Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Primár Kulkovský

Vidím životné tragédie, ktoré vznikli celkom zbytočne (text + video)

Primár interného oddelenia považskobystrickej nemocnice Milan Kulkovský hovorí o tom, čo zažíva v boji o život covidových pacientov.

S Milanom Kulkovským, primárom interného oddelenia nemocnice v Považskej Bystrici, sme sa rozprávali tesne po skončení jeho nočnej služby. Okrem pohľadu na aktuálnu situáciu v nemocnici nám priblížil aj svoj názor na povinné očkovanie.

V rozhovore tiež doktor Kulkovský vysvetľuje, prečo sa rozhodol zorganizovať očkovaciu tombolu a či tento spôsob motivácie občanov k vakcinácii funguje.

Považskobystrický lekár, ktorý je veľmi aktívny na sociálnych sieťach, prezrádza aj to, čo ho v náročných pandemických časoch drží „nad vodou“.

Len pred pár hodinami sa vám skončila nočná služba. Máte teda čerstvé dojmy zo situácie vo vašej nemocnici. Ako to tam v súvislosti s pandémiou vyzerá?

Situácia sa pomaly zlepšuje, vidíme, že do nemocnice prichádza menej pacientov s covidom. Za posledné dva pracovné dni sme prijali okolo 20 nových pacientov na covidové oddelenia.

V našej nemocnici máme štyri akútne reprofilizované covidové oddelenia, kde je k dispozícii okolo 80 akútnych lôžok. Po mojej dnešnej službe sme mali ešte 12 lôžok voľných.

Denne však pracujeme na tom, aby sa akútne lôžka uvoľňovali. Deje sa to troma spôsobmi. Chvalabohu, sú ľudia, ktorých zdravotný stav sa zlepší, už nepotrebujú kyslíkovú liečbu a v tabletovej terapii môžu pokračovať aj v domácich podmienkach.

Máme aj jedno neakútne covidové oddelenie, kam prekladáme pacientov v rámci našej nemocnice, a dlhodobo nám pomáha aj nemocnica v Ilave, kde je doliečovacie oddelenie, v súčasnosti tiež reprofilizované pre covid-pacientov. Každý deň im tam pacientov posielame my aj ďalšie nemocnice z okolia.

Pacienti, žiaľ, odchádzajú aj tým najhorším spôsobom, a to smrťou. Aj počas tejto mojej nočnej služby nám krátko po polnoci zomrela 41-ročná pacientka. Mala určité pridružené ochorenia, ale ak by nedostala covid, určite by ešte mohla dlho žiť.

Máte v hlave aj štatistiku očkovaných a neočkovaných pacientov, ktorí u vás ležia?

To číslo je podobné ako na celom Slovensku – 80 percent neočkovaných, 20 percent očkovaných, aj keď v posledných dňoch bol podiel neočkovaných ešte vyšší.

Očkovaní pacienti, ktorí u nás ležia, sú väčšinou starší ľudia, ktorí dostali druhú dávku vakcíny ešte niekedy na jar a časový odstup od druhej dávky je tak už veľmi dlhý. Ak títo pacienti zomrú, tak príčina ich úmrtia často nie je covid, ale zhoršenie ich chronických ochorení. Keď človek, ktorý má chronické srdcové zlyhávanie, dostane ešte aj zápal pľúc, tak je to veľmi zlá kombinácia. Vo veľkej väčšine sú tu však neočkovaní pacienti.

Ak by sme sa pozreli na skupinu pacientov, ktorá  má menej ako 50 rokov, tak takmer 100 percent z nich sú nezaočkovaní ľudia.

Odborníci upozorňovali, že naše nemocnice sú na vrchole pandemickej vlny tak veľmi preplnené, že štatistický nárast hospitalizovaných musíme brať s rezervou, pretože čísla by boli oveľa vyššie, ak by nemocnice mali kapacitu prijať viac ľudí. Dokáže vaša nemocnica hospitalizovať všetkých ľudí, ktorí to potrebujú?

Za našu nemocnicu, kolegov a za svoj tím viem povedať, že sme prijali všetkých ľudí, ktorí to potrebovali. Vždy robíme všetko pre to, aby sme im pomohli, aj keď na začiatku hneď vieme posúdiť, že keď röntgenový nález vyzerá katastrofálne, tak pacient, žiaľbohu, neskončí dobre.

Veľkým problémom je aj to, že mnohí pacienti prichádzajú pomerne neskoro. Počúvam príbehy, že sa im už týždeň zle dýchalo, kým si niekedy po polnoci zavolali záchranku. Zo svojich posledných služieb mám zaujímavú skúsenosť, že väčšina covidových pacientov prichádzala v nočných alebo v skorých ranných hodinách. Čakali do poslednej chvíle. Keď to však robia takto, tak často im už nič nepomôže.

Nepomôže im ani umelá pľúcna ventilácia?

Z mojej skúsenosti, ako aj zo skúsenosti viacerých kolegov po celom Slovensku to vyzerá tak, že umelá pľúcna ventilácia nie je v súčasnosti ten nástroj, ktorý pacientov najviac lieči, ale len predlžuje čas do momentu úmrtia, ktorý nevyhnutne príde. Len veľmi málo pacientov sa nám darí z umelej pľúcnej ventilácie dostávať na „bežný kyslík“ a potom do domáceho prostredia.

Máme šesť lôžok na umelej pľúcnej ventilácii a od kolegov viem, že za posledné mesiace sme mali len jednu pacientku, ktorú sa nám podarilo odpojiť a vyliečiť. Ostatní tam buď ešte ležia, alebo zomreli.

Čo vám teda na najťažšie prípady zaberá?

Za omnoho účinnejší nástroj považujem vysokoprietokovú nazálnu kyslíkovú terapiu (HFNO), pri ktorej pacienti nemusia byť uspatí. Táto terapia dennodenne zachraňuje životy. Používame desať týchto prístrojov a všetky máme teraz obsadené.

Ak by sme prístroje HFNO nemali, všetkých 10 pacientov by bolo napojených na umelú pľúcnu ventiláciu. To znamená, že mnohí by napojení neboli, lebo by umelá pľúcna ventilácia nebola voľná, a mnohí z tých, ktorí by napojení boli, by skončili veľmi zle.

Aj touto cestou chcem za prístroje HFNO poďakovať. A ideálne by bolo, ak by týchto prístrojov bolo ešte viac, lebo nie vždy nám postačovali a zažívali sme situácie, v ktorých sme si museli vyberať, ktorých pacientov na HFNO napojíme a ktorých už nie.

Je to teda tak, že nám v nemocniciach stále chýba aj potrebné technické vybavenie, konkrétne vo vašom prípade viac prístrojov HFNO. Ak by ste tieto prístroje mali, dokázali by ste ich personálne obslúžiť?

Obsluhu tohto prístroja zvládneme aj bez anestéziologického vzdelania. U nás máme jedno oddelenie, kde týchto pacientov sústreďujeme a kolegovia anestéziológovia ich chodia pravidelne kontrolovať a upravovať prietoky kyslíka.

Inzercia

Laicky to opíšem tak, že keď pacient príde na covid oddelenie a potrebuje kyslík, tak pri „obyčajnom kyslíku“ dokážeme dosahovať prietoky 25 litrov za minútu. Pri HFNO hovoríme o prietoku 70 litrov, navyše je ten kyslík ohrievaný, čiže kvalitnejší.

Obrovskou výhodou pri pacientovi na HFNO je to, že ho nemusíme uspávať, môže sa sám polohovať. Polohovanie je veľmi dôležité. Keď je pacient už uspatý, musí sa o neho starať viac ľudí. Počas služieb nás kolegovia z ARO často prosia, aby sme im s polohovaním išli pomôcť, a tak sestričkám chodia pomáhať ortopédi či chirurgovia. Je to veľmi náročná práca.

Spomínali ste, že niekedy hneď po prijatí pacienta a pri pohľade na snímku jeho pľúc viete, že zrejme nedopadne dobre. Čo konkrétne vám prezradí závažnosť jeho stavu?

Počas pandémie sme získali veľa empirických skúseností, a keď príde pacient, ktorý má na snímke pľúc možno dva centimetre štvorcové, na ktorých tie pľúca ešte fungujú, tak je vysoko pravdepodobné, že budeme mať problém dostať ho z toho.

Je tu ešte jeden problém, o ktorom sa málo hovorí a ktorý bude postupne narastať. Na Slovensku dlhodobo klesal počet pľúcnych oddelení, v dôsledku čoho sa zanedbala aj výchova nových pneumológov. Ľudia, ktorí prežili ťažký covid, odchádzajú z nemocnice často v takom stave, že kyslík musia používať aj doma. Rozvíja sa pľúcna fibróza a hovorí sa o transplantáciách pľúc ako o krajnom riešení, ale nemôžeme byť naivní, že sa k takejto liečbe dostanú všetci ľudia, ktorí by to potrebovali.

Z nemocnice nám po prekonaní ťažkého covidu odchádzajú aj ľudia v produktívnom veku, ktorí predtým športovali, chodili po horách a teraz majú problém prejsť dva metre bez toho, aby sa zadýchali. Skončili takto úplne zbytočne, keďže sa nedali zaočkovať. Ak by po očkovaní aj ochoreli, priebeh choroby by bol oveľa miernejší. Takto končia ako doživotní invalidi, a ak sú aj živitelia rodín, tak vzniknú rodinné tragédie, s ktorými ešte budeme bojovať dlhé roky. A to ma mrzí.

Dokážu vo vás úspechy v liečbe ťažkých covidových prípadov vyvážiť to veľké množstvo utrpenia a tragédií, s ktorými ste denne konfrontovaný?

Aj my doktori, sestričky a ostatní zdravotníci sme len ľudia, ktorí veľmi zle vnímajú ľudské utrpenie. Zároveň sme už profesionálne deformovaní a niekde v hlave nám vznikol blok, ktorý do nás to tragické až tak hlboko nevpustí. Bez toho by sme doma vôbec nespávali a mnohí by sme skončili u psychológa či u psychiatra. Každý pacient, ktorého sa nám podarí zachrániť, je preto aj silný impulz k tomu, aby sme pokračovali ďalej a nevzdávali sa.

Nielen pri covidových pacientoch, ale aj pri ľuďoch, ktorí majú závažné onkologické ochorenie či chronické zlyhávanie srdca, alebo cirhózu pečene, hovorím, že je to síce veľmi ťažké ochorenie, ale posledné, čo môžete človeku vziať, je nádej. Môžem si racionálne uvedomovať, že sa to neskončí dobre, ale nikdy sa na človeka nebudem pozerať ako na niekoho, kto mi zomiera pred očami. Pristupujem k nemu s úsmevom, snažím sa ho povzbudiť, podržať za ruku a dať mu nejakú nádej. Aj príbuzným, ktorí chodia na návštevu ťažko chorých, zdôrazňujem, že síce je ťažké udržať slzy, ale keď k chorému prídu, nemajú plakať, aby mu nezobrali aj poslednú nádej.

V medicíne často platia aj stavy „medzi nebom a zemou“. Veľakrát sme boli prekvapení, čo všetko dokáže urobiť psychika ľudí, ktorí sú odhodlaní bojovať do poslednej chvíle. Boli aj pacienti, o ktorých sme si mysleli, že sa už z nemocnice nikdy nedostanú – a dostali sa.

Zažívate tieto situácie aj pri covidových pacientoch?

Pravdaže. Keď chodím na vizitu, pacientov sa nikdy nepýtam, či sú zaočkovaní. Túto informáciu pravdaže mám, zo vstupného vyšetrenia. V danej chvíli je to však pre mňa absolútne nepodstatný fakt. Nemám dôvod pacienta ešte stresovať vytváraním pocitu vyčítania. To v žiadnom prípade. Pacient trpí a väčšinou sám vie, že neurobil správne rozhodnutie.

Smutné je, že niektorí nezaočkovaní pacienti za to rozhodnutie ani nemôžu. Niekedy mi hovoria, že ich od očkovania odhovoril niekto z rodiny. Často sú to však aj naši kolegovia lekári, ktorí z obáv pred možnými, i keď zriedkavými vedľajšími účinkami vakcín ľudí od očkovania odhovoria.

Typickým príkladom sú tehotné ženy. To je katastrofa. Najväčšie kapacity z oblasti gynekológie a pôrodníctva očkovanie po prvom trimestri odporúčajú. Viaceré tehotné ženy však od očkovania odradí okolie či ošetrujúci gynekológ a potom končia zle. Nedávno sme prijali mladú tehotnú ženu, myslím že ročník 1994. Okamžite musela ísť na spomínaný vysokoprietokový kyslík. Toto človeka mrzí.

Na vašich sociálnych sieťach jasne vidieť, že chcete pandemickú situáciu na Slovensku aktívne zlepšiť, že vám nestačí odrobiť si svoju náročnú prácu v nemocnici, ale chcete viac. Dokázali ste osloviť veľa známych osobností, podnikateľov, športovcov či iných ľudí, ktorí darovali vecné ceny do očkovacej tomboly.

Celoštátne sme však už ľudí motivovať skúšali. Očkovacia lotéria Igora Matoviča zásadné zvýšenie počtu zaočkovaných nepriniesla. Momentálne prebieha pokus finančne motivovať všetkých ľudí vo veku 60+, výsledok je otázny. Vaša očkovacia tombola funguje lepšie, má pozitívny dosah?

Ja túto tombolu ani neberiem ako odmenu za očkovanie. Keď hovoríme o odmene za to, že sa ľudia dajú zaočkovať, vníma sa to veľmi zle, ľudí dráždi už samotný výraz očkovacia lotéria. Ja som túto iniciatívu od začiatku vnímal ako informačnú kampaň. Chcel som k ľuďom dostať informáciu, že očkovanie je dobré.

Chcel som tiež zapojiť región, lebo mi od začiatku pandémie chýba vyššia aktivita regiónov a niektorých samospráv v sprostredkovaní informácií o očkovaní. Som presvedčený, že keby mali obce zaočkovaných starostov a poslancov, tak by sa väčšina obce pridala.

Veľmi ma však mrzí, že z pandémie sa na Slovensku stala politická otázka a niektorí politici si pandémiu zobrali ako nástroj, ktorým chcú presvedčiť občanov, že ich majú voliť. Na druhej strane si myslím, že ak by vládla súčasná opozícia, robila by presne to isté čo terajšia koalícia, možno len s odlišným marketingom.

Čo si primár Milan Kulkovský myslí o povinnom očkovaní? A čo ho v ťažkom pandemickom období napĺňa pozitívnymi myšlienkami? Pokračovanie rozhovoru s odpoveďami na tieto otázky nájdete v tomto videu.

Ak naše rozhovory radšej počúvate vo forme podcastov, ponúkame vám aj túto alternatívu:

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva