Ekologická politika EÚ Prečo Green Deal nepočíta s realitou

Hoci jasné kontúry európskeho Green Dealu sú verejne známe už viac ako rok a počas uplynulého leta Európska komisia predstavila aj konkrétne zámery, menej jasné je to, aké konkrétne vplyvy jeho napĺňanie prinesie.

Nehovoríme teraz o zámeroch znižovania emisií či konkrétnejšie o preferencii elektromobility. Ide o to, čo býva zvyčajne prílohou každého legislatívneho zámeru. Teda vyčíslenie nákladov a prínosov, či už v oblasti hospodárskeho rastu, podnikateľského prostredia, alebo zamestnanosti. V dokumentoch Green Dealu čítame len viac-menej všeobecné konštatovania „predpokladá sa“ a „očakáva sa“.

Väčšie analýzy nákladov a prínosov sa objavili vlani, keď Európska komisia predstavila základné východiská a ciele uhlíkovej neutrality. V dokumente, ktorý predstavila v lete, naopak, vyčíslenie nákladov a prínosov chýba.

Pre porovnanie, podrobnejšiu analýzu amerického Green New Dealu sprevádza aj odporúčanie čo najmenších regulácií a ich uvoľnenia, aby technologický pokrok k nízkoemisným a bezemisným zdrojom energie priniesla trhová súťaž.

Za svetlou budúcnosťou

O komplexnú analýzu nákladov a prínosov plánu znižovania emisií CO2 do roku 2030, resp. do roku 2050, sa pokúsil inštitút McKinsey, ktorý sa venuje ekonomickým rozmerom ekologickej politiky. Ako východisko si však stanovil optimistické predpoklady, ktoré si predsavzala samotná Európska komisia. Teda že sa do roku 2030 podarí znížiť emisie o 55 percent a v roku 2050 sa EÚ dostane na čistú nulu (čiže nulový súčet vypustených a zachytených emisií CO2 a jeho ekvivalentu pri iných skleníkových plynoch, napríklad metánu).

Identifikuje päť oblastí, ktoré v EÚ produkujú väčšinu skleníkových plynov – 28 percent pochádza z dopravy, 26 percent z priemyslu, 23 percent z energetiky, 13 percent z budov a 13 percent z poľnohospodárstva. Zároveň vychádza z predpokladu, že najväčším zdrojom skleníkových plynov je spaľovanie fosílnych palív, preto je kľúčové ich používanie v čo najväčšom rozsahu eliminovať.

Energetika by sa podľa predpokladov inštitútu McKinsey dostala na čistú nulu v polovici 40. rokov, najmä vďaka solárnej a veternej energii. Optimizmus prejavuje aj v sektore dopravy, ktorý má zachrániť elektromobilita (pre leteckú a námornú dopravu odporúča biopalivá, čpavok a syntetické palivá).

Podiel emisií z prevádzky budov by sa do roku 2050 podarilo znížiť na čistú nulu len v prípade, ak by sa zvýšil ich podiel využívajúci obnoviteľné zdroje zo súčasných 35 percent na 100 percent. Takisto by si to vyžadovalo viac ako 50-percentné zníženie spotreby plynu.

Najkomplikovanejším sektorom je priemysel, ktorý – ako analýza konštatuje – stále nemá k dispozícii vhodnú technológiu. Navyše niektoré typy výroby budú emisie produkovať aj naďalej. Podobne aj v poľnohospodárstve nie je možné znížiť emisie na čistú nulu, pokiaľ nie sú k dispozícii technológie zachytávajúce najmä metán zo živočíšnej výroby.

Ako vykrytie týchto dvoch sektorov analýza navrhuje výraznejšie kompenzačné opatrenia v ostatných sektoroch.

Kde všade sú háčiky

Pozorný čitateľ iste identifikuje niekoľko problémov v optimistických predpokladoch. Solárna a veterná energia, na ktorých Green Deal stavia svoje výhľady, sú totiž značne nestabilné zdroje. Hovorí síce o tom, že severné krajiny s väčším množstvom veterných dní by zásobovali tie južné, ktoré by zas dodávali energiu zo slnečných dní, ktorých majú omnoho viac. To by však znamenalo, že na severe stále fúka a na juhu stále svieti slnko. A vieme, že to tak nie je.

Toto je však v príkrom rozpore so snahou dosiahnuť 100-percentnú elektromobilitu v osobnej doprave – bez stabilného zdroja a schopnosti prenosovej sústavy udržať prenos veľkého množstva elektriny tento cieľ padá. Na prvý pohľad optimistický výhľad týchto dvoch sektorov sa vzájomne vylúči po ich prepojení. Ibaže by sme sa zamerali na síce konvenčný, ale stabilný a bezemisný zdroj – jadrové elektrárne.

V prípade elektromobility však do konečného súčtu vstupujú aj ďalšie premenné, ktoré nevieme dostatočne predpokladať. Okrem prevádzkového množstva elektriny a kapacity prenosovej siete sa nedostatočne reflektujú aj náklady, ktoré so sebou prinesie samotná prevádzka na cestách. Elektroautá sú oproti svojim predchodcom so spaľovacím motorom ťažšie (a táto záťaž sa nemení cestou, keďže „neubúda“ palivo), najmä pre hmotnosť batérií.

Z toho vyplýva, že pri dopravnej nehode ťažšie vozidlo spôsobí väčšie škody. Pri približne rovnakom objeme nehodovosti tak spôsobí viac úmrtí a ťažkých a trvalých poškodení zdravia. A hoci je nemožné odmerať hodnotu ľudského života peniazmi, pre potreby životných poistiek sa táto skutočnosť vyčísľuje viacerými koeficientmi – či už v prípade smrti, invalidity, alebo dlhodobej práceneschopnosti.

Pripája sa k tomu aj čisto technická záležitosť. Ťažšie vozidlá viac opotrebúvajú svoje pneumatiky, do prostredia sa teda uvoľňuje viac mikročastíc, zároveň viac opotrebúvajú vozovku, ktorá potom vyžaduje častejšie opravy. Pneumatiky aj asfalt pritom stále vyrábame prevažne z ropných derivátov.

Úspora z prevádzky budov je takisto postavená na pomerne nereálnom očakávaní, že sa do roku 2050 podarí zásobovať 100 percent budov z obnoviteľných zdrojov.

Komplikáciou akýchkoľvek doteraz vyčíslených nákladov a prínosov je neustále sa prudko meniace prostredie na trhu s energiami. Kým ešte na začiatku jari 2020 existoval napríklad predpoklad nízkych až záporných úrokových sadzieb pri hypotékach a z toho plynúcich nákladov na obnovu budov, dnes je všetko inak.

Inflácia tlačí na rast úrokov, medzičasom prišiel nielen prudký nárast cien stavebných materiálov, ale najmä ich nedostatok na trhu. To znamená nielen predraženie stavebných projektov, ale aj predlžovanie ich realizácie. Netýka sa to len nových stavieb, ale aj rekonštrukčných prác smerujúcich k ich energetickej úspornosti.

A na vyššej potrebe elektriny stojí aj priemysel, ktorý by mal ustúpiť od spaľovania fosílnych palív.

V prípade poľnohospodárstva sa bijú dva prístupy. Na jednej strane si redukcia metánových emisií vyžaduje radikálne obmedzenie živočíšnej výroby, na druhej strane presadzovaný princíp prírode blízkeho hospodárenia potrebuje na vyživovanie pôdy prírodné hnojivá, napríklad maštaľný hnoj, ktorý produkuje práve živočíšna výroba. Výroba umelých hnojív je energeticky náročnejšia a v pôde zanecháva aj látky, ktoré pri dlhodobom využívaní pôdu nakoniec degradujú. Hoci už existujú vo výskume technológie, ktoré by proces zjednodušili a aj „očistili“.

Vypúšťanie vs. odsávanie

Vhodným nástrojom sa zdá byť zachytávanie uhlíka z atmosféry tak, aby sa vypustené a zachytené emisie minimálne rovnali – a dosiahla by sa tým čistá nula. Analýza predpokladá, že na dostatočné zachytenie uhlíka by bolo treba zalesniť 12 miliónov hektárov dnes využívanej poľnohospodárskej pôdy.

Aj tu však narážame na to, že znížením rozsahu obrábanej pôdy by sa znížil celkový výnos potravín. Ibaže by došlo k výraznému zefektívneniu. Vyššie výnosy však potrebujú väčšiu výživnosť pôdy, ktorú môžeme dosiahnuť len hnojivami – prírodnými alebo umelými. A to sme opäť pri probléme, ktorý je opísaný vyššie.

Navyše, zachytávanie uhlíka zalesnením v čase klesá. Na začiatku, keď mladý les rýchlo rastie, zachytávanie je masívne, časom sa však rast stromov spomaľuje a viažu menej atmosférického uhlíka. Nie je teda možné počítať s touto veličinou ako nemennou – teda že každý rok vegetácia zachytí rovnaké množstvo uhlíka.

Experimentovanie s technickým zachytávaním uhlíka z atmosféry prostredníctvom nejakej technológie môže byť na druhej strane nebezpečné a vyústiť do problémov, ktoré dnes nevieme spoľahlivo odhadnúť.

Peniaze a zamestnanosť

Investície do toho, aby sme sa v roku 2050 dostali na nulové čisté emisie, sú predpokladané na viac ako 28 biliónov eur (28 000 000 000 000 €). 23 biliónov, teda 800 miliárd ročne, by podľa analýzy znamenalo presmerovanie investícií z uhlíkovo náročných technológií, 5,4 bilióna (180 miliárd ročne) by malo smerovať na výskum a vývoj nových technológií.

„Z toho 5,4 bilióna eur by sa asi 1,5 bilióna eur investovalo do sektora budov (29 percent), 1,8 bilióna eur by sa použilo na energetiku (33 percent), 410 miliárd eur na priemysel (8 percent), 76 miliárd eur na poľnohospodárstvo (približne 1 percento) a 32 miliárd eur v doprave (menej ako 1 percento). Približne 1,5 bilióna eur (28 percent) by financovalo infraštruktúru na zlepšenie prenosu a distribúcie energie vo všetkých sektoroch,“ uvádza analýza inštitútu McKinsey.

Zároveň zdôrazňuje, že investície musia byť riadené a preferované politickými rozhodnutiami, inak nepovedú k želanému cieľu. Nejde len o priame verejné investície, ale aj o reguláciu cien emisných povoleniek, teda ich rast. Zabúdať netreba ani na zámer oceňovať súkromné investičné zámery podľa toho, ako „čisté“ sú. Banky by zaťažovali vyššími úrokmi tie, ktoré by smerovali do uhlíkovo náročných sektorov, prípadne by ich financovanie vôbec nemali v ponuke.

Keďže analýza si rysuje ako základný predpoklad to, že investície by napriek svojmu veľkému objemu priniesli úspory (napríklad na prevádzku prenosovej sústavy elektriny), celkové náklady domácností by mali klesnúť.

S tým je však v rozpore samotný Green Deal, ktorý hovorí o tom, že časť peňazí bude musieť byť použitá na kompenzácie pre nízkopríjmové domácnosti, aby sa vyhli energetickej chudobe.

Ďalším rozporom je odhad vplyvu na trh práce. Táto analýza hovorí o tom, že prechod k nízkoemisnej ekonomike prinesie 11 miliónov pracovných miest, pričom 6 miliónov miest zruší, v čistom tak pribudne 5 miliónov pracovných príležitostí.

Európske odbory však varujú, že celkový úbytok miest bude 11 miliónov. A postihnúť môže najmä krajiny strednej a východnej Európy. To vytvorí tlak na to, aby si ľudia z týchto krajín hľadali prácu na západe kontinentu. Nielen vo východnej, ale aj v západnej časti EÚ tak môže narásť sociálne napätie, čo môže radikalizovať najmä nižšie sociálne skupiny v západoeurópskych krajinách.

Náklady, ktoré nesmieme ignorovať

Na tento problém poukazuje aj analýza Green Dealu a zelenej politiky EÚ, ktorú spracoval český think tank Pravý břeh, v ktorom pôsobil aj nastupujúci český premiér Petr Fiala, v spolupráci s think tankom New Direction, ktorý v roku 2009 založila Margaret Thatcherová.

Upozorňuje napríklad na to, že prírodné podmienky jednotlivých členských krajín EÚ sa diametrálne líšia. Iný vplyv sa očakáva na severozápade a atlantickom pobreží Európy, iný bude v Stredozemnom mori, iný v strednej Európe.

Preto by aj adaptácia na zmeny mala byť rozdielna. Ak v západnej Európe hrozí zvýšenie množstva zrážok a riziko záplav, v strednej Európe rastie riziko sucha. Investície by preto nemali byť plošne schvaľované na úrovni Európskej komisie, ale mali by vychádzať z potrieb každej konkrétnej krajiny.

Tieto náklady by takisto mali byť zarátané do celkovej sumy, ktorú bude treba do posunu k uhlíkovo neutrálnej spoločnosti investovať.

Základné predpoklady nákladov a prínosov Green Dealu budú tiež naďalej ohýbať nové nápady, ako sa k vytúženému cieľu uhlíkovej neutrality dostať. V polovici decembra napríklad Európska komisia schválila dokument, ktorý výrazne zasiahne do trhu s nehnuteľnosťami (materiál ešte musí prejsť schválením v europarlamente aj v Rade EÚ).

Komisia v ňom navrhuje, aby všetky budovy v Únii – verejné aj súkromné – mali tzv. energetické štítky. Teda akýsi certifikát o tom, ako efektívne využívajú energie na vykurovanie či chladenie (dnes je táto certifikácia na dobrovoľnej báze).

Zásahom do trhu s nehnuteľnosťami však bude opatrenie, ktoré vylúči z predaja a prenájmu tie energeticky neefektívne. Ak by chcel majiteľ budovu predať či prenajať, bude musieť byť v roku 2027 minimálne v triede E, od roku 2033 minimálne v triede C. A od roku 2025 by zároveň mala byť povinne vo všetkých inzerátoch uvádzaná energetická trieda budovy.

Opatrenie naráža jednak na neistotu, ktorá dnes panuje na stavebnom trhu, ale aj na istotu, ktorá platí na trhu s nehnuteľnosťami, a tou je ich rastúca cena. A tá vychádza z prostého nedostatku dostupného bývania. Vylúčením časti nehnuteľností v kombinácii s ich zdražením po rekonštrukcii sa tento nedostatok ešte viac prehĺbi.

Dostupnosť bývania najmä pre sociálne slabšie skupiny, ktoré sú najviac zaťažené energetickou chudobou, bude klesať. Tým sa nielenže skomplikuje dosiahnutie chceného cieľa, ktorým je zníženie emisií pri prevádzke budov. Zároveň sa sociálne problémy pretavia aj do politických preferencií týchto skupín obyvateľstva. A ťažko predpokladať, že ich voľba prinesie vyššiu politickú stabilitu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa mohli realizovať plány stavané na niekoľko desaťročí – akým je napríklad práve Green Deal.

Bezpečnostné náklady

Ďalšími nákladmi, ktoré nie sú dostatočne zohľadnené, sú otázky bezpečnosti. Hoci by EÚ naplnila svoj cieľ, stále pôjde len o elimináciu siedmich percent celosvetových emisií. Klíma na planéte sa bude ďalej meniť, bude vyvolávať prírodné zmeny a javy, ktoré znemožnia miliónom ľudí zostať žiť na miestach, na ktorých žijú dnes.

Záplavy zlikvidujú úrodnosť pôdy a suchá, naopak, znemožnia poľnohospodársku produkciu. Rozhoria sa konflikty o vodu, o potraviny a priestor na život. Ak EÚ do svojich nákladov nezahrnie výdavky na bezpečnosť, resp. ak do bezpečnosti nebude investovať, všetky ďalšie predpoklady o tom, ako úspešne môže transformáciu zvládnuť, sa rozplynú.

A do tejto kapitoly treba zahrnúť aj náklady na to, ako sa Európa stane nekonkurencieschopnou, ak iné svetové entity (USA, Čína, India, Rusko) nebudú zdieľať antiuhlíkové nadšenie EÚ, alebo sa zavedením uhlíkového cla pustí do sebazničujúcej obchodnej vojny proti celému svetu.

Na mechanické narábanie s číslami upozornil aj Brook Riley zo skupiny Rockwool, ktorá je svetovým lídrom v izolácii budov. Ak sa totiž budeme držať len toho, čo chceme dosiahnuť, a k tomu si prispôsobíme výpočet nákladov tak, aby nám na konci vyšiel pozitívny výsledok, zákonite stroskotáme.

Vratkosť globálneho vývoja totiž ilustruje už len fakt, že všetky opísané analýzy sú z roku 2020 (odvtedy žiadna podstatná nepribudla). Medzitým nám prudko vzrástli ceny energií, čo vystupňovalo nedostatok ďalších tovarov. Problémy zaznamenali stavebníci, dopravcovia a mnoho ďalších sektorov. Rastie cena potravín, inflácia tlačí na zvyšovanie úrokov, štáty stále žijú v pandemickom režime. Už z tohto krátkeho obdobia vidieť, že predpokladať zásadné opatrenia na desaťročia dopredu nie je v realite možné.

Ak v záujme politického cieľa vylúčime faktory, ktoré by nám ho mohli spochybniť, nielenže sa k tomuto cieľu nedostaneme, napáchame omnoho väčšie škody, ako keby sme nerobili nič. Namiesto reálnej zmeny hospodárskeho fungovania spoločnosti zostane len pachuť ideologického diktátu, v ktorom politika nehľadí na reálne technologické možnosti, ale, naopak, technológiu kriví tak, aby bola v súlade s ideológiou.

Navyše, ak základný predpoklad oteplenia, ktorému treba znižovaním emisií zabrániť, stojí takisto iba na počítačových modeloch, ktoré vychádzajú len zo vstupov, ktorými ich nakŕmi ten-ktorý počtár.