Z archívu Štát chcel prerobiť ich deti, tak ho oklamali

Komunistický štát sa otvorene snažil natlačiť do detí vlastnú ideológiu, a to bez ohľadu na vôľu rodičov. Preto znemožňoval fungovanie klasických združení, ako bol skauting, Sokol, ale aj spevokoly či iné aktivity, kde sa zhromažďovali deti a mladí. Štát si deti symbolicky privlastnil už pri narodení takzvaným vítaním občanov. Išlo o pokus nahradiť krstiny ako symbol uvítania do života. Pokračovalo to ďalej, najmä cez školstvo. Prváci sa krátko po nastúpení do škôl stávali iskričkami, akýmsi predstupňom na to, aby sa raz stali pioniermi. Skladali slávnostný sľub a vernosť pravidlám iskry. Niektoré boli všeobecné (neklamať, pomáhať, vzdelávať sa), no posledný bol ideologický: Dobrá iskra sa chce stať pionierom.

Pri pionieroch, ktorými sa deti stávali vo veku deväť až desať rokov, už bolo všetko priame. Pionieri sľubovali vernosť komunistickej strane a priateľstvo Sovietskemu zväzu. Vyhnúť sa týmto štruktúram nebolo jednoduché. Kto odmietol, musel čakať dôsledky. Zväčša nasledovalo predvolanie rodičov a často aj problém dostať sa na strednú školu. Deti, ktoré pioniersku šatku odmietali, boli onálepkované ako také, ktoré nechcú dobre svojej krajine. Nielen spolužiakmi, ale aj samotnými učiteľmi.

Rodičia pritom ani nemali na výber. Všetky rituály sa odohrávali v rámci vyučovania, takže vyhnúť sa im nebolo dovolené. Detí, ktoré neprešli týmito rituálmi, bolo preto veľmi málo.

Byť pionierom znamenalo aj možnosť navštevovať tábory či športové a umelecké krúžky – pionierske krúžky. Aktivity sa niesli v atmosfére prísneho ateizmu, úcty k socializmu a komunistickej strane.

Rodičia, ktorí neboli stotožnení s tým, aby boli ich deti takto vychovávané, stáli pred neľahkou otázkou. Ako vychovávať deti, aby si aj v takomto prostredí uchovali hodnoty, ktoré do nich vštepovali?

Väčšina sa zmierila s tým, že hoci deti boli v škole vystavené ideologickému tlaku, doma sa o tom mlčalo, tí odvážnejší deťom vysvetľovali, že v škole tvrdia bludy. No existovali aj také rodiny, ktoré sa rozhodli aktívne vzdorovať. Vytvorili si sieť buniek, ktoré tvorili akýsi paralelný systém. Taký, ktorý deťom ukázal, že existuje aj iný myšlienkový svet.

Základnou potrebou bolo nebyť v tom sám. Ľudia s podobnými problémami a presvedčením sa tak začali združovať. Usporadúvali si menšie obdoby pionierskych táborov na stanovačkách a chatách, spoločné športové či výtvarné krúžky, či také detaily, ako sú detské karnevaly, kde sa bolo možné preobliecť napríklad za troch kráľov idúcich do Betlehema (druhá zľava) či za milosrdného samaritána (tretia zľava).

Na foto: Detské karnevaly seneckých saleziánskych spolupracovníkov z rokov 1986 a 1987.  Fotodokumentácia z takýchto podujatí je vzácna, keďže z bepečnostných dôvodov sa fotky nerobili.​

Existencia takýchto buniek (sami sa tak nenazývali) bola pre celý paralelný systém kľúčová a fungovali na rozličných základoch. Známe sú napríklad Spoločenstvo Fatima Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. Iné vznikali napríklad ako spevácke súbory. V Bratislave boli známe skupiny Ursus okolo bratov Macovcov, Céčko (spoločenstvo pri Kostole sv. Cyrila a Metoda), Káčko (okolo Kapucínskeho kostola) či Kufríkovci. Samotné spevácke aktivity boli len prostriedkom, ako podobne zmýšľajúci ľudia mohli spolu tráviť čas.

Na mnohých bodoch sa aktivity jednotlivých skupín prirodzene pretínali a vzájomne sa ovplyvňovali. No netreba si to predstaviť len ako politické aktivity. Základom bol koncept spoločenstva, teda vzájomne si pomôcť v bežných životoch, keď totalita potláčala svetonázor a perzekvovala nepriateľov.

Paralelný systém

V sedemdesiatych a najmä osemdesiatych rokoch patrili medzi najaktívnejšie bunky saleziánskych spolupracovníkov. Keďže išlo o mladých ľudí, mali mnoho energie a aj technickej vynachádzavosti. Ich bunky fungovali po celom Slovensku, dokázali veľmi rýchlo šíriť zakázanú literatúru či nahrávky a zdieľať aj infraštruktúru.

Nie všetci sa navzájom poznali a ani sa hromadne nestretávali. Kľúčoví boli vždy jeden-dvaja ľudia na danom území, ktorí zabezpečovali kontakt s inými, vymieňali si s nimi zakázané knihy a nahrávky, dohliadali na ich rozmnožovanie. Veľkosť buniek bola taká, aby nevzbudila väčšie podozrenie pri zhromažďovaní, zväčša to bolo päť až desať rodín. Každá bunka bola v kontakte s niektorým z kňazov, väčšinou tajným.

Tak, ako títo ľudia dospievali a zakladali si svoje rodiny, vytvárali paralelné prostredie aj pre svoje deti. Okrem toho, že deti podobne zmýšľajúcich mohli spolu tráviť voľný čas, spolupráca mala aj ďalšie výhody. Ich deti sa dostávali k zakázanej literatúre či audio a videonahrávkam. V čase, keď sa knihy či nahrávky dali šíriť len priamym kontaktom a technológie na ich množenie boli pre bežných ľudí v podstate nedostupné, bolo treba vytvoriť paralelný systém so zakázaným tovarom.

Prvým boli samizdaty, teda svojpomocne a veľmi amatérsky vydávané knihy, písané na písacom stroji. Hoci dnes sa samizdaty spomínajú najmä v súvislosti s priamym politickým odbojom, je to skreslený pohľad. Čo sa týka počtu, najrozšírenejšie boli na Slovensku samizdaty spomínaných kresťanských spoločenstiev. Boli to z dnešného pohľadu obyčajné knihy, biografie svätých, ale aj dobrodružné romány pre chlapcov a dievčatá, ktoré mali len veľmi jemný náboženský rozmer, väčšinou spočívajúci iba v morálnom odkaze. No podobne to bola aj literatúra o manželských vzťahoch, výchove detí s praktickými radami, avšak bez socialistického nánosu.

Predlohami boli iné samizdaty, pôvodné rukopisy či pašovaná literatúra, ktorú však nebolo možné štandardným spôsobom rozmnožovať. Hoci už existovali technické možnosti, ktoré dokázali texty rozmnožovať princípom fotokopírky, vlastnenie takýchto strojov nebolo dovolené. A robiť kópie na úradoch či inde nebolo dovolené tiež. Použitie kopírovacích strojov bolo prísne monitorované a viedol sa archív, kedy a na čo boli použité.

Najschodnejšou cestou tak bolo prepisovanie kníh na mechanických písacích strojoch. Vznikli tak desiatky verzií tých istých textov, ktoré sa líšili len rozlične umiestnenými strojovými preklepmi a chybami.

Jedno prepisovanie na písacom stroji umožnilo vyrobiť maximálne desať kópií. To znamená, že do stroja sa dalo desať kancelárskych papierov, prekladaných desiatimi uhľovými papiermi. Každé buchnutie kladivka s vyrazeným písmenom sa tak vďaka kopirákom pretlačilo desať ráz. Pravda, kvalita desiatej verzie bola už veľmi slabá, na hranici čitateľnosti.

Ak ste teda chceli z nejakej knihy vyrobiť dvadsať kópií, znamenalo to dva razy písmenko po písmenku prepísať celú knihu. 

Na foto – svojpomocne vyrábané a šírené knihy – samizdaty s rozličnými témami, od životopisov (Kolbeho životopis – v Bunkri hladu) až po vzdelávanie rodičov. Niektoré mali anonymných autorov, resp. autorov známych len v komunitách.
 

Samotné prepisovanie na mechanických písacích strojoch však nebolo bez rizika. Na to, aby ste kladivkovou mechanikou pretlačili písmeno cez desať papierov a kopirákov, bolo treba klepať poriadne silno, čo bolo, prirodzene, počuť cez steny v panelákoch. „Charakteristický zvuk klepania tak nebolo možné si nevšimnúť a z času na čas sa všímaví a nie vždy nezaujatí susedia zaujímali, čo sa tvorí, keďže bolo jasné, že ide o veľké objemy. Bolo treba vytvoriť legendu, prečo sa tvorí toľko textu. Napríklad, že niekomu prepisujete diplomovú prácu, to bolo akceptovateľné,“ hovorí Margita Múčková, ktorá prepísala desiatky kníh.

Pokročilejšou verziou bolo používanie cyklostylu, išlo však o ťažko dostupný stroj a v týchto službách ich bolo len niekoľko. Ich hlavná výhoda bola, že dokázali vytvoriť až päťdesiat kópií na jedno strojové prepísanie.

Po samotnom prepísaní knihy však vzniklo len desať kôpok popísaných papierov, ktoré bolo treba zabezpečiť knižnými väzbami. Ako iné práce, ktoré súviseli s vydávaním kníh, bolo aj kníhviazačstvo ťažko dostupnou službou. Ak sa už našiel niekto, kto dokázal nelegálnym knihám dať väzbu a tvrdú obálku, zväčša sa na neho museli obracať bunky vzdialené aj stovky kilometrov. Aby sa znížilo riziko, styčným kontaktom pre takéto potreby bol len jeden človek.

Neznáme hlasy

Iný spôsob, ako šíriť alternatívu v totalitnom režime, boli audiokazety, ktoré si už dnešní dvadsiatnici ani nepamätajú. Tak, ako sa často hovorí o samizdatoch, najmä preto, že sa používali aj v sekulárnom protikomunistickom odboji, tak sa často zabúda na tento prostriedok. Cez podzemné štruktúry však zasiahol tisíce mladých ľudí. Na Slovensku bolo zopár akoby veľmi amatérskych štúdií, zhotovených nadšencami, v ktorých bolo možné robiť aspoň nejaký typ strihu slova a hudby. Hlasy, ktoré dôverne poznali tisíce mladých, však zostávali anonymné. Kto si chce vypočuť, ako zneli, nájde ich v zdigitalizovanej verzii tu.

Aj obsah bol veľmi pestrý, od románov pre dievčatá, chlapcov, prípravy pre vstupujúcich do manželstva až po duchovné cvičenia pre dospelých. Veľmi často išlo príbehy, ktoré s náboženstvom nesúviseli, mali však v sebe morálne posolstvo, ktoré však nebolo zhumpľované socialistickým odkazom. Jedným z najrozšírenejších bol maďarský román Chlapci z Pavlovskej ulice, ktorý už dnes je možné dostať aj v kníhkupectvách.

Na foto – súbor amatérsky nahraných audiokaziet so zakázaným obsahom na rozličné témy. Dobrodružné pre chlapcov (V tábore Hurónov), pre dievčatá (Slečna Poly) až po životopisy svätých a rodinné poradenstvo.

Podobne, ako to bolo pri knižných samizdatoch, aj tu platilo, že každý, kto mohol, si urobil kópiu, väčšinou hneď niekoľko a kazety posunul ďalej. Vlastniť dvojkazetový prehrávač, ktorý by umožňoval kazety kopírovať, však ešte začiatkom osemdesiatych rokov vôbec nebolo rozšírené. Zväčša sa tak jedna či niekoľko buniek zložilo a spoločne ho zakúpilo. Často sa stávalo, že putoval po niekoľkých domácnostiach, aby množstvo kaziet s protirežimovu tematikou, ktoré ste nutne pri sebe museli mať, ak ste vyrábali ich kópie, nikoho zbytočne dlho nevystavovalo riziku.

Spevácke súbory zasa rozširovali vlastnú produkciu. Za socializmu bol problém dostať sa napríklad k nahrávkam vianočných kolied. Režim sa ich snažil potlačiť či nahradiť vlastnými verziami. Tak vznikla verzia Tichej noci, ktorá však neznela Tichá noc, svätá noc, ale Tichá noc, biela noc. Reakciou na to bolo, že malé spevácke zbory si nahrávali vlastné verzie a tie šírili medzi známymi, ktorí ich kopírovali a posielali ďalej. Okrem klasických verzií vtedy vznikli aj modernejšie, najmä beatové, čo bol v tom čase populárny štýl.

Aj oscarové filmy

Podobne fungovalo aj zdieľanie filmov. V tom čase drvivá väčšina domácností nedisponovala zariadením, ktoré by dokázalo uchovať filmy, respektíve televízne programy. Videorekordéry, fungujúce na princípe magnetického zápisu (ako audiokazety), boli dostupné len veľmi ojedinele, väčšinou v hoteloch, športových kluboch a podobne. Niekoľko kusov sa však dostalo aj do týchto podzemných štruktúr, v ktorých putovali po celom Slovensku spolu s filmami, ktoré režim zakázal. Premietali sa v domoch aktivistov, ktorí na to pozývali známych zo svojich spoločenstiev. Nešlo však len o náboženskú klasiku, často sa premietali slávne, na západe veľmi známe filmy.

Medzi také patrili napríklad Ben Hur, príbeh zo starého Ríma, o rímskom dôstojníkovi nespravodlivo odsúdenom na galeje, ktorý sa v podzemnej cirkvi stal legendou. Hoci sa film len matne dotýka kresťanskej tematiky, bolo to dosť na to, aby bol zakázaný. Tak sa stalo, že najúspešnejší film z hľadiska počtu Oscarov – dostal ich jedenásť – na Slovensku poznajú len skutoční znalci filmovej klasiky. A ešte tí, ktorí ako deti chodievali na stretnutia podzemných spoločenstiev.

V drvivej väčšine išlo o kópie pôvodných, teda anglických kaziet. No nie vždy. Zaujímavosťou bolo, že slovenský socializmus patril medzi tie húževnatejšie. V čase, keď už Maďarská televízia z času na čas ponúkla aj protirežimovú kultúru. Tak sa napríklad na Slovensko dostal ďalší kultový taliansky film o živote Filipa Neriho, tentoraz preložený z maďarčiny.

Podobne, ak stretnete človeka, ktorý u nás pozná pôvodný muzikál Sound of Music, s veľkou pravdepodobnosťou je to vďaka tomu, že ho videl ako dieťa v nejakej takejto štruktúre. Je to príbeh o rakúskom vojakovi a adeptke na mníšku, ktorú pre jej živelnosť posielajú z rehole do rodiny námorného kapitána v čase nástupu nacizmu. Tieto filmy boli amatérsky predabované a počas niekoľkých rokov prešli celým Slovenskom a tajne ich videli tisíce ľudí. Vďaka ochote a odvahe niekoľkých desiatok ľudí, ktorých ani nepoznali.

 
Titulná foto – TASR. Ostatné foto – archív autora