Kresťania sú pre nenásilnú povahu „mäkkými cieľmi“

Kresťania sú pre nenásilnú povahu „mäkkými cieľmi“

Foto: flickr.com

Žiadny štát dnes nie je ochotný brániť kresťanov pred islamistami, lebo pre „osvietených“ modernistov by to bola „náboženská vojna“.

Zbrojárska lobby a jej sympatizanti (spolu s pár karikaturistami) sa nedávno snažili upriamiť pozornosť verejnosti na to, že označenia „zóna bez zbraní“ nachádzajúce sa pri vstupe do múzeí, škôl, kostolov, nákupných centier a pod. môžu byť nezamýšľanou pozvánkou pre vražedných maniakov či samovražedných nihilistov, ktorí si pri odchode z tohto sveta chcú vziať so sebou čo najväčšie množstvo duší.

Kresťanstvo je v istom zmysle tiež „zóna bez zbraní“. Kresťanské náboženstvo je také oddané pokoju, že by u nenávistných ľudí či režimov mohlo vyvolať podobné agresívne reakcie.

Sú, samozrejme, i násilní kresťania a kresťanskí vodcovia. No v celom Novom zákone nie je ani jediná veta, ktorá by mohla kresťana oprávnene podnecovať k násiliu či k násilným konverziám.

Kvakeri či iní kresťanskí pacifisti majú sčasti pravdu, keď interpretujú kresťanstvo tak, že sa vyhýba násiliu každého druhu, dokonca ešte väčšmi než budhizmus. Zameriavajú sa na Ježišove výroky „nastav aj druhé líce“ (Mt 5,39), „choď aj ďalšiu míľu“ (Mt 5,41), „odpúšťajte sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18,22), „požičiavajte a nečakajte, že dostanete naspäť“ (Lk 6,35), „neodopri ani plášť“ (Lk 6,29), a „schovaj meč do pošvy“ (Mt 26,52). Dnešní etici by o týchto pravidlách povedali, že idú ďaleko ponad rámec základných požiadaviek povinnosti a spravodlivosti.

Náboženstvo, ktoré je „mäkkým cieľom“, má určitý zvláštny problém: môže sa stať ľahkým cieľom nielen pre bezohľadné kultúry a vlády, ale aj pre militantnú politicko-náboženskú sektu. Zdieľať

O základnom práve na sebaobranu sa v Novom zákone nepíše nič. Sv. Augustín a iní teológovia preto museli zápasiť s otázkami o oprávnenosti vojen. Navrhovali prísne kritériá „teórie spravodlivej vojny“ vyžadujúce si splnenie mnohých podmienok na vyhlásenie vojny a kladú sa mnohé obmedzenia aj pre správanie sa vo vojne.

Teória spravodlivej vojny je racionálna. Nový zákon prekračuje, no neruší prirodzený zákon sebazachovania a z neho vyplývajúce závery. Jednotlivec môže ísť v niektorých prípadoch ponad rámec povinnosti, „nastaviť aj druhé líce“, no sociálne a politické autority majú asi povinnosť použiť pri zachovaní životov a majetku aj silu.

Náboženstvo, ktoré je „mäkkým cieľom“, má určitý zvláštny problém: môže sa stať ľahkým cieľom nielen pre bezohľadné kultúry a vlády, ale aj pre militantnú politicko-náboženskú sektu. Ako som spomenul v jednom z predchádzajúcich stĺpčekov, islam, s ktorým máme do činenia v dnešnom svete, neobsahuje žiadne výzvy k nenásiliu idúce ponad rámec povinnosti a spravodlivosti. To, že sa o islame neustále hovorí ako o „náboženstve pokoja“, je anomália, príklad orwellovského „newspeaku“ – ako keď sa vražda nenarodeného nazve „reprodukčné právo“, inštitucionalizovaná sodomia „manželstvo“ alebo keď sa pohlavie nahradí „rodom“.

Nebezpečenstvo pre „mäkké ciele“ možno dobre vidieť na tom, aký zásadný rozdiel je medzi chápaním mučeníctva v kresťanstve a v islame. Podľa kresťanstva je mučeník zasluhujúci si večnú blaženosť spočívajúcu vo videní Boha niekto, kto je ochotný trpieť a zomrieť ako svedok viery. Podľa islamu je mučeník zasluhujúci si večnú blaženosť spočívajúcu v zmyslovej rozkoši niekto, kto je zabitý pri zabíjaní „neveriacich“ (Korán 9,111) – dokonca aj neznámych zástupov mužov, žien a detí – čím podporuje džihádistické hnutie vo svete.

Nie je ľahké interpretovať novozákonné apokalyptické state v Knihe zjavenia o konečnom boji medzi silami dobra a zla, je však možné, že kresťanov čaká dosť neobvyklý „Armagedon“. Miesto konečnej rozhodujúcej bitky, v ktorej budú proti sebe bojovať dve masívne armády (ako sa zvyčajne zobrazuje), možno nastane iný scenár, keď budú miliardy úprimných kresťanov (najväčší „mäkký cieľ“ na svete) ponechaní na milosť a nemilosť miliardám moslimov. Pravda, moslimská eschatológia pozná zničenie a podrobenie si všetkých „neveriacich“ v konečnej bitke, keď sa vráti dosť svojrázna moslimská verzia Ježiša (Isu, syna Maryam, sestry Mojžišovho brata Árona [Korán 19,27-28]), poláme všetky kresťanské kríže, vyhubí prasatá ako zdroj bravčového mäsa a odovzdá vavrín víťazstva islamu.

Podľa kresťanstva je mučeník niekto, kto je ochotný trpieť a zomrieť ako svedok viery. Podľa islamu je to niekto, kto je zabitý pri zabíjaní „neveriacich“. Zdieľať

Udalosti posledných sto rokov ukazujú, že tento scenár nerovného Armagedonu nie je až taký nepredstaviteľný – milióny zmasakrovaných kresťanov v Arménsku, Sýrii, Iraku a inde, milión zabitých len za prvých trinásť rokov 21. storočia: viac mučeníkov než za všetky predchádzajúce storočia – nehovoriac už o rabovaní a ničení stoviek chrámov v Iraku, Egypte a Nigérii za posledných pár rokov. V kedysi tolerantnej Indonézii bolo podľa správy Gatestonského inštitútu od roku 2006 zatvorených, zničených alebo vypálených viac ako 1000 kresťanských kostolov. (Ak sledujete len mainstreamové médiá, ste ospravedlnení, že o týchto veciach neviete.)

A keď teraz máme „Islamský štát“ (ISIS), objavil sa aj nový „kalif“, Kalif Ibrahim (Abu Bakr al-Bagdádí). Ak sa kalifovi podarí prežiť ohrozenie zo strany ostatných uchádzačov, pre väčšinu moslimov to nie je len obyčajná bábka. Jeho existencia by mohla dramaticky zmeniť eschatologické náhľady poslušných a tradičných moslimov. „Obrannú“ vojnu majú moslimovia povolenú vždy, iba kalif má však právomoc prikázať útočnú, dobyvačnú a ničivú vojnu. To sa deje práve teraz, keď sa desaťtisíce mladých moslimov náhlia pridať sa k ISIS v Sýrii a v iných jej baštách.

„Obrannú“ vojnu majú moslimovia povolenú vždy, iba kalif má však právomoc prikázať útočnú, dobyvačnú a ničivú vojnu. To sa deje práve teraz. Zdieľať

Katolíci si hovoria „bojujúca Cirkev“, no je to len metafora, ktorá má duchovný význam. Dni, keď mohol pápež vyhlásiť či požehnať krížovú výpravu, sú už dávno preč, zvlášť keď vezmeme do úvahy dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, kde môžeme nájsť pochlebovačné chvály islamu ako „abrahámovského“ náboženstva, ktoré uctieva rovnakého Boha a podriaďuje sa jeho skrytým ustanoveniam. A, samozrejme, by dnes žiadny štát nebol ochotný brániť kresťanov, ktorých vraždia či vyháňajú z domovov islamisti, lebo pre „osvietených“ modernistov by to bola „náboženská vojna“ a opakovanie chýb minulosti ešte pred osvietenstvom.

Táto kombinácia kapitulácie pred modernizmom v „rozvinutom svete“ a bezmocného vystavovania kresťanov násiliu a porobe v moslimami ovládaných regiónoch vedie k možnej alternatívnej vízii Armagedonu a víťazstva: ku konečnému mučeníctvu Cirkvi.

Howard Kainz
Autor je emeritný profesor filozofie na Marquette University. Medzi jeho ostatné publikácie patria Natural Law: an Introduction and Reexamination (Prirodzený zákon: úvod a opätovné premyslenie, 2004), The Philosophy of Human Nature (Filozofia ľudskej prirodzenosti, 2008), a The Existence of God and the Faith-Instinct (Existencia Boha a inštinkt viery, 2010).

Pôvodný text: Christians as “Soft Targets”, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (CC BY 2.0).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo