Možno to poznáte tiež: Odkedy ste maturovali zo slovenčiny, ubehli dlhé roky, azda dokonca desaťročia, no pri niektorých témach dokážete stále súkať fakty ako z rukáva.

Martin Rázus? Možno ste od neho nič nečítali, ale z bifľovania na „skúšku dospelosti“ si stále pamätáte: Slovenský spisovateľ, evanjelický kňaz a politik, ktorý žil na prelome 19. a 20. storočia; predseda SNS v medzivojnovom období; autor autobiografických próz pre mládež „Maroško“ a „Maroško študuje“… Možno si dokonca spomeniete aj na názov niektorej jeho básnickej zbierky...

Ako som už naznačil pred pár mesiacmi v článku o Švantnerovej „Neveste hôľ“, tento rok sa snažím doštudovať si slovenskú literárnu klasiku. Tvorbu mužov a žien, po ktorých máme pomenované ulice.

Moja motivácia je profesionálna: Keďže komentujem slovenskú politiku, chcem týmto spôsobom lepšie porozumieť našej krajine i národu a popritom kultivovať svoj pracovný nástroj: slovenčinu.

Dvojitý útlak

Rázusov „Maroško“ sa rozbieha naozaj ako próza pre deti. No medzi riadkami príbehov o detských hrách na liptovskom vidieku ku koncu 19. storočia dokáže čitateľ rozpoznať narážky na korene javov, ktoré ovplyvňujú našu spoločnosť aj o vyše sto rokov neskôr.

Pamätáte si napríklad na víťazný slogan bývalého prezidenta Ivana Gašparoviča: „Myslím národne, cítim sociálne“? Bola to narážka na známu slovenskú politickú hru na „tri piliere“: národný, sociálny a kresťanský. Hovorí sa, že úspešná politická strana na Slovensku potrebuje aspoň dva z týchto troch pilierov a nesmie si znepriateliť tretí. Hlásenie sa k týmto pilierom nachádzame v Mečiarovom HZDS, Slotovej SNS, u kotlebovcov a v prípade prvých dvoch pilierov aj vo Ficovom Smere, ktorý sa označuje za „slovenskú sociálnu demokraciu“ v protiklade k Pellegriniho „kozmopolitnej“ či „európskej sociálnej demokracii“.

Lenže prečo je vlastne brnkanie populistických strán na tú národnosocialistickú strunu medzi voličmi také úspešné? Prečítajte si „Maroška“ a pochopíte, ba umelecky precítite.

Maroško totiž cez svoje prvé detské skúsenosti zakúša svet ako miesto dvojitého útlaku: národnostného a sociálneho. Hoci tento román vyšiel Rázusovi v roku 1932, je o jeho vlastnom detstve v Uhorsku na konci 19. storočia (spisovateľ sa narodil v roku 1888).

Národnostné postavenie Slovákov determinoval vtedy vládnuci maďarizačný režim. Ich spoločenské postavenie zase roľnícky pôvod, nedostatok pôdy a nástup industrializácie, ktorú v jej ranej fáze charakterizovalo, že kapitál bol vzácny, kým, naopak, pracovnej sily bol nadbytok.

Malý Maroško získava predstavu o svete ako o nespravodlivom mieste. Často je okolím trestaný za veci, ktoré nespravil. Raz dostane výprask v kostole aj za vyrušujúcich kamarátov, hoci ako jediný naozaj počúval potichu kázanie. Mama si musí ostrihať vlasy a predať ich, lebo sú chudobní. Silný je príbeh o tom, ako mama uloví rybu hlavátku, Maroško si radostne predstavuje, ako úlovok najlepšie zhodnotiť, no mama ju napokon musí odovzdať vrchnosti na obecný úrad. Maroško a jeho kamaráti sa potom pánom pomstia ukradnutím sliepky, ktorú si uvaria namiesto ryby.

Detská hra na zbojníkov je spôsobom, ako kompenzovať spomenutý dvojitý útlak – prostriedkom odvety za sociálne krivdy i národné príkoria. Keď susedov kocúr roztrhá zajačikov, o ktorých sa Maroško láskyplne staral, zviera skončí v smole.

Skúsenosťou Maroška tiež je, že o miesto na svete treba bojovať. Silným dobovým svedectvom románu sú voľby slovenského národného kandidáta do uhorského snemu proti vrchnosťou uprednostňovanému maďarónovi, ktorý si voličov získava pálenkou. Slovenský kandidát vyhrá aj vďaka tomu, že ženy opijú v deň volieb mužov a tým im zabránia voliť maďaróna…

Na začiatku 21. storočia má slovenská spoločnosť svoju strednú i vyššiu vrstvu. Žijeme vo svojom vlastnom štáte. No dodnes nás ovplyvňuje skúsenosť dvojitého národnostného a sociálneho útlaku v Rakúsko-Uhorsku počas posledného polstoročia jeho existencie. Preto aj stále na časť verejnosti účinkuje brnkanie na národnosociálny nerv zo strany politikov.

Rázusovo autobiografické rozprávanie i širšie dielo sa však nekončia lamentovaním nad rozpoložením Slovákov, hoci v jeho básňach je množstvo pesimizmu a smútku. „Nemáme-li? — vzdycháme nad tolikým nešťastím, a keď s neba padne čos’, nevieme, čo počať s tým,“ píše napríklad vo svojej básnickej zbierke „Z tichých i búrnych chvíľ“.

V každom prípade, spisovateľ rozpoznáva aj možnosti spoločenského vzostupu a národnostnej emancipácie.

Rozširovanie obzorov

V románe „Maroško“ sa národnostný a sociálny rozmer premietajú napríklad aj do rivality, ktorú cítia slovenskí chlapci z dedinskej školy voči maďarónskym panským deťom z meštianky. Tie deti nielen pochádzajú zo zámožnejších rodín, zároveň je jasné, že daňou za ich ďalší spoločenský vzostup bude v Uhorsku rezignácia na slovenskú národnú identitu.

Napokon však aj Maroško skončí v meštianke. Jeho mama, ktorá ľutuje, že sama chodila do školy len štyri roky, chce mať zo syna študovaného človeka a pána. A Maroško sa učí dobre, dokonca je vášnivým čitateľom kníh.

Román „Maroško študuje“, pokračovanie „Maroška“, sa odohráva počas postupných autorových štúdií na meštianke, gymnáziu, na evanjelickej teológii v Prešporku a vrcholí pobytom v škótskom Edinburghu na štipendium Roberta Setton-Watsona. Obzory stredo- a vysokoškoláka Maroška sú, prirodzene, širšie než detské horizonty predchádzajúceho románu. Okrem národnostnej otázky a stretov s Maďarmi tu Maroško zažíva aj prvé lásky. Ako dospievajúci tiež prežíva krízu svojho svetonázoru.

„Maroš nemá veľmi chuti ísť na teológiu,“ opisuje autor vnútorné pochody svojho hrdinu. „Keď skúma svoje vnútro, zazdá sa mu, že jeho povaha nie je na to.“

Ktosi mu radí, aby radšej išiel študovať právo: „Čo vraj pôjdeš za farára? Veď tých o desať-dvadsať rokov už ani nebude!“

Tak ako mnohí aj Maroš počas štúdia evanjelickej teológie vnútorne silne rieši otázku, že ak existuje Boh, prečo trpí na svete krivdu. Jeho kresťanskú vieru obnoví práve pobyt v protestantskom Škótsku, kde sa na začiatku 20. storočia ešte stále pestovalo živé kresťanstvo, ktoré charakterizoval viditeľný presah do každodenného správania a mravov ľudí.

Zábavná je epizódka, keď Maroš polemizuje s dobovými slovenskými pokrokármi (zrejme hlasistami): „Pán prednášateľ nástojí na pokroku, – vykladá v debate trochu zazorený. – Otázkou je, čo je pokrok? Prízvukovať, ako sme počuli – ,nám treba niečo nového, nového‘, myslím, nie je dostatočné. Život nie je móda. Známka pokroku nie je v novote, ale v lepšej akosti. – Teda – nám treba niečo lepšieho, čo náš národný život vzpruží a zdokonalí…“

Vlastne je to „common sense“: Nie všetko, čo je nové, je zároveň lepšie. Samozvaní pokrokári často robia chybu, že pokrok vidia v čomkoľvek, čo je nové či módne, hoci to nemusí byť nevyhnutne lepšie.

V posledných rokoch sa veľa hovorí o tom, že súčasné politické konflikty poháňa rozpor medzi „Anywheres“ (scestovanými kozmopolitmi s medzinárodne prenosnými zručnosťami, ktorí si dokážu domov vytvoriť kdekoľvek na svete) a „Somewheres“ (ľuďmi silne zakorenenými vo svojom národe a regióne). Naproti tomu Rázusov Maroš nevníma „lokálne“ a „globálne“ ako nevyhnutne protikladné, ale skôr ako komplementárne.

Má túžbu „poznať ten veľký, šíry svet. Dobre si je vedomý, ak chce vytvoriť vážnejšie veci – musí mať svetový rozhľad. Ináč by na niektorej tej dedine zapadol a zakrnel“.

Pritom si však Maroš chce udržať aj svoju národnostnú a náboženskú identitu: „Deštruktívny duch, ktorému sú viera, ako i národnosť ničím, vedie k rozkladu, čoho stopy badať už v kruhoch našej inteligencie. Pozri týchto Škótov i samých Angličanov! Všetko poznajú i vedia, ale svoje si vážia, náboženské i národné tradície po svojich predkoch kultivujú, a preto môžu hrdo spievať ,Rule, Britania!‘ – Panuj, Británia! Z tohoto ducha, ak chceme žiť, treba i nám, Slovákom.“

Z baču továrnik

Dielo Martina Rázusa sa nevyčerpáva románmi „Maroško“ a „Maroško študuje“. Pozoruhodné úvahy o slovenskom národe a možnostiach jeho vzostupu obsahuje aj jeho veršovaný román „Bača Putera“. Je o dedinčanovi z hôľ, z ktorého sa v Amerike stal úspešný podnikateľ.

Masové vysťahovalectvo za prácou patrilo často v dejinách k údelu našich ľudí:

„Slováci, pre nich doma chleba niet…
Idú ho teda hľadať v šíry svet,
chlapi, i ženy – ta – ta na Nemecko,
jedna z nich túli k prsiam drobné decko.“

Bača Adam Putera si v Amerike vyskúša prácu drevorubača i baníka. Neskôr sa dostane do továrne na výrobky z krokodílej kože. Putera zmarí pokus zlodeja ukradnúť americkému majiteľovi dokumenty s jeho know-how. Vďačný majiteľ teda spraví zo Slováka svojho spoločníka. Postupne mu zveruje čoraz viac zodpovednosti a Putera sa učí, ako funguje biznis.

„Nuž robí tuho, veľmi tuho robí,
učí sa, vzdelá. Že sem prišiel s hôľ –
veru by nikto, nikto neriekol!
Dosiahol veľa, ešte viacej čaká,
verí, že všetko môž’ byť zo Slováka!“

Adam Putera si do Ameriky privedie aj svoju lásku z rodnej viesky. Zoberú sa a ku koncu románu ako úspešný továrnik navštívi svoj domov. Hoci prinesie dary a prispeje peniazmi napríklad na kostol, mnohí miestni ho ohovárajú. Putera však svojich krajanov vníma s nadhľadom:

„– Cez školu sveta ešte ľud ten musí, –
myslí si Adam, – nezaliať sa potom,
lež zvíťaziť, jak patrí, nad životom!
Tu vlohy sú, a aké! Treba cvik,
a dnes si bača – zajtra továrnik,
nezatisne ťa žiadna vyššia rasa! –
Tak uvažuje, pohľad jeho jasá,
cíti sa silným, no a v tejto chvíli,
zdá sa mu – nesie rodu zdravia, sily…
víťaziť, jak on…

Tak, drahí moji, buďte tých slov svedci,
jak zvíťazil som – zvíťazte vy všetci!“

Je údelom klasikov, že všetci ich uznávajú, ale málokto ich číta. Pritom klasikmi sú preto, že dokázali pomenovať čosi dôležité o podstate všeľudskej či (v prípade Martina Rázusa) slovenskej skúsenosti.

Román „Bača Putera“ si bezplatne môžete stiahnuť TU. „Maroško“ sa dá čítať TU. A „Maroško študuje“ zase TU.

Pozoruhodnou studnicou názorov Martina Rázusa na život je aj kniha „Argumenty: Hovory so synom i s tebou“. Voľne stiahnuť sa dá TU.