Krátko z terénu Na streche hotela v Sýrii: vo vojne to všetko buble naplno

Treba to čítať ako poznámku na okraj, ako letmý vhľad do reportérskej práce. 

Nočné Kamišli je prázdne. Po uliciach mesta na severe Sýrie sa kde-tu preženie motorka a jej trhavý zvuk znásobia betónové steny. Mesto je inak zvláštne tiché, večernú masu ľudí z ulice vyhnal rastúci covid.

Akurát zo strechy nízkeho hotela v centre sa nesú akési hlasy.

„Pred dvomi týždňami som sa vrátil z Kábulu,“ hovorí tmavý muž a oči má ako z Talibanu. Lícne kosti mu vystupujú ponad čierne strnisko, kým tmavými očami sleduje okolie. Hasan (mená sú zmenené, pozn. autorky) sa narodil v Dánsku, no rodičov má z Afganistanu. Reportérom je viac ako 15 rokov.

„Normálne ma nechávali prejsť,“ opisuje, ako nedávno kráčal v dave utekajúcich Afgancov a kameru mal nenápadne prehodenú cez hrudník. „Nik z Talibanu ma však nezastavil, normálne som šiel ďalej, akoby si ma ani nevšimli...“

Iste, reportéri riskujú a balansujú na hrane. A každý sa s tým vyrovnáva inak. Zdieľať

„Ktovie prečo,“ dvihne plechovku postarší Švajčiar a tvári sa pobavene. „Ja som žil v Kábule šesť mesiacov,“ vystrie sa Mateo, odsrkne si z piva a tvídové sako si stiahne hlbšie na ramená. „Na záver to bola mela,“ žmurkne na mladého Íra vedľa seba.

Je to miestami ako kapitola z knihy Nedokonalci od Toma Rachmana, ktorá opisuje nás novinárov a všetky ilúzie zľahka necháva bokom. Iste, reportéri riskujú a balansujú na hrane, a áno, aj umierajú. A každý z nás sa s tým vyrovnáva po svojom.

Teraz nikam nechoďte

Keď sme dorazili do severosýrskeho Kamišli, ako prvé nás privítala biela tvár kolegu z nemeckej televízie ZDF.

„Môj spolupracovník chýba,“ oznámil všetkým Peter a zapálil si cigaretu. Ruky sa mu triasli, keď opisoval, ako s kolegom Thomasom pracovali na reportáži o ruskej polovojenskej organizácii Wagner Group, ktorá v Sýrii údajne dodáva zbrane Asadovmu režimu.

Šéf organizácie Jevgenij Prigožin má mať väzby na ruského prezidenta.

Keď dvaja nemeckí reportéri prechádzali uličkami s plagátmi Asada a rozprávali po rusky, jedného z nich náhle vtiahli do auta. Peter zostal na ulici zrazu sám.

„Tam niekde je môj kolega,“ ukazuje štíhly päťdesiatnik na panorámu mesta a náhle sa zvezie na malý múrik. „Dnes nechoďte von, dnes odtiaľto nikto nechoďte von.“ Skupina reportérov stojí okolo neho, fajčí a sleduje sýrske Kamišli, ktoré uzavrel lockdown. Bude možné zajtra vyraziť do terénu robiť si svoju prácu?

A čo je vlastne jej cieľom? Čo tu všetci vlastne naozaj robíme?

Sýrske Kamišli v lockdowne.

Všetko to tam buble

Byť medzi zahraničnými reportérmi je nádherne cenné. Majú množstvo skúseností, ich príbehy človeka bavia, učí sa pri nich, čoho sa v priestore terénu vyvarovať a kam, naopak, vojsť bezhlavo.

No tá skúsenosť je dôležitá aj v čomsi inom. Osobnom. Novinára vracia na zem, keď prepadne pocitu, že je to on, kto statusmi na facebooku náhle zvráti vývoj v krajine. Je to vojna, chaos, smrť, ale i neuveriteľné putá s inými ľuďmi, ktoré v zlomenom prostredí vojny vznikajú. A držia.

„Buble to, vo vojne to všetko neustále buble,“ rozpráva mi priamo do tváre Mateo, až sa mu z plechovky vylieva pivo, a má pravdu.

Vojna je realita, kde všetko vrie. Ktorá človeka naraz postaví na zem, až sa mu stlačia menisky.

Čítajte tiež

Reportáž zo Sýrie Aj v Európe potrebujete počuť, že ISIS je stále aktívny

Iva Mrvová

Spiace bunky Islamského štátu fungujú po celej Sýrii.

Krehkí

Dvere na strechu sa otvoria a spolu s dymom a sýrskou hudbou sa z nich vyvalí Yan. „Ku*va, keď nechytím covid teraz, tak už nikdy,“ mladý Ír zakašle a zavrie za sebou kovové dvere. Arabské rytmy stíchnu.

Časť hotela zabrala skupina mužov z Rakky, Sýrčania vytiahli oblú gitaru oud, okolo stola rozostavili vodné fajky a spievali. Je im jedno, že miestnosť sa po každej piesni čoraz viac ponára do bieleho dymu. Covid neriešia, spievajú a odušu fajčia, po rokoch pretrvávajúcej vojny sa naučili žiť pre okamih.

V strachu a napätí sa prosto nedá žiť večne.

Yan kráča na kraj strechy a pripojí sa k malej skupine. Mateo s Hasanom zatiaľ súperia o počet napísaných kníh z Afganistanu a starší muž po chvíli priznáva porážku.

Je to moment, kde človek funguje v iných reáliách, kde je jeho život zúžený a zábavne malý. Zdieľať

„Poj*b sa,“ zagratuluje kolegovi a jemne sa ukloní, kým Yan obom na uzmierenie podáva chladené plechovky. Reportéri sa navzájom búchajú do ramien, čas si spoločne krátia odpočtom vlastných úspechov, kde vyhráva ten, kto si z brucha sám vytlačil projektil.

No dá sa tomu rozumieť.

Je to protiliek na tlak a stres, do ktorého novinár vždy nanovo vchádza na úkor svojho západného pohodlia. Keď mu hlava v taxíku opakovane vráža do dverí, lebo na spánok nebol čas a namiesto jedla občas prosto stačí pivo. Keď váha, do ktorej uličky vstúpiť a kam radšej nie, lebo by ho možno zhltla dodávka, ocitol by sa v Damasku a nebol by to sightseeing.

Kde však napriek všetkému vie, že v živote nedostal viac.

Je to totiž moment, kde človek funguje v iných reáliách, kde je jeho život zúžený a zábavne malý. Odkiaľ nemôže dvíhať ruky v oslave vlastnej existencie, lebo si ho ktosi všimne a s trochou nezdaru v okamihu odstrelí.

Dar

„Akože, ten snajper v Mosule bol fakt blízko,“ kýva hlavou Yan a smeje sa, kým si z priehľadného igelitu vyberá ďalšie pivo. „Nik sa chvíľu nechcel pohnúť, a tak sme tam všetci spolu s celou jednotkou Iračanov čučali pod oknom vedľa seba ako teploši,“ pozrie náhle prestrašene na Matea.

Reportéri sú ľudia, ktorých sa dotkla smrť. Čo viac nás pozýva žiť život naplno? Zdieľať

„Ja do Mosulu už nechodím,“ pošepne mi Švajčiar a tvár mu akosi zvážnie, „neviem to. Prišiel som tam o kamaráta. Sľúbil som mu, že sa počas ofenzívy proti ISIS vrátim, no v redakcii mi nedali peniaze. Báli sa, nechceli, aby som tam znova jazdil.“

Mateo sa napriek tomu rozhodol vycestovať a cestu si hradil sám. Kým sa však s kolegami v redakcii dohadovali o bezpečnosti, prebehli dva dni a muža počas ofenzívy zastrelili. „Odvtedy sa tomu mestu vyhýbam,“ mykne plecami a úzke okuliare si potlačí vyššie na nos. „Sú to už roky. Je to smiešne, no nedokážem tam ísť.“

Áno, reportéri sú ľudia, ktorých sa dotkla smrť. Mnohí z nich videli umierať deti a plakať ich matky, okolo hlavy im lietali projektily a oni tak mali šancu prežiť naplno krehkosť ľudského života.

Kto má takú skúsenosť? Čo viac nás pozýva žiť život naplno?

Iste, každý sa s tým, čo sa deje, vyrovnáva po svojom. Niekto sa stíši, iný si nahlas ráta vlastné úspechy, akoby si sám pred sebou potreboval overiť, že jeho práca má nadmerný zmysel, že jeho obeta, svedectvo a enormný risk sú pre okolie prínosom. Sú, isteže sú.

Pre spoločnosť, ale i pre nás samotných.

„Keď som bol v Jemene,“ povie Hasan a tmavé oči sa mu zúžia, keď jeho ďalšie slová zaniknú v hluku sýrskeho generátora.

Uličky sýrskeho režimu.

My, nedokonalí

Je noc, v okolí počuť iba stroje vháňajúce do sýrskych domácností elektrinu a život. Ktosi postavil na múrik drobný repráčik a zapol hudbu.

„Hello!“ preruší anglický song mužsko-ženský hlas. Oproti hotelu sedí na terase vysokého domu akýsi párik. Postarší Sýrčania popíjajú čaj, sledujú nás, skupinu novinárov roztrúsených po streche hotela, kde sme načas uviazli, ktorý sa každý z nás bojí opustiť, aby ho nevzali Asadove hliadky a on sa ráno nezobudil s čiernou handrou na hlave obklopený ruskými hliadkami.

„Hi! ... do čerta,“ odmáva Yan, vystrie sa a náhle si sťažka schytí chrbát. „Toto už nie je pre mňa, toto fakt nie je pre mňa,“ zastoná tridsiatnik, na veľký telefón si spraví selfie s mestom, ktoré pomaly osvetľujú ranné lúče, a zvezie sa vedľa Petra na studený múrik.

„We are broken people,“ znie skladba z reproduktora na streche hotela, kde skupina novinárov fajčí, pije, kníše sa do rytmu a vyčkáva nový deň.

Poznámka autorky: Nemeckého reportéra po 16 hodinách ruské hliadky pustili. Je živý a zdravý.