Historik Tomáš Klubert o konci vojny na Slovensku Bolo to oslobodenie od nacistov. Hovoriť však o tom, že z východu prišla sloboda, je absurdné

„Sloboda prišla jedine v tom ponímaní, že vyhnali Nemcov, ale sloboda v tom zmysle slova, že by sme si mohli riadiť svoje veci tak, ako sami uznáme za vhodné, to určite nebola,“ hodnotí oslobodenie slovenského územia na konci druhej svetovej vojny historik Tomáš Klubert z Ústavu pamäti národa.

„Mohli sme robiť len takú politiku, aká vyhovovala Sovietskemu zväzu, a nie aká by vyhovovala nám. Veľmi rýchlo sa to prejavilo – najmarkantnejšie vtedy, keď bolo Československo prinútené neprijať Marshallov plán,“ dodáva. „Toto je nejaká sloboda?“

Rozprávali sme sa spolu o tom, ako vyzerali prvé dni po prechode frontu v roku 1945, čo spôsobilo, že sa Československo dostalo do sovietskej sféry vplyvu, či o vzťahoch medzi sovietskou armádou, československými vojskami a rumunskými jednotkami. Dotkli sme sa aj slov Roberta Fica o Winstonovi Churchillovi a železnej opone.

Kedy a kde sa skončili boje na území Slovenska?

Tretieho mája 1945. Na Kysuciach v okolí Turzovky. To bolo posledné územie, z ktorého nemecká armáda ustúpila.

Ako vyzeralo zloženie armád, ktoré na našom území v posledných dňoch vojny bojovali?

Najväčšiu časť tvorili, pochopiteľne, sovietske vojská. Keď to berieme zo severu na juh, hore bol 2. ukrajinský front a dole 4. ukrajinský front. Súčasťou sovietskych frontov boli dve rumunské armády, potom tu bol 1. československý armádny zbor. 

Proti nim stáli nemecké vojská a v ich rámci boli aj menšie maďarské jednotky.

Bola nejako aktívna ešte aj slovenská armáda?

Aktivita slovenskej armády, nazývanej Domobrana, bola minimálna. Skladala sa predovšetkým z rôznych technických jednotiek. Do boja zasahovali minimálne a pred blížiacim sa frontom sa väčšina jednotiek rozpadla, vojaci sa vrátili domov alebo ustúpili smerom na západ do Nemecka.

No a potom sme mali ešte dve divízie v zahraničí, 1. a 2. technickú. Prvá ustupovala cez Maďarsko do Rakúska, kde kapitulovala pred Červenou armádou. Druhá bola v Taliansku a na začiatku mája 1945 kompletne prešla na stranu Spojencov.

Andrej ŽiarovskýVšetko, čo ste nevedeli o konci druhej svetovej vojny

Lukáš Krivošík

Približne štvrtinu územia dnešného Slovenska oslobodili Rumuni. Kadiaľ postupovali?

Išli cez stredné Slovensko, hlavne Banskú Bystricu, Zvolen. Odtiaľ potom na západ smerom k Trenčínu a ďalej na Moravu.

Myslíte si, že si rolu rumunských vojakov pripomíname a vážime dostatočne?

Treba neustále zdôrazňovať, že tu boli aj oni. Musíme si pripomínať všetkých, nech to nevyzerá tak, že tu bola len Červená armáda. Neustále treba poukazovať aj na Československý armádny zbor – že Slováci a Česi neboli pasívni a len čakali, kedy ich niekto príde oslobodiť, ale sami sa do oslobodzovania svojej vlasti zapojili a priniesli vysoké obete.

Československý armádny zbor išiel severom cez Liptov, však?

Áno. Do bojov sa zapojil hlavne na severnom Slovensku a potom v okolí Ostravy.

Aké bolo koncom vojny jeho národnostné zloženie?

Pochopiteľne, menilo sa. Keď vznikol v Sovietskom zväze, drvivú väčšinu vojakov tvorili Rusíni. Potom k nim pribudli slovenskí vojaci, zajatci zo slovenskej armády.

Ďalej sa dopĺňal z volynských Čechov, a keď prišiel na územie Slovenska, začal byť v rámci mobilizácie doplňovaný z miestneho obyvateľstva. Počas bojov na Slovensku od jesene 1944 už väčšinu vojakov tvorili Slováci.

Keď Červená armáda vstúpila do nemeckých miest a vojaci videli zariadenie domácností, krútili hlavami a hovorili si, na kieho frasa sa tí Nemci k nám trepali, veď tu majú všetko.

Aké panovali vzťahy medzi sovietskymi, rumunskými a československými armádami? 

To je veľmi zložitá otázka.

Poviem najprv o Rumunoch. Nemusím zdôrazňovať, že Rumunsko až do augusta 1944 bojovalo na strane Nemcov, potom zmenilo strany. Na východnom fronte predtým tri roky bojovalo na strane Nemecka, vyslalo tam najväčší kontingent spomedzi nemeckých spojencov.

Potom museli Rumuni platiť krvou, aby vykúpili svoje „hriechy“, že bojovali proti Sovietskemu zväzu. Vzťahy tam naozaj neboli bohvieako dobré. Boli posielaní na tie najhoršie miesta, aby odčinili svoju minulosť.

Čo sa týka československých vojakov, Československo bolo brané ako spojenec, vzťahy boli predsa len lepšie. Sovietske velenie však aj tak zasahovalo do vnútorných záležitostí armádneho zboru.

Napríklad ako?

Najkrikľavejší prípad bol po začiatku karpatsko-duklianskej operácie, keď v prvých dňoch utrpeli veľké straty. Veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal Ivan Konev vtedy svojvoľne odvolal z postu veliteľa armádneho zboru generála Jana Kratochvíla a nahradil ho Ludvíkom Svobodom, hoci na to nemal absolútne žiadnu právomoc.

O tom, kto bol na čele zboru, malo rozhodovať československé ministerstvo obrany, ktoré bolo v Londýne, nie nejaký sovietsky veliteľ. Československá vláda to však prešla mlčaním. Už tam bolo vidno servilný postoj voči Sovietskemu zväzu. Nikto sa neopovážil kritizovať sovietske velenie.

Na jednej strane bolo Československo síce spojencom Sovietskeho zväzu, ale ten už sa naň pozeral ako na satelit, ktorý musí počúvať, čo mu z Moskvy povedia.

Aké zaujímavé bojové strety sa odohrali na území Slovenska? Známe je napríklad oslobodzovanie Liptovského Mikuláša, ktoré trvalo vyše 60 dní.

Áno, front tam stál niekoľko týždňov. Zaujímavé boli aj boje pri dolnom Hrone, tie takisto trvali veľmi dlho. Bojovali tam veľmi pestro zložené armády. Našli by sme v nich Nemcov, národy Sovietskeho zväzu, Rumunov, boli tam Maďari, veľmi okrajovo participovala aj armáda slovenského štátu.

V radoch nemeckej armády však bolo aj veľa dobrovoľníkov z iných krajín. Slúžili tam sovietski prebehlíci, dokonca sa tam našlo aj pár Španielov. Vyšla o tom zaujímavá dvojdielna monografia Babylon armád. Boje medzi Hronom a Váhom. Národností, ktoré sa tam stretli, bolo desiatky. 

Mimochodom, tam Nemci dosiahli prakticky svoje posledné víťazstvo na východnom fronte, keď vo februári 1945 zlikvidovali sovietske predmostie na západnom brehu Hrona. Potom keď prišlo lepšie počasie, začala sa bratislavsko-brnianska operácia. Nemci boli veľmi rýchlo vytlačení od Hrona až na Moravu, bol to bleskový postup južným Slovenskom.

Možno taktiež spomenúť, že do bojov sa zapojila aj sovietska Dunajská flotila. Nebojovalo sa len na suchu a vo vzduchu, ale aj na vode.

Veľmi ťažké boje prebiehali aj o Dargovský priesmyk, ktorý je tak trochu v tieni Dukly. Zabúda sa aj na to, že južné Slovensko bolo vtedy ešte okupované Maďarskom, čiže na území dnešného Slovenska pôsobili na nemeckej strane aj maďarské ozbrojené sily. Ešte v apríli 1945 bojovali aj pri Petržalke.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako vyzerali prvé dni na oslobodenom území?

Záležalo na tom, aká armáda daným územím prešla, či tam bol Československý armádny zbor, Červená armáda alebo rumunské vojská. Každá bola trošku špecifická.

Ako to vyzeralo tam, kde územie oslobodili Čechoslováci?

Tam bol, pochopiteľne, prechod do novej situácie najrýchlejší, najbezbolestnejší, ak to tak môžem povedať. Civilní obyvatelia sa s vojakmi dorozumeli, armáda sa správala ako na území vlastného štátu a ľudia nemuseli očakávať násilnosti alebo lúpeže.

Čo tam, kde bola Červená armáda?

Sovietski vojaci, to bola iná vec. Velenie im síce povedalo, že vstupujú na územie spojeneckej krajiny, no nie vždy to bolo dodržiavané.

Veľmi záviselo od konkrétneho veliteľa, ako si dokázal udržať disciplínu medzi vojakmi – či bol nedbanlivý alebo disciplínu vyžadoval –, pretože pomerne dosť často dochádzalo k prípadom rabovania, násilnostiam voči ženám a podobne. Kapitola sama osebe bolo odvliekanie do gulagov, o čom sa ešte zmienim.

Ako to vyzeralo na území oslobodenom Rumunmi?

Pamätníci sa zhodujú, že rumunská armáda bola strašne zúbožená. Mala veľmi zlé zásobovanie, vojaci boli otrhaní, vyhladovaní.

Dopúšťali sa krádeží, ale naozaj drobných – kradli sliepky, vajcia alebo zemiaky. Robili to vyslovene z hladu, nie preto, že by chceli uškodiť miestnym alebo by vo veľkom rabovali. Ľudia sa väčšinou nad nimi zľutovali a dobrovoľne im dačo dali.

O nejakých vážnych atrocitách zo strany Rumunov som nepočul. Nevylučujem, že k nim došlo, ale museli to byť zanedbateľné prípady.

Pomohli by Churchill a de Gaulle?Porážka sa nezačína na bojovom poli, ale v našom vnútri

Adam Gazdiev

Sú násilnosti zo strany vojakov Červenej armády zmapované? 

Práveže nie. Ako viete, Sovietsky zväz bol spojeneckou mocnosťou, naším veľkým ochrancom. Nesmel sa kritizovať, Stalin bol pomaly vnímaný ako poloboh.

Už v roku 1945 sa po Stalinovi začali pomenúvať ulice a stavať mu pomníky, neprišlo to až po roku 1948. Už vtedy bolo cítiť, že Československo je pevne v sovietskej sfére vplyvu.

Takže ani zločiny páchané sovietskymi vojakmi sa nevyšetrovali?

Pokiaľ k tomu sovietske orgány pristúpili, vyšetrovali sa. Väčšinou sa to dialo na úrovni konkrétnej jednotky. Pokiaľ veliteľ disciplínu naozaj vyžadoval, trestal ich osobne. Vinníkov často zastrelil. Je doložených veľa prípadov, že vojakov, ktorí rabovali alebo sa dopustili násilností voči ženám, popravili priamo ich velitelia.

Ako som už hovoril, bolo zakázané kritizovať Sovietsky zväz. Napríklad maršal Rodion Malinovskij mal niekoľko týždňov veliteľstvo v Modre. Obyvateľstvo odtiaľ vysťahovali a usídlil sa tam jeho štáb. Keď sa ľudia vrátili domov, bolo im povedané, že nesmú hovoriť o tom, čo tam našli.

Bolo úplne bežné, že vojaci vybúrali stenu domu, aby budovu nemuseli obchádzať cez hlavný vchod. Domácnosti často vykradli, z obytných priestorov urobili latríny a podobne. O tom všetkom sa muselo mlčať.

Takže to nie sú ojedinelé anekdoty, ale trend?

Nebola to rarita. Najznámejšie príbehy sú asi o tom, ako sovietski vojaci kradli hodinky, bicykle či nejaké zariadenie z domácností. Pretože vojaci, ktorí často boli z chudobných oblastí, zažívali obrovský šok. Ľudia pre nich boli buržuji už len vtedy, keď sa zakrývali perinami.

Troška odbočím – keď Červená armáda vstúpila do nemeckých miest a dedín a vojaci videli zariadenie domácností, krútili hlavami a hovorili si, na kieho frasa sa tí Nemci k nám trepali, veď tu majú všetko.

Nepovedal by som, že na Slovensku to bolo rovnaké ako v Nemecku, ale životná úroveň bola neporovnateľná so Sovietskym zväzom.

Ešte by som dodal, že obrovským problémom boli rekvirácie, keď sovietske vojská vyrabovali sklady či odvliekali dobytok, prasce – čo sa dalo. Chovy boli strašne zdecimované, dlho potom nebolo dostať mäso.

Naozaj sa často správali ako na dobytom území, prichádzalo na to veľa sťažností, ale československá vláda, ako som už povedal, to neriešila. Sovietsky zväz bol nekritizovateľný, nesmelo sa o tom ani písať v novinách.

Každému triezvo zmýšľajúcemu človeku muselo byť jasné, že keď Sovietsky zväz toto územie obsadí, tak sa tu bude snažiť vybudovať režim, ktorý mu bude úplne vyhovovať.

Aké ďalšie prejavy podriadenosti Československa voči Sovietskemu zväzu sa dajú už v období konca vojny vidieť?

Keď bola na začiatku apríla 1945 v Košiciach ustanovená vláda pod vedením Zdeňka Fierlingera, Sovietsky zväz mal pri nej zmocnenca, ale nedovolil, aby tam boli vyslanci z Veľkej Británie alebo zo Spojených štátov. Už vtedy bolo jasne vidieť, že oslobodenie Československa nie je na sto percent len oslobodením, ale prichádza nová, nepovedal by som ešte totalita, skôr závislosť. Že už nemôžeme rozhodovať o všetkom, ako by sme chceli, už sme naozaj sovietskym satelitom.

Existovala síce zmluva o spojenectve medzi Československom a ZSSR z roku 1943, v ktorej sa Sovietsky zväz zaviazal, že nebude zasahovať do našich vnútorných záležitostí, ale vôbec sa to nerešpektovalo.

Kde vidíte korene toho, že sa Československo vložilo do rúk Sovietskeho zväzu?

Treba ich hľadať predovšetkým v politike vtedajšieho exilového prezidenta Edvarda Beneša. Mal veľkú traumu z Mníchova v roku 1938, že tradiční spojenci, Veľká Británia a Francúzsko, nás nechali napospas Nemcom. Bral to tak, že už nie sú dôveryhodní spojenci a musíme si hľadať nejakého nového. Jediný, kto prichádzal do úvahy, bol Sovietsky zväz, pretože už od rokov 1942 – 1943 bolo jasné, že do Československa ako prvá príde Červená armáda.

Druhá vec bola, že Beneš videl, čo sa stalo v Poľsku – potom ako boli odhalené masové hroby v Katyni, sovietska vláda prerušila styky s poľskou exilovou vládou v Londýne a urobila si vlastnú, takzvaný Lublinský výbor. Beneš sa strašne bál, že ak by sa voči ZSSR nesprával dostatočne ústretovo, Sovieti by nemali problém urobiť si nejakú svoju československú vládu, Gottwalda by vymenovali za jej predsedu, dali by tam komunistov a nejaké nastrčené figúrky a Beneša by úplne odstavili. Predpokladal, že keď bude voči Sovietskemu zväzu viesť ústretovú politiku, budú ho brať ako rovnocenného spojenca a nezopakuje sa poľský scenár.

Myslel si tiež, že keď Stalinovi bude vychádzať v ústrety, zabráni tomu, aby bol u nás nastolený komunistický režim – že keď bude otvorene spolupracovať, tak tomu predíde. Jeho strašnou naivitou a obrovskou chybou bolo, že sa tak spoliehal na slovo, ktoré mu dali Stalin a Gottwald.

Až na úplnom sklonku svojho života nariekal, ako ho všetci podviedli. Pritom mohol byť veľmi dobre varovaný, že komunisti s ním nebudú hrať čistú hru.

Čo ho mohlo varovať?

V rokoch 1939 až 1941, keď Sovietsky zväz mal zmluvu o neútočení s Nemeckom, Gottwaldova komunistická centrála sídliaca v Moskve vysielala komunistom do protektorátu pokyny – nenechajte sa zlákať šovinistickou nenávisťou voči nemeckým pracujúcim. Rešpektujte nezávislosť slovenského štátu. Vojnu rozpútali Veľká Británia a Francúzsko. Odhaľujte intrigy Beneša, ktorý je sluhom západných imperialistov. 

Beneš mohol vidieť, že komunisti sa riadia tým, čo povedia z Moskvy, a že ten, kto je dnes kamarát, zajtra môže byť nepriateľ a naopak. Každému triezvo zmýšľajúcemu človeku pritom muselo byť od začiatku jasné, že keď Sovietsky zväz toto územie obsadí, tak sa tu bude snažiť vybudovať režim, ktorý mu bude úplne vyhovovať.

Demokracia, ktorá tu bola nastolená po roku 1945, nebola už prvorepublikového typu. Už to bola obmedzená alebo riadená demokracia, systém Národného frontu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Všimli ste si českú iniciatívu z posledných dní, v ktorej niekoľkí historici, novinári a bývalí politici chcú, aby k pražskej soche Edvarda Beneša umiestnili pamätnú tabuľu pripomínajúcu, že nesie zodpovednosť za nástup komunistov?

Nie, ale počul som zase iné. Že Beneš sa zaslúžil nie o jeden štát, Československo, ale o dva – o Nemecko kapituláciou po Mníchove a o Sovietsky zväz, keď nechal ČSR napospas komunistom.

Dá sa hodiť len na Beneša, že sa Československo dostalo do sovietskej sféry vplyvu?

O tom rozhodlo to, že sem prišla Červená armáda. Beneš s tým nemohol urobiť nič.

Ani s tým, že do Prahy napokon ako prvá vstúpila Červená armáda, aj keď tam Američania mohli byť skôr? 

Nič by sa nezmenilo. Americká armáda by odtiaľ aj tak musela po pár dňoch odísť, pretože to bolo v sovietskej zóne. Na povojnovom vývoji by sa možno zmenilo len to, že v parlamentných voľbách v štyridsiatom šiestom by nekomunistické strany dostali o pár percent viac. Ináč tam zásadný rozdiel nevidím.

Ako môže armáda, ktorá je fakticky zložená z otrokov, niekomu priniesť slobodu?

Kde veľmoci rozhodli o tom, že Československo bude v sovietskej sfére? Na rokovaní v Jalte?

Nezáležalo na žiadnych konferenciách. Nás jednoducho obsadila Červená armáda, tým sme sa automaticky dostali do sovietskej sféry vplyvu. Konferencie – to je len taký mýtus.

V Jalte sa o Československu vôbec nehovorilo. Bola jasná záležitosť, že patríme pod Sovietsky zväz. Tam sa hovorilo hlavne o Poľsku aj o Juhoslávii, ale Československo, to bola pre Západ vybavená záležitosť. Oni s nami vtedy už vôbec nepočítali.

Navyše videli, ako sa Beneš líška Stalinovi. Zmluvu so Sovietskym zväzom išiel v roku 1943 do Moskvy podpísať so súhlasom Londýna. Briti proti tomu nemali nič, pretože pre nich už bolo Československo naozaj passé. Vedeli, že svoj vplyv tu už nepresadia, lebo sem príde Červená armáda. Hotovo.

Bol príchod Červenej armády na naše územie v roku 1945 oslobodením alebo to bolo len zabratie novej sféry vplyvu?

Nedá sa to povedať takto jednoznačne. Oslobodenie to bolo v tom zmysle, že odtiaľto vyhnali Nemcov, padol ľudácky režim, a tak sa obnovila československá štátna moc.

Komunistický režim bol ohavný, likvidoval celé skupiny obyvateľstva, ničil ľuďom životy, zatváral ich, posielal do uránových baní, mnohých dal popraviť, ďalších donútil emigrovať. Ale keby vojnu vyhrali Nemci, došlo by k zániku slovenského a českého národa. V tom zmysle to ako oslobodenie musíme brať.

Bolo porazené nacistické Nemecko, a teda zmarené Hitlerove plány na germanizáciu stredoeurópskeho priestoru a poslanie ľudí, ktorí by nevyhovovali rasovým kritériám, do pracovných táborov alebo rovno ich likvidácia. Takáto masová genocída u nás po nastolení komunistického režimu nehrozila. Bol hnusný, ale nemal genocídne zámery ako nacistický režim.

V tomto zmysle to ako oslobodenie chápem. Navyše obyčajní vojaci, ktorí tu bojovali, nemohli za to, čo sa rozhodovalo na najvyšších miestach. Radový sovietsky vojak bojoval proti Nemcom, vytláčal ich zo svojej vlasti. Často aj dúfal, že odmenou za obete, ktoré priniesol, budú uvoľnené pomery v Sovietskom zväze, že sa dočká lepších čias a nie že sa potom opäť utiahnu skrutky.

Ale to sa napokon stalo, však?

Vojnové obdobie bolo v Sovietskom zväze, paradoxne, to najslobodnejšie. Režim nemohol tak kontrolovať ľudí, bola umožnená väčšia iniciatíva na nižších úrovniach riadenia, pretože bolo treba promptne rozhodovať.

V Sovietskom zväze sa uvoľnila aj kontrola nad cirkvami, pretože Stalin si uvedomil, že burcovanie do boja za svätú Rus dokáže vojakov motivovať oveľa viac ako burcovanie do boja za komunistickú stranu a Lenina.

Takže vojnové roky boli v Sovietskom zväze najslobodnejšie. Vojaci dúfali, že to bude pokračovať ďalej a že sa režim troška liberalizuje. No ale nestalo sa, prišla nová vlna represálií.

Hovorili ste, že v roku 1945 sme zažili oslobodenie. Robert Fico to však často posúva ešte ďalej a opakuje, že „sloboda prišla z východu“. Má pravdu?

To je podľa mňa vyslovene absurdné. Ako môže armáda, ktorá je fakticky zložená z otrokov, niekomu priniesť slobodu? Aké mali slobody sovietski občania v Červenej armáde, ktorí nemohli rozhodovať sami o svojom živote, nemohli si vybrať vo voľbách? Tí, ktorí boli z dediny – a to bola väčšina –, ktorí pracovali v kolchozoch, sa nemohli nikam ani slobodne presťahovať. To bolo nevoľníctvo.

Sloboda prišla jedine v tom ponímaní, že vyhnali Nemcov, ale sloboda v tom zmysle slova, že by sme si mohli riadiť svoje veci tak, ako sami uznáme za vhodné, to určite nebola. Už sme boli v sovietskej sfére vplyvu, mohli sme robiť len takú politiku, aká vyhovovala Sovietskemu zväzu, a nie aká by vyhovovala nám.

Veľmi rýchlo sa to prejavilo – najmarkantnejšie vtedy, keď bolo Československo prinútené neprijať Marshallov plán. Toto je nejaká sloboda?

Takže najneskôr v roku 1945 už bol jasne nastolený smer k februáru 1948, keď komunisti naplno prevzali moc v Československu? Bol štyridsiaty ôsmy len dovŕšením procesu, nie radikálnym zlomom?

Na jednej strane je to pravda, no na druhej by vám niekto mohol oponovať, že sa tým sníma zodpovednosť z nekomunistických politikov, ktorí tomu nevedeli zabrániť a mali veľký podiel viny na tom, že to tak dopadlo.

Ja na to mám trochu iný názor. Prvá vec je, že komunisti boli rozhodnutí prevziať moc. Prechodné obdobie od roku 1945 využili na to, aby sa pevne etablovali v mocenských štruktúrach, ovládli políciu, dostali svojich ľudí do armády, kontrolovali tlač, dokázali kontrolovať hospodárstvo. Chceli prevrat, chceli pevne uchopiť moc, aj Sovietsky zväz chcel, aby toto územie zostalo pevne v jeho rukách.

To by sme sa dostávali k tomu, ako by to v roku 1948 dopadlo, pokiaľ by boli nekomunistickí politici schopnejší a dokázali prevratu zabrániť. Stalin by však nebol dopustil, aby sa Československo vymanilo z jeho sféry vplyvu.

Prečo?

Podľa mňa by nebol dopustil ani to, čo bolo vo Fínsku – že síce bolo súčasťou sovietskej sféry vplyvu, ale svoje záležitosti si mohlo riadiť samo. To bolo možné len preto, že nemalo až takú zaujímavú geografickú polohu, neboli tam žiadne dôležité suroviny, hospodársky potenciál územia je veľmi nízky.

To však neplatilo o Československu, ktoré malo veľmi dôležitú strategickú polohu. Navyše je veľmi dôležité si uvedomiť, že v Československu, presnejšie povedané, v západných Čechách, plus ešte v bývalej NDR bolo to, čo nikde inde v sovietskom bloku vtedy nebolo a čo Sovietsky zväz strašne potreboval. Viete, čo to bolo?

Urán?

Presne tak. Sovietsky zväz ho potreboval na to, aby vyvinul vlastné atómové zbrane, a už len z tohto dôvodu musel mať Československo pevne v rukách.

Dohoda o ťažbe rádioaktívnych surovín bola podpísaná krátko po vojne v novembri 1945. Produkcia uránových baní, ktoré boli okolo Jáchymova a Příbramu, bola exportovaná do Sovietskeho zväzu. Už vtedy bolo vidno, že Sovietsky zväz nedopustí, aby tu bola garnitúra, ktorá by mu to mohla prekaziť.

Preto si myslím, že finlandizácia Československa nebola možná. Stalin tu skrátka potreboval mať režim, ktorý by mu bol pevne oddaný. Niektorí kolegovia so mnou nemusia súhlasiť, ale môj názor je takýto.

Pre českých politikov bol navyše slovenský separatizmus oveľa väčší strašiak ako komunisti. Desili sa ho až do roku 1947.

Nekomunistickí politici teda podľa vás nemali šancu, ani keby boli schopnejší? 

Nie že by tí komunisti boli nejakí lúmeni, ale nad nekomunistickými politikmi mali obrovskú prevahu. V prvom rade v tom, že boli ochotní zájsť do krajnosti a že zákony boli pre nich trhací kalendár, zatiaľ čo opozícia od nich očakávala, že budú dodržiavať zákony a riadiť sa ústavou.

Ani samotní komunisti si však spočiatku neverili, že to dokážu, a do poslednej chvíle nevedeli, že sa im to podarí. Gottwald žiadal Stalina, aby jeho vojská zasiahli – keď už nie priamou intervenciou, tak aspoň nech sú nejaké manévre sovietskych vojsk na československých hraniciach s východným Nemeckom alebo s Rakúskom, aby zastrašili tunajšiu opozíciu.

K tomuto nakoniec nedošlo. Stalin mal prehľad o situácii a vedel, že československí komunisti to dokážu prevziať vlastnými silami. Myslím si však, že keby to bolo nutné, došlo by aj k ozbrojenej intervencii a západné mocnosti by proti tomu nič nespravili. Stalin si nemohol dovoliť, aby mu Československo vykĺzlo z rúk, a dobre vedel, že západné mocnosti kvôli nám do tretej svetovej vojny nepôjdu.

Akú rolu hrali komunisti a nekomunistickí politici pri príprave a prijímaní Košického vládneho programu na jar 1945? 

Komunisti tam hrali prím. Oni to vlastne vymysleli.

Pre českých politikov bol navyše slovenský separatizmus oveľa väčší strašiak ako komunisti. Desili sa ho až do roku 1947. Neexistujúci problém, z ktorého mali najväčšiu hrôzu, bol, že sa tu zopakuje trend z rokov 1938 – 1939.

A čo sa týka československých strán vo všeobecnosti, systém z Košického vládneho programu im celkom vyhovoval. Povoľoval len niekoľko strán – Komunistická strana Československa, od nej sa „odtrhla“ Komunistická strana Slovenska, v Česku to boli ešte národní socialisti, ľudovci, sociálni demokrati, na Slovensku Demokratická strana, Strana slobody a Strana práce. Ten systém im vyhovoval – neboli obnovené najväčšie predvojnové strany, agrárnici a ľudáci, preto dúfali, že budú mať vďaka tomu oveľa väčší podiel na moci, ako mali pred rokom 1938.

Neexistovala reálna opozícia, všetky strany sa podieľali na vláde. Mysleli si, že komunistov nejako prechytráčia. Nakoniec sa to ukázalo ako obrovský omyl.

Komunisti samotní infiltrovali do týchto strán veľa svojich „krtkov“ alebo priaznivcov, ktorí ich mali rozvracať zvnútra, pripravovali rôzne aféry a provokácie, aby ich čo najviac skompromitovali. Napríklad predseda prvej povojnovej vlády Zdeněk Fierlinger bol oficiálne sociálny demokrat, no v skutočnosti kryptokomunista. Ministrom národnej obrany bol Ludvík Svoboda, oficiálne nestraník, ale aj kryptokomunista. Komunisti už vtedy mali obrovskú prevahu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vráťme sa opäť na Slovensko v prvých dňoch po prechode frontu v roku 1945. Ako vnímalo obyvateľstvo novú situáciu, koniec slovenského štátu a návrat Československa?

Už keď 14. marca 1939 vznikol slovenský štát, nestretol sa so všeobecným prijatím.

Dá sa povedať, že tu existovali tri skupiny obyvateľstva. Prvej vyhovovalo, že vznikol slovenský štát – bez ohľadu na to, aký má charakter. To boli hlavne oddaní ľudáci. Treba však povedať, že aj medzi samotnými členmi HSĽS boli takí, ktorým sa to nepáčilo a odmietali politiku Tisovho a Tukovho vedenia.

Potom tu bolo skupina obyvateľstva, ktorá prijala vznik slovenského štátu, ale nepáčilo sa jej jeho zriadenie, odmietali totalitnú moc. A ďalej tu boli tí, ktorí si želali obnovu Československa.

Žiaľ, neexistovali relevantné výskumy verejnej mienky, aby sme vedeli povedať, ktorá skupina mala najväčšie slovo. Absolvoval som rozhovory s pamätníkmi, hlavne účastníkmi SNP. Môžem povedať, že medzi nimi mali najväčšie zastúpenie takí, ktorí chceli, aby slovenský štát pokračoval ďalej, ale bez ľudáckeho režimu – jednoducho aby tu bol normálny demokratický štát. Trúfam si povedať, že táto skupina bola na Slovensku najpočetnejšia.

Aký bol teda medzi ľuďmi proces prijatia novej reality v roku 1945?

Jednoducho sa s tým zmierili, nič iné im nezostávalo. Rovnako ako v roku 1918 – rovnako bolo pre väčšinu ľudí šokom, že Rakúsko-Uhorsko zo dňa na deň zmizlo a zrazu je tu nejaký nový štát, veľmi rýchlo sa však s novými pomermi zžili.

Ľudia v roku 1945 už vopred vedeli, že slovenský štát zanikne. To nebolo žiadne tajomstvo, mohli sa to dozvedieť z rozhlasového vysielania z Moskvy, z Londýna. Aj keď vypuklo Povstanie, oficiálne bola na povstaleckom území obnovená Československá republika. Každý, kto normálne rozmýšľal, vedel, že slovenský štát nemôže ďalej existovať, takže to brali ako fakt. Nemuselo sa im to síce páčiť, ale nemohli s tým nič robiť.

Ako to vnímal katolícky klérus, ktorý hral počas slovenského štátu významnú rolu v štáte aj v spoločnosti? 

Nikdy potom už nemal také silné postavenie ako počas trvania Slovenského štátu. Vplyv cirkvi sa zvýšil – nehovorím na politiku, ale hlavne na vzdelávanie, kultúru či prostredníctvom tlače. Toto bolo zrazu preč.

Už za SNP vydala Slovenská národná rada na povstaleckom území nariadenie o poštátnení celého školstva, ktoré potom prešlo do nových zákonov. Pochopiteľne, že klérus sa na to nepozeral s nadšením, ale zariadil sa pragmaticky. Mnohí si uvedomovali, že ľudácky režim urobil Katolíckej cirkvi medvediu službu.

V akom zmysle?

Poznali vyhlásenia Svätej stolice, ktoré odsudzovali antisemitskú ľudácku politiku a podobne. Videli, že to, čo robí Jozef Tiso, nie je v záujme cirkvi. Mnohí z toho boli rozčarovaní. Dokonca viem aj o kňazoch, ktorí aj keď boli ľudáci, schovávali cez vojnu utečencov, pomáhali partizánom a podobne.

OslobodenieNa čo Robert Fico a rusofili pri tomto výročí pravidelne zabúdajú

Jozef Majchrák

Kedy sa oslobodené oblasti dostali spod vojenskej správy? 

Medzištátnymi dohodami bolo určené, že len čo nebezpečenstvo pominie a oblasť sa dostane mimo frontovej zóny, automaticky preberú vládu československé civilné orgány. Boli sme spojenecký štát, tu Sovieti nemohli robiť to, čo robili v Maďarsku, ktoré bolo vyslovene okupovaným územím. U nás to bolo predsa len trochu voľnejšie.

Až na odvliekanie do gulagov.

Máte na mysli zavliekanie československých občanov do Sovietskeho zväzu jednotkami Smerš? 

Presne tak. Robila to vojenská kontrarozviedka Smerš a boli tu aj jednotky NKVD, ľudového komisariátu vnútra. To bolo vyslovene nezákonné, pretože sovietske orgány nemali žiadne právo zatýkať a odvliekať československých občanov.

Koľko ľudí to postihlo?

Dodnes to nie je presne vyčíslené, ale osobne to odhadujem na zhruba desaťtisíc ľudí z územia Slovenska. Mali sme tu ešte asi tisíc príslušníkov 1. technickej divízie, ktorých takisto odvliekli do pracovných táborov. Tí boli zajatí na území Maďarska a Rakúska a potom deportovaní na východ.

Na základe akých kritérií si Sovieti vytypovali, koho odvlečú?

Kritériá boli rôzne. Jednak tu boli vytypovaní ľudia, ktorých treba zobrať, lebo mohli robiť problémy pri nastoľovaní komunistického režimu. Predovšetkým išlo o rôznych úradníkov, štátnych zamestnancov, napríklad aj poštárov alebo železničiarov. Stačilo, že ste mali na sebe uniformu, a zobrali vás.

Potom živnostníkov, bohatších gazdov, skrátka ľudí, ktorí nemali záujem na tom, aby tu bol komunistický režim. Ďalej sem patrila inteligencia, často aj bývalí vojaci, členovia Hlinkovej gardy a podobne. Exponentov ľudáckeho režimu však bolo málo, pretože tí najvýznamnejší ušli ešte pred príchodom frontu.

Ľudia boli často vytypovaní aj na základe udania. Potom tu boli takí, ktorých zobrali len z toho dôvodu, že Sovieti potrebovali pracovné sily. Tých bolo podľa mňa najviac.

Sovietske jednotky prišli do nejakej dediny a napríklad povedali, že potrebujú 200 alebo 300 ľudí na odpratávanie trosiek či snehu. S tým, že o dva-tri dni sa vrátia domov. Odvliekli ich však do Sovietskeho zväzu ako otrockú pracovnú silu. Po skončení vojny mali obrovské straty, nedostatok pracovných síl, tak si pomáhali týmto spôsobom.

Odvliekali aj takých, ktorých považovali za špiónov. Stačilo, že ste ovládali cudziu reč, a boli ste podozriví.

Rovnako ako v Sovietskom zväze, aj v dnešnom Rusku platí, že diplomacia je len iný názov pre špionáž a história zas iné meno pre oficiálnu propagandu.

Pokiaľ viem, najmä na území Česka sa sovietske jednotky cielene zameriavali aj na príslušníkov ruskej nekomunistickej emigrácie.

Áno. Najznámejší je prípad generála Sergeja Vojcechovského, ktorého odvliekli, a zo strany československých orgánov neboli podniknuté žiadne kroky, aby ho dostali naspäť. Hoci bol československým občanom, nikto proti tomu nič neurobil. To je ďalší dôkaz toho, že už sme boli pevne v Stalinových pazúroch.

Predpokladám, že podobné veci Sovieti robili aj na iných oslobodených územiach.

Zo Slovenska odvliekli desaťtisíc ľudí, ale zoberte si, že len zo samotnej Budapešti ich odvliekli minimálne stotisíc a z celého Maďarska – vrátane vojnových zajatcov – vyše pol milióna. Aj na tom bolo vidieť, že s Československom sa zaobchádzalo predsa len trocha lepšie.

Koľko zo zavlečených ľudí sa vrátilo naspäť na Slovensko?

Boli zmapované prípady viac než sedemtisíc ľudí, z ktorých asi desať percent neprežilo. Potom tu máme sivú zónu tých, o ktorých sa poriadne nevie. Zrejme sa nikdy nevrátili. Sú to však len dohady, pretože presné číslo stále nepoznáme.

Odvlečení ľudia sa nevrátili naraz. Takých, o ktorých nemali záujem, ktorí boli chorí alebo invalidi, pustili už po pár mesiacoch. Po dvoch rokoch sa vrátili vojaci z 1. technickej divízie, niektorí sa domov dostali po troch rokoch, niektorí až po ôsmich.

Ani potom to pre nich nebolo ľahké, pretože boli stále považovaní za podvratné živly. Nedočkali sa žiadnej rehabilitácie, nemohli nastúpiť do zamestnania, do akého by chceli, nemohli pokračovať v štúdiu. Mnohých prenasledovala ŠtB.

Tí, ktorí prežili, sa dočkali satisfakcie až po roku 1989. Aj sovietske orgány im vtedy vystavovali rehabilitačné oprávnenia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Počuli ste prejav Roberta Fica v Michalovciach?

Nie.

Tvrdil, že Winston Churchill v roku 1946 hovoril o tom, že treba postaviť železnú oponu. Čo na to ako historik vravíte?

Churchill nikdy nič také nepovedal, len konštatoval, že železná opona už existuje – a nie že by ju chcel stavať.

Fico taktiež viackrát rámcoval druhú svetovú vojnu rokmi 1941 až 1945. 

Sovietsky zväz ani dnešné Rusko neoslavuje koniec druhej svetovej vojny, ale Veľkej vlasteneckej vojny. Dokonca na to majú paragraf, že je trestné porovnávať boľševický režim s nacistickým. Obdobie rokov 1939 – 1941 sa prechádza mlčaním.

Čo hovoríte na to, ako súčasný ruský režim pracuje s históriou?

Nielen ten súčasný – každý ruský režim s ňou takto pracoval. História je tam súčasťou propagandy. Rovnako ako v Sovietskom zväze, aj v dnešnom Rusku platí, že diplomacia je len iný názov pre špionáž a história zas iné meno pre oficiálnu propagandu.

Všetci kriticky rozmýšľajúci historici, ktorí boli v Rusku, sú umlčaní alebo emigrovali. Napríklad v Brne pôsobí ruský historik profesor Andrej Zubov. V zahraničí žije aj Mark Solonin, ktorý musel z Ruska emigrovať už v roku 2016, pretože bol pre režim neprijateľný pre to, ako písal o druhej svetovej vojne. Podotýkam – o druhej svetovej vojne, nie o Veľkej vlasteneckej vojne.

Po Ficovom prejave v MichalovciachKto sú dnešní revizionisti. Alebo o červenej propagande, ktorá akosi zhnedla

Martin Hanus