Návrat nemeckej sociálnej demokracie Dva týždne pred voľbami je v Nemecku všetko otvorené

Predbehnúť svojho konkurenta dokázali sociálni demokrati už raz pred štyrmi rokmi, keď nominovali Martina Schulza. Vtedy však bublina rýchlo praskla. Bude to tentokrát inak?

Zdediť kancelárske kreslo po Angele Merkelovej, ktorá dodnes zostáva najpopulárnejšou političkou, chcú mnohí. Je tu Annalena Baerbocková, kandidátka Zelených, ktorá je jedinou ženou medzi kancelárskymi kandidátmi. Potom sú tu ešte Armin Laschet, kandidát Merkelovej CDU, a Olaf Scholz (SPD), minister financií súčasnej vlády.

Nálady voličov sú kolísavé. Najprv v prieskumoch viedli Zelení, potom kresťanskí demokrati.

Obe strany však značne utrpeli. Zelení kvôli menším škandálom ich líderky, ktorá zavádzala v životopise, opísala vo svojej knihe bez uvádzania zdrojov a zabudla nahlásiť vedľajšie príjmy. CDU zas kvôli nemiestnej žoviálnosti jej kandidáta počas záplav v západnom Nemecku.

Priemer posledných prieskumov pripisuje SPD 25,8 a CDU/CSU 22,3 percenta. Na treťom mieste sú Zelení s 16,1 percentami, potom nasledujú AfD (11,5), FDP (10,6) a postkomunistická Die Linke (6,0).

Hlboké zneistenie

Po neúspechu v posledných voľbách dokonca aj členovia SPD navrhovali, že pri dvojcifernom zaostávaní voči CDU/CSU by SPD mala prestať nominovať kancelárskych kandidátov, ktorí sa zjavne kancelármi nikdy nestanú. Túto pozíciu zastával ešte pred dvoma rokmi aj Norbert Walter-Borjans, dnešný spolupredseda sociálnych demokratov.

Teraz však SPD v prieskumoch predbehla kresťanských demokratov a stabilne dosahuje 25 percent. Napätie v CDU/CSU by sa dalo krájať. Strane hrozí prvá porážka od roku 2002 a najhorší výsledok v histórii.

„Adenauerov dom (stranícka centrála CDU) mi dnes niekedy pripadá ako ríšske kancelárstvo v apríli/máji 1945. Pracujete s divíziami, ktoré dnes už neexistujú a na ulicu posielate dôchodcov a Mladú Úniu,“ kritizuje poslanec Axel Müller.

V interných četoch strana kandidáta, ktorého voliči ani bežní straníci nikdy nechceli, viní z bezprecedentného úpadku: „Nevedeli sme, kam zavesiť plagáty Lascheta, aby sme spôsobili čo najmenšie škody,“ píšu členovia.

Generálny tajomník CSU Markus Blume, ktorý od začiatku Laschetovu kandidatúru odmietal, otvorene priznáva: „Samozrejme, že by sme na tom boli lepšie s Markusom Söderom.“

V CDU/CSU na nie celkom neúspešné snahy Scholza inscenovať sa ako Merkelovej dedič reagujú s mrzutosťou. Bavorský ministerský predseda Markus Söder nazval Scholza „dedičským podvodníkom“. Kandidát CDU Laschet kritiku zhrnul slovami: „Nedá sa chodiť po Nemecku s kosoštvorcom (Merkelovej symbolom) a rozprávať ako Saskia Eskenová.“ Eskenová, spolupredsedníčka SPD, patrí k ľavému krídlu strany a propaguje „demokratický socializmus“.

Dokonca aj samotná Merkelová, ktorá sa politickej kampani v týchto voľbách dlho vyhýbala, počas posledného rokovania parlamentu pred voľbami povedala: „Nie je jedno, kto vládne tejto krajine,“ a vyzvala k voľbe Armina Lascheta.

Už týždeň predtým sa jasne dištancovala od Olafa Scholza: „So mnou ako kancelárkou by nikdy nebola koalícia, v ktorej by bola Die Linke. A či toto Scholz zdieľa alebo nie, zostáva otvorené. V tomto smere tam je ohromný rozdiel pre budúcnosť Nemecka medzi mnou a ním.“

Hrozí návrat komunistov?

Sociálni demokrati, ale aj časť médií, preto vinia CDU z „kampane červených ponožiek“ a tvrdia, že im neprávom pripisuje blízkosť k extrémnej ľavici. Explicitne vylúčiť koalíciu s postkomunistami Scholz však nechce, v rozhovoroch pozoruhodne veľa úsilia venuje tomu, aby túto možnosť ani nevyvrátil, ani nepotvrdil.

Žeby umiernený Olaf Scholz mal skutočný záujem na koalícii so stranou Die Linke, je nepravdepodobné. Skôr môže ísť o taktizovanie a pokus neoslabiť svoju vyjednávaciu pozíciu po voľbách.

Pomerne isté totiž je, že aj posilnenie SPD nebude stačiť na to, aby strana dokázala vytvoriť dvojkoalíciu. SPD posilnila nielen na úkor kresťanských demokratov, ale aj Zelených, ktorí sú jej najužším politickým spojencom. Väčšina prieskumov ukazuje, že SPD sa pohybuje okolo 25 a Zelení okolo 17 percent. Dohromady by teda nemali nadpolovičnú väčšinu.

Do koalície by teda museli pribrať tretiu stranu a tu sa ponúkajú tri možnosti. Prvou by bola koalícia s CDU/CSU. Tá je však najmenej pravdepodobnou možnosťou. Armin Laschet alebo hociktorý iný politik kresťanských demokratov by len ťažko mohol odôvodniť účasť v koalícii, v ktorej by strana bola menším partnerom. CDU/CSU sa historicky vníma ako kancelárska strana a väčšina jej politikov by si skôr ruku uťala, než aby podpísali takúto koaličnú zmluvu.

Druhou možnosťou je koalícia s liberálnou FDP. Sociálni demokrati s liberálmi vládli naposledy v osemdesiatych rokoch. Koalícia sa skončila neslávne, keď po nezhodách FDP vládu opustila a uzavrela koalíciu s CDU a Helmutom Kohlom. Liberálom to prinieslo šestnásťročnú účasť vo vláde, no vzťahy s SPD boli po rozpade koalície tak naštrbené, že takmer štyridsať rokov zostala koalícia medzi expartnermi takmer nemysliteľná.

Scholzovi by koalícia so Zelenými a FDP, takzvaný „semafor“, bola asi najmilšou voľbou, v jeho strane by však mnohí s ním nesúhlasili. Tu sa nachádza Scholz v citlivej pozícii, jeho stranícki kolegovia ho pri voľbe za šéfa strany odmietli, pretože straníckym kádrom nebol dostatočne ľavicový. Zvíťazilo vtedy duo Borjans-Eskenová. Nové vedenie SPD si však uvedomuje, že pre bežného voliča so svojimi fantáziami o vyvlastňovaní pôsobí priam odpudzujúco a za volebného lídra preto vybralo obľúbeného, aj keď nudného Scholza.

Otázkou však zostáva, či sa Scholz po voľbách dokáže presadiť aj vo svojej vlastnej strane, alebo bude len figovým listom zastierajúcim omnoho radikálnejšiu politiku.

„Naši ľudia“ v SPD

Scholzovu kandidatúru by v poslednej chvíli mohol pokaziť prešľap jedného z jeho straníckych kolegov. Práve v Scholzovej domovine, v Hamburgu, senátor vnútra Andy Grote svojej strane poriadne zavaril.

Na Twitteri Grote odsúdil potýčky medzi oslavujúcimi, ktorí na uliciach v alkoholizovanom stave nedodržiavali protipandemické opatrenia. Odsúdenie týchto činov by bolo pochopiteľné, ba dokonca správne, keby senátor sám nebral opatrenia na ľahkú váhu – minulý rok organizoval párty s tridsiatimi účastníkmi, čo vtedy bolo jasným porušením nariadení. Jeho počínanie občanov zjavne inšpirovalo a ustálil sa nový pojem „grótovania“ pre oslavovanie bez ohľadu na opatrenia.

Pokrytectvo politika mnohých na Twitteri rozčertilo a jeden z občanov preto značne vulgárne zhrnul svoje pocity – senátora vnútra nazval mužským pohlavným orgánom. „Ty si taký 1 Pimmel“, napísal.

Že senátora takýto titul nepoteší, nie je prekvapením, no čo sa stalo potom, asi nikto nečakal: o šiestej ráno dotyčnému „kritikovi“ vtrhli do bytu, kde žije aj s dvoma malými deťmi, šiesti policajti. V prípade pomerne detinskej nadávky to bola značne neprimeraná reakcia.

Je len ťažko predstaviteľné, že by sa polícia, ktorá nestíha vyšetrovať vážne vyhrážky, touto záležitosťou zapodievala nebyť osobného záujmu senátora vnútra. To otvára otázku, či Grote políciu zneužíval na riešenie osobných sporov. Tohto názoru sú aspoň užívatelia sociálnych médií, ktorí kauze dali názov „Pimmelgate“.

„Tento prípad so mnou možno nebol najvážnejším, ale predsa len chceme, aby sme so sebou na internete zaobchádzali s rešpektom,“ bráni sa Grote. „Neviem si predstaviť, že prokuratúra, ktorá o tomto rozhodla, robí rozdiely podľa toho, o koho sa jedná.“

„Boli sme šokovaní, že kvôli takejto maličkosti a takémuto bežne používanému slovu zorganizujú takýto policajný zásah,“ vyjadrujú sa občania. „Ako málo sebavedomia človek ako politik môže mať, aby kvôli mladému človeku ktorý na internete využije bežne používané slovo, bol aktivovaný takýto zásah platený z peňazí daňových poplatníkov. Pre pána Groteho to je vrcholne trápne.“

Grote sa tak cez noc stal „celebritou“, o ktorej píšu aj veľké celonemecké noviny ako Frankfurter Allgemeine Zeitung, Die Süddeutsche, Die Tageszeitung, Die Welt či magazín Spiegel.

Všetko je otvorené

Pre SPD, ktorá zažíva v prieskumoch novú zlatú éru, je takýto škandál tesne pred voľbami zbytočnou záťažou. Pre Scholza otvára citlivú otázku stavu polície v Hamburgu. Táto diskusia totiž upriamuje pozornosť na jedno z najväčších zlyhaní jeho politickej kariéry: stretnutie lídrov štátov G20 v Hamburgu v roku 2017.

Scholz, vtedy ešte ako starosta, bol hlavným zodpovedným za organizáciu podujatia. Sebaistý politik však bral bezpečnosť na ľahkú váhu. Keď dorazili ľavicoví extrémisti, polícia nebola pripravená. V uliciach horeli autá, zločinci plienili obchody, v častiach mesta vznikli „zóny bezprávia“. Pre obyvateľov bolo zlyhanie štátu „traumou“.

Scholz následne „utiekol“ do Berlína, kde sa stal ministrom financií, a aspoň mimo Hamburgu mnohí na vtedajšie fiasko zabudli.

Nevedno, aký dosah bude mať listová voľba. Vylúčiť sa nedá, že aj ak by sa SPD nejakým pochybením prepadla, listoví voliči by ju ešte mohli zachrániť. Tí totiž volia o niekoľko dní až týždňov skôr – a tak posledný týždeň kampane na nich má najmenší vplyv.

Prognózu výsledkov komplikuje, že prieskumy sú niekedy „samopopierajúcim“ proroctvom. Voliči v reakcii na zverejnené prieskumy menia svoje správanie. Novonadobudnutá sila SPD a efekt „snehovej gule“ môžu strane pomôcť nabaliť nových voličov, čo by mohlo postkomunistov dokonca vytlačiť z parlamentu.

Na druhej strane však slabosť CDU/CSU môže mobilizovať voličov FDP, ktorí chcú zabrániť ľavicovému víťazstvu. To naznačujú posledné prieskumy, v ktorých FDP ľahko oslabila.

FDP zas poukazuje na slabé výsledky CDU a nebezpečenstvo vzniku ľavicovej vlády. Jej predseda Christian Lindner preto argumentuje, že FDP musí získať silný mandát, aby mohla byť „poistkou“ proti akýmsi socialistickým plánom SPD a Zelených.

Klišé o „dynamickej politike“, v ktorej je do volieb „všetko možné“, zväčša nie je nič viac ako klišé. Tentokrát by však mohlo byť skutočne pravdivé.