia.

Nie je tam žiadna predstava, kým by sme mohli byť a čo by pre to bolo treba urobiť. A tak sme dospeli do situácie, že ešte aj minulé úspechy Slovenska, ako napríklad to hokejové zlato z roku 2002, sa dnes javia ako nedosiahnuteľný cieľ.

Je to ako v tom citáte Alexandra Matušku, ktorý otváral tento článok. Slovenský nacionalista (či presnejšie národný socialista) je trochár – nikdy nedospel ani len k viere v nejaké vyššie poslanie svojho národa.

Pritom takáto vízia národnej veľkosti nemusí mať len podobu megalomanského nacionálneho šovinizmu, ktorý sa v 20. storočí už toľkokrát zdiskreditoval a tým pošpinil aj samotný koncept národa. U jedného z priekopníkov národného obrodenia, nemeckého filozofa kultúry Johanna Gottfrieda Herdera, ktorý inšpiroval aj našich národných dejateľov, je prítomná myšlienka, že výdobytky jednotlivých národov v kultúre či vo vede nie sú samoúčelné, ale obohacujú ľudstvo ako celok.

Ak slovenskí vedci napríklad vyvinú unikátny nový materiál, nejde iba o ich osobný výdobytok alebo o niečo, čo len zvyšuje renomé Slovenska a Slovákov vo svete - je to zároveň čosi, čo posúva hranice poznania celého ľudstva. A niečo podobné platí aj pre slovenské umelecké výtvory, ktoré sú konkurencieschopné medzinárodne, či pre eventuálne športové rekordy.  

Možno niečo podobné mal na mysli aj Ján Kollár, keď vo svojom diele Slávy dcéra napísal:

Vědy slavským potekou též žlabem,
kroj, zvyk i zpěv lidu našeho
bude módným nad Seinou i Labem.

Herder tým prepojením národného a všeľudského získava úplne novú aktuálnosť v dnešnom globalizovanom svete. Hoci kultúrna globalizácia je často jednostranne kritizovaná ako amerikanizácia, v skutočnosti sa skôr dá prirovnať k pomyselnej globálnej tržnici, kde môže svoje kultúrne artefakty predávať každý. Aj keď je pravda, že americký trhový podiel na globálnej kultúre je zatiaľ najväčší, lebo sú veľkí a túto úroveň objavili medzi prvými, postupne sa popri nich presadzujú aj kultúrne artefakty iných národov – spomeňme napríklad, že vlaňajším celosvetovo najsledovanejším seriálovým hitom na Netflixe nebolo nič americké, ale juhokórejská dráma Squid Game.

Alebo si iným príkladom prihrejme aj našu vydavateľskú polievočku: Kniha Neži v lži Roda Drehera (ktorú si U NÁS so zľavou a bonusovou brožúrkou môžete stále objednať) čerpá zo skúsenosti slovenskej podzemnej cirkvi v komunizme, čo jej však nebránilo, aby sa stala bestsellerom v Spojených štátoch a následne bola preložená do ďalších svetových jazykov ako španielčina, či francúzština.  

Kultúrnu globalizáciu preto nemusíme nevyhnutne vnímať ako ohrozenie našej národnej kultúry (takto to bude mať tendenciu vnímať národný socialista), ale skôr ako príležitosť, ako mechanizmus, ktorý by aj slovenské kultúrne výdobytky mohol sprostredkovať širšiemu celosvetovému publiku (takto to bude vnímať národný liberál).

No ak budeme mať ambíciu naše vlastné poklady predstaviť svetu, musíme ich najskôr poznať. Cesta k väčšiemu medzinárodnému presadeniu Slovenska tak opäť vedie cez lásku. Lebo nedá sa do hĺbky spoznávať, čo človek nemá aspoň trochu rád.

Zástava, ktorá leží na zemi

Je rok pred tridsiatym výročím vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Zástava takéhoto liberálneho nacionalizmu či národného liberalizmu, ktorý sa sústreďuje na možnosti presadenia sa svojho národa v kultúre, vo vede, v ekonomike či športe, v mierumilovnej konkurencii s ostatnými, v prípade Slovenska leží zatiaľ na zemi.

Pred pár rokmi sa chvíľu ako národný liberál profiloval predseda SaS Richard Sulík, no zároveň na to aj nepochopiteľne rýchlo rezignoval. Ako národný konzervatívec sa zase profiloval Vladimír Palko a jeho Konzervatívni demokrati Slovenska. No tento projekt svojho času nezískal dostatočnú podporu a skončil.

Slovenský nacionalizmus tak stále čaká na svoju rekonštrukciu. Tá je však nevyhnutná. Ako totiž napísal Alexander Matuška v už citovanej eseji Revízia nášho troškárstva: „My nikdy nežiadame veľa: ale život je taký, že tým, ktorí žiadajú veľa, dá málo a tým, ktorí žiadajú málo – nedá nič; a toto druhé je náš prípad a bude naším prípadom, dokým nebudeme chcieť všetko alebo nič. Troškárstvo sa netrpí.“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva