Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ochrana života Spoločnosť
02. november 2021

Sprevádza ženy po potrate

Predĺženie lehoty môže matky ochrániť od doživotnej traumy

O sprevádzaní žien po umelom potrate s koordinátorkou projektu Ráchelina vinica Danielou Obšajsníkovou.

Predĺženie lehoty môže matky ochrániť od doživotnej traumy

Osem rokov pracuje so ženami, ktoré podstúpili umelý potrat, a koordinuje projekt Ráchelina vinica, ktorým prešlo už viac ako 80 žien po potrate a ďalšie sa ozývajú cez ich telefonickú Linku pomoci. Daniela Obšajsníková v rozhovore tvrdí, že keby bol postabortívny syndróm len mýtus, nemali by žiadnu prácu. „My v praxi vidíme, že žena nikdy nedokáže zabudnúť na svoj potrat, dokáže ho len roky potláčať.“

Pripravovaný zákon o pomoci tehotným ženám vníma ako dôležitý spoločenský signál, že potrat nie je úkon na úrovni vytrhnutia boľavého zuba. „Ženy, s ktorými sa stretávame, opakujú, že keby im vtedy niekto bol povedal, aby na potrat nešli, že existuje iné riešenie, keby ich niekto bol podržal, tak by nikdy na potrat nešli.“


Časopis Social Science and Medicine uverejnil v roku 2020 štúdiu o pocitoch žien, ktoré boli na potrate. Podľa výsledkov až 95 percent žien svoje rozhodnutie neľutuje. Nie je postabortívny syndróm v skutočnosti len mýtus?

Keby bol postabortívny syndróm len mýtus, nemali by sme žiadnu prácu. Práce máme však naozaj dosť. O spomínanej štúdii viem, ale nerozumiem, ako na základe údajov od žien v nejakom časovom rozsahu mohli vedci dospieť k záveru, že ženy necítia pocit ľútosti po potrate. Postabortívny syndróm nie je len ľútosť, je to súbor symptómov, ktoré majú veľmi široké spektrum konkrétnych ťažkostí, ktoré si žena najprv nevie vysvetliť.

O aké ťažkosti ide? 

Takmer všetky ženy, ktoré k nám po potrate prichádzajú, uvádzajú, že mali najprv úzkosti alebo depresie, niektoré mali nočné mory spojené s deťmi alebo s udalosťami okolo potratu, respektíve mali poruchy príjmu potravy, spätné obrazy, panické ataky, rôzne závislosti, obsedantno-kompulzívne poruchy. 

Na každom víkendovom programe máme aspoň jednu ženu, ktorá mala samovražedné myšlienky alebo sa pokúšala o samovraždu. Nie je výnimkou ani nutkanie zabiť svoje žijúce dieťa.

Nemôžu mať tieto ženy po potrate takéto reakcie aj preto, že naše prostredie nazýva ich rozhodnutie vraždou a robí istý spoločenský tlak proti potratom?

Tímov ako ten náš je vo svete veľa. Psychické dôsledky rozhodnutia sa pre potrat sa opakujú. Postabortívny syndróm je na našich duchovno-terapeutických obnovách úplne rukolapný.

Keby bol spoločenský tlak reálnym, tak by na ten potrat ženy nešli. Je to však inak, týmto ženám sa práveže oveľa hlasnejšie podsúva, že moje telo je moja voľba, že ide len o zhluk buniek. Žiadna zo žien nejde na potrat s tým, že „chcem zabiť svoje dieťa“.

A s čím tam ide?

Je v ťažkej životnej situácii a je v strachu. Keď má človek strach, tak sa mu aktivuje tá časť mozgu, ktorá ho vedie k základnému prežitiu. Žena vtedy prirodzene myslí viac na seba, na to, ako prežiť. Túto situáciu nedokáže prehodnotiť do morálnych dôsledkov. To prichádza až neskôr. My v praxi vidíme, že žena nikdy nedokáže zabudnúť na svoj potrat, dokáže ho len roky potláčať.

Niektorá ho potláča rok, iná ho potláča desaťročia. Stretli sme sa s paňou, ktorá nás vyhľadala štyridsať rokov od potratu. Potom náhle príde nejaká udalosť, ktorá skryté spomienky zobudí, a zrazu sa zrúti múr, ktorý si žena roky budovala. Vybuduje si ohradu a darí sa jej roky brániť, aby jej za ňu nik nevstupoval, a ona žije v domnienke, že je to zabudnuté. 

A nemôže to naozaj vytlačiť na okraj ako jednu epizódu svojho života?

Ženy si často myslia, že to vytlačili. Poznáme však vedecký pojem mikrochimérizmus, keď kmeňové bunky plodu, či už je narodený, alebo potratený, prejdú cez placentu do tkanív matky. Fetálne bunky ostávajú a delia sa v matke aj niekoľko desaťročí a ostávajú v nej možno aj do konca jej života. Žena možno aj preto nedokáže zabudnúť na svoj potrat. Vysvetľujeme si to tak, že materstvo je tak hlboko vpísané do ženy, že skôr či neskôr sa tieto pocity vynoria.

Čo bývajú z vašej skúsenosti tie spúšťacie udalosti, ktoré naštartujú postabortívny syndróm? 

Sú to často udalosti spojené s deťmi. Napríklad promócia dcéry vašej kamarátky, kde vám zrazu napadne, že aj vaše dieťa by malo teraz vek na promócie. Alebo návšteva gynekológa, alebo smrť v rodine, Deň matiek, alebo koniec reproduktívneho života ženy. Je to veľmi individuálne.

Spomínaná štúdia môže byť aj pravdivá v tom, že ak sa konkrétnych žien pýtali, či svoj skutok ľutujú, ony ho v tom čase naozaj nemuseli ľutovať, lebo to mali potlačené. Plus kto sa v dotazníku prizná, že takúto vec ľutuje? Jedna pani nám po Ráchelinej vinici povedala o domnelom pocite, že desať rokov má tento problém vyriešený a stačil moment a ona pochopila, aké veľké psychické problémy ju trápia a že pramenia práve od momentu potratu. 

Veľa psychológov zaznáva postabortívny syndróm ako reálny spúšťač problémov. Niektoré ženy roky chodili na terapie a tie im nepomohli, lebo sa ignorovala trauma potratu. Keď žena pomenuje traumu potratu, môže začať ozdravný proces.

Ako je však možné rozlíšiť, či žena netrpí depresiami alebo úzkosťami pre svoju zlú životnú situáciu, ktorá ju k potratu doviedla, alebo či trpí pre samotný potrat?

Z našej skúsenosti na osemdesiat percent stojí za rozhodnutím ženy ísť na potrat nepodpora jej partnera či manžela. Tehotenstvo je v týchto prípadoch neplánované a ženy nám opisujú, že vtedy sa im potrat zdal ako jediné možné riešenie, nevideli iné východisko. Tiež uverili myšlienke, že majú svoje reprodukčné právo.

A dnes?

Po rokoch s odstupom to veľmi ľutujú. Vidia vtedajšie problémy – či už to boli ich zdravotné problémy, choré deti, ktoré mali doma, chýbajúce financie, slabé sociálne zázemie, hanba –, ako nedostatočné dôvody na to, že sa rozhodli pre také krajné riešenie, akým je potrat. 

Spomínam si na pani dôchodkyňu, ktorá mala päť žijúcich detí a ďalším dvom na želanie manžela nedovolila narodiť sa. Desiatky rokov o tom nedokázala s nikým hovoriť, trápila sa, trpela úzkosťami a u nás povedala, že to veľmi ľutuje, lebo spätne vidí, že by zvládli vychovať aj ďalšie dve. 

Z toho vidíme, že ak v tej chvíli ženu nepodporí najmä otec dieťaťa alebo najbližšia rodina, je veľmi ťažké ju prehovoriť, aby nešla na potrat. 

Dnes sa opakujú argumenty, aby sme nepodceňovali rozhodovanie žien a nezaťažovali ich zbytočne predlžovaním lehoty pred samotným potratom.

Pripúšťam, že sú asi ženy, ktoré nič neriešia a idú si za svojím. Ale ženy, s ktorými sa stretávame, opakujú, že keby im vtedy niekto bol povedal, aby na potrat nešli, že existuje iné riešenie, keby ich niekto bol podržal, tak by nikdy na potrat nešli. Ja preto veľmi vítam predĺženie lehoty pred potratom. Keď už žena požiada o potrat, dostane ešte šancu na rozmyslenie a zozbieranie informácií o iných možnostiach.

Pro-choice hnutie argumentuje opačne, že by sme už nemali ženu traumatizovať takýmto naťahovaním času. 

My hovoríme, že toto predĺženie môže ženy ochrániť od doživotnej traumy. Koľko žien som za tie roky počula povedať, že keby jej aspoň na tom stole pár minút predtým povedali „nerob to“, tak by odtiaľ ušla.

Na proteste za reprodukčné práva u nás v Banskej Bystrici viackrát zaznelo „moje telo, moja voľba“. Potrat i donosenie dieťaťa sa kladú na jednu úroveň, čo vnímam ako veľký omyl. Akoby obe voľby boli správne, či si zvolím potrat, alebo pôrod. Potrat nikdy nie je dobrá voľba, je to spôsob deštrukcie. Prečo by sme ako spoločnosť mali podporovať niečo, čo znamená deštrukciu dieťaťa, ženy a má obrovský dosah aj na celú spoločnosť?

V akom zmysle?

O tom sa takmer nehovorí, ale potratom je postihnutá celá rodina a v konečnom dôsledku i spoločnosť. Skúsenosť umelého potratu vpúšťa do vzťahu s otcom dieťaťa, ale i do celej rodiny niečo zlé, a to na úrovni hlbokého psychického i duchovného prežívania.

Potratom trpia aj muži. Na náš program prichádzajú často ešte s väčším počtom symptómov ako niektoré ženy. Aj keď tých odvážnych nie je veľa. Muž si uvedomuje, že v tej chvíli svoju ženu nepodržal. Je veľmi dobré, keď so ženou príde aj muž, lebo to prináša uzdravenie v ich vzťahu. 

Inzercia

K vám do programu prichádzajú častejšie ženy, ktoré sa rozhodli pre potrat v manželstve, teda majú už svoje rodiny?

Je to asi pol na pol. Ženy, ktoré už rodiny majú, a potom slobodné dievčatá, ktoré otehotneli ako slobodné s prvým dieťaťom. Ženy, ktoré podstúpili potrat v manželstve, k nám však z osemdesiatich percent prichádzajú už ako rozvedené. Potrat má tak vplyv aj na vzťah.

Dôvera vo vzťahu utrpela ranu. A tie, čo s mužom zostanú, majú neraz otupený vzťah. Jedna pani nám napísala, že po potrate sa jej rúcal vzťah s mužom, nenávidela ho, nefungovalo to v intímnom živote. Dvadsať rokov až do smrti manžela otázku potratu neotvorili. Po takýchto príbehoch sa vám ťažko hovorí o potrate ako o voľbe. 

Tie ženy, ktoré vás vyhľadajú, sú zrejme väčšinou veriace ženy. Nemôže byť práve preto ich pocit viny silnejší?

Keďže poskytujeme duchovno-terapeutický program, prichádzajú naozaj prevažne veriace ženy. Ale mali sme už aj neveriacich. Iste, môže byť, že veriace ženy to intenzívnejšie prežívajú. Napriek tomu je otázne, aký mali tieto ženy v tom čase vzťah k Bohu, či nešlo skôr len o folklórnu vieru z detstva alebo akúsi tradíciu rodiny, keďže na ten potrat predsa len išli. 

Napokon, na Slovensku je množstvo folklórnych kresťanov, ich viera sa končí tam, kde ich vonkajšie okolnosti nepodržia.

Čo dovedie spomínané ženy až k vám?

Ich svedomie sa časom ozýva. Ale domnievam sa, že rovnako významný faktor je aj spomínaný mikrochimérizmus. Myslím, že ich v kútiku srdca privádza aj túžba po Božom milosrdenstve.

Počas tohto víkendu riešime rovinu duchovnú i psychologickú, keďže sú vzájomne veľmi prepojené. Pre účastníkov je veľkým prínosom, že je prítomná skúsená psychologička i kňaz.

Kňaz?

Niektoré ženy majú tendenciu opakovane sa spovedať, lebo neodpustili samy sebe a neprešli procesom uzdravenia. Kňaz im podáva pomocnú ruku na ceste k Bohu a „späť do cirkvi“. Počas tohto víkendového programu je dôležité, aby došlo k zmiereniu medzi ženou, dieťaťom a Bohom. To je cieľom postabortívneho uzdravenia.

Žena musí odpustiť sama sebe, pocítiť odpustenie dieťaťa a napokon zažiť a uveriť odpusteniu milosrdného Boha. Vtedy odchádza vyrovnaná. Zatiaľ sa nám nestalo, že by niekto po našom programe povedal, že mu to nepomohlo.

V piatok prichádzajú účastníci skľúčení s hrčou v hrdle, majú obavy z toho, čo sa bude diať, častokrát chcú odísť, ale v nedeľu podvečer odchádzajú vzpriamení a radostní. Je úžasné sledovať tú premenu. Vždy žasneme nad tým, čo Boh so svojím milosrdenstvom dokáže vo svojej veľkosti za taký krátky čas. S účastníkmi sa stretáme po štyroch týždňoch, teda vidíme ich aj s odstupom a sme svedkami toho, že tá radosť z nového začiatku v nich pretrváva.

 

Koľko rokov tieto víkendové programy robíte a koľko žien nimi prešlo?

Pred ôsmimi rokmi sme boli na zaškolení vo Viedni u doktorky psychológie Theresy Burke, autorky tohto duchovno-terapeutického programu, ktorý je postavený na statiach z Písma a pútavo – všetkými piatimi zmyslami – a citlivo vťahuje účastníka do deja. Od februára 2014 poskytujeme túto službu pravidelne. Máme teda za sebou štrnásť víkendových programov a prešlo nimi 170 ľudí, z čoho väčšia časť sú ženy po umelom potrate, ale prítomné sú aj ženy alebo manželské páry so skúsenosťou spontánneho potratu.

Aký zmysel má miešať tieto ženy v terapeutických skupinách?

Je to tak nastavené vedome, dynamika tejto skupina je úžasná, navzájom sú si nástrojom uzdravenia práve tým, čo povedia. Žien so skúsenosťou spontánneho potratu sa vopred pýtame, či dokážu akceptovať aj ženy po umelom potrate, keďže sa všemožne snažíme vytvoriť prostredie, ktoré ich nesúdi, ale s láskou prijíma.

Majú ženy vo vašom programe po umelom potrate len psychické následky?

Nie. Dnes sa o potrate hovorí ako o bezpečnom zákroku bez následkov. Mnohé ženy nám opísali zdravotné problémy, ktoré im trvajú roky. Či už je to neplodnosť, zrasty, dlhodobé krvácanie, opakované spontánne potraty. Pritom všetky boli v legálnych zdravotníckych zariadeniach.

Aj toto je dôvod, prečo sa najnovšie pretláča ako riešenie legalizácia potratovej tabletky.

Áno. A to je podľa môjho názoru pre psychiku ženy, ale obávam sa, že aj pre zdravotný stav, to najhoršie riešenie. Samozrejme, smrť dieťatka je hrozná pri akomkoľvek spôsobe vykonávania potratu.

Pretláčatelia myšlienky medikamentózneho potratu si pravdepodobne nevedia predstaviť, ako prebieha celý proces, čo tá žena sama doma prežíva, ako sa musí vyrovnať s krvácaním, kde končia pozostatky, všetko vidí a prežíva pri plnom vedomí. Pre ženu to má otrasné ďalekosiahle následky.

Ako vnímate aktuálny návrh zákona o pomoci tehotným ženám?

Vítam ho. V prvom rade hovorí o konkrétnej pomoci, ktorá ženy môže ochrániť od celoživotnej traumy. Vítam tiež zákaz reklamy zariadení, kde sa vykonávajú potraty. Prečo by sme sa spoločensky mali podpisovať pod niečo, čo – ako to vidíme v realite – škodí ženám i širokému okoliu a neprináša nič dobré?

Každý deň sa v živote o niečom rozhodujeme, volíme si cestu A alebo B, ale keď viem, že cesta A niekomu ublíži, nemôžem ju propagovať. Veľmi oceňujem návrh možnosti druhého posudku v prípade podozrenia na postihnutie dieťaťa, aj keď ja osobne nepovažujem postihnutie dieťaťa za oprávnenie na potrat.

Boli za vami aj ženy po potrate dieťaťa zo zdravotnej indikácie?

Máme skúsenosti s mamou, ktorej lekár odporučil potratiť dvojičky z dôvodu ťažkého mozgového postihnutia. Táto žena išla na potrat, doma mala už žijúce dieťatko a niekoľko týždňov po potrate nám hovorila, že nevie, ako sa s tým má vyrovnať, a že sa nedokáže ďalej starať o svoje zdravé dieťa. Spätne vidí, že by bolo pre ňu lepšie porodiť svoje detičky a mať možnosť rozlúčiť sa s nimi, hoci by žili len pár minút.

Možnosť rozlúčiť sa je veľmi dôležitý terapeutický bod v smútení. Čo je to vlastne ten postabortívny syndróm? Austrálsky psychiater Dr. Eric Seal ho pomenoval ako dlhodobý neutíchajúci chronický syndróm žiaľu. Žena matka potrebuje vyplaviť zo seba žiaľ, aby mohol začať proces uzdravovania. Tieto ženy nedostali možnosť rozlúčiť sa, pochovať a oplakať svoje deti, lebo im niekto ponúkol len tú zdanlivo najľahšiu možnosť, ako sa zbaviť problému. Keď nám zomrie blízky príbuzný, dokážeme bez problémov fungovať hneď na druhý deň? O čo ťažšie to je, keď nemáme možnosť sa s ním nijako rozlúčiť.

Tento zákon však nerieši obmedzovanie dostupnosti potratov, v podstate ide o kozmetické úpravy.

Ale aj tieto malé kroky sú dôležitým spoločenským signálom, že potrat nie je úkon na úrovni vytrhnutia boľavého zuba. Je správne, ak sú zákony postavené tak, že dávajú signál, že je správne urobiť všetko pre to, aby žena dieťatko donosila a aby sme jej v tom ako spoločnosť reálne pomohli. 

 

Foto – Agáta Macková

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva