Dvakrát si prešla syndrómom vyhorenia, v oboch prípadoch to zásadne zmenilo jej život. Stanislava Gajdošová je vyštudovaná manažérka, v septembri podala výpoveď v neziskovej organizácii Leaf z dôvodu, že už ďalej nevládala.

Rozprávali sme sa o prvých signáloch vyhorenia, ktoré by nikto nemal ignorovať, o mieste, ktoré by mala mať práca v živote človeka, aj o nebezpečných novodobých prístupoch vo firmách. 

Krátko po skončení vysokej školy ste nastúpili do zamestnania v korporácii, kde ste po krátkom čase zažili syndróm vyhorenia. Čo sa stalo?

Keď sme ako absolventi nastúpili do práce s pocitom veľkých manažérov, všetci sme si mysleli, že o pár rokov skončíme v top manažmente a budeme úspešní. S takýmto nastavením som sa vrhla na prvý džob v oblasti consultingu. Bola to dobrá práca so zaujímavými ľuďmi, mojou úlohou bolo získavať nových zákazníkov a predstavovať im produkt. Tí, ktorí ma poznali, by povedali, že takáto práca sa ku mne vôbec nehodí.

Ja som si to neuvedomovala, no vrhla som sa do niečoho, čo mi nesedelo. Po dvoch-troch mesiacoch, keď prišiel čas, aby som sama viedla prvý sales meeting, stalo sa mi, že som ho nedokázala zvládnuť, lebo prišla taká veľká vlna strachu, že som nedokázala nič povedať, nieto ešte niečo ponúkať. Tým sa u mňa spustila séria veľkých strachov a uvedomenie si, že v tejto práci nemôžem a ani nechcem pokračovať.

Čo nasledovalo?

Niekoľko mesiacov som bola doma, aby som sa dala dohromady. Prešla som reflexiou, čo ma vlastne baví, na čo sa vôbec hodím. To bola zmena, keď som sa rozhodla, že prejdem k práci pre neziskovky.

Nešlo teda len o nesprávne očakávania od danej práce? Ako hodnotíte spätne dôvod, prečo ste sa takto zrútili?

Vždy je to dôsledok dlhodobého procesu, ktorý sa deje. Celé moje nastavenie počas vysokej školy bolo, že poďme toho zažiť čo najviac, čo najviac cestovať. Na part time som pritom pracovala v Slovenskom skautingu, takže som cez deň aj niekoľkokrát prebehla medzi prácou a školou, po víkendoch sme viedli skautské kurzy.

Niekoľko mesiacov som bola doma, aby som sa dala dohromady. Zdieľať

Takže nástup do korporácie bol len poslednou kvapkou v životnom nastavení, v ktorom som fungovala počas celej vysokej školy.

Súvisel s vyhorením aj samotný korporátny systém práce?

Do nejakej miery áno, na druhej strane išlo o mladý, veľmi flexibilný tím ľudí. Z tej práce a tímu mám práve pozitívny zážitok. Bola tam sranda, mali sme možnosť ocenenia aj dobrého prístupu. Ten drive som si dávala skôr ja sama.

Keď ste kolegom a šéfom povedali, prečo odchádzate, ako reagovali?

Samozrejme, bolo im to veľmi ľúto, ale priali mi, aby som sa dala dohromady. Zaujímavé je, že všetci v tej práci šťastne pokračovali roky ďalej. To bolo pre mňa znamenie, že to nebolo o samotnej práci, ale o mojom nastavení.

Úzkostné stavy pokračovali aj po vašom odchode z práce?

Áno, preto som začala terapiu, kde som odhalila o sebe veľa vecí, ktoré som nemala doriešené. Rôzne rodinné veci, to, ako vnímam seba, svoju hodnotu, svoju prácu, takže som otvorila okrem nastavenia rutiny a práce aj veľa ďalších tém. Keď to mám spätne hodnotiť, som neuveriteľne vďačná, že sa mi to stalo. Napríklad v období tmy, keď mi bolo veľmi zle, mojím svetlom bol Boh. Takže to bolo aj obdobie môjho návratu k viere.

Dovtedy ste v Boha neverili?

Bola som praktizujúci kresťan, ktorému raz za čas nevyšla nedeľná omša, a žila som v prostredí, kde veriacich bolo málo. Tiež som nežila vo všetkom tak, ako moja viera odo mňa vyžadovala. V období po odchode z práce som však spoznala svoje terajšie spoločenstvo.

V období tmy, keď mi bolo veľmi zle, mojím svetlom bol Boh. Zdieľať

Dovtedy som si myslela, že takto už nikto nežije, že nikoho so živou vierou do dôsledkov nepoznám, pripadala som si sama. Vďaka vyhoreniu som však spoznala Spoločenstvo Ladislava Hanusa, kde som sa našla, ukotvila a prehĺbila som tam svoju vieru. Myslím si, že by sa to bez vyhorenia neudialo, preto som za to vďačná.

Úzkostnú poruchu ste riešili s odborníkom?

Áno. Rozhodla som sa neriešiť to medikamentózne, lieky som preto po krátkom čase vysadila a riešila som to terapiou. Musím však povedať, že trvalo roky, kým sa znova cítila ok. Aj keď úplné návaly strachu sa už nevrátili, celkové zlepšenie trvalo veľmi dlho.

Po akom čase ste boli schopná myslieť na to, akú prácu budete robiť ďalej?

Nastúpila som do práce už po pol roku, lebo som sa potrebovala uživiť. Vyhorenie prinieslo aj tému, že by som sa mala konečne odsťahovať od rodičov a žiť sama. Mala som 26 rokov, keď som sa osamostatnila. Nastúpila som preto na full time v neziskovke, kde bolo pracovné tempo výrazne nižšie, oveľa viac sa to hodilo aj k mojej skúsenosti zo skautingu. Pre Európsku mládežnícku kartu som robila šesť rokov. To boli moje roky dávania sa dohromady.

Ponorila som sa do života v Spoločenstve, kde sme začali robiť festival Bratislavské Hanusove dni. Takže som takmer úplne vymenila ľudí, s ktorými som sa stretávala, aj témy, ktorými som sa dovtedy zaoberala. Zrazu som riešila morálnu filozofiu a kresťanskú kultúru. Potom sa však táto neziskovka presťahovala do Bruselu, čo som ja nebola ochotná urobiť, lebo som cítila, že moje miesto je na Slovensku. Takže som hľadala novú prácu a túžila som viac robiť s reálnymi ľuďmi.

Tak ste skončili v známej mimovládke Leaf.

Začala som tam pracovať ako koordinátor pre študentské programy, ktoré sú určené talentovaným študentom od 15 do 19 rokov. Takže som robila mentoring pre stredoškolákov, letné campy, portál, ktorý umožňuje stredoškolákom rozhodnúť sa, na akú vysokú školu pôjdu.

Ako si máme predstaviť vašu prácu pre Leaf, museli ste chodiť pravidelne do práce alebo to bol taký voľný štýl zamestnania?

Na začiatku sme tieto programy len tvorili, veľká časť práce bol dizajn, komunikácia s rôznymi odborníkmi, ako dobre nastaviť mentoringový program alebo ako robiť letné campy. Boli sme aj v teréne, ale veľká časť práce bola za počítačom. Aj výberové rozhovory so študentmi sme robili online.

Boli sme aj v teréne, ale veľká časť práce bola za počítačom. Zdieľať

Najprv som to robila sama, potom sa tím rozširoval. Išlo najmä o projektový manažment, samotná práca so študentmi sa diala na niekoľkých víkendoch do roka a potom počas leta na campoch.

Koľko hodín času ste venovali tejto práci?

Výhodou tejto práce bolo, že bola veľmi flexibilná, teda sa mi nestalo, že by ma niekto kontroloval, že dnes som odrobila len šesť hodín. Jednoducho boli dni, keď som robila šesť hodín, boli dni, keď som robila osem a boli aj dni, keď som robila desať a dvanásť hodín. Práca ma však neskutočne bavila, preto ma aj veľmi pohltila, často som jej venovala dlhé-dlhé hodiny svojho dňa.

Toto bola práca, ktorá vám dávala vnútorný zmysel, ako kresťanke vám to asi tiež dávalo význam pomáhať druhým ľuďom...

Význam tej organizácie je pomôcť budúcim osobnostiam Slovenska, aby boli charakterné, podnikavé, excelentné a angažované. Tí lídri pochádzajú z rôznych prostredí, preto aj zamestnanci Leafu sú z rôznych prostredí, z veriaceho aj liberálneho. Takže som aj dostala priestor byť tým, kým som.

To znie asi ako vysnívaná práca pre mladého tvorivého mestského človeka. Napriek tomu sa vám vyhorenie zopakovalo...

Práve pomáhajúce profesie, kde má človek pocit, že robí pre dobrú vec, kde každý mail je kontakt s konkrétnym človekom, s ktorým si budujete vzťah, majú riziko vyhorenia oveľa väčšie. Každá hodina práce je tam predsa pre dobrú vec, takže viac práce, viac dobra. Neexistuje tam zlý šéf, ktorý by kričal a nútil, nevznikne tam preto vnútorná hranica, keď si človek povie, že tak toto ja už „pre neho“ robiť nebudem.

Mám kolegov, ktorých si vážim, ktorí sú šikovní a baví ma s nimi tráviť čas.

Práca ma však neskutočne bavila, preto ma aj veľmi pohltila. Zdieľať

Tým pádom keď príde ponuka na ďalší projekt, poviete: Jasné, idem do toho! Jedinou prekážkou je moje nechcenie. Mala som tiež pocit, že denne môžem ovplyvňovať to, ako organizácia funguje, a už od zajtra môžeme robiť veci inak, lepšie. Toto pohltí človeka tak, ako by sa v menej podnetnom prostredí nestalo.

Takže váš pracovný výkon závisel len od vašej vnútornej motivácie.

Ako líder tímu som bola zodpovedná za to, ako si nastavíme ciele na ten rok, a paradoxne tam šéfovia prišli a pýtali sa, či sme si istí, že chceme stihnúť taký počet programov a študentov. A my sme odpovedali len: Jasné, paráda, to dáme!

Druhá vec je, že keď sa človek dostane do takéhoto podnetného prostredia, funguje tam aj otázka vnútorného porovnávania. Keď máte kolegu, ktorý skončil Harvard, a ja Fakultu manažmentu, pýtate sa, som dosť dobrá? Čo ešte musím urobiť, aby som sa im vyrovnala? Nie je to vedomé, ale aj tak mnohí na to nabehnú.

Dnes je trendom vo firmách vytvárať rodinnú atmosféru, aby sa tam ľudia cítili dobre, organizujú sa víkendové team buildingy, kúpia sa pohovky a stolný futbal, aby tam človek strávil čo najviac času a bol kreatívnejší. Nie je to nebezpečné v tom, že človeku to začne nahrádzať pocit rodiny a postupne tam trávi aj svoj voľný čas?

Toto slobodné prostredie má svoje výhody, ale je tam veľká zodpovednosť jednotlivca vytyčovať si vnútornú hranicu sám za seba.

Čo ešte musím urobiť, aby som sa im vyrovnala? Zdieľať

U nás nikdy neexistoval príkaz, že poď sem tráviť viac času, mala som absolútnu voľnosť odísť aj o štvrtej poobede. Boli tam kolegovia, ktorí si to ustrážili oveľa lepšie ako ja.

Nemalo by sa potom v podobných firmách a organizáciách o to viac hovoriť o vyváženosti pracovného a osobného života alebo o riziku vyhorenia?

Určite áno, po mojom odchode sa zintenzívnila v Leafe debata, ako nastaviť veci lepšie, ako pomôcť ľuďom určiť si hranice tam, kde majú byť, aby ľudia stratili nevypovedaný tlak, že ak tam budem dlhšie, tak robím lepšiu prácu. Súhlasím s tým, že o tých rizikách je potrebné hovoriť ešte predtým, ako človek začne mať prvé príznaky vyhorenia.

 

Ako sa u vás prejavilo druhé vyhorenie?

Posledný rok v práci som robila dva part timy, jedným bola intenzívna práca so stredoškolákmi a druhým bola strategická práca, ako nastaviť víziu organizácie na najbližších päť rokov. To sa dialo na dvoch miestach s dvoma tímami. V niečom to bolo veľmi zaujímavé, pretože sa to dopĺňalo, ale výsledkom bolo, že môj týždeň bol zložený z veľkého množstva mítingov, kde každý si vyžadoval iný typ sústredenia.

V polovici roka som začala cítiť, že to nezvládam, že dostávam denne príliš veľa informácií, cítila som, že pomaly odchádza radosť, ktorú som dovtedy zažívala, prestala som mať chuť po večeroch čítať, odišla som z predsedníctva Spoločenstva, svoje poobedné aktivity som úplne obmedzila. Takže som mala pocit, že potrebujem súrne ubrať, ale horizont odchodu z práce som videla tak o dva-tri roky.

Vôbec som si nemyslela, že je to až také urgentné.

A bolo?

Prišlo leto a dostali sme učiteľské voľno. Bol to čas, keď som si mala oddýchnuť, a ono sa to nedalo. Prešiel štvrtý týždeň dovolenky a ja som si nevedela oddýchnuť, stále som sa cítila zle, nevrátila sa ani moja chuť čítať či myslieť na nové projekty a na prácu vôbec.

V jednom bode mi prišiel mail s informáciami, čo ideme robiť v septembri, a vo mne to spustilo takú silnú reakciu, že som si nevedela predstaviť návrat, lebo už nevládzem.

Cítila som, že pomaly odchádza radosť, ktorú som dovtedy prežívala. Zdieľať

Bolo to, ako keď kráčaš dlho na púti, v jednom bode si vyzuješ topánky a tak ti napuchli nohy, že sa už nevieš obuť naspäť. Ale to sa stane, až keď sa vyzuješ. To sa mi stalo a mala som pocit, že už nevládzem a nechcem ísť takto ďalej. Prišlo teda rozhodnutie, že z práce odídem.

Keď sa spätne pozeráte dozadu, neboli tam už vopred signály, ktoré ste nemali ignorovať, aby to nedošlo až do tohto bodu?

Určite. Takým signálom je napríklad to, keď sa budíte ešte pred budíkom a prvá vaša myšlienka je na prácu. Alebo ma prestali baviť veci, ktoré ma dovtedy bavili. Začala som postupne odstrihovať zo života veci, ktoré boli dôležité, aby mi pomáhali. Už nebol čas si ísť zabehať alebo tancovať, lebo práca bola dôležitejšia.

Treba pozorovať samého seba, na koľko mailov denne odpíšete, koľko tabov máte otvorených, alebo či sa vám nedeje, že už nie ste schopní sústrediť sa na jednu aktivitu a z celého dňa sa stáva skôr mozaika pätnásťminútových blokov, kde v každom bloku robím niečo iné a neustále prepínam svoju pozornosť, čo nutne vedie k tomu, že mozog nedokáže takto dlho fungovať.

Kedy by sa mal človek zastaviť, aby to neprišlo až sem?

Ja som potom neskôr pre kolegov dokonca spísala, čom sa naučila z tohto obdobia, aj s konkrétnymi odporúčaniami. Začína sa to už sériou nastavení a paradigiem, s ktorou človek do práce ide a na ktoré si treba dávať pozor. Patrí tam aj to, že som to, čo vyprodukujem, teda že odvodzujem svoju hodnotu od toho, čo dnes vyrobím, a za dobrý deň tak považujem únavný deň, keď padnem mŕtva večer do postele.

Ďalej pocit, že svojou prácou pomáham druhým a každá hodina bez práce znamená menej vykonaného dobra. Alebo tiež nastavenie, že odísť z práce skoro je nefér voči mojim kolegom a dávam tomu málo. Tieto nastavenia vôbec nepomáhajú.

Vy ste žili fit životným štýlom, nepatríte k ľuďom, ktorí by sa opustili, naopak, športovali ste a dobre ste sa stravovali. A aj tak prišlo vyhorenie?

Mala som vyváženú len jednu časť života, fyzicky som bola fit, jedla a spala som dobre, ale čo všetko musela spracovať moja hlava, som neriešila. To kvantum aktivít a neustále prepínanie medzi nimi, tam rovnováha určite chýbala.

Ako ste to mali s duchovným životom?

Snažila som sa viesť intenzívny duchovný život, aj tým, že som v spoločenstve, tak som mala prístup ku všetkému – duchovné obnovy na Sampore, teologické semináre o poznávaní svojej viery.

Prešiel štvrtý týždeň dovolenky a ja som si nevedela oddýchnuť. Zdieľať

Ale keď prejde takýto deň, kde máte desať stretnutí, tak aj keď sa snažíte modliť, tá modlitba je bolestivá, máte k nej až odpor. Lebo až v momente, keď sa zastavíte, začnete tú ťarchu aj reálne cítiť. Takže zastavenie sa začne byť nepríjemné.

Vaše druhé vyhorenie teda nebolo také dramatické ako v prvom prípade, teda nezrútili ste sa, ale nemohli ste už pokračovať v takto nastavenom živote. Z jedného dňa na druhý ste v práci povedali, že už nenastúpite?

Bolo to v polovici leta a začať sme mali v septembri, výhoda preto bola, že som to mohla dopredu odkomunikovať. Dva mesiace som ešte pomáhala uzatvoriť svoju prácu a pripravila som na to študentov aj kolegov.

Aká bola reakcia nadriadených? Dialo sa tam bežne, že ľudia odchádzali kvôli vyhoreniu?

Je to prostredie, kde viacerí ľudia zápasia s tým, ako nájsť správnu mieru, ale nie, nedeje sa to tam bežne. Ich reakcia bola neuveriteľne pozitívna, dostala som veľa mailov, kde mi ľudia priali, aby som našla viac hĺbky a pokoja. Rovnako študenti mi ďakovali, že som o dôvodoch svojho odchodu otvorene komunikovala. S vedením som mala debaty, ako pomôcť nastaviť procesy tak, aby sa to neopakovalo ďalším.

Mnohí ľudia majú v práci možno podobný pocit ako vy. Ale len málokto si môže dovoliť aj urobiť takýto radikálny krok, lebo ich držia záväzky, hypotéka. Vnímate to tak, že vy ste jednoducho mali ten luxus urobiť takýto krok?

Mňa pri tomto kroku ovplyvnili niektoré zásadné texty a knihy. Napríklad Štefan Smolen a jeho kniha Buď kde si alebo Benediktova voľba, ktorú ste vydali v Postoji. Začala som sa zamýšľať na tým, či naozaj potrebujem všetko to, čo mám.

Aj ja mám hypotéku, preto som uvažovala, čo naozaj chcem – hľadať ďalšiu prácu podľa toho, že zafinancujem hypotéku, alebo či by nebolo namieste sa uskromniť a ísť bývať do niečoho menej finančne náročného, aby mi to umožnilo mať prácu, ktorá nemusí spĺňať požiadavku vyššieho platu.

Moja hodnota nepochádza z toho, koľko vyprodukujem. Zdieľať

Zatiaľ som takýto krok nebola nútená urobiť, takže v tomto zmysle mám naozaj luxus, že moje finančné podmienky mi umožňujú dopriať si pol roka stíšenia a hľadania, čo ďalej.

Podmienky si však vytvárame sami. Teda ja už budem rozmýšľať najprv nad tým, čo bude moja práca, a životné podmienky si tomu prispôsobím.

Akú prácu budete hľadať?

Takú, kde budem mať čas postaviť svoj duchovný život na prvé miesto. Už budem hľadať aj takú, ktorej súčasťou bude aj nejaký fyzický element, lebo človek nie je iba duša, preto chcem využívať pri práci oboje, aj telo, aj dušu. Tuším, že to nebudú asi práve finančne najzaujímavejšie práce. (Smiech.)

Chápem, že u toho, kto má veľké rodinné záväzky, rozmýšľanie prebieha inak, ale moja výzva bude sa uskromniť.

Rozmýšľate aj nad tým, že odídete z hlavného mesta do niečoho menšieho alebo za prírodou?

Rozmýšľam aj nad tým. V prvom období po odchode z práce som mala až odpor k mestu. Hluk, množstvo ponúk ma vyhnalo na mesiac do hôr, do ticha. Ale rozhodnutie, kde chcem žiť, ešte nepadlo.

Stále hľadáte v možnej budúcej práci aj pomáhajúci rozmer?

V knihe Benediktova voľba ma zaujala časť o pravom význame práce. Ja som to mala zakódované tak, že práca je to, kde sa rozvíjam a realizujem, ale v knihe sa o práci píše ako o mojej účasti na Božom poriadku, že je to niečo, čo ak robím dobre, tak ma to posväcuje a dáva mi vnútorný poriadok.

Už budem hľadať takú prácu, ktorej súčasťou bude aj nejaký fyzický element. Zdieľať

Práca je teda niečo, čo obetujem Bohu a druhým, nemusím tam napĺňať seba. Takže som zmenila pohľad na prácu, už nemôže dominovať nad všetkými oblasťami života. Nazvala by som to skrotená práca, ktorá nedominuje duchovnému ani rodinnému životu.

Keby však mal každý skrotenú prácu, tak mnohé veľké veci by nikdy nevznikli.

Pre mňa sú svedectvom ľudia, ktorí majú skrotenú prácu a tvoria úžasné veci. Napríklad som leto strávila na horskej chate, ktorú vedie rodina, ktorá funguje na úplne inom princípe ako dnešné zamestnania. Samotný deň im ukáže, čo treba urobiť. Nie ako ja, že vstanem a mám desať deadlinov, ktoré musím splniť. Tá rodina rieši prácu tak, ako prichádza, napriek tomu majú veľa času na rodinu. Pritom vytvorili dielo, chatu, ktorú prevádzkujú už 22 rokov a je oázou pre mnohých uponáhľaných ľudí. Pre mňa je to zázračné miesto, služba pre ľudí.

Viete si dať do budúcna ciele, aby sa vám už vyhorenie nikdy nestalo?

Začiatok roka som teraz strávila na vidieku, u starkých, kde som rúbala drevo a rozmýšľala som o živote. Napísala som si 20 A4 hárkov, kde som si spísala,  čím som si prešla, čo som sa naučila a ako by som chcela žiť.

Jedným z mojich cieľov je mať Boha v strede svojho života, lebo myslím, že toto samotné mi nastaví život tak, že aj práca bude skrotená.

Pre mňa sú svedectvom ľudia, ktorí majú skrotenú prácu a tvoria úžasné veci. Zdieľať

Ďalej som si tam napísala, že chcem viac srdca ako rozumu. Alebo ďalší bod, že jedna vec stačí! Lebo ja som bola schopná mať rozčítaných sedem kníh, riešiť naraz mobil aj počítač...

Ďalej, že moja hodnota nepochádza z toho, koľko vyprodukujem. Som Božie dieťa a mám nekonečnú hodnotu bez ohľadu na to, čo dnes urobím. Chcem teda zmeniť paradigmu toho, čo znamená dobre strávený deň.

Chcem, aby môj život bol zložený z bublín, v ktorých sa sústredím, do ktorých hladko vojdem aj z nich rovnako hladko vyjdem. Mať deň rozdelený na čas pre prácu, modlitbu, potom na rodinu, vzťahy, šport. Som nejaký typ človeka, takže je to celoživotná výzva a viem, že s tým budem celý život bojovať. To, čo sa mi stalo, bola krásna lekcia a dúfam, že mi táto skúsenosť vystačí na dlhé obdobie.

FOTO František Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo