17. november Čo na ňom prekáža mladej ľavici?

Asi týždeň pred tohtoročným 17. novembrom niektorí mladí českí ľavicoví publicisti začali na sociálnych sieťach vzlykať – sťažovať sa na to, že oslavy Novembra budú nostalgické a ľudia starší než oni si budú vzájomne blahoželať a oslavovať sa, ako pred tridsiatimi dvoma rokmi statočne bojovali za slobodu a demokraciu a zvíťazili.

Ich však zaujímajú iné témy, o ktorých by oslavy 17. novembra vraj mali byť, napríklad dostupnosť bývania, rovnosť žien či záchrana planéty pred klimatickou zmenou.

Jedna mladá autorka v mnohými čítanom článku, ktorý ešte patril k tým umiernenejším, uviedla:

„Novembrové oslavy mi začali znieť ako neznesiteľný kolovrátok… O. K. Boomer. Nechcem tým ponižovať symbol 17. novembra. Som nekonečne vďačná za to, že som sa narodila do slobodnej krajiny. Nie sú však už ďalšie otázky a pálčivé témy, ktoré by sme si mali pripomínať? Napríklad ako riešiť krízu novinárstva a dostať do vedenia redakcií viac žien… Semináre o finančnej gramotnosti, o pomoci ľuďom v exekúcii alebo workshopy o boji proti dezinformáciám… Už tu vyrástla nová generácia, ktorá sa postupne z vysokých škôl adaptuje v pracovnom kolotoči a hlási sa o slovo. Nostalgia za novembrom 1989 nám už nestačí. Chceme vlastnú identitu a vlastné hodnoty, ktoré logicky vždy z tých novembrových budú vychádzať. Je však rok 2021 a ,punk je inde‘.“

Ako reagovať na takto neusporiadaný tok myšlienok? Asi postupne:

1. Nikto im nebráni, aby 17. novembra diskutovali o rovnosti žien, ich zastúpení vo vedení redakcií, dostupnosti bývania, exekúciách či dezinformáciách. I vďaka novembru 1989 o nich a ich možných riešeniach môžu slobodne diskutovať.

2. Takýchto diskusií sa bežne odohráva každý deň mnoho. To, čo chcú, nie je nič nové ani vzácne.

3. Blahoželáme každej novej generácii, ktorá sa hlási o slovo. Otázkou je len to, čo to slovo hlása; či slobodu väčšiu alebo menšiu. Boli generácie mladých ľudí, ktoré nadšene hlásali a požadovali menšiu slobodu, než bola tá, do ktorej sa narodili; napríklad mladí Taliani na začiatku 20. rokov alebo mladí Nemci na začiatku 30. rokov, alebo mladí Česi a Slováci na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia. Ronald Reagan rád pripomínal, že „sloboda je od porážky vzdialená vždy len jednu generáciu“. Teda zápas za slobodu je úlohou pre každú novú generáciu a tá sa rozhodne, či slobodu uchráni alebo ju na niekoľko desaťročí dorazí…

4. Keď teda niekto volá po vlastných hodnotách, najprv je dobré vedieť, aké hodnoty to sú a k čomu povedú. Mimochodom, jednou z hodnôt novembra 1989 bolo aj to, že do vedenia redakcií sa ľudia nedostávajú za príslušnosť k nejakej skupinovej identite, napríklad za to, že sú to ženy alebo muži, mladé alebo staré, biele alebo čierne, heterosexuálne alebo homosexuálne, ale len individuálne a za zásluhy či schopnosti písať zaujímavo, k veci a tak, aby sa o tom dalo vecne diskutovať.

Je falošnou ilúziou myslieť si, že čo je v čase neskoršie, je nutne lepšie než to, čo bolo skôr. Zdieľať

5. Chcieť vlastnú identitu je tiež prirodzené a dobré; ale identita, rovnako ako rešpekt, nie je vaším nárokom, ktorý vám niekto, napríklad štát, musí dať; je to niečo, čo si sami musíte získať, vydobyť a zaslúžiť.

6. Zaiste je teraz rok 2021 – a po ňom budú roky 2022, 2023…, 2035…, 2047 atď. A čo to vlastne znamená? Či čo to znamenať má? Nič, vôbec nič. Čo je to za argument? Žiadny. Je falošnou ilúziou myslieť si, že čo je v čase neskoršie, je nutne lepšie než to, čo bolo skôr. Režim v Česko-Slovensku v roku 1952 alebo 1982 bol horší než režim v Česko-Slovensku v roku 1922 alebo 1932.

7. Punk bol fenoménom 70. rokov 20. storočia, teda z pohľadu autorky je starý ako Matuzalem. Je dosť nepresvedčivé, keď sa v článku oslavujúcom mladosť a novú perspektívu dovoláva práva punku. Keby napísala aspoň hip-hop…

Čo prekáža novej, mladej ľavici na 17. novembri? Prečo práve na jeho výročie vznášajú jej členovia námietky, ktoré nevznášajú nikdy inokedy na iné štátne sviatky?

Napríklad 28. október: je síce pekné, že oslavujeme vznik prvej republiky, ale čo dostupnosť bývania?

Alebo 8. máj: je fajn, že sme zvíťazili nad fašizmom, ale čo rovné zastúpenie žien v redakciách novín, časopisov, televízií a internetových stránok?

Či 5. júl: je krásne, že Cyril a Metod prišli na Veľkú Moravu, ale čo tie exekúcie?

A čo taký 24. december: je skvelé, že sme si rozdali darčeky (Ježiško je zabudnutý), ale čo tie dezinformačné weby, čo s nimi budeme robiť?

Prichádzajú takéto námietky? Nie. Na výročia iných štátnych sviatkov nikomu ani nenapadne uvádzať voči nim tie výhrady, ktoré mnohí z mladej ľavice uvádzajú voči 17. novembru.

Prečo? Je to vlastne jednoduché a prosté: 17. novembra sa u nás ustanovil politický režim, ktorý tu už tridsaťdva rokov máme, ktorý trvá dodnes. Niektorí z nás ho považujeme za zásadne dobrý, oni ho však považujú za zásadne defektný – a radikáli medzi nimi dokonca za zásadne zlý. To je tá pointa ich výhrad práve voči oslavám 17. novembra a nie sviatkov iných.

Tie sú o minulosti, 17. november je stále o súčasnosti nás a nášho politického režimu.