Školská psychologička Námahu učiteľov videli mnohí cez pandémiu zblízka, no i tak sa im ušli „hejty“

V týchto dňoch sa už naplno rozbieha nový školský rok. Ten minulý bol pre mnohých učiteľov najťažší, aký kedy zažili, a pandémia môže skomplikovať vyučovanie aj v najbližších týždňoch a mesiacoch. 

Kornélia Ďuríková je školskou psychologičkou a predsedníčkou Inštitútu duševného zdravia a pozitívnej edukácie Konvalinka, ktorý na jar minulého roka realizoval prieskum o psychickom zdraví učiteľov. V dotazníku zistili, že veľká časť učiteľov zažíva vysokú mieru stresu a počas pandémie až polovica uvažovala o odchode zo školstva. Trápia ich konflikty s rodičmi, kolegami či vedením, byrokratická záťaž a cítia nedostatok uznania za svoju prácu. 

„Keď sme zverejnili náš prieskum, na sociálnych sieťach sa spustil veľký „hejt“ na adresu učiteľov. Zaznievali reakcie typu „na čo sa sťažujú“. Pritom v zahraničí bol ten pohľad iný, dôležitosť učiteľskej profesie si tam začali uvedomovať viac,“ vraví psychologička Ďuríková.
 

Učitelia majú za sebou náročný minulý školský rok poznačený pandémiou. Boli dva mesiace prázdnin dostatočným obdobím, aby si oddýchli?

Je to veľmi individuálne, niekomu mohli stačiť, inému to mohlo byť málo. Učitelia, žiaci a v podstate s nimi aj rodičia prežili väčšinu minulého školského roka na dištančnom vyučovaní a bolo to veľmi náročné obdobie. Cez prázdniny tak mali možnosť doplniť si deficity v medziľudských vzťahoch, oddýchnuť si od počítačov a relaxovať.

Treba však povedať, že učitelia nemajú dovolenku celé dva mesiace, tak ako si mnohí myslia. Začiatkom júla ešte musia byť v práci a koncom augusta už nabiehajú naspäť.

Keď ste s niektorými z nich hovorili, cítili sa byť oddýchnutí?

Ako som vravela, je to individuálne, no keď som sa rozprávala s niektorými učiteľmi, povedali mi, že až v auguste začali vnímať pocit upokojenia a uvoľnenia. Telu aj hlave nejaký čas trvá, kým si zvyknú na iný režim.

Pripomínam tiež, že mnoho učiteľov aj cez prázdniny pracovalo, napríklad na letných školách alebo podobných projektoch.

Počas druhej vlny pandémie ste realizovali prieskum, v ktorom ste sa na psychické zdravie pýtali viac ako 1700 učiteľov. Čo ste zistili?

Až 66 percent učiteľov uviedlo, že sa cítili byť pod stresom viac ako v predošlých školských rokoch. Takmer 60 percent tvrdilo, že sa cítia vyčerpaní.

Čo boli hlavné dôvody ich únavy?

Veľmi im prekážalo prekrývanie pracovného a súkromného života, keďže väčšinu času učili z domu. Pri počítačoch strávili obrovské množstvo času. Dopoludnia vyučovali a potom do večera pripravovali zadania alebo opravovali úlohy a testy. Veľmi ich vyčerpávala aj komunikácia.

V akom zmysle?

Bolo to úplne iné ako za normálnych okolností v škole, kde ľahšie dostanú spätnú väzbu. Často hovorili, že pri online výučbe pozerali iba do „čiernych skriniek“, pretože žiaci si nezapínali kamery a nevideli tak ich reakcie.

Aké boli ďalšie faktory, ktoré ich vyčerpávali?

Neustále zmeny pravidiel fungovania škôl. Prichádzali nové informácie a pravidlá, ktorým sa museli prispôsobiť a nastaviť si podľa nich režim. To stojí veľa energie.

Mnohí boli kvôli pandémii hodení do vody a museli rýchlo nabehnúť na spôsob učenia na diaľku. Najmä tí starší sa neraz trápili prácou s technológiami, nebolo to pre nich jednoduché.

Učiteľov ste sa pýtali aj na to, či na sebe pozorovali počas minulého školského roka nejaké psychosomatické príznaky. Čo odpovedali?

Polovicu z nich trápila bolesť hlavy, migrény, často sa objavovali aj problémy so spánkom, náladovosť, problém s koncentráciou či dokonca úzkosti a depresie. Išlo síce o samodiagnostiku, no ak sa tomu nebude venovať pozornosť, môže to v niektorých prípadoch prerásť do vážnych problémov.

Keď sme sa následne pýtali, na koho by sa obrátili, pokiaľ by potrebovali psychickú podporu, najčastejšie vyšli ako odpoveď rodina a blízki. Relatívne vysoko skončili aj odborníci. Znamená to, že ak učitelia majú problémy, neboja sa vyhľadať odbornú pomoc, čo je veľmi dobré a dôležité. A práve na to sú dôležití školskí psychológovia, ktorí môžu byť prvými, kto im podá pomocnú ruku.

Na našich školách je ich však veľmi málo.

To je jedna vec. Ďalšou je, že primárne sa táto profesia vníma ako pomoc pre žiakov, prípadne ich rodičov. Učitelia zväčša neregistrujú, že aj oni by školského psychológa mohli navštíviť. Je dôležité, aby sa aj toto nastavenie zmenilo.

V prieskume až polovica učiteľov uviedla, že uvažovali o odchode zo školstva. To je veľmi vysoký podiel.

Áno, trochu som to však očakávala, pretože som sledovala podobné prieskumy už počas prvej vlny aj v zahraničí, kde to bolo podobné. Nakoniec sa však tieto čísla nepremietli na masovom odchode učiteľov zo školstva. Celkom by ma zaujímali štatistiky k septembru, ako na tom vlastne sme. Myslím si však, že k veľkému odlivu učiteľov nedošlo. Faktom je, že bojujeme s obrovským nedostatkom učiteľov. Pedagógovia niektorých odborov dlhodobo chýbajú a nepribúdajú.

Už to, že taká veľká časť nad tým uvažovala, je však asi alarmujúce, nie?

To áno. No treba povedať, že prieskum sme robili na prelome marca a apríla, čo boli asi tie najťažšie mesiace, keď toho už mali všetci naozaj dosť, a myslím, že to teda výrazne ovplyvnilo aj ich odpovede v našom dotazníku.

O ťažkostiach s vyučovaním sa počas pandémie hovorilo veľmi veľa. Zmenil sa vďaka tomu pohľad spoločnosti na ich prácu? 

Náš prieskum ukázal, že jeden z najväčších problémov je nedostatok uznania zo strany verejnosti, ktorý sa učiteľom dostáva. Cítia sa z toho neraz frustrovaní a podpora, ktorú by mali dostať v rôznych oblastiach, nie je dostatočná.

To je asi dlhodobý problém.

Áno a myslím, že pandémia na to poukázala ešte viac. Hoci veľká časť rodičov mohla v tom období vidieť do práce učiteľov viac a veľa sa o ťažkostiach so vzdelávaním hovorilo aj v médiách, nie som si istá, či sa optika spoločnosti výrazne zmenila.

Prečo?

Keď sme zverejnili náš prieskum o psychickom zdraví učiteľov, na sociálnych sieťach sa spustil veľký „hejt“ na ich adresu. Zaznievali reakcie typu „na čo sa sťažujú“. Pritom v zahraničí bol ten pohľad iný, dôležitosť učiteľskej profesie si tam začali uvedomovať viac.

Čím je to, že u nás sa to nestalo?

Napriek tomu, že sa o vzdelávaní a školstve hovorí ako o prioritách, v realite sa to neodráža.  Zároveň si tiež myslím, že nespokojnosť rodičov, ako dištančné vyučovanie fungovalo, si odniesli v najväčšej miere učitelia a riaditelia škôl.

V mnohých prípadoch pritom za nefunkčnosť systému vôbec nemohli. Chýbalo technické vybavenie pre deti, učiteľov, informácie, bol obrovský zmätok v neustálych zmenách nariadení, ktoré museli rodičom komunikovať práve učitelia, a za to museli znášať množstvo nepríjemných situácií. To všetko prehĺbilo vzájomné napätie.

Čo boli ďalšie zdroje stresu, ktoré v dotazníku uvádzali?

Medzi tie hlavné sa zaradila práve aj komunikácia s rodičmi. To je vec, ktorá školy však veľmi trápi už dlhší čas. Konflikty s rodičmi berú učiteľom veľa energie.

Prečo k nim dochádza?

Ide o hlbší problém. Školy sú výrazne orientované na výkon a stále sa najväčší dôraz kladie na výsledky. Škola by však mala znamenať omnoho viac. Je to silná sociálna inštitúcia, ktorá stojí na medziľudských vzťahoch a mala by spájať. Je to prostredie, v ktorom formujeme hodnoty a v podstate budúcnosť našej spoločnosti. Rešpekt, úcta aj schopnosť spolupracovať chýbajú a mali by sme sa na ne sústrediť omnoho viac.

Chyby sú na oboch stranách. Aj učitelia by mali komunikovať s rodičmi o pozitívnych stránkach ich dieťaťa, neozývať sa len vtedy, ak sa vyskytne určitý problém alebo sa koná rodičovské. Na druhej strane, rodičia by mali pristupovať s väčším pochopením a ochotou spolupracovať. Obom stranám ide v konečnom dôsledku o dobro dieťaťa.

Komplikované vzťahy sú aj na iných pracoviskách, v čom je školské prostredie iné?

Z veľkej miery je to iné v tom, že ide o dieťa. Rodičia sú naň citliví, rovnako učitelia chcú, aby napredovalo. Nie vždy však súhlasia navzájom s tým, ako mu pomôcť.

Medzi hlavné príčiny stresu učiteľov sa však zaradili aj vzťahy medzi kolegami, respektíve s vedením. Mnohí sa, prirodzene, pýtajú, čo s tým, ako sa to dá zlepšiť. Vždy vravím, že prvým krokom by mal byť obyčajný ľudský záujem jeden o druhého a vzájomná komunikácia.

Zároveň je však nesmierne dôležité, aby sme si uvedomili, že téma duševného zdravia a osobnej pohody patrí do prostredia škôl a musíme sa jej venovať. Smerom k deťom, učiteľom, ale aj ku škole ako inštitúcii. Ide o komplexnú problematiku a je najvyšší čas, aby sme sa do nej na Slovensku pustili. Je nevyhnutné začať so vzdelávaním riaditeľov, učiteľov, ako aj vytvárať podporné materiály, ktoré budú môcť učitelia flexibilne používať.

Pred pár mesiacmi všetci verili, že vyučovanie v tomto školskom roku už bude prebiehať štandardne bez hrozby zatvárania škôl. S narastajúcou treťou vlnou je však pravdepodobné, že mnohé triedy budú musieť opäť aspoň na nejaký čas prejsť na dištančnú výučbu. Čo toto vedomie môže spraviť so psychikou učiteľov?

Opäť je to individuálne, no pocit neistoty vo všeobecnosti narúša duševnú pohodu. Učitelia sú však v podstatne inej situácii ako pred rokom.

V akom zmysle?

Majú už oveľa viac skúseností, keďže si touto situáciou už prešli. Zdokonalili sa, majú už pripravené určité podklady pre prípad, že sa opäť triedy zatvoria. Už vedia, čo im funguje, ako reagovať, a vedia, o koho a o čo sa môžu oprieť. Nie je to skrátka pre nich niečo úplne nepoznané.

Nehrozí, že napriek tomu budú chcieť v úvodných týždňoch rýchlo prebrať čo najviac učiva, kým sú so žiakmi v škole?

To by rozhodne nebol správny prístup. Pevne verím, že si celkovo v školstve začneme viac uvedomovať, že nejde v prvom rade o kvantum vedomostí, ale o kvalitu toho, čo vieme. Nemá zmysel robiť preteky s časom a v strachu pred možným zatvorením nadbiehať či dobiehať učivo.

Čo by teda mohli učitelia v prvých týždňoch robiť, aby nastavili dobrú psychickú atmosféru pre seba aj pre žiakov?

Investícia do dobrých vzťahov v triede je niečo, čo sa učiteľom zaručene vráti. Ukázalo sa to aj počas prvej a druhej vlny pandémie. Tam, kde boli medzi žiakmi a učiteľmi dobré vzťahy, fungovalo učenie na diaľku o niečo ľahšie.

Dôležité je, samozrejme, komunikovať o prípadných problémoch, pýtať sa detí a dať im najavo záujem a podporu, aby vedeli, že aj keď nastane náročné obdobie ako v minulom školskom roku, tak to zvládnu.

Budú sa teraz učitelia ešte viac ocitať v pozícii psychológov než doposiaľ?

Myslím, že áno. Mnohí z nich túto úlohu plnili už po návrate do škôl na konci minulého školského roka, ale možno aj od začiatku pandémie. Riešili s deťmi množstvo psychických problémov. Najviac sa vyskytovali ťažkosti so sústredením, pocity osamelosti, precitlivenosť, problémy so spánkom a prejavy úzkosti.

Škola nie je len vzdelávacia inštitúcia, ale skrz deti sa v nej premietajú príbehy jednotlivých rodín a učitelia v tom môžu zohrať kľúčovú úlohu. Je dobré, ak sa žiak zverí svojmu učiteľovi, a vtedy je podstatné, ako zareaguje a kam ho nasmeruje.

Vyžaduje to teda od nich zdokonaľovanie sa v sociálnych či emocionálnych zručnostiach, ako aj v nových témach ako duševné zdravie a osobná pohoda človeka. A zdá sa, že po pandémii bude tá potreba ešte intenzívnejšia. Netvrdím, že učitelia musia byť psychológmi, no chtiac-nechtiac sú neraz pre deti prvou kontaktnou osobou, na ktorú sa obrátia.