Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
16. október 2020

Reportáž zo Sýrie

Nechcem byť martýrkou. No za svojich ľudí som pripravená zomrieť

Vybojovali Rakku spod Islamského štátu, dnes bojujú s tureckými žoldniermi a pandémiou, ktorá sa dotkla aj Sýrie. Ženské kresťanské milície Bét Nahrajn.

Nechcem byť martýrkou. No za svojich ľudí som pripravená zomrieť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Vybojovali Rakku spod Islamského štátu, dnes bojujú s tureckými žoldniermi a pandémiou, ktorá sa dotkla aj Sýrie. Ženské kresťanské milície Bét Nahrajn.

Na prahu vysokých dverí sa objaví žena v maskáčoch. Tmavé vlasy má vyčesané vo vysokom chvoste a cez plece prehodenú tašku s oblečením a brašňu na notebook. Zavrie za sebou dvere, na moment zavrie oči, prežehná sa, vezme si veci a vykročí k autu.

Níša Gawrie má 23 rokov a je asýrskou kresťankou z Kamišli, hlavného mesta Rodžavy, oblasti, ktorú na severovýchode Sýrie spravujú Kurdi. Keď mala 19, vstúpila do Ženských kresťanských obranných jednotiek Bét Nahrajn. Boli to aj ony, kresťanské ženy, kto spoločne so Sýrskymi demokratickými silami (SDF) oslobodil Rakku spod Islamskému štátu.

Mladá Níša vtedy viedla jednotku a zodpovedala za životy žien, ktoré sa jej zverili do rúk. Bojovali spoločne za slobodnejšiu budúcnosť pre Kurdov, Arabov, Turkménov i asýrskych kresťanov, pre ľudí bez ohľadu na vierovyznanie či etnický pôvod. Za slobodu pre mužov i ženy.

Bojujú o ňu dodnes.

S Asadom na večné časy

Kamišli je považované za kresťanské centrum Sýrie. Mesto založili asýrski kresťania, keď utekali pred genocídou, ktorú na nich počas prvej svetovej vojny páchala Osmanská ríša. Mnohí kresťania vravia, že v nej dnes Turecko pokračuje. Nie sú jediní.

Menšiny dnes majú strach, nebolo to dávno, čo ich dusil radikálny Islamský štát s väzbami na Turecko. A je to sunnitské Turecko, ktoré sa pod taktovkou Erdogana čoraz viac etnicky i nábožensky homogenizuje.

„Pozri,“ ukazuje Níša z okna na hliadky ozbrojených mužov v odlišných uniformách. Väčšina Kamišli patrila pod správu Kurdov, dnes ho už však z väčšej časti kontroluje Asad. Tie ulice sú iné, vidieť to takmer okamžite. Zdobia ich mohutné obrazy s tvárou Bašára, občas je vedľa neho i Hafíz, Bašárov otec. Sýrii vládol 29 rokov. Tieto časti mesta patria sýrskemu režimu.

Keď kurdské jednotky prevzali severovýchod krajiny, Asadove hliadky na niektorých miestach ponechali. Slúžili im ako zadné dvierka pre veľký sen, ktorý v sebe Kurdi nosili: sen vytvoriť autonómiu Kurdov a Asadovho režimu. Krajinu nechcel deliť nik.

Keď však do Sýrie vstúpilo Turecko, tento sen padol. Kurdi sa ho dnes vzdávajú v prospech Asada výmenou za záchranu pred genocídou.

Kríže a kalašnikovy

O chvíľu schádzame z prašnej cesty a zastavujeme pred oceľovou bránou. Základňa ženských kresťanských jednotiek sa nachádza medzi mestami Tell Tamer a Al Hasaka, vonku ju strážia ženy v ťažkých vestách, s kalašnikovmi cez plece a vysielačkami v ruke.

S Níšou sa pozdravia a otvárajú bránu, vidieť pred nami betónovú základňu s hliadkovacou vežou. „Niekoľkokrát ju trafilo RPG,“ ukazuje Níša na potrhaný betón. „Snajper bol na mieste mŕtvy,“ mykne plecom a až teraz si na jej ramene všimnem farebnú nášivku.

„Beth´ Nahrin´s Women Protection Forces,“ svieti na nej v angličtine. Ženské obranné jednotky Bét Nahrajn, teda „domova medzi riekami“. Vlasť Asýrčanov pôvodne ležala v severnej Mezopotámii, v Iraku a Sýrii, po útokoch a genocíde sa časť asýrskych kresťanov rozpŕchla a uteká dodnes. Vo svojom domove nie sú viac vítaní.

Náhle k nám podíde žena s vlasmi stiahnutými v pevnom drdole, na ktorom jej presvitajú tenké sivé pásy. Cez plece má prehodenú pušku. „Vitaj,“ usmeje sa a na vystretej ruke vidieť vytetovaný ruženec. Kríže a kalašnikovy. Kresťanstvo Blízkeho východu.

Byť snajperkou? Nemám na to trpezlivosť

Po stenách malej miestnosti sú zavesené uniformy a v rohu opreté pušky. Visia z nich farebné stužky či popruhy. Každá žena si svoju zbraň vyzdobila podľa seba, niektoré si na rukoväť vyryli mená svojich blízkych či kresťanské symboly.

Na stenách sú fotografie mužov, visia takmer v každej miestnosti. Fotografie mladých i starších, tých, ktorí sú dnes mŕtvi. Martýri. Zabil ich Islamský štát. Níša popri nich vychádza na slnečnú plochu za základňou. „Poď,“ vraví, „najlepšie to celé uvidíš zhora,“ povie, schytí si pušku a zmizne v tmavom tieni betónovej veže.

„Byť snajperkou? Možno,“ pozerá na okolie základne, na vysoké zákopy, ktoré ho chránia. „Nemám na to však trpezlivosť,“ zavrtí hlavou a na tvári sa jej zjaví úsmev. Níša je mladá, bystrá. Hľadám v jej očiach ten odlesk, ktorý v sebe nosia ľudia, čo zabili. U nej ho však nevidím, nie je tam smútok, hnev ani nenávisť, len odhodlanie.

„Prišli odtiaľ,“ ukáže zrazu na polia za prázdnymi domami, ktoré ľudia pri útoku militantov v chvate opustili. „Niekoľko našich zomrelo, boli tu muži, snažili sa ich zdržať, zabrániť im v ďalšom postupe. Dnes sme tu my, ženy, mužská základňa je o kúsok vedľa,“ schytí pušku a zmizne na kovových priečkach rebríka. „Toto je ženská základňa, muži sem majú vstup zakázaný,“ zvolá z útrob veže veselo a ozvena jej slová zopakuje.

Sme viac ako rodina

Každý deň vstávajú ženy o šiestej. Nasleduje modlitba, rýchle raňajky a tréning. Cez deň zdokonaľujú streľbu, čistia si zbrane, neskôr nasledujú služby, varenie, polievanie záhrady, čistenie spoločných priestorov, obed a po malom odpočinku fyzický tréning.

Na fungovanie jednotiek dozerá veliteľka, žena, asi štyridsiatnička, okrem arabčiny rozpráva po anglicky i nemecky, no svoje meno prezradiť nechce. Je známe, že niektorých veliteľov milícií trénuje militantná PKK, Strana kurdských pracujúcich.

„My však nie sme Kurdky, sme Asýrčanky,“ opakujú hrdo ženy, keď si berú pušky a líhajú vedľa seba na prašnú zem. Veliteľka dvihne ruku a v okolí nastane výbuch. Guľky sa prevŕtavajú do nakopenej hliny a psy v strachu utekajú za roh základne. Ženy ležia tesne vedľa seba, ramená majú pritisnuté k zbraniam a telo stuhnuté, aby vibrujúce pušky držali presne namierené v cieli.

Mnohé to zažili aj naozaj. Podobne ako Níša, boli na línii, vedia, že tréning v sparnom slnku základne sa s tým nedá porovnať. S momentom, keď muži v maskách kričia Allahu Akbar a kladivom si k nim kliesnia cestu. Keď si ženy v tlkote srdca rátajú zásobníky a čas, kým dvere či múr pod nátlakom nenávisti povolí a ony budú musieť čeliť najmä svojmu strachu. Vedia, že smrť pre ne ako ženy nie je to najhoršie.

Inzercia

Veliteľka mávne a streľba razom stíchne. Vojačky schytia zbrane, naraz si kľaknú a Kalašnikovy postavia vedľa pleca. Prach na horizonte sa víri, keď v tichu čakajú na ďalšie pokyny.

Niektoré majú rodiny a deti, od ktorých pravidelne odchádzajú, aby mohli trénovať, aby boli pripravené, keď sa hrozba vráti. Iné sa vydať nechcú. Ich rodina je tu, v tomto priestore a v spoločnej misii ubrániť svoju komunitu a slobodu, ktorá si na Blízkom východe pýta svoju cenu.

Stále žijeme!

Na displeji sa objaví malé oko a spustí vreskot. Veselý krik zo Sýrie zaplní bratislavskú obývačku. „Áno, žijeme, stále žijeme!“ Zvolá Níša obligátny pozdrav, odpoveď na otázku, ktorou začínam každý náš rozhovor. Kde spomíname na momenty, ako sme takto pred rokom na základni popíjali Maté, argentínsky nápoj z byliniek, jedli popcorn a počúvali sýrsku hitparádu.

Zbrane sa opierali o stenu základne, keď slnko zapadalo a okolitá púšť po horúcom dni chladla a na nebi sa objavovali prvé hviezdy. Neskôr pribudli ďalšie a ďalšie, boli ich tisíce, žiarili na nás, keď sme na strechu rozkladali hrubé deky a ticho z času na čas preťal rev amerických vrtuľníkov z neďalekej základne.

Sedela som zabalená v deke, pozerala do tmy a premýšľala, či som niekedy v živote videla krajšiu oblohu. „Vravím ti, prikry si hlavu,“ ozvalo sa odrazu z vedľajšej deky a do neba vystrčil dlhý prst, „Rima chrápe silnejšie ako revú tie Blackhawky.“

Tmavá veža sa v tichu týčila nad nami. Jedna zo žien na nej pila horúci čaj, pohľadom prechádzala okolie a dozerala na našu bezpečnosť.

Vtedy sme to netušili, ony ani ja. To, že o pár dní ich americkí spojenci opustia a na územie následne vtrhnú turecké jednotky. Vzala som si mikinu, strčila sa pod deku a do ticha nočnej základne sa v okamihu ozvalo Rimino rezavé chrápanie.

My tu predsa bojujeme s členom NATO

Tesne pred tureckou inváziou som zo Sýrie odišla. S hrôzou som sledovala, ako sa kolóna amerických vozidiel presúva cez hranicu do Iraku. Trump sťahoval svoje jednotky do autonómneho Kurdistanu a konvoje ozbrojených vozidiel zaplavili iracké cesty.

Sklamaní Kurdi stáli popri diaľnici a v zúfalstve do amerických áut MRAP hádzali kamene. Od vozidiel s protimínovou ochranou sa odrážali ako plastové loptičky. Sýrski Kurdi ostali sami. No nielen tí.

„V médiách často zaznieva, že spojenci na čele s USA zradili Kurdov,“ reaguje na situáciu v Sýrii vedúci zahraničných vecí Európskej sýrskej únie Metin Rhawi. „Na severovýchode Sýrie však žijú aj Arabi, Turkméni či asýrski kresťania.“ Sám je jeden z nich. „Porazili sme Islamský štát, vzdorujeme Turecku. Akú cenu ešte budeme musieť zaplatiť?“

„V našich mestách sú násilné skupiny pridružené k Turecku,“ rozpráva Níša o gangoch, ktoré v Rodžave vykonávajú bombové útoky a kladú míny. Oblasť dnes navyše paralyzovala aj okolitá pandémia. V Sýrii sú tisíce nakazených, oficiálne štatistiky šírenia vírusu vzhľadom na destabilizovaný región však chýbajú.

„Koronavírus zmenil aj situáciu u nás,“ hovorí vojačka. „Udržiavame si spoločenský dištanc, náš tréning sa zastavil. Hliadkujeme dnes najmä okolo dedín Chabur, kde dochádza k ľahkým útokom,“ referuje na oblasť okolo najväčšieho prítoku rieky Eufrat. V okolí sa nachádzajú asýrske dediny, ktoré ženy s Kalašnikovmi chránia pred agresiou tureckých skupín. 

Asýrski kresťania sú poslední, ktorí rozprávajú jazykom so základom v aramejčine - jazykom, ktorým hovoril Kristus. Dnes z územia utekajú, z pôvodných troch až štyroch miliónov ich v oblasti Iraku a Sýrie zostala menej ako polovica.

„My tu nebojujeme s tureckými žoldniermi,“ opakuje Metin Rhawi, „my tu bojujeme s členom NATO.“ Demokratické sily v Sýrii dnes slabnú, tie extrémistické, naopak, opäť rastú. „To, čo Daeš začal, Erdogan dokončí, je to pokračujúci útok proti etnicite, náboženstvu a našom spolužití v mieri.“

Neodídeme

„Erdogana nedokážeme zastaviť, ani jeho žoldnierov,“ reagujú na situáciu zástupcovia Sýrskych demokratických síl SDF, „musíme však chrániť ľudí pred ďalším zabíjaním.“ Spolupráca s Asadom je pre nich v súčasnosti iba alternatívne riešenie.

Ich jednotky sú vo viacerých mestách na severovýchode Sýrie. Patria pod ne aj Ženské kresťanské obranné jednotky Bét Nahrajn. „Nikam nejdeme,“ hovorí Níša. „Budeme tu, chrániť asýrskych kresťanov a ich domovy.“

Len nedávno bojovala s Islamským štátom, skupinou, ktorá je navonok porazená a prišla o územie. No vo vnútri dnes v destabilizovanom priestore preskupuje sily. Z väzení na severe Sýrie pravidelne hlásia úteky niekoľkých z nich, ľudí, ktorých pokrivená viera rozpútala náboženskú vojnu a z tisícov žien spravila otrokyne.

Sen o koexistencii etník a náboženstiev v Sýrii je v nedohľadne. Mnohí dnes krajinu opúšťajú, svoju budúcnosť hľadajú v Európe či Amerike, ďaleko od smrti, vojny a násilia. Ony nie. Rozhodnutie zostať učinili dávno a nič sa na ňom nemení.

„Zostávame tu, v Sýrii. Budeme brániť svojich ľudí, nech sa bude diať čokoľvek.“ Níša zvážnie. „Nie, nechcem byť martýrkou, samozrejme. No za svojich ľudí som pripravená zomrieť.“

Odporúčame