Spoločenstvo pre rozvedených Musia v prvom rade odpustiť sami sebe, aby mohli v živote pokračovať ďalej

Slávka Kolesárová je zakladateľkou a koordinátorkou prešovského spoločenstva Hnutie na pomoc rozvedeným kresťanom, ktoré sa od roku 2013 venuje pastorácii a sprevádzaniu rozvedených. Je vydatá a má štyri deti, ale v minulosti si sama prešla civilným rozvodom a nulitou. To ju motivovalo, aby poskytla pomocnú ruku a prijatie ľuďom v podobnej situácii.

„Rozvedení musia často v prvom rade odpustiť najmä sami sebe, aby mohli pokračovať ďalej. Až keď nastúpia na cestu odpustenia, začnú sa so svojou novou situáciou pomaly vyrovnávať. Potom si môžu začať klásť otázky, ako pokračovať ďalej. Je to však dlhý proces,“ približuje Slávka Kolesárová.

Hovoríme spolu o tom, čo rozvedení od cirkvi najviac potrebujú a s čím najčastejšie bojujú. Ako sa vyrovnávajú s pocitmi hnevu, vylúčenia či neodpustenia? V rozhovore sa zamýšľa aj nad tým, či si ľudia v nových zväzkoch dokážu nájsť cestu späť do cirkvi, a zároveň konštatuje, že mnohé manželstvá by sa pri troche snahy rozvádzať vôbec nemuseli.

Existovalo nejaké spoločenstvo pre rozvedených v čase, keď ste vy sama potrebovali pomoc vo svojej životnej situácii?

Myslím, že prvou lastovičkou bolo Centrum pre rodinu Sigord. Oni už v roku 2010 organizovali duchovné obnovy pre rozvedených. Na jednu z nich som sa prihlásila a veľa z nej načerpala. Spoznala som sa tam s Petrom Michančom, dnes koordinátorom nášho spoločenstva, ktorému som sa zverila s nápadom rozšíriť túto službu rozvedeným v cirkvi. On bol tejto myšlienke tiež naklonený a začali sme spoločne premýšľať, akým spôsobom to uchopiť.

Tam vznikol nápad založiť spoločenstvo?

V praxi sme si nevedeli celkom dobre predstaviť, ako by to mohlo fungovať. V roku 2012 boli v Prešove misie, na ktoré prišiel aj jezuita a profesor Ladislav Csontos. Po jeho prednáške pre rozvedených a civilne zosobášených som ho pristavila a s malou dušičkou mu povedala, že nosím v sebe túžbu venovať sa viac práve rozvedeným. Jeho reakcia bola veľmi pozitívna. Povedal, že ho teší, že táto iniciatíva prichádza zdola, od samotných veriacich. Prisľúbil nám pomoc a spoločne sme začali vytvárať celkový koncept.

Čo bolo vaším cieľom?

V prvom rade týchto ľudí vypočuť a sprevádzať ich na ceste. Dať im priestor na zdieľanie a možnosť zažiť prijatie. Rozvedení potrebujú osobitnú starostlivosť. Tri slová, ktoré pri nich zvlášť vyzdvihoval pápež František, sú pochopenie, utíšenie a začlenenie.

V prvom rade chceme týchto ľudí vypočuť a sprevádzať ich na ceste. Dať im priestor na zdieľanie a možnosť zažiť prijatie.Zdieľať

Prežívajú všetci rozvedení spomínané pocity nepochopenia a vylúčenia?

Či to tak prežívajú všetci, neviem, ale je to aj otázka doby. Predtým, ako vyšla exhortácia Amoris laetitia, to bolo trochu iné. Samozrejme, už Svätý Otec Ján Pavol II. hovoril, že je potrebné prijať rozvedených a že majú naďalej svoje miesto v cirkvi. Ak po rozvode žijú sami, môžu po dovolení aj naďalej pristupovať k sviatostiam. Je pravdou, že v čase, keď som si rozvodom prechádzala ja, to bolo väčšou stigmou, než je to dnes.

Akí ľudia k vám dnes do spoločenstva prichádzajú?

Sú medzi nimi takí, ktorí sú niekoľko mesiacov po rozvode, ale aj takí, ktorým od rozvodu prešlo už niekoľko rokov. Tá bolesť je u mnohých stále čerstvá. Sú nahnevaní na seba, na manželského partnera, na rodinu aj na Boha. V takom štádiu potrebujú pomoc a určité utíšenie. Často musia v prvom rade odpustiť sami sebe, aby mohli pokračovať ďalej. Až keď nastúpia na cestu odpustenia, začnú sa so svojou novou situáciou pomaly vyrovnávať. Potom si môžu začať klásť otázky, ako pokračovať ďalej. Je to však dlhý proces, no pomalým uzdravením v nich vzrastá nádej zvládnuť túto situáciu.

Ako prebiehajú vaše stretnutia?

Delíme ich na tematické a modlitbové a na každé je vždy pozvaný kňaz. Kňazov oslovujeme náhodne a zväčša na naše pozvanie reagujú pozitívne. Začiatky boli trochu náročnejšie. Ak nám aj niektorí kňazi účasť odmietli, tak preto, že o nás ešte nepočuli alebo na to mali svoje dôvody. Teraz máme tú spoluprácu veľmi dobrú aj vďaka tomu, že fungujeme s požehnaním nášho otca arcibiskupa.

Stalo sa, že kňaz napríklad na tematickom stretnutí otvoril otázku pristupovania k sviatostiam a rozvedení žijúci v nových zväzkoch na to nereagovali priaznivo?

Aj to sa stáva. Naše stretnutia sa však nezaoberajú len otázkami rozvodu, odluky či nulity. Ak je povedzme mesiac október, tak hovoríme o modlitbe svätého ruženca a mariánskej úcte. Snažíme sa zdôrazniť, prečo je dôležité, aby sa aj rozvedení modlili ruženec či pestovali si vzťah k Panne Márii.

Sú medzi nami ľudia v odluke, nesviatostnom manželstve či novom partnerstve. Kňaz môže na základe toho priblížiť konkrétne podmienky pre každého z nich. Cieľom je ukázať im možnosti prežívania viery v ich konkrétnej situácii. Snažíme sa, aby pochopili, že z cirkvi nie sú vylúčení a naďalej by si mali plniť svoje kresťanské povinnosti.

Ak žijú v nových zväzkoch, sú na stretnutí priamo konfrontovaní s tým, že by niekto posudzoval ich situáciu?

Mnohí kňazi sa snažia citlivo im povedať pravdu, a teda že ich život nie je v zhode s cirkevnou náukou. Oni to aj sami dobre vedia. Je to však ich rozhodnutie, ktoré nám neprislúcha posudzovať. Boh nám necháva slobodnú vôľu a rozhodnutie je potom už na nás.  

Snažíme sa, aby pochopili, že z cirkvi nie sú vylúčení a naďalej by si mali plniť svoje kresťanské povinnosti.Zdieľať

Prejavuje podľa vášho názoru spoločenstvo veriacich vo farnostiach voči rozvedeným dostatok pochopenia a milosrdenstva?

Každé farské spoločenstvo je iné a v každom je ten prístup k rozvedeným iný. Na dedinách je to iné ako v meste. Mnohí hovoria, že to nie je cirkev či farské spoločenstvo, ktoré rozvedeného neprijíma, ale jeho blízki a rodina. Tí naňho ukazujú prstom, ohovárajú ho a posudzujú. Nie tí, ktorí ho nepoznajú.

Inokedy mi rozvedení povedia, že nemajú problém vo všeobecnosti ísť do kostola. Skôr majú problém ísť do konkrétneho chrámu, kam chodia ľudia, ktorí ich poznajú a potom ich ohovárajú. Preto sa ľudia po rozvode často sťahujú. Je to pre potrebu odísť do nového prostredia a niekedy to naozaj pomáha.

Máte skúsenosť s tým, že rozvedených v nových zväzkoch trápia výčitky svedomia?

Veriaci človek prežíva výčitky svedomia a ľútosť nad tým, že žije v hriechu. Často však nevie nájsť iný spôsob, akým by vyriešil svoju situáciu. Napríklad ak žena zostane sama s dvomi-tromi deťmi a vie, že bez partnera by ekonomicky neprežila. Takáto žena môže v modlitbe hovoriť Bohu, že napriek tomu, že z pohľadu cirkvi žije v hriechu, nie je to preto, že by to robila z nejakej žiadostivosti. Jej záujmom je najlepšie dobro detí. Je ťažké tieto životné príbehy posudzovať a nemáme na to ani právo.

Vy ste riešili manželskú nulitu v čase, keď to ešte nebolo natoľko časté ako dnes. Čo sa z vášho pohľadu za posledné desaťročie zmenilo?

Ani dnes to nie je bežné, len sa o tom otvorenejšie hovorí. V tom čase sa nulity riešili málo, a keď už, tak veľmi zdĺhavo. Ľudia sa báli pýtať si informácie a nieto ešte podať samotnú žiadosť. Všetko záležalo na ochote a rade konkrétneho kňaza.

Majú dnes rozvedení veriaci o možnosti nulity viac informácií?

K nám do spoločenstva si raz ročne pozývame cirkevných sudcov Metropolitného tribunálu z Košíc a Prešova. Na tieto stretnutia zvyčajne prichádza okolo päťdesiat ľudí. V tomto úzkom kruhu sa potom hlbšie preberajú otázky nulity a samotného procesu. Je dobré, že sa tieto otázky vôbec otvorili a že sa ľudia dozvedeli o týchto možnostiach. Môžeme ich tak správne nasmerovať. V prípade potreby pomáhame ľuďom spísať aj samotnú žiadosť. Na cirkevnom súde to tiež vnímajú ako veľkú pomoc.

Ľudia sa kedysi báli pýtať si informácie o nulite a nieto ešte podať samotnú žiadosť.Zdieľať

Ak by ste porovnali situáciu rozvedených v období pred Amoris laetitia a dnes, vidíte v niečom rozdiel?

Pápež František v tomto dokumente v podstate nepovedal nič prevratné. Zdôraznil smerom k rozvedeným len tie tri slová, a to pochopenie, utíšenie a začlenenie. Zmenilo sa však minimálne to, že kňazi začali byť voči rozvedeným otvorenejší a vnímavejší.

Leží podľa vás pápežovi Františkovi osobitne na srdci situácia rodín, ktoré sa ocitli v kríze?

Pápež František má slabosť pre ľudí na periférii. A to sa netýka len Rómov, utečencov, bezdomovcov či ľudí závislých od návykových látok, ale aj rozvedených alebo žien po potrate. Svätý Otec má pochopenie pre všetkých, ktorí sa ocitli v zlej životnej situácii. Stále sú však pokrstení a zostávajú milovanými Božími deťmi.

Máte pocit, že rozvedení majú dostatok informácií o spoločenstvách, na ktoré sa môžu v prípade potreby obrátiť?

V našej arcidiecéze nás poznajú mnohí. Pravidelne sme pred pandémiou zasielali kňazom maily o našich stretnutiach. Oznamy sú aj na internetových stránkach Arcidiecézneho centra pre rodinu v Košiciach, na Výveske či na sociálnych sieťach. Stále nám však veľa ľudí povie, že o spoločenstve pre rozvedených nepočuli. Ideálne by bolo, keby sa informácie dostali k ľuďom v každej farnosti na Slovensku.

V čom by vám cirkevná hierarchia mohla byť nápomocná tak, aby vám uľahčila túto službu?

Minimálne v tom, aby sa oznamy o stretnutiach pre rozvedených vyhlasovali vo farských oznamoch a písali do farských listov. Dnes sme vzhľadom na koronu v ťažkej dobe. Už rok a pol sme fyzicky nemali stretnutie. Teraz v septembri sa to nanovo rozbehne. V celej cirkvi cítime následky pandémie a to, že ľuďom sa ťažko vracia do chrámu. Veriacich je potrebné znova motivovať a všetky aktivity, ktoré sa nemohli uskutočniť, nanovo rozbehnúť.

Rozvedení, ktorí sa už predtým cítili z cirkvi vylúčení, si zrejme po pandémii cestu do chrámu viac nenájdu. 

Tí rozvedení, ktorí do kostola chodili aj predtým, doň chodia stále. Majú živý vzťah s Bohom. Tí, ktorí ho nemali už pred rozvodom, si ho po ňom nájdu ťažko. Aj keď, samozrejme, existujú výnimky.

Stretávate sa osobne s rozvedenými a poznáte do hĺbky ich príbehy. Čo sú podľa vás najčastejšie príčiny rozpadu manželstiev?

Na prvom mieste určite nedostatok bežnej komunikácie, nie tej cez sociálne siete. Ďalej je to strata spoločných záujmov a spoločné trávenie času, hoci aj pri bežných aktivitách. Vo vzťahoch prevláda individualita a sebectvo. Stratila sa schopnosť obetovať sa pre toho druhého. Nikto nechce do vzťahu vložiť nič navyše. Spoločná modlitba je taktiež veľmi dôležitá.

Mnohé rozvody by sa dali odvrátiť, keby ľudia mali chuť veci riešiť a vziať na seba zodpovednosť. Zdieľať

Problémy, ktoré ste práve opísali, nevyzerajú tak závažne, aby viedli až k rozvodu. Rozvádzajú sa podľa vás mnohé manželstvá zbytočne?

Mnoho manželstiev by dnes nemuselo byť rozvedených, a to práve z týchto dôvodov. Všetko sú to veci, ktoré sa dajú riešiť. Ak by boli správne odkomunikované, možno by mohli byť úplne iné. Mnohé rozvody by sa dali odvrátiť, keby ľudia mali chuť veci riešiť a vziať na seba zodpovednosť. Je to aj o nesení kríža a spoločnom prekonávaní prekážok, ktoré im prídu do cesty.

Až potom nastupujú vážne problémy, akými sú alkoholizmus, nevera, gamblerstvo, psychické či fyzické týranie a podobne. Pripúšťam, že v týchto prípadoch je pre dobro rodiny a najmä detí rozvod jedným z riešení.

Rozvodom by okrem iného mala zabrániť aj dobrá predmanželská príprava. Ako vnímate zrelosť párov pri vstupe do manželstva?

Neviem, ako presne dnes prebiehajú stretnutia snúbencov. Okrem teoretickej časti by možno bolo dobré vyhrotiť tam niektoré konkrétne modelové situácie, aby sa vedelo, ako ten-ktorý partner zareaguje. Cestou je tiež pozvať na stretnutie rozvedených, aby im povedali, ako podobnému osudu predísť.

Môj názor je, že mladí by nemali chodiť spolu zbytočne dlho ani bývať v jednej domácnosti pred sobášom. Môžu sa tak jeden druhého presýtiť. Nejaký ten rok-dva je však na spoznanie partnera určite potrebný.

Dnes sa ľudia sobášia vo vyššom veku ako kedysi a predpokladá sa, že by nemali byť takí naivní. Musia si svojho partnera dobre všímať a nezatvárať si pred varovnými signálmi oči. A najmä komunikovať spolu o tom, čo sa im na tom druhom či na ich vzájomnom vzťahu páči alebo nepáči.

Fotografie: Tomáš Puškáš