Riaditeľka rómskej školy Naši prváci vedia len osem písmen, pre ich dobro si ročník radšej zopakujú

Je riaditeľkou základnej školy v obci Kecerovce pri Košiciach, kde žije dnes z vyše 3300 obyvateľov už len okolo dvesto Nerómov. Škola funguje na dve zmeny a na vyučovanie do nej dochádzajú aj rómske deti z osád a okolitých obcí.

Vďaka nasadeniu mladej riaditeľky a tamojších učiteľov sa škole podarilo nestratiť kontakt s deťmi ani v čase pandémie a do školy sa im vrátili takmer všetci žiaci. Z vyše osemsto detí sa však do deviateho ročníka dostane maximálne tridsať detí, čo vnímajú ako úspech.  

O výučbe v čisto rómskej škole sme sa rozprávali s riaditeľkou Alenou Davidovou.  

Čím žije vaša škola dnes? 

Sme veľká škola, preto fungujeme v dvojzmennej prevádzke. To znamená, že prvá zmena prichádza o 7.45 a končí okolo dvanástej a druhá zmena nastupuje o dvanástej a končí okolo piatej. 

Nemáme už nejaký špeciálny režim, len jednu triedu sme mali tento týždeň v karanténe, ale našťastie dnes už sme všetci v škole. Počas pandémie sme nikdy neboli ako celá škola v karanténe, čo je menší zázrak. 

Po dlhom výpadku prezenčného vyučovania ste prišli o niektorých žiakov, žeby stratili návyky školskej dochádzky a nenastúpili vôbec do školy? 

Už od marca začal chodiť aj druhý stupeň v skupinkách a prvý stupeň nastúpil hneď, keď sa dalo. 

Jasné, mali sme žiakov, ktorí neboli v škole vôbec, ani v spomínaných skupinkách, ale nemáme veľké výpadky. Možno dvaja, traja z ročníka, čo však aj predtým nechodili pravidelne do školy. 

Prvé dva týždne po otvorení sa to rozbiehalo pomaly, aj rodičia sa báli, ale už neskôr nastúpili všetci. 

Nemuseli ste ich nijako motivovať, aby sa vrátili do škôl? 

Jasné, museli sme ich prehovárať. 

Akú ste mali skúsenosť s vyučovaním v takzvaných skupinkách? Bola to dobrá cesta pre deti zo znevýhodneného prostredia? 

Komunikovala som aj s Luníkom 9 aj s Chminianskymi Jakubovanmi, kde dokonca písali aj projekt na Štátny pedagogický ústav, aby išli štýlom malých skupiniek aj v nasledujúcom školskom roku s kratším pobytom v škole. U nás si prácu v malých skupinkách učitelia veľmi pochvaľovali. 

V čom? 

Tým, že sme dvojzmenná prevádzka, tak aj skupinkový režim sme tomu museli prispôsobiť. Mali sme intenzívne dvadsaťminútové hodiny a učitelia sa pri nich striedali. Prichádzali po hodinách, nemuseli tu byť celé doobedie a deti sa menili denne, aby mohli byť v škole čo najčastejšie. Prihlasovali sa po týždňoch a záujem bol veľký. 

Skupinky po piatich deťoch sa nám veľmi osvedčili pre efektivitu vyučovania. Niekedy sme mali pocit, že sa viac naučia, ako keby sme boli celá trieda 45 minút. Aj sme rozmýšľali, že budeme týmto štýlom ďalej pokračovať vo výučbe, ale nedá sa to, lebo nemáme na to priestory a dosť učiteľov. 

Koľko máte bežne v triede detí? 

Okolo 25. Ale máme toľko detí, že od septembra musí byť v triede aj 28 detí, čo nie je dobré najmä pre našich žiakov.

Nešli ste preto ani cestou poobedného doučovania, ktoré dotovalo ministerstvo školstva? 

Posledné dva aprílové týždne a celý máj sme sa do tohto projektu zapájali, lebo sme mali ešte adaptačné obdobie, takže sme mali skrátený režim. Našli sme vždy nejaký kútik, na chodbe, v kabinete, na ihrisku, všade sa doučovalo. 

V akom stave sa vám deti vrátili do školy, keďže ide o žiakov z prostredia, v ktorom je rodič málokedy motivátorom? 

Pri týchto deťoch bol väčšinou motivátorom triedny učiteľ. Sú aj rodiny, kde sa aj rodičia veľmi snažili a sedeli pri deťoch, keď mali online hodiny. Dokonca boli smutní, že sa už skončilo online vyučovanie, lebo pre mnohé rodiny to bolo spestrenie dňa, keď videli učiteľa vo svojej obývačke. 

Ale máme veľa rodičov, ktorých škola vôbec nezaujíma a keď ich dieťa príde do školy, tak len preto, že samo chce, má zmenu a je mimo domu.

Takže vás tento výpadok neprekvapil?  

Boli sme pripravení, že po pandémii sa deti nevrátia v dobrom stave, že budú veľmi slabé, že budú veľmi málo vedieť. 

V spomínaných skupinkách sme si už odsondovali, na akej úrovni sú.

Bolo to už na zodpovednosti triednych učiteľov, lebo oni vedia, akých žiakov majú pred sebou. Aj keď sme veľká škola, len individuálny vzťah s učiteľom pritiahol deti späť do školy. 

Sú na tom deti horšie aj sociálne oproti tomu, ako ste ich vnímali pred pandémiou? 

Určite. Rodičom opadol tlak zo školy a prestali riešiť, že by mali deti čisto obliecť alebo riešiť hygienu, alebo pravidelnú dochádzku. 

Prvé týždne po návrate boli naozaj ťažké. Ale zase nebola to pre nás nová situácia. My to zažívame aj po každých prázdninách, že deti sa vracajú v inom stave.

Boli deti, s ktorými ste nemali počas lockdownu žiaden kontakt?  

Učitelia sa snažili byť v kontakte so žiakmi, ako sa len dalo. Vydávali sme niekoľkokrát do týždňa úlohy cez okienko, ak sa nám nevrátili vyplnené, tak ich učitelia urgovali. Pod istým tlakom teda boli, ale aj tak to bolo málo na tieto deti. 

Ale my vieme, že je to jednoducho tak, že zákonite sa nám vrátili deti slabšie. My ich neporovnávame s inými školami. Máme úplne iné kritériá, naše minimá učiva sú nastavené úplne inak ako na bežných školách. Problémom je, že oni po týchto mesiacoch nezvládajú už ani to minimálne učivo.

Najväčší problém zaradiť sa mali zrejme najmenší žiaci? 

Mali sme napríklad chlapčeka piataka, ktorý sa nám po covide bál vrátiť do školy, ani rodičia nevedeli, čo s ním robiť. Zabudol celú násobilku a nevedel už ani počítať. Mama s ním musela niekoľko dní chodiť do školy, lebo sa bál vstúpiť do triedy. Tak si odvykol od školy, že si musel nanovo vytvoriť návyk. Našťastie sa nám to spolu s psychologičkou a špeciálnou pedagogičkou podarilo prekonať a už sa zaradil. 

Najťažšie to mali asi prváci. Po tomto roku máme prvákov, ktorí vedia len osem písmeniek, a to sme radi, že vôbec toľko. Pre tieto deti sme pristúpili k opakovaniu ročníka. Je to pre ich dobro, aby sa v druhom ročníku netrápili. V budúcom roku bude vyučovanie v triedach, kde v jednom ročníku pôjdu deti rôznym tempom.

Koľko detí vám prepadne a bude opakovať ročník?

Na prvom stupni prepadne do štyridsať detí, z toho je viac ako tridsať prvákov, a na druhom stupni okolo dvadsať detí.    

V prvej vlne pandémie ste nechali prepadnúť niektoré deti? 

Nie, tam sme išli podľa zákona a nenechali sme prepadnúť nikoho. Ani sme nevideli dôvod, lebo väčšinu roka sme boli v škole. 

Po návrate do školy asi učiteľom nešlo o to, aby so žiakmi preberali nové učivo, ale aby vôbec zvládli opakovanie, nie? 

Áno, opakujeme a upevňujeme učivo. Ale nemeškáme s osnovami nejako rapídne. Oproti štandardným školám máme samozrejme zredukované učivo, ale rámcovo preberieme všetko. To, čo je na bežných školách učivo zvládnuté na štvorku, tak my sa z toho tešíme. 

Niektorí odborníci kritizujú prepadávanie slabých žiakov, lebo je to podľa nich neefektívne a dieťa ostane vytrhnuté z kolektívu rovesníkov.

Ja som tiež odporcom prepadávania. Aj odkedy som nastúpila ako riaditeľka do tejto školy, sa snažím veľmi redukovať počty žiakov, ktorí musia opakovať ročník. Nerozumiem školám, ktoré nechali prepadnúť aj polovicu triedy. Veď to úplne rozbije kolektívy. 

Je potrebné naozaj dobre rozlišovať, kto musí opakovať ročník. Ak ja vidím, že dieťa je mentálne v poriadku, len sa flákalo a za dva mesiace by doučovaním dobehlo zameškané, tak ho nechám ísť ďalej.

U nás prepadnú len žiaci, ktorým to naozaj pomôže a iná cesta nie je. My už sme aj teraz prižmúrili oči a mnohých žiakov sme posunuli ďalej i s vedomím, že učiteľky budú prvé mesiace v budúcom školskom roku len doučovať. Prváci, ktorých sme nechali prepadnúť, však musia dozrieť aj mentálne. 

Na druhom stupni vám neprejde dvadsať žiakov. Tam to môže byť ešte väčším problémom, keď nenaplnia ani povinnú školskú dochádzku. 

My však máme bežne žiakov, ktorí sa nedostanú do deviateho ročníka. My máme v deviatom ročníku len tých najlepších žiakov. Ostatní končia v nižších ročníkoch, odchádzajú na dvojročné učilištia. 

Naši žiaci začínajú už nultým ročníkom, čiže oni splnia povinnú školskú dochádzku. My sa snažíme, aby sme čo najviac detí dotiahli do deviateho ročníka. Ak žiak na druhom stupni prepadne, tak sa s malou pravdepodobnosťou dostane do deviateho ročníka. Tak to je aj v poriadku, lebo by sa tam len trápil. Ale oni sú aj spokojní, pokračujú potom na detašovanom pracovisku technickej školy, takto si dokončia základné vzdelanie. 

Anketa Je dobré dať prepadnúť deti, ktoré tento rok veľa zameškali?

Postoj

Odpovedajú Svetlana Sithová, Romana Kanovská, Marián Zimmerman, Lucia Brutovská a Miroslava Hapalová.

Koľkí z vašich 800 žiakov sa dostanú do deviateho ročníka? 

Keď som nastúpila, tak do deviateho ročníka sa dostalo dvanásť detí. Mojím cieľom bolo tento počet aspoň zdvojnásobiť a mať aspoň dve triedy deviatakov. 

Podarilo sa?

Tento rok máme osemnásť detí v deviatom ročníku. Ale v ďalšom školskom roku už budeme mať dve triedy, bude ich tridsať. Toto vnímam ako úspech, intenzívnym venovaním sa to dá zvládnuť a títo môžu ísť potom ďalej na stredné školy. 

Na aké školy idú?

Máme žiačky, ktoré sa dostali na zdravotnícke školy, na sociálnu prácu, za učiteľky do škôlky, umelecké školy, poľnohospodárske školy alebo hotelové. Títo sa môžu potom normálne zamestnať a viesť slušný život. Tieto deti väčšinou majú podporu rodiny a preto majú potenciál. 

Ostatné sú zrejme deti z osád? 

Kecerovce sú celá dedina rómska, žije tu už len cez dvesto bielych obyvateľov. Sú tu aj osady, čo už je úplne marginalizovaná komunita. 

Niektorí majú domy, ale veľa ich žije v drevených chajdičkách. Samozrejme, z tej chajdičky sa dostane dieťa ťažšie študovať do mesta, ale sú aj výnimky. Vždy to je o rodičoch. 

Ako sa vám darilo s týmito najchudobnejšími žiakmi z osád komunikovať počas pandémie? 

To bola naozaj zábava. Kým sme sa dostali k žiakovi, tak sme museli volať buď tete alebo ujovi, niekedy voláte otcovi, ktorý má telefón v Košiciach, alebo sesternici, celej rodine. 

Väčšinou je v rodine jeden telefón a kým sa dostanete k dieťaťu, aby ste mu zadali úlohu, tak si musíte pokecať s celou širokou rodinou. Tak sme ich museli učiť, že v pondelok o desiatej budeme volať, nech vtedy drží telefón, aby mal desať minút na zadania. 

Ak nešlo ani to, pani učiteľky sadli do auta a išli do osád a doniesli úlohy osobne. Veľmi nám pomáhali asistenti, ktorí žijú v komunite, tí boli naše diaľkové ovládanie. (Smiech.) 

Čiže celý systém, aby deti ostali v kontakte so školou.

Pomáhali tiež komunitné centrá, obecné úrady. Bol to celý systém osôb. Pomohlo nám to, že sme sa ako všetky tieto zložky aj zblížili, aby sme niečím pohli. My máme deti aj z okolitých obcí a to bol najväčší problém, lebo tie deti nemohli prísť autobusom, lebo spojenia boli zrušené. Oni nemohli prísť ani na doučovanie. 

Pomohlo nám aj to, že mobilné odberové miesto bolo na našej škole, takže som tu bola každý víkend, aby som dozerala na odbery, ale aspoň som sa dostala bližšie k rodinám, dostala som prehľad o tom, kto sa dáva testovať, aké majú žiaci zázemie, kto je s kým rodina. 

Len poznaním sa dá dostať do tohto prostredia a potom sa dá aj lepšie pochopiť, čím tu ľudia reálne žijú. Je potrebné žiť touto komunitou.

Plánujete v doučovaní žiakov pokračovať aj v budúcom školskom roku?

Určite by sme to chceli a potrebovali. Viacerí učitelia sa mi prihlásili, že do toho plánujú ísť. Uvidíme, či na to dostaneme aj finančnú podporu. Ak by to bolo možné, radi by sme doučovali aj v rámci rôznych krúžkov, pretože by sa tak u detí vypestovala aj istá pravidelnosť.

Jedným z podporných nástrojov, ktoré odborníci odporúčajú, je aj letná škola. Plánujete ju u vás organizovať?

Áno, budeme ju robiť v druhý augustový týždeň. Máme prihlásených okolo dvesto detí.

Ako bude vyzerať?

S kolegami si postupne dolaďujeme návrhy. Téma letnej školy bude znieť „Skúsme sa postarať“. V prvý deň si budeme hovoriť o starostlivosti o svoje telo a zdravie, v ďalší deň o starostlivosti o rodinu, potom o obec a komunitu a napokon o prírodu. V rámci toho si žiaci opakujú počítanie a rozvíjajú slovnú zásobu. V posledný deň budú žiaci prezentovať, čo všetko sa naučili. Súčasťou letnej školy bude aj exkurzia a výlet.

Nebude to teda žiadne veľké učenie, ale dôležité bude pre nás, aby sa žiaci stretli v kolektíve, komunikovali v slovenčine a precvičili si čítanie.

Pomôže im to potom pri návrate do školy v septembri?

Rozhodne áno. Keď si za tých pár dní len precvičia rozprávanie v slovenčine, čítanie, počítanie a nastavia si myslenie na riešenie úloh, bude to pre nás veľká pomoc. To, čo by sme robili prvé dva septembrové týždne, už stihneme s niektorými spraviť skôr.

Bolo niečo z opatrení ministerstva, čo sa vám zdalo za posledné mesiace nesprávne alebo nelogické?

Z rozhodnutí, ktoré sa dotýkajú aj priamo našej školy, asi nie. No celkovo sa mi zdalo nelogické zrušenie maturít. Naopak, desaťročným deťom dali prijímačky na osemročné gymnáziá veľmi skoro po návrate do škôl v máji. Považujem za správne, že sa zrušilo testovanie deviatakov, no rozhodnutie mohlo prísť o niečo skôr.

Inak však musím povedať, že sme ako riaditelia nikdy nemali možnosť tak intenzívne komunikovať s ministerstvom ako teraz. Máme vytvorených viacero skupín na sociálnych sieťach a keď potrebujeme, odpovedia nám na otázky a reagujú na naše návrhy. Je vidieť, že nás počúvajú a chcú poznať naše názory. Táto spolupráca sa mi páči.

Pomohlo však ministerstvo deťom z chudobného prostredia počas pandémie dostatočne?

Viete, ministerstvo je od týchto detí veľmi ďaleko. Otázka musí stáť inak, a to, či sme my všetci spravili niečo, aby sme im pomohli. Nie je to záležitosťou jednej vlády a jedného ministerstva. Je tu strašne veľa problémov, s ktorými táto skupina ľudí žije.

Ide o každodenné praktické veci. Žiačka napríklad nemôže prísť do školy, pretože musí ostať doma s mladším súrodencom, pretože jeho matka ide k lekárovi s iným dieťaťom. Takúto situáciu nevyrieši ministerstvo, ale skôr my ostatní, ktorí sme okolo týchto ľudí.

Vláda a ministerstvo však nastavujú systém, v ktorom spoločnosť funguje. Ak by ste mohli jednu praktickú vec, ktorá by vám uľahčila fungovanie, okamžite zmeniť, čo by to bolo?

Momentálne napríklad bojujeme s tým, že rodič môže ospravedlniť dieťa až na päť dní bez lekárskeho potvrdenia. Potom príde na jeden deň do školy a rodič ho môže znovu ospravedlniť. Deťom to však veľmi škodí a nič s tým nemôžeme urobiť. Mnoho z našich rodičov má voči škole akýsi vnútorný blok a z rôznych dôvodov by najradšej dieťa do školy ani neposielali, takže to vo veľkom využívajú.

Prečo to robia?

Ťažko sa to vysvetľuje. Niekedy ide možno len o lenivosť rodiča, ktorý to nerieši. Inokedy si dieťa chce vydobyť svoje a rodič mu to jednoducho nedokáže odkomunikovať a povedať mu, prečo je škola dôležitá. Tak ho radšej nechá doma, lebo si s ním inak nevie dať rady. Pomoc však často nehľadajú a pred nami dieťa ospravedlňujú.

Bolo dlhé obdobie pandémie pre týchto ľudí z najhorších sociálnych pomerov „likvidačné“?

Verím, že nie. Jasné, že to bolo mimoriadne náročné, deti si odvykli od systému a pravidiel. Mali sme veľa prejavov agresivity a arogancie. Prvé týždne sme mali pocit, akoby sme boli opäť v septembri. A možno ešte ťažšie, pretože deti boli doma dlhšie ako dva mesiace.

Viac teda mohli pocítiť problémy tí, ktorí chodievajú do práce a fungujú štandardnejším spôsobom. V mnohých rodinách je živiteľom rodiny jeden člen a ak on stratil počas pandémie prácu, je to pre všetkých veľmi náročné, lebo sú na neho naviazaní.

Ako sa ťažkosti v rodinách prejavujú na deťoch v škole?

Riešili sme prípady ako závislosť od mobilov či sledovanie pornografie v škole. V prvých týždňoch po návrate boli u viacerých veľkým problémom cigarety. Bolo ťažké nájsť spôsob, ako tomu zabrániť po tom, čo si na fajčenie za šesť mesiacov zvykli. A z toho vyplývala častá agresivita, na piatej či šiestej hodine už boli niektorí nervózni.

To sú veci, ktoré možno bežné školy neriešia v takej veľkej miere, ale my sa to už snažíme sledovať, aby sme vedeli včas zakročiť. Tieto problémy tu už však boli aj pred pandémiou, nie sú to pre nás nové situácie.

Spomínali ste prípady agresivity. O čo napríklad ide?

Žiaci si často dovoľujú aj voči učiteľom. Nerešpektujú základné pravidlá. Stáva sa, že sa žiak kedykoľvek počas hodiny postaví s tým, že ide na toaletu. Keď mu učiteľ povie, že teraz ísť nemôže, úplne ho ignoruje alebo je nervózny.

Častejšie sú bitky medzi spolužiakmi. Najmä v poslednom období po príchode do škôl ich tu bolo viac ako zvyčajne. Stačí, že na seba škaredo pozrú alebo zaznie provokačná poznámka a už sú v sebe.

Nepríjemné situácie sú takmer na dennom poriadku. Ráno príde žiak, ktorý si kúpil nové tenisky a chce ich všetkým ukázať. Dokážem to pochopiť, veď sú v puberte, ale nemôžeme upustiť z našich pravidiel, že musia byť prezutí. Ak má však taký chalan sklony k agresivite, poviem vám, že ráno pred ôsmou by ste to ozaj nechceli riešiť. Neraz to skončí tak, že sa otočí, zo školy odíde a je mu to jedno.

Čo sú pre vás v tomto náročnom prostredí chvíle, keď si poviete, že to stojí za to?

Každý deň sa niečo také nájde, sú to aj drobnosti. Deti vedia spolu s pani učiteľkami vytvoriť krásne projekty. Teší ma, keď vidím, že sa v niečom aspoň o trochu posunuli.

Dokonca sa stalo, že sme vyhrali fyzikálny projekt. Bola to pre nás veľká radosť, keď sa pozriete, v akých podmienkach fungujeme.

Vždy sa nájdu pekné momenty. Máme tu takého tretiačika zo špeciálnej triedy, ktorý ma každý deň príde objať. Počas vyučovania je často nedisciplinovaný, uteká z hodín. Ale napriek tomu je to veľmi milé, keď vždy príde, zoberie si cukrík a objíme ma.

Úspechom je pre nás aj to, že je už polovica júna a my máme väčšinu detí v škole. To tu nie je samozrejmosť, po iné roky už často mnohí do školy neprídu, veď je vonku teplo. (Úsmev.) Samozrejme, je za tým veľká snaha všetkých kolegov, ktorí kontaktujú rodičov, presviedčajú a snažia sa, aby deti do školy chodili.

Aké sú vzťahy medzi učiteľmi?

Najlepšie to dokazuje jedna udalosť. Prišla za mnou minule jedna pani učiteľka s tým, že navrhla kolegyňu na ocenenie „najlepší fyzikár“. Tak ma to potešilo, že si navzájom doprajú a dokážu si pomôcť a spolupracovať. Ukázalo sa to aj pri príprave letnej školy. Jedného dňa za mnou prišli s tým, že to už celé spolu vymysleli a naplánovali.

Sú to krásne príklady, na ktorých vidíte, že pre túto komunitu žijú srdcom. Oni vedia, do akého prostredia prišli a chcú tu ostať.

Bude najbližší september pre vás náročnejší ako po iné roky?

Verím, že to nebude veľmi zlé. Berieme to tak, že je takýto stav a musíme sa tomu prispôsobiť a robiť, čo sa dá. Možno to bude náročnejšie, ale istotne to zvládneme.

Foto: Tomáš Puškáš