Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
29. november 2021

Ako menej konať a viac byť

Zbožštili sme zaneprázdnenosť, z únavy sme urobili cnosť. Aj ja som tomu uverila

Rozhovor so Stankou Gajdošovou o jej novej knihe.

Zbožštili sme zaneprázdnenosť, z únavy sme urobili cnosť. Aj ja som tomu uverila
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor so Stankou Gajdošovou o jej novej knihe.

Naša kolegyňa Stanka Gajdošová, ktorá pre Postoj tvorí texty o životnom štýle, napísala knihu s názvom Menej konať, viac byť, ktorá práve vychádza ako novinka v našom vydavateľstve. Opisuje v nej, ako si prešla od dvoch vyhorení až k pochopeniu, že niečo musí vo svojom živote zásadne zmeniť. „Všetko naokolo bolo postavené na tom, že sme dobrí vtedy, keď makáme a darí sa nám robiť kvalitné akcie, jednoducho veľa tvoriť a konať. Zažila som obdobie, keď som nevládala robiť nič. Toto silné narazenie spustilo sériu otázok.“

O procese uzdravovania sa zo závislosti od výkonu napísala knihu, ktorá, ako sama tvrdí, môže byť návodom na zmenu aj pre mnohých čitateľov. „Pochopila som, že chcem zásadne prebudovať svoje vnútro a ísť iným smerom. A nielen nabrať energiu, aby som zvládla znova sa zaradiť do výkonového systému. Nakopla ma teda bolesť z toho, ako mi je zle, aj túžba, aby mi takto zle už nebolo.“

Pred tromi rokmi som s tebou robila rozhovor o tvojom vyhorení, hovorili sme o tvojom odchode z korporátu a z tretieho sektora. Dnes sme kolegyne, stala si sa novinárkou a práve ti u nás vyšla kniha. Ako sa to stalo? 

Keď sa končilo obdobie, keď som si mohla dovoliť byť bez práce, uzdravovala som sa z vyhorenia a rozmýšľala som, čo budem robiť ďalej. Vtedy mi zavolal šéf vydavateľstva Postoja Lukáš Melicher, ktorého som nikdy predtým nevidela. Spýtal sa ma, či by som nenapísala recenziu jednej knihy, lebo počul, že ma oslovila. V tom čase som už rozmýšľala, že by som si založila blog a opísala v ňom svoju cestu z kolotoča práce a výkonu. Spomenula som to aj jemu a Lukáš bol nadšený. Hneď mi navrhol, že je to téma na knihu. Bola som toho taká plná, že keď som zložila telefón, za dve hodiny som dala dohromady kostru knihy v podobnom duchu, ako dnes vyšla.

Išlo o tvoju životnú tému, ktorá pramenila z tvojej osobnej zmeny?  

Bolo to ako vlna, ktorá potrebovala vyjsť zo mňa von. Chcela som, aby sa aj ostatní mohli dostať k tomu, čo som objavila. Medzitým prišla ponuka, aby som si skúsila písanie pre Postoj v menších žánroch. Mala som pocit, že to nie je pre mňa, lebo som nikdy nepísala. Zároveň som mala témy, o ktorých som túžila ľuďom povedať. Povedala som si, že žurnalistická zručnosť sa dá dobehnúť, dostala som šancu, tak som sa do toho pustila.

Čo boli témy, ktoré si chcela priniesť ľuďom a ktoré podľa teba v Postoji chýbali? 

Chýbali mi články o tom, ako hodnotne prežiť svoj život. Teda kde hľadať odpovede na otázky, čo je to dobrý deň a čo je dobrý život. Všetky prostredia, ktorými som si prešla, či už pracovné, alebo komunitné, boli nastavené na výkon. 

Všetko naokolo bolo postavené na tom, že sme dobrí vtedy, keď makáme a darí sa nám robiť kvalitné akcie, jednoducho veľa tvoriť a konať. 

No už som si prešla vyhorením a zažila som obdobie, keď som nevládala robiť nič. Toto silné narazenie spustilo sériu otázok. Ale vnímala som to pozitívne. Začala som sa pýtať: v čom je moja hodnota, keď nie je v mojom výkone a v mojej práci? 

Rozumiem, že tendencie zamerania sa na výkon si zažila v práci. Ty ich však vnímala aj v prostredí cirkvi a spoločenstiev. Ako sa to prejavovalo?   

Na začiatku som to nevidela vôbec, mala som rovnaké nastavenie ako väčšina. Myslela som si, že je to forma žitia našej viery a práca pre Boha. V podstate to ešte poháňalo moje nasadenie, lebo veď to je dobrá motivácia a služba pre ľudí. 

Až keď som z toho odišla, tak som pochopila, že do mnohých projektov som nebola duchovne volaná, že to bola len moja neistota, ktorá ma nútila toľko toho robiť a tak sa v tom zničiť. A neničila som len seba, do neprimeranej aktivity som pozývala aj ostatných. Celé sa to točilo okolo hesla: Poďme si dobre zamakať! Sprevádzala to radosť z toho, akí sme unavení. 

Ako sa toto nastavenie na výkon prejavovalo konkrétne medzi kresťanmi? 

Hlavná téma mnohých spoločenstiev je, čo ideme spolu robiť, aký event ideme zorganizovať, a popritom si dáme pár minút čas na to, aby sme sa porozprávali, ako sa kto má. A v momente, keď sa skončí konkrétny projekt, tak sa skončí aj stretávanie a vzťahy. 

Moja väčšinová skúsenosť zo spoločenstiev bola, že kým máme čo robiť, tak sa stretávame, a potom príde ticho. Vzťahy boli druhoradé. Všimla som si tiež, že tí, ktorí do služby dajú veľa času, sú v spoločenstvách aj viac uznávaní, lepšie hodnotení, sú pozývaní. 

Aj sama som mala túto mentalitu. Keď sa napríklad niekto oženil, mal dieťa a prestal podávať v spoločenstve dovtedajší výkon, ozývala som sa menej, lebo už „nedodával“ to, čo sme od neho potrebovali. 

Dokonca aj keď niekto nevládal alebo ochorel, pociťovala som sklamanie z toho človeka a pýtala som sa: Prečo poľavil? Veď ho potrebujeme. 

K uvedomeniu si, že toto nastavenie je nesprávne, si prišla vďaka vyhoreniu? 

Pre mňa bol narazenie kruté aj preto, že sa mi to stalo až dvakrát. Bolo to obrovské osobné sklamanie. Ako sa mi to mohlo stať aj druhýkrát? Uvedomila som si však, že ja sa nepotrebujem uzdraviť len z vyhorenia, lebo to sa mi bez zmeny môjho nastavenia môže stať opäť. 

Pochopila som, že chcem zásadne prebudovať svoje vnútro a ísť iným smerom. A nielen nabrať energiu, aby som zvládla znova sa zaradiť do výkonového systému. Nakopla ma teda bolesť z toho, ako mi je zle, aj túžba, aby mi takto zle už nebolo. 

Zároveň som niekde vnútri cítila, že toto nie je zlá vec, ktorá sa mi deje, ale, naopak, že je to oslobodenie. 

Čo boli pre teba záchytné body, ktoré ťa posúvali preč od výkonu? Bola si na križovatke, mohla si sa vybrať akýmkoľvek smerom.

Mala som bytostnú túžbu chodiť na miesta, kde to funguje inak. Teda nie projektovo, korporátne, výkonovo. Fyzicky som potrebovala odísť z mesta. 

Jedno miesto bola napríklad kresťanská komunita v Británii, kde som strávila šesť týždňov. Zažila som tam komunitu, ktorá žije spôsobom, aby sa v prvom rade ľudia cítili prijatí. Evanjeliová pohostinnosť bola ich jediným cieľom. Ja som tam pomáhala v kuchyni, upratovala som izby, pracovala som v záhrade. Fungovala tam spoločná modlitba ako v rodine. 

Potom som našla komunitu v Tatrách, okolo jednej horskej chaty. Tu som našla ľudí, pre ktorých je dobrý deň taký, kde popri práci vieme mať dobré vzťahy, kopec zábavy a nie desať mítingov a z toho osem online. Zapojila som sa do manuálnej práce a večer som si aj s priateľmi sadla pred chatu a pozerala sa na Tatry. 

V nejakom bode som vyhľadala aj duchovné vedenie a potom aj sprevádzanie prostredníctvom terapie. 

Využite uvádzaciu zľavu v našom obchode a získajte knihu teraz so zľavou až 20 %. Akcia platí len do 6. 12. 2021.

Toto teda boli nástroje, ako si postupne menila svoj život. Čo bolo tvojou motiváciou, aby si výsledky svojho hľadania dobrého života dala aj do písomnej knižnej formy?

Asi to, že keď som o svojej ceste hovorila verejne, začali sa mi často ozývať ľudia, ktorí si prechádzajú niečím podobným. Zaujalo ma, že išlo o ľudí z najrôznejších oblastí života. 

Napríklad mama na materskej, ktorá bola dovtedy zvyknutá fungovať projektovo a zrazu má pred sebou „projekt dieťa“. Kládla tie isté otázky, aké som si kládla ja. Kto som ja? Kde je moja hodnota, keď nie v tom, čo všetko vytvorím? 

Alebo sa mi ozývali ľudia, ktorí túžili po zmene práce, ale netušili, ako to bude vyzerať, keď zrazu napríklad zmenia prostredie IT za manuálnu prácu. Pýtali sa ma na zdroje, na dobré knihy. A tak som len kopírovala v mailoch linky a štúdie, na ktoré som narazila a ktoré mi pomohli. Mala som chuť vedieť odovzdať celý balík vecí, ktoré som zistila a objavila, aby to mali ľudia na jednom mieste. 

Z čoho vôbec pramení väčšinové nastavenie ľudí na podávanie dobrých výkonov a to, že z nich odvodzujú vlastnú hodnotu? 

Nastavenie na výkon sa nesnažím opísať len ako niečo chorobné, naopak, je úplne prirodzené skúšať svoje hranice a čo všetko ešte zvládnem. Dokázať si niečo tým, že niečo vybudujem, je v istej fáze života úplne normálne a dobré. Je to prirodzená fáza prvej polovice života. 

Druhá vec však je spoločenské nastavenie, ktoré to celé ženie a spotvoruje. Zbožštenie zaneprázdnenosti a únava ako cnosť, to sú heslá tejto doby. Výskumy potvrdzujú, že ľudí hodnotíme podľa toho, nakoľko sú zaneprázdnení. Problém je, keď sa nám snaha o výkon vymkne z ruky a začne pre ňu trpieť telo, duša aj vzťahy.

Pre mňa bolo kľúčové zistenie, že to nie je len téma práce. V knihe síce hovorím aj o vorkoholizme, ale nastavenie, že keď máme toho veľa, keď sme unavení, sme lepší, užitočnejší ľudia, zasahuje všetky oblasti nášho života. 

Ako to myslíš? 

Týka sa to napríklad dennej rutiny, ako si organizujeme deň. Keď sme zameraní na výkon, tak sa náš deň rozpadne na malé časti, lebo potrebujeme využiť ešte aj dve minúty vo výťahu, aby sme si prečítali nejaký článok, aby sme nemárnili čas. Zásadne to ovplyvňuje aj naše vzťahy. Prejavuje sa to v strachu z nedokonalosti. 

Patrí sem aj vzťah s Bohom. Ak s takýmto nastavením na výkon fungujeme v duchovnom živote, takisto sa to spotvorí. Aj ja som svoj duchovný život hodnotila podľa vonkajších kritérií, koľkokrát som sa stihla pomodliť alebo ísť na omšu.

Veľká časť tejto témy je zároveň hľadanie poslania a odpovede na otázku, čo je to dobrá práca. 

Kniha je teda určená pre ľudí v strednom veku, ktorí chcú zmeniť svoje nastavenie? 

Myslím si, že kniha je pre všetkých. Poznám ľudí po šesťdesiatke, ktorí sú stále výrazne zameraní na výkon. Ako napríklad staré mamy, ktoré musia upiecť desať druhov koláčov a podľa toho, akú praženicu urobia, odvodzujú svoju hodnotu. Nevedia si sadnúť a porozprávať sa so svojimi vnúčatami. 

Poznáme starých otcov, ktorých deti nikdy nevideli oddýchnuť si a užiť si spoločný čas. Až po kňazov, ktorí nemajú čas na rozhovor, lebo riešia prestavbu kostola. 

Nie je to len téma tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Každý ideme do života so zoznamom vecí, vďaka ktorým sa cítime užitoční a hodnotní. Žiaľ, každý v inom momente pochopíme, že nám tieto veci nefungujú. 

Nájdu v knihe niečo pre seba aj mladí ľudia, ktorí ešte len hľadajú svoje poslanie a svoje budúce uplatnenie?

Skúsenosť sa nedá predbehnúť. Keď niekto nie je vo fáze, že si uvedomuje svoje prehnané nastavenie na výkon, tak potrebu zmeny nevníma. Človek po zmene musí túžiť, aby mala hodnotu. V knihe sú aj rozhovory s odborníkmi, ktorí sa zhodujú, že je to aj cesta nášho dozrievania.

No vďaka vede môžeme lepšie pochopiť, ako funguje náš mozog, aké hormóny tvorí, aké máme emočné okruhy. Toto potrebujú poznať aj mladí ľudia, keď sa dostanú do bodu, že sú uväznení medzi očakávaním výkonu a stresom aj smútkom, ktoré plynú z toho, že sa im ho nedarí napĺňať.

Kniha ponúka návody, ako sa dostať spod tohto tlaku a ako ho vyvážiť. Ak by sme toto učili už na strednej škole, tak máme omnoho menej unavených a depresívnych vysokoškolákov. Plus je to zásadná vec pre fungovanie vzťahov a rodín. 

Inzercia

Tvrdíš, že tým, ako sme nastavení na výkon, pred niečím utekáme? 

Sociologička Brené Brownová opisuje tento fenomén ako stratégiu, ktorou sa snažíme nepociťovať niektoré nepríjemne emócie. Takýmto únikom môže byť nakupovanie, jedlo, Netflix aj práca a mnoho iných vecí. 

Dosahovanie výkonu je pre naše telo príjemné a tento mechanizmus je dobré poznať. Vyplavuje sa dopamínová dávka, ktorá na istý čas prinesie potešenie. Keď nás napríklad doma čakajú náročné vzťahy, tak je práca príjemnejšia. 

Problém je, že my tejto dávky potrebujeme čoraz viac. Dostávame sa do kolotoča hrozieb a stresu, keď sa nám zvýšené nároky nedarí spĺňať. To bol aj môj prípad.

Uväznila som sa medzi tlakom z toho, že potrebujem zažiť pocit úspechu z dokončeného projektu, a tým, že nevládzem a nestíham. Takto sa však nedá fungovať a v konečnom dôsledku to vedie k zrúteniu, čo sa mi aj stalo. Preto som sa musela prácne učiť spočinúť v nečinnosti. Zastavenie mi bolo spočiatku až fyzicky a psychicky nepríjemné. 

Podarilo sa ti dostať sa cez túto náročnú fázu? V čom je dnes tvoj život iný ako predtým?

Metafora, ktorá vystihuje zmeny v mojom živote, je napríklad to, že som začala nosiť barefoot topánky. Roky som totiž nosila topánky, ktoré boli o centimeter a pol kratšie a užšie ako reálne potrebuje moja noha. 

Prečo?

Červené úzke špicaté topánky predsa vyzerajú lepšie. Až keď sa v mojom živote začali uvoľňovať veci, tak som si začala všímať, že ma bolia nohy, a zistila som, že potrebujem mäkšie topánky. Dnes to vnímam ako obraz série zmien, ktorú som začala robiť vo svojom živote.

O aké zmeny išlo?  

Dnes si už dovoľujem pracovať na polovičný úväzok, hoci to nie je bežné, a musela som čeliť otázkam, či nechcem v živote nič dokázať. Musela som si to obhájiť. 

Potom vyhľadávam manuálnu prácu a beriem brigády, keď sa k nim dostanem. Zistila som, že fyzickú prácu potrebujem k svojmu životu, a som rada, ak je platená. Chodím baliť knihy, pracovať na horskú chatu. Možno to znie smiešne, ale ja som pochopila, že mne to robí dobre a som s tým spokojná. 

Ponorila som sa tiež do nedokonalosti, z ktorej som mala predtým až panický strach. 

V akom zmysle? 

Kedysi bolo pre mňa zlyhaním, keď som neodpísala hneď na mail alebo nepripravila trojchodovú večeru, keď prídu kamaráti. Dnes to už robím oveľa ľahšie, učím sa pustiť vecí, ktoré predtým museli byť. Prichádza s tým oveľa viac radosti a voľnosti. 

Dnes však mám chuť zobrať si svoju knihu do rúk ako čitateľ a začať ju čítať nanovo. To, že som v nej opísala všetky svoje objavy, ešte neznamená, že všetko som už do života aj zaviedla. 

Nie každý si však môže dovoliť pracovať len na polovičný úväzok. Ty si tejto svojej voľbe musela zrejme prispôsobiť aj svoj životný štýl.

Určite. A nie je to jednoduché. Treba však dodať, že toto moje rozhodnutie nie je univerzálne, bolo potrebné pre mňa. Ľudia sa môžu obávať zmeny, čo to môže pre nich znamenať, čoho všetkého sa budú musieť vzdať. No u každého bude hľadanie vyzerať inak. U mňa to znamenalo aj toto. 

Išla s tým ruka v ruke aj istá forma uskromnenia sa, respektíve prirodzene ustúpili niektoré túžby, ktoré ma predtým hnali. Túžba kupovať a vlastniť, kvôli ktorým som musela toľko pracovať, sa prirodzene prestali ozývať, ako som menila svoj život. Dokazuje to tiež výskum, že ľudia, ktorí sa rozhodnú byť bohatí na čas viac ako na peniaze, sú spokojnejší. A to si často vedome pripomínam. 

Žijeme náročné obdobie, obmedzili sa nám vonkajšie radosti ako cestovanie, nakupovanie, stretávanie sa, oslavy. Ľudia sa cítia frustrovaní. Môže byť tvoja kniha ponukou, ako tieto straty dobre uchopiť? 

Aj ja toto obdobie do veľkej miery prežívam ako nepríjemnú, no dôležitú formu zastavenia sa, ktorá nás obracia smerom dovnútra a dáva nám pred tvár pravdu o sebe. Ale je to príležitosť klásť si otázky, prečo sa s ľuďmi, s ktorými som teraz zavretý v jednom byte, cítim práve takto alebo čo naozaj potrebujem. To sú dobré otázky. A s tým súvisí aj hlavná otázka, v čom spočíva moja hodnota a aký deň vnímam ako dobrý. 

Čo tvoje nové nastavenie prinieslo vo vzťahoch? 

Nedokonalosť a súcit. 

Nerozumiem.

Zistila som, že to, čo v našom živote aj v mozgu vyvažuje stres aj zameranie na výkon, je práve súcit k sebe a k druhým. Pochopila som, že súcitu sa musím učiť. Napríklad viac chápať, kto z akého prostredia pochádza, a porozumieť podľa toho jeho reakciám. Vnímať zranenia druhých a učiť sa precítiť bolesť toho druhého.

Spoznala som, že súcit má aj aktívnu zložku, znamená to otočiť sa smerom k bolesti niekoho druhého aj tej vlastnej a nájsť v sebe chuť aj odvahu s tým niečo urobiť. Toto bola pre mňa veľká zmena paradigmy. 

A zistila som, že bez nedokonalosti neexistujú dobré vzťahy. Dokonalosť som predtým vnímala ako obrovskú hodnotu. Je to však forma závislosti, ktorá nedovoľuje, aby nás druhí videli celých a mohli sme zažiť prijatie. Je to však sebaklam. Lebo v snahe o dokonalosť zažívame viac hodnotenia aj hanby, pretože si držíme akési brnenie. 

Na tejto potrebe súcitu a nedokonalosti chcem postaviť aj svoje manželstvo i svoju prácu. Cítim to ako hodnotu, ktorú by som rada vedome prinášala do spoločnosti. Mne to do života prinieslo zjemnenie vzťahov a veľkú slobodu do interakcií s ľuďmi. 

V knihe spájaš vedu s duchovným životom. Ako došlo k tejto kombinácii?

Začali ma fascinovať sociologické, psychologické či neurovedecké výskumy a zaujímavé bolo pre mňa zistenie, že všetky, ktoré som našla, podporujú kresťanský antropologický pohľad a kresťanskú múdrosť. 

Napríklad sekulárny výskum potvrdzuje, že vďačnosť a láskavosť je pre náš život aj pozitívne emócie veľmi dôležitá. Alebo ďalší, že zameranie na bohatstvo nás nerobí šťastnými a tiež že to, čo máme každodenne na očiach, zaváži. Veľmi ma baví nachádzať tieto prepojenia.

V tvojej knihe nájdeme návody, ako sa vymaniť zo závislosti od výkonu. Ide o praktickú príručku? 

Vedomosť nestačí. Kniha je postavená tak, že je tam môj osobný príbeh, potom teória, ktorá pomôže pochopiť, z čoho vychádza aj možná nová prax, ale najdôležitejšia časť je vedome si tieto zistenia voviesť do života a robiť kroky, aby sa mohla udiať zmena. 

Ponúka teda aj praktické úlohy, ktoré sa dajú robiť hoc aj dnes.

Kniha sa končí tvojou duchovnou skúsenosťou, akýmsi osobným prerodom v oblasti viery. Mohla by si naznačiť, čím si si prešla? 

Táto kapitola je dôležitá, lebo moja cesta nie je len o zmene povolania alebo o psychologickom procese, ale je aj duchovná. Odpoveď na otázku, v čom tkvie moja hodnota, som našla vo viere a vo vzťahu s Bohom iným spôsobom, ako som to dovtedy počúvala. 

Ako to myslíš? 

Vedela som, že hodnota človeka je nekonečná, že Boh má človeka rád, išlo však o teologické pravdy, ktoré mi plávali len niekde v hlave. Počas písania knihy mi však zostupovali do srdca a stali sa skúsenosťou. 

Zažila som konkrétne momenty, kde sa tieto pravdy stávali zážitkom. Napríklad na jednej duchovnej obnove som bola schopná postaviť sa pred ľudí a nahlas povedať: „Ja nie som moja práca a moja hodnota nespočíva v tom, čo všetko dokážem! Svoju hodnotu dostávam od Boha.“ Bolo to pre mňa veľmi dôležité, že som to dokázala pomenovať nahlas a verejne. 

Myslela som si dovtedy, že s Bohom máme vzťah. Pri procese knihy som ho však nachádzala iným spôsobom. Prišlo medzi nami k nežnému stretnutiu, k akémusi návratu domov a v tomto vzťahu som našla odpoveď. Že som milovaná Božia dcéra aj so svojimi nedokonalosťami. 

Z Boha sme si urobili akéhosi nebeského rozdávača úloh, aj ja som ho tak vnímala. No pochopila som, že už nemusím otročiť ani pre neho, ani pre nikoho iného. 

Boha som zažila ako otca, s ktorým sa dá mať blízky vzťah. Je to hlboká duchovná premena a z nej sa rozliali aj všetky ostatné zmeny. Zásadný obrat v mojom živote prišiel až s touto skúsenosťou. 

 

Foto: Adam Rábara


Stanislava GAJDOŠOVÁ: Menej konať, viac byť. Vyd. Postoj Media 2021.
 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.