Britský diplomat v ČSSR ŠtB mi vlastne viedla osobný denník. Boli posadnutí snahou dokázať, že som špión

„Medzi rokmi 1984 a 1988, keď som pôsobil v Prahe, došlo k pomerne veľkým zmenám. Štruktúra ani ľudia, ktorí riadili krajinu, sa nezmenili. Ale postoj spoločnosti sa posunul,“ spomína si na svoju skúsenosť z Československa bývalý britský diplomat Denis Keefe. „V roku 1988 bolo jasné, že komunizmus sa jednoducho dostal do slepej uličky, bol v koncoch. Nemal už ako poskytnúť to, čo spoločnosť chcela.“

Denis Keefe bol v osemdesiatych rokoch tlačový atašé britského veľvyslanectva v Československu. Jeho úlohou bolo nadviazať styk s disidentmi. Po vlne komunistických represálií voči odporcom režimu v sedemdesiatych rokoch totiž kontakty západných ambasád s disentom takmer ustali.

Navštevoval aj procesy s ľuďmi, ktorí boli komunistickej vrchnosti nepohodlní. Zažil aj atmosféru nespravodlivého pojednávania s Tomášom Koncom, Alojzom Gabajom a Branislavom Borovským, ktorých súdili za to, že do Československa pašovali náboženskú literatúru z Poľska.

„Bol som ohromený ich odvahou. Čelili procesu, v ktorom nemali žiadnu možnosť odporu alebo úniku,“ spomína na proces Denis Keefe. „Urobili niečo, v čo verili, ale aj niečo, čo bolo úplne normálne a v súlade s Helsinskými dohodami, ktoré pár rokov predtým podpísalo aj Československo. Bolo jasné, že v skutočnosti šlo o potlačenie náboženskej slobody.“

Denis Keefe prišiel do Bratislavy na uvedenie knihy Traja na hranici, ktorú o prípade troch mladých katolíkov napísal biskup Jozef Haľko. Rozprávali sme sa spolu aj o tom, ako sa mu darilo nadväzovať kontakty s disidentmi pod dohľadom tajnej polície, o jeho reflexii pútí na Velehrade a v Levoči v osemdesiatych rokoch či o tom, aké je preňho študovať spisy, ktoré naňho viedla ŠtB.

Do Prahy vás vyslali v roku 1984. Mohli ste si vybrať, kam pôjdete, alebo rozhodlo ministerstvo?

Bola to moja prvá misia a rozhodlo o nej ministerstvo. Pôvodne mi povedali, že to bude v Poľsku, ale potom mi oznámili, že sa mám učiť česky, a pochopil som, že ma vyšlú do Prahy.

Mal som šesť mesiacov na štúdium češtiny. Chcel som vopred získať nejaké skúsenosti v Československu, ale nebolo to možné. Prišiel som teda s dobrými teoretickými znalosťami češtiny, ale bez veľkých skúseností s jej skutočným používaním.

Ako na vás po príchode pôsobilo Československo?

Bolo to exotické, o krajine som veľa nevedel. Bola za železnou oponou a je ťažké si predstaviť, aké komplikované bolo vtedy komunikovať, neboli žiadne mobily. Navyše sme z bezpečnostných dôvodov nepoužívali telefóny.

Úprimne povedané, pre naše rodiny doma to bolo, ako keby nás boli vyslali na odvrátenú stranu Mesiaca. Keď sme odišli z Anglicka, moja manželka čakala dieťa. Môžete si predstaviť, aké bolo pre našich rodičov, keď sme odišli do krajiny, s ktorou bolo ťažké komunikovať.

Vždy to bola otázka dôvery. Ľudia, s ktorými sme hovorili, nemali záujem o politických turistov, ktorí sa len doma chceli pochváliť tým, že sa stretli s Chartou 77.

Ako ste vnímali vtedajšiu československú spoločnosť a vzhľad našich miest?

V osemdesiatych rokoch všetko pôsobilo tlmene. Farby boli nevýrazné. Ľudia sa na verejnosti neprejavovali.

Rýchlo sme pochopili, že to bolo v dôsledku politickej atmosféry, nikto nechcel na seba upozorňovať. Každý chcel len žiť svoj bežný život.

Aj tak ste dokázali nadviazať kontakty s československými disidentmi. Ako ste na to šli?

Začiatkom roka 1985 som dostal úlohu rozvíjať vzťahy s disentom, vytvoriť sieť kontaktov. To bolo veľké prekvapenie mojej misie. Bol som vyslaný ako tlačový atašé a v tom čase, v roku 1984, britská ambasáda rozsiahle kontakty ani s Chartou 77, ani s inými disidentmi nemala.

Politická atmosféra vo svete sa však menila. Zmena politiky aj v Československu prichádzala čiastočne ako reakcia na glasnosť a perestrojku v Rusku.

S kanadským kolegom, ktorý dostal podobné inštrukcie, sme identifikovali Václava Bendu ako prvú osobu, ktorú sme oslovili.

Vyhľadali sme ho v telefónnom zozname, išli sme na jeho adresu a nechali moju vizitku s odkazom na zadnej strane, že by sme sa radi porozprávali. Podarilo sa nám dohodnúť stretnutie, prvé bolo 27. februára 1985.

Bolo to úspešné, mali sme veľmi dobrú diskusiu. Krátko nato som dostal informácie, že v Bratislave sa bude konať proces s Alojzom Gabajom, Tomášom Koncom a Branislavom Borovským.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako ste sa dostali k tejto informácii?

Už si nepamätám, možno mi niekto nechal poznámku. Správa pôvodne hovorila, že proces bude piateho marca, napokon bol odložený na devätnásteho.

Ten deň som do Bratislavy prišiel s dvoma kolegami – z americkej a myslím, že opäť z kanadskej ambasády.

Pre mňa to bol profesionálne aj osobne veľmi dôležitý moment. Profesionálne, pretože nám to dalo príležitosť robiť veci, ktoré sme ako diplomati v Československu robiť potrebovali.

Čo to bolo?

Prvotné bolo pochopiť situáciu a mať priamu znalosť pomerov v krajine. Druhé bolo prejaviť solidaritu s ľuďmi, ktorí boli jasne nespravodlivo stíhaní. A tretie bolo, že som to videl ako krok k rozvoju vzťahu s ľuďmi aktívnymi v disente.

Vždy to bola otázka dôvery. Ľudia, s ktorými sme hovorili, nemali záujem o politických turistov, ktorí sa len doma chceli pochváliť tým, že sa stretli s Chartou 77. Mali záujem o ľudí, ktorí boli pripravení prejaviť skutočný záujem a podporiť ich – napríklad účasťou na procesoch.

To viedlo ku kontaktom s inými ľuďmi a časom som bol schopný rozvíjať kontakty nielen s Chartou, s ľuďmi, ktorých by ste mohli nazvať politickými disidentmi, ale aj s cirkevnými kruhmi, environmentálnym hnutím a tak ďalej.

Pozrime sa na proces s troma mladými katolíkmi v Bratislave. Mali ste kontakty v Bratislave ešte pred procesom?

Nie, bolo to pre mňa nové. Americký kolega ma pred budovou súdu predstavil skupine mladých ľudí, ktorí podporovali svojich priateľov, a aj biskupovi Jánovi Korcovi.

Potom nás pustili do súdnej siene. Miestna polícia nebola na príchod diplomatov pripravená, takže nás jednoducho pustili dnu. Boli vlastne celkom slušní.

Teraz som v Bratislave hovoril s troma pánmi, ktorých vtedy súdili. Povedali mi, že niekto im nejako dokázal povedať, že v miestnosti sú prítomní diplomati.

Boli ste tam ako člen verejnosti? Neinformovali ste oficiálne miesta, že máte v úmysle ísť na proces?

Nepýtali sme si povolenie od úradov, nevideli sme na to dôvod.

Ak som chcel stretnúť zástupcov z továrne alebo nejakej organizácie, zvyčajne som musel ísť cez ministerstvo zahraničných vecí. Ale toto sme nepovažovali za oficiálne stretnutie.

Videli sme to ako niečo, čo sme jednoducho robili v rámci nášho poslania podľa Viedenskej konvencie, aby sme boli dobre informovaní o krajine.

Prezradili nás stopy v snehu

Jozef MajchrákMartin Hanus

Videl som niekoľko materiálov z dielne ŠtB o tomto súde, boli tam aj poznámky o vás. Tajná polícia vás napríklad podozrievala, že ste proces nahrávali.

Áno, pretože som mal tašku na kolenách. Mal som ju tam jednoducho preto, že sieň bola preplnená a nebolo miesto, kam ju položiť.

Nič som nenahrával. Ale odniesol som si niekoľko veľmi jasných dojmov.

Akých?

Prvým bolo, že celý proces bol v skutočnosti riadený prokurátorom. Sudca nad priebehom konania nemal kontrolu. Pre nás, ktorí sme boli zvyknutí na britský systém, kde je sudca autoritou procesu, to bolo veľmi odlišné.

Druhá vec bol spôsob, akým boli obvinenia formulované – ako technické ekonomické obvinenia. Pre obžalovaných bolo veľmi ťažké brániť sa alebo vysvetliť skutočnú povahu toho, čo robili.

Inak to bolo celkovo dosť tlmené podujatie, žiadne veľké vzrušenie. Skôr som vnímal depresívny pocit medzi prítomnou verejnosťou, že sme svedkami nespravodlivého procesu, ktorého výsledok bol určený vopred.

Aký bol váš dojem z trojice obvinených?

Bol som ohromený ich odvahou. Čelili procesu, v ktorom nemali žiadnu možnosť odporu alebo úniku.

Urobili niečo, v čo verili, ale aj niečo, čo bolo úplne normálne a v súlade s Helsinskými dohodami, ktoré pár rokov predtým podpísalo aj Československo. Bolo jasné, že v skutočnosti šlo o potlačenie náboženskej slobody. Nebol to ekonomický zločin.

Podnikli ste po procese nejaké kroky, aby ste im pomohli?

Okrem našej prítomnosti na súde sme nemohli podniknúť nič. Dúfam, že ju cítili ako podporu.

Počas nasledujúcich troch rokov som navštívil niekoľko ďalších procesov, pretože bolo jasné, že tak budem môcť napĺňať to, čo som sa snažil dosiahnuť. Každý proces bol iný, pochopil som vďaka nim systém a stav vecí v Československu.

Bola to aj forma podpory pre súdených. Správy, ktoré sme od rôznych ľudí dostávali, jasne naznačovali, že to oceňovali. Takisto mi to dalo príležitosti rozvíjať kontakty, stretávať nových ľudí.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako ste si vyberali, ktorý proces navštíviť?

Čiastočne to bola otázka praktickosti. Ľudia z Charty, z Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných nám povedali, že sa koná proces. Bol len malý počet diplomatov, mojich náprotivkov, ktorí mali potenciálny záujem. Takže sme diskutovali, kto je k dispozícii a môže ísť.

Snažili sme sa navštíviť čo najviac procesov. Pamätám si, že som bol na súde s Petrom Cibulkom či s Jazzovou sekciou. Na ďalšie si teraz nespomeniem.

Okrem návštev procesov ste rozvíjali kontakty s disidentmi. Ako ste si s nimi dohodovali stretnutia? Pravdepodobne ste vedeli, že vás sleduje tajná polícia.

Nebolo vždy ľahké dohodnúť sa na stretnutí. Nemohli sme použiť telefón, pretože by to bolo mohlo byť zaznamenané. Mal som obavy, aby som im nespôsobil problémy.

Keď ste niekoho poznali, išli ste do jeho bytu. Ak tam bol a mal čas na rozhovor, skvelé. Ak tam nebol alebo z nejakého dôvodu nemohol hovoriť, jednoducho ste prišli inokedy.

Organizoval som tiež podujatia v našom dome. Niekedy prišiel návštevník z Londýna alebo som premietal film, ktorý v Československu nebol dostupný.

Niekoľkým ľuďom som povedal, kedy akcia bude, a oni odovzdali správu ďalej. Nemuseli ste nutne vedieť vopred, kto presne príde, všetko bola otázka dôvery. Ľudia museli vedieť, že vám môžu dôverovať. Keď vám dôverovali, nielenže boli ochotní s vami hovoriť, ale mohli vás predstaviť svojim priateľom alebo spolupracovníkom.

Tajná polícia sa niekedy pokúsila zasiahnuť. Raz prišiel minister z Londýna a pozval som niekoľkých ľudí, aby sa s ním stretli na večeri. Tajní policajti navštívili byty zopár osôb, o ktorých si mysleli, že by mohli prísť, a povedali im, aby ostali doma.

Aj tu fungoval aspekt dôvery – ľudia, ktorých zablokovali, odovzdali správu priateľom, takže na podujatie prišli tí. Neboli to ľudia, ktorých som očakával, ale bol som rád, že ich vidím.

Spôsobovala tajná polícia problémy aj vám osobne?

Nie také, na ktoré by som sa mohol naozaj sťažovať, pretože som bol diplomat chránený Viedenskou konvenciou. Niekedy ma veľmi zjavne sledovali, pôsobilo to, že to má byť zastrašujúce. Raz ma fyzicky vytlačili zo súdnej siene.

Veľmi dobre som si však uvedomoval, že som v úplne inom postavení ako ľudia, s ktorými som pracoval. Oni podstupovali obrovské riziká. Mohli ich zatknúť alebo prinajmenšom ich mohli predvolať na výsluch.

To, čo som vtedy nechápal a dozvedel som sa to až pri študovaní tajných policajných spisov, bolo, že ŠtB preverovala všetkých ľudí, s ktorými som prišiel do nejakého kontaktu. Jednoducho som si neuvedomoval, že niekoho, kto stál vedľa mňa v hotelovom bare, potom sledovali a mohlo to preňho mať dôsledky.

Ak ma videli blízko niekoho na ulici alebo moje auto bolo zaparkované vedľa kohosi vozidla a tajní nevedeli, kto tá osoba je, zaznamenali ju ako takzvaný predpokladaný styk a potom túto osobu sledovali, kým nezistili jej totožnosť.

Keď ju identifikovali, mohli pokračovať v jej vyšetrovaní. A ak to bol niekto, kto pracoval pre nejaké štátne inštitúcie, vyšetrovanie mohlo byť dosť rozsiahle.

Keď Reagan spomenul slovenského študentaUplynulo 40 rokov od výnimočného prejavu amerického prezidenta

Jozef Haľko

O čom ste diskutovali na stretnutiach s disidentmi? Len o politickej situácii?

Položili ste rovnakú otázku, akú mi dala dcéra môjho veľkého priateľa z Prahy, ktorá mala vtedy okolo osem rokov. Povedala: „Pamätám si vás a svojho otca, ako sedíte a celé hodiny sa rozprávate. O čom ste hovorili?“

Odpoveď je – o všetkom. O najnovších správach, informáciách o procesoch, o pripravovanej undergroundovej udalosti, výstave, koncerte, prezentácii knihy, prednáške hosťujúceho akademika alebo o tom, kedy sa chystám premietať film.

Hovorili sme aj o politických a filozofických otázkach. V tých dňoch mal totiž každý čas hovoriť. Ak bol niekto prominentom v disidentskom svete, pravdepodobne ho vyhodili z pôvodnej práce a musel sa živiť ako kurič alebo nočný strážnik. Títo ľudia sa nezaoberali takmer ničím iným, len sa rozprávali a rozširovali samizdaty.

Samozrejme, časom sa mnohí z nich stali mojimi priateľmi, takže sme sa rozprávali aj o súkromných veciach. Stretávali sme sa na omši v Týnskom chráme alebo nás pozvali na večeru na svätého Mikuláša.

Moja manželka bola do týchto aktivít takisto veľmi zapojená. Stalo sa to súčasťou nášho bežného života. Žili sme s týmito ľuďmi, delili sme sa o myšlienky a vedomosti.

Mali ste kontakty s ľuďmi z rôznych disidentských skupín, Čechmi aj Slovákmi. Vnímali ste medzi nimi rozdiely či nezhody?

Na línii Česi verzus Slováci veľmi nie. Keď sme prišli na Slovensko, stretávali sme sa s ľuďmi z cirkvi. Niekde na východnom Slovensku som stretol ľudí so záujmom o životné prostredie. Spomenul som biskupa Korca, niekoľkokrát som stretol Jána Čarnogurského.

Samozrejme, v Prahe boli disidentské aktivity viac organizované, viac bola cítiť priamo politická príchuť niektorých vecí. Bolo tam viac rôznych skupín a rýchlo ste si uvedomili, že musíte pochopiť ich rôzne pozadia.

Aké rôzne skupiny ste spoznali?

Náhodou sa stalo, že mojím prvým kontaktom bol Václav Benda. To znamenalo, že prví ľudia, ktorých som v Prahe stretol, boli z náboženského prostredia. To bolo z môjho pohľadu dobré, pretože sám som katolík.

Vo svojej kariére diplomata a najmä ako veľvyslanec som sa naučil, že pri spoznávaní ľudí, pochopení kultúry a nadväzovaní kontaktov využívate to, kým ste. Každý veľvyslanec robí veci svojím vlastným spôsobom, do práce projektuje svoju osobnosť. Takže pre mňa bolo vlastne prirodzené, že som začal s náboženskou oblasťou disentu.

Potom som sa učil pochopiť ľudí, ktorí boli v minulosti komunistami a neskôr svoje názory zmenili. Spoznal som takých, ktorých k aktivite motivovali iné pre nich dôležité otázky politiky. Aj ľudí, ktorí boli jednoducho osobne nezávislí a neprijali, že by im niekto mal diktovať. Alebo takých, ktorí sa zaujímali o riešenie nejakého konkrétneho problému a v dôsledku toho sa ocitli v nepriazni režimu.

Tieto rozdiely bolo pekne vidieť v akcii po revolúcii. Niektorí ľudia išli do politiky, niektorí sa vrátili k súkromnému životu. Niektorí, najmä umelci, jednoducho pokračovali v tom, čo robili vždy – zmenil sa svet okolo nich, ale nie oni sami.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V spisoch ŠtB je zmienka o tom, že niekto zo západných diplomatov dal československým orgánom zoznam disidentov, s ktorými sa chcel skontaktovať. Bol to bežný proces?

Nie, o ničom takom neviem. Možno sa to dialo neskôr, keď už som v Prahe nebol.

Dokument, ktorý som videl, bol z roku 1987.

Budem sa na to musieť pozrieť, je to prekvapujúce, ak sa to stalo v roku 1987. O rok neskôr sa to už stať mohlo, pretože veci sa už vyvíjali.

Po roku 1977 bolo veľmi ťažké udržať kontakt s disidentmi, činnosť väčšiny ambasád v tomto ohľade upadla. Keď som prišiel, vzťahov bolo veľmi málo, preto som dostal úlohu rozvíjať ich.

Nebolo to však nič, čo by som sa bol snažil zariadiť prostredníctvom československého ministerstva.

Po prvé, samozrejme preto, že sme predpokladali, že by nebolo spolupracovalo. Po druhé, neprijali sme postoj, že kontakt s kýmkoľvek v Československu je záležitosť, na ktorú by sme potrebovali povolenie. Konali sme v súlade s Viedenskou konvenciou a Helsinskou dohodou. Jednoducho sme sa s ľuďmi rozprávali.

Navyše pri tajnej polícii nikdy neviete, či to, čo píše, je úplná pravda.

Spisy sú plné posadnutosti snahou dokázať, že niekto bol špión, a nesprávnych interpretácií vecí.

Vás napríklad ŠtB označila za špióna.

Áno, ale netreba veriť všetkým veciam, ktoré čítate v spisoch tajnej polície.

Zaujalo ma to, lebo keď ste v roku 2010 boli zástupcom britského veľvyslanca v Moskve, ruské médiá o vás písali to isté.

To je taká ruská predstava. ŠtB na mňa založila spis ako na každého západného diplomata. Samozrejme, ich úlohou bolo identifikovať špiónov. V osemdesiatych rokoch im Rusi v Prahe povedali, že som špión. Neskôr to zopakovali aj v Moskve.

Človeka to uráža, ale musíte pokračovať vo svojej práci.

Aké pre vás bolo študovať spisy, ktoré na vás viedla československá tajná polícia?

Po prvé, je to veľa práce. Tie spisy sú obrovské, písané v byrokratickej tajnej policajnej češtine, niektoré navyše napísané rukou, takže je ťažké prečítať ich.

Je veľmi zvláštna skúsenosť čítať podrobné správy o veciach, ktoré ste robili pred štyridsiatimi rokmi a nemusíte si ich nevyhnutne pamätať. Niektoré správy sú neuveriteľne podrobné, opisujú minútu po minúte, čo sme s manželkou v nejaký deň robili.

To uvedomenie si, že vás niekto tak pozorne sledoval, je zvláštne.

Začnete si však tvoriť dojem, formovať pochopenie toho, čo robili a ako čo chápali. Spisy sú plné posadnutosti snahou dokázať, že niekto bol špión, a nesprávnych interpretácií vecí. Videli ma napríklad niekam ísť a hneď si mysleli, že robím niečo nezákonné. Stali sa posadnutými vzorcom mojich obedných prechádzok.

Zároveň mi to prinieslo pochopenie, ktoré som spomínal – ako veľmi ich zaujímali ľudia, s ktorými som sa stretol, a aké potenciálne dôsledky to malo pre nich.

Navyše niekedy je užitočné pripomenúť si, čo sa stalo v konkrétny deň. Alebo nejakú udalosť, ktorá je pre mňa a moju manželku dôležitá – pamätáme si to, ale nevieme presne, kedy sa to stalo. V spisoch to je.

Príklad z roku 1985 – jedným z dôležitých bodov vo vývoji mojich kontaktov s ľuďmi z disentu bolo, že ma priateľ pozval ísť zbierať huby v lesoch pri Beroune. V materiáloch ŠtB je spis o ňom aj o dvoch ďalších ľuďoch, ktorí sa k nám pridali.

Pre mňa to vždy bola veľmi dôležitá a silná spomienka. Bol to krásny deň, rozvinuli sa vzťahy. Ale už by som vám nevedel povedať, kedy sa to stalo. Možno by som sa zmýlil aj v roku. Teraz to viem určite, pretože ma sledovali a spravili o tom záznam.

Takže ŠtB vám vlastne viedla osobný denník.

Presne tak. S detailmi, ktoré vaša myseľ jednoducho nezachováva.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Tajné policajné spisy spomínali, že ste sa v roku 1985 zúčastnili na slávnej púti na Velehrade. Pamätáte si na to?

Áno, samozrejme. Bola to obrovská udalosť s desaťtisícmi, možno státisícmi ľudí. Nasledujúci rok som navštívil podobnú veľmi veľkú púť v Levoči.

Do Velehradu som šiel po prvé preto, že na čisto osobnej úrovni ako katolík som o to mal záujem. Po druhé – bol to čas, keď sa na povrchu nič nemenilo, ale v skutočnosti sa spoločnosť menila spôsobmi, ktoré sme vtedy nevyhnutne nechápali.

Jedným z tých spôsobov bolo to, že ľudia videli púte ako prostriedok vyjadrenia, že nesúhlasia na sto percent s politickou situáciou, bez toho, aby povedali niečo politické. Pritiahlo to veľa ľudí, najmä mladých.

Ako si pamätáte atmosféru púte?

Pred kostolom bolo niekoľko skupín ľudí v krojoch, ktoré tancovali, panovala tam až karnevalová atmosféra. Druhá vec bola, že každý chcel byť v kostole, všetci sa však doň nezmestili. Vytvoril sa tak akýsi prúd ľudí, ktorý prechádzal cez kostol a vychádzal von na druhej strane.

Vnútri to bolo nesmierne preplnené, dav vás stláčal. Pridal som sa k tejto procesii, ale v polovici som odišiel cez okno, bol tam priveľký tlak ľudí.

Samozrejme, v kostole prebiehala omša, ale počuli ste z nej len niekoľko viet či minút.

Pred odchodom v januári 1988 som ešte stihol pozdraviť ľudí z Jazzovej sekcie, ktorých práve prepustili z väzenia. Boli chudí, vyzerali nezdravo. Bolo jasné, že trpeli. To bola pripomienka toho, ako sa veci v Československu majú.

A ako si spomínate na púť v Levoči?

V Levoči panovala trochu iná atmosféra, pretože aj fyzické miesto je na tom kopci iné. Bol tam veľmi veľký dav, ale bolo to viac otvorené, uvoľnenejšie podujatie.

Rozprával som sa tam s ľuďmi. Z diskusií vyplynulo, že motivácie účastníkov púte boli rôznorodé a zložité.

Niektorí prišli čisto kvôli náboženskému zážitku. Pre iných to bol spôsob, ako vyjadriť, že sú iní, než je línia režimu. Nemohli by sme to však nazvať politickou udalosťou, nebolo to vyjadrenie disentu, no ľudia sa chceli aspoň na chvíľu cítiť slobodnejšie.

Vnímal som vzájomnú hru medzi rôznymi obavami a záujmami, ktoré ľudia mali. Nehovorím len o Velehrade alebo Levoči, ale všeobecnejšie. Ľudia, ktorí v tých dňoch konali slobodne, to robili z rôznych motívov. Mohlo to byť náboženské, politické, mohlo to byť čisto osobné, mohol to byť záujem o iných ľudí, ktorí boli v problémoch.

Hovoríte o meniacej sa atmosfére v spoločnosti v Československu. Ako ste vnímali rýchlosť tohto procesu?

Medzi rokmi 1984 a 1988, keď som pôsobil v Prahe, došlo k pomerne veľkým zmenám. Štruktúra ani ľudia, ktorí riadili krajinu, sa nezmenili. Ale postoj spoločnosti sa posunul.

V roku 1988 bolo jasné, že komunizmus sa jednoducho dostal do slepej uličky, bol v koncoch. Nemal už ako poskytnúť to, čo spoločnosť chcela.

Hneď ako zmizlo ruské veto, čo spravil Gorbačov, musela nastať zmena. Nehovorím, že som vtedy tušil, že to bude také rýchle, ale v januári 1988 sa mi zdalo, že hra sa skončila. Spoločnosť sa jednoducho stala sebavedomejšou.

Už v druhej polovici roka 1987 sa menil spôsob, akým sme hovorili s ľuďmi, stýkali sa s disidentmi alebo s inými aktívnymi ľuďmi. Boli sme otvorenejší. Po mojom odchode sa to rozvíjalo ďalej a rýchlo.

Situácia bola stále veľmi ťažká. Pred odchodom v januári 1988 som ešte stihol pozdraviť ľudí z Jazzovej sekcie, ktorých práve prepustili z väzenia. Boli chudí, vyzerali nezdravo. Bolo jasné, že trpeli. To bola pripomienka toho, ako sa veci v Československu majú.

Ako vyzerali vaše kontakty s československými úradníkmi a novinármi z oficiálnych československých médií, keďže ste boli tlačový atašé?

Vídal som sa aj s novinármi alebo ľuďmi, ktorí pracovali pre noviny a mali na starosti kontakt so západniarmi. Vždy boli veľmi, veľmi opatrní v tom, čo hovoria.

S úradníkmi sa nedali rozvíjať priateľstvá. Stretávali sme sa len za najformálnejších okolností.

Ak ste ich pozvali na recepciu alebo večeru, opäť – boli veľmi, veľmi strnulí a nie veľmi komunikatívni. Samozrejme, napríklad pre mojich kolegov, ktorí mali na starosti ekonomickú diplomaciu a pracovali s československými podnikmi, to bolo iné, mali voľnejší prístup. Spoznali svojich partnerov o niečo lepšie.

V čase, keď som tu bol, som fyzicky išiel na ministerstvo zahraničných vecí len niekoľkokrát, a to zvyčajne v súvislosti s niečím formálnym, napríklad keď nový veľvyslanec predkladal svoje poverovacie listiny. Za normálnych okolností – ak pracujete na ambasáde v krajine, ktorá funguje normálne – stretnutia s ministerstvom zahraničných vecí aj s ostatnými ministerstvami máte neustále. Je o čom hovoriť.

S československými úradmi sme sa veľmi nemali o čom rozprávať. Nezáležalo im na rozvoji politického vzťahu s nami nad rámec formalít. Nezaujímalo ich, čo si myslíme o medzinárodných záležitostiach, pretože línia bola určená z Moskvy.

Myslím si tiež, že keď sa úrady dozvedeli, čo bola moja skutočná úloha – udržiavať kontakty s disidentmi –, pre úradníkov pravdepodobne nebolo dobré stretnúť sa so mnou.