História Najskôr pustošili Mongoli Uhorsko z vlastnej vôle, potom ich pozval sám kráľ

Záchrana napokon prišla z ich vlastných radov. Vojská sa stiahli do domoviny, lebo po úmrtí veľkého chána sa čakal boj o nástupníctvo v tejto ohromnej ríši.

Ak si chceme predstaviť, aká veľká bola vtedy Mongolská ríša, musíme si vybaviť mapu celej Ázie a kusa Európy. Rozpínala sa od Japonského mora na východe po európske Uhorsko na západe. Na severe sa zarezávala do sibírskych lesov, na juhu siahala k Himalájam a Kaukazu.

Svetovládne ambície Mongolov pokračovali aj po napadnutí Uhorska a ich rozpínavosť ich dostala na hranice dnešného Vietnamu, Indie, k Perzskému zálivu a k Čiernemu moru. Zvyšná Európa vyzerala popri tejto ríši iba ako malý, posledný prídavok do skladačky.

Pritom cesta smerom k Atlantickému oceánu viedla cez Uhorsko. Poloha Uhorska sa ukázala ako hraničná, bola to akási brána do západnej a južnej Európy cestou z východu. Niečo podobné sa potom potvrdilo o dve-tri storočia neskôr, keď nastali časy osmanských Turkov. Tí sa tlačili do Európy cez Balkán a v ceste im opäť stálo Uhorsko.

Kráľ vedel, čo hrozí z východu

Vpád Mongolov alebo Tatárov, ako ich nazývali dobové kroniky podľa pôvodu jedného voja vojska, sa zvykne vykresľovať ako nečakaný. Keď vtrhli v roku 1241 do Uhorska, boli ako víchor, ktorému sa pochabá obrana nevedela postaviť.

Nie je to tak. Vtedajší uhorský kráľ Belo IV. nebol ani nezodpovedný, ani slabo informovaný. Veľmi dobre si uvedomoval, čo hrozí Uhorsku i celej Európe. A chystal sa na obranu.

Belovi pri pochopení situácie pomohla jeho zanietenosť pre vec kresťanstva. Cítil sa ako misionár, ktorý šíri pravú vieru smerom na východ. V roku 1235, keď vyslal až na hranice Ázie skupinu dominikánskych mníchov, bola časť západných turkitských Kumánov už pokrstená.

Skupinu viedol brat Julián s osobitným poslaním. Mal nájsť príbuzných Maďarov v ich dávnej domovine na Urale. Juliánovi sa skutočne podarilo na Volge, v dnešnom Baškirsku, nájsť ľudí, s ktorými sa dorozumeli. Tí ho informovali o nebezpečných Mongoloch a ich rozpínavosti. Tak sa to spomína v kronikách.

S touto správou sa Julián vrátil do Uhorska. Po dvoch rokoch sa na cestu vydal opäť, našiel však už len zničené sídla východných Maďarov a susedných Bulharov. Do domoviny niesol odkaz pre Belu IV. od mongolského chána, aby Uhorsko plnilo jeho požiadavky. To už padali ruské kniežatstvá a Mongoli sa tlačili ďalej do Európy.

Hlavnou požiadavkou Batu-chána bolo, aby mu uhorský kráľ vydal Kumánov, ktorí pred mongolským tlakom utiekli do Uhorska, kde ich Belo IV. prijal a usadil medzi riekami Dunaj a Tisa. Belo túto požiadavku ignoroval, ale nie preto, že by ju bral na ľahkú váhu. Práve naopak. Od Kumánov si sľuboval, že vystužia rady jeho armády proti Mongolom, ktorých navyše dobre poznali.

Záchrana prišla opäť z východu

Uhorský panovník potreboval pomoc, pretože viedol spory s vlastnými šľachticmi, ktorí neboli ochotní podporovať budovanie obrannej línie. Uhorsko nebolo v tých časoch len také hocijaké kráľovstvo, malo tvar veľkej čiapky usadenej na území od Jadranského mora po sedmohradské Karpaty a od Vysokých Tatier po dolný tok Dunaja v dnešnom Srbsku. Spravovať veľké kráľovstvo bolo náročné.

S cieľom vystuženia armády privolil Belo nasťahovaniu Kumánov na roviny medzi Dunaj a Tisu. Miestni šľachtici, sledujúc svoje záujmy, v tom videli ohrozenie. Vyvrcholením napätia bola roztržka, pri ktorej odbojní šľachtici zabili kumánske knieža Kuthana. Po tomto čine Kumáni odtiahli do Bulharska, pustošiac všetko, čo im prišlo do cesty. Tieto škody boli neporovnateľné s tým, čo Belo stratil – zamýšľanú vojenskú podporu.

Belo sa obracal s výzvou na európskych panovníkov i pápeža, varujúc pred mongolským nebezpečenstvom pre celú Európu. Nepochodil, a tak kráľovstvo ostalo osamotené. Batu-chán mal dobré informácie a bolo mu jasné, že uhorská obrana bude slabá.

V apríli 1241 preniklo mongolské vojsko cez karpatské priesmyky a porazilo kráľovskú armádu pri rieke Slaná. Padla elita uhorskej moci a sám kráľ sa aj s prispením šťastia dal na útek. Cez južné Slovensko sa dostal do Bratislavy a Viedne a potom až na jadranské pobrežie do mesta Trogir.

Mongoli mu boli v pätách a nedali pokoj ani tam. Snažili sa zniesť zo sveta samého kráľa, pretože územie nepokladali za definitívne dobyté, kým panovník ešte žil. Ktovie, ako by to bolo dopadlo, ak by sa neudiali dôležité veci v ďalekom Karakórume v dnešnom Mongolsku a hlavnom meste vtedajšej ríše.

Umrel tam veľký chán Ogotaj, a tak sa v lete 1942 mongolské vojsko pobralo domov. Týmto sa zvyčajne zdôvodňuje odchod Mongolov, i keď sú aj také názory, že Mongoli sa jednoducho stiahli, pretože na svojej ceste svetom považovali iné oblasti Eurázie za dôležitejšie.

Sťaby druhé založenie Uhorska

Po nájazde Mongolov, ktorí postupovali aj v druhom prúde tiahnucom sa z Poľska cez Moravu na územie dnešného západného Slovenska, ostala veľká časť Uhorska spustošená. Najhoršie dopadli roviny na území dnešného Maďarska či južného Slovenska, ktoré prišli možno aj o viac ako polovicu obyvateľov.

Nešlo len o priame úmrtia po vyvražďovaní. Porovnateľné množstvo zahynulo v dôsledku hladu a chorôb. Mongoli navyše brali so sebou zajatcov, ktorých predávali do otroctva.

Niektoré opevnené sídla sa zachránili, na Slovensku to boli napríklad Nitra, Bratislava, Trenčín, Komárno. Uchránení boli aj obyvatelia horských oblastí, ktorí stihli utiecť alebo ktorých nájazdníci jednoducho obišli.

Práve overené vzdorovanie v opevnených bodoch bolo pre Bela IV. výzvou, aby začal budovať sieť hradov, hlavne v hraničných oblastiach kráľovstva, kam patrilo aj dnešné Slovensko. Belo mal pred sebou ešte takmer tri desaťročia kraľovania, ktoré využil na zveľadenie krajiny. Zároveň uzatváral spojenectvá s okolitými dŕžavami, aby sa zabezpečil v prípade návratu Mongolov.

Maďarskí historici často nazývajú Bela IV., po Štefanovi I. z 11. storočia, druhým zakladateľom Uhorska.

Mongoli sa ešte vrátili – na pozvanie

Mongolský dosah na dejiny Uhorska sa vpádom v rokoch 1241 až 1242 neskončil. Išlo však už o iný príbeh. A ukazuje, čo všetko je v dejinách možné. Ďalší kráľ, podľa mena v poradí tiež štvrtý, si pribral Monogolov za spojencov.

Ladislav IV. bol sčasti potomok Kumánov, teda kmeňa, ktorému umožnil Belo IV. usadiť sa v Uhorsku. Podobne ako Belo mal spory so šľachtou, k tomu sa však pridali konflikty s cirkvou, pretože sa nezdráhal žiť podľa kumánskych pohanských obyčajov. V roku 1288 mu pápež dokonca pohrozil vypravením križiackej výpravy do Uhorska.

Práve konflikty spôsobovali, že Ladislav sa spoliehal na podporu Kumánov. To však bolo málo. V roku 1285 si na pomoc proti domácim šľachticom pozval na pomoc mongolské vojská. Tie sa dostali až k Pešti a plienili podobne ako pred štyrmi desaťročiami.

Kráľ Belo IV. Zdroj: Wikimedia.org

Druhý výpad odobrený Ladislavom sa datuje do prelomu rokov 1287 a 1288. Ten sa odohral na Spiši. Odbojní uhorskí šľachtici však mali navrch, ich vojská zasiahli a neumožnili, aby sa Mongoli spojili s Ladislavovými Kumánmi postupujúcimi z juhu. Mongolov porazili pri Podolínci a nadobro ich vytlačili z Uhorska.

Ako vidieť, s Kumánmi sa ázijské vpády začali i skončili, i keď v rozdielnych pozíciách.

Bratanie s pôvodnými nepriateľmi sa zopakovalo o štyri storočia neskôr. Kým pri bitke pri Moháči v roku 1526 vidíme ešte boj Maďarov proti osmanským Turkom, v nasledujúcom storočí ich pri uhorských stavovských povstaniach proti habsburskému cisárovi nachádzame neraz v jednom šíku. A v osmanských vojskách majú svoje miesto starí známi Tatári, Mongoli.