Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naše školy Spoločnosť
23. jún 2020

Rómski žiaci

Tak mi povedzte, ako ich tu mám integrovať?

Rozhovor s riaditeľkou rómskej školy v podtatranskej obci Rakúsy o tom, prečo jej žiaci nechodia do školy a aké nerealistické sú reči o integrácii Rómov s nerómskymi žiakmi.

Tak mi povedzte, ako ich tu mám integrovať?

Riaditeľka školy v obci Rakúsy Lucia Brutovská. Foto – A. T.

Lucia Brutovská je už viac ako desať rokov riaditeľkou základnej školy s materskou školou v obci Rakúsy v okrese Kežmarok. Školu navštevuje 750 žiakov, z ktorých drvivá väčšina sú Rómovia z osady. Pre obmedzené kapacity si škola musí prenajímať viaceré priestory aj v neďalekom Kežmarku. Riaditeľka Brutovská hovorí o tom, prečo sa ich žiaci nevrátili v júni do školy, ako ich ovplyvní dlhý výpadok klasického vyučovania, prečo už roky zápasí o novú školu v osade aj o záujem detí vzdelávať sa.

Stretávame sa v pondelok, keď sa mohli do škôl vrátiť všetci žiaci základných škôl. Vo vašej škole sa však stále nevyučuje, prečo?

Dávali sme žiakom a rodičom vedieť cez obecný rozhlas, že škola sa otvára pre všetkých. Boli sme ich volať aj v neďalekej osade, odkiaľ pochádza prevažná časť. Záujem prejavila jedna stará mama, ktorá chcela do školy poslať svojho vnuka. Ako teda vidíte, triedy sú prázdne a škola ostala zatvorená. Rovnako tak ďalšie budovy a priestory, v ktorých vyučujeme.

Žiaci prvého stupňa mohli nastúpiť už od začiatku júna. Dopadlo to v ich prípade rovnako?

Na začiatku sme mali záujem niečo cez tridsať percent detí, čo bolo pre nás pekné číslo. V prvých dňoch ešte prišli, no postupne ich bolo menej a menej.

Prečo?

Keď sme stretli na ulici jedného zo žiakov, povedal nám: „Veď je to dobrovoľné a povedali mi, že aj tak prejdem do ďalšieho ročníka, tak načo by som prišiel?“

Žiaci sa postupne dozvedeli, či už od starších súrodencov, alebo kamarátov, že škola je teraz dobrovoľná a odmietali do nej ďalej chodiť. Tých, ktorí prišli, sme neskôr spájali a vznikli nám tak malotriedky. Učiteľky to však mali zložité, lebo naďalej museli pripravovať aj pracovné listy pre žiakov, ktorí ostali doma.

Snažila som sa kolegov povzbudzovať, aby sme ešte nehádzali flintu do žita, znova a znova sme rodičov a deti volali do školy. No predminulý piatok prišiel do školy jeden jediný žiak. Pýta sa: „Je ešte niekto v škole?“ Vravíme mu: „Nie, ale môžeš ísť ďalej, aj keď si sám.“ V tej chvíli sa otočil a ušiel.

Ešte pred rozhovorom ste mi povedali, že rozhodnutie, aby sa do škôl nastúpilo od júna na dobrovoľnej báze, nepovažujete za šťastné.

Nehodnotím to všeobecne, ale v našom prípade to nič neriešilo. V tunajšej osade nepoznám matku, ktorá pracuje, a preto to pre nich nemalo význam z hľadiska uvoľnenia do práce. Hovorili: „No načo budem dieťa ráno budiť.“ K ničomu ich to nezaväzovalo.

Je mi to veľmi ľúto. Strašne veľa sme investovali do príprav, aby bolo všetko zabezpečené. Nakupovali sme rúška pre deti, dezinfekciu, mydlá, štíty a rukavice pre učiteľov. A takto to celé dopadlo.

Malo by pre nich význam vrátiť sa do školy na pár týždňov?

Áno, malo, takisto by to malo význam aj pre nás učiteľov, aby sme vedeli, na čom sme. Naša škola bola v podstate zatvorená ešte dlhšie ako ostatné. Koncom februára sme totiž mali jarné prázdniny, potom sme sa na pár dní vrátili, ale zakrátko sme museli vyhlásiť chrípkové prázdniny. Po nich sme nastúpili asi na dva dni a už prišlo rozhodnutie z obecného krízového štábu o tom, že školu musíme zatvoriť. Deti tak neboli v škole tri mesiace. Aj keby sa v júni vrátili iba na pár týždňov, aspoň trochu by sa zabehli a ten sklz by nebol v septembri taký obrovský.

Pre ktoré deti to bude po letných prázdninách najťažšie?

Akurát teraz s kolegami riešime, čo urobíme napríklad v prípade prvákov. Nemajú totiž dobraté všetky písmenká z abecedy a ak ich pustíme ďalej do druhého ročníka, bude im to chýbať a ťahať sa to s nimi môže celú základnú školu. Nikoho nepodceňujem, ale jednoducho viem, že rodičia to s nimi doma nedokážu dostatočne zodpovedne prebrať a vysvetliť im všetko potrebné. Bojím sa toho, ako to bude v septembri vyzerať.

Aj za normálnych okolností sa mi po letných prázdninách stalo, že mnohé deti zabudli písmenká. Museli sme ich začiatkom septembra opakovať a bola to drina. Teraz budú bez školy ešte dlhšie. Rozmýšľame nad tým, že aspoň tým najslabším dáme komisionálne skúšky. Nie preto, že sú to rómske deti a chceme im to sťažovať. Naopak, je to pre ich dobro, lebo potom by sa zbytočne trápili.

Dohadujeme sa teraz s miestnym centrom voľného času, aby tam mohli deti počas leta dobrať aspoň niečo zo zameškaného. Ťažko však povedať, koľkí tam prídu a či to bude mať nejaký efekt.

Ako u vás fungovalo vyučovanie v uplynulých mesiacoch? Boli učitelia v kontakte so žiakmi, keď sa do školy nechodilo?

Vytvorili sme si systém, ktorý využívali viacerí učitelia na Slovensku pracujúci s deťmi z chudobného prostredia. Nosievali sme im pracovné listy s úlohami priamo do osady. Mali sme veľký kontajner, do ktorého vhodil každý učiteľ obálky so zadaniami pre konkrétnych žiakov. Pán školník, sociálna pedagogička a rómska asistentka to potom v osade rozdávali. Naozaj mali čo robiť. Väčšinou boli obálky rozdelené po rodinách, keďže v skoro každej je viac detí navštevujúcich našu školu.

Po prvom týždni sme mali stopercentnú návratnosť. Deti hádzali vypracované úlohy v obálkach späť do spoločného kontajnera. Boli sme z toho veľmi milo prekvapení. No v ďalších týždňoch už návratnosť klesala.

Čo bolo dôvodom, že to nevydržalo? Slabý tlak zo strany rodičov?

Žiakom chýbala priamejšia spätná väzba. Hoci učitelia vždy napísali na zadnú časť obálky odkaz pre žiaka o tom, ako úlohu vypracoval. Pochválili ho alebo upozornili, nech si niektoré veci ešte doberie.

Pre deti, zvlášť tie menšie, to však bolo veľmi neosobné, ony potrebujú, aby im to učiteľ povedal, potrebujú to počuť. Od rodičov to málokedy dostanú. Nehádžem všetkých do jedného vreca, pretože boli aj takí, ktorí sa zaujímali a pýtali si pokyny pre deti. No mnohí sa o vzdelávanie svojich detí nezaujímajú, a tak sa motivácia vytráca. Keď som sa v minulosti opýtala žiakov v jednej triede, koľkých sa rodičia doma pýtajú na školu, zdvihli mi ruky asi dvaja.

Boli však aj také prípady, pri ktorých bolo evidentné, že zadania im vypracovali rodičia. Učitelia to vedeli rozpoznať. Tak som aspoň kolegov povzbudila: „Vidíte, vždy sme chceli, aby sa rodičia zaujímali o učenie našich žiakov, a tak berme pozitívne, že sa nám ich možno trochu podarilo vtiahnuť.“ (Úsmev.)

Inzercia

Koľko žiakov má vaša škola?

Sedemstopäťdesiat. Sú rozdelení vo viacerých budovách tu v obci, v osade a veľká časť dochádza do Kežmarku, kde máme prenajaté ďalšie priestory. Každé ráno ich tam odváža autobus. Už roky bojujeme o to, aby sme mohli postaviť väčšiu budovu školy v osade, no nemôžeme.

Prečo?

Hovoria nám, že by sme ich tým segregovali. Vôbec tomu nerozumiem. Čo by bolo zlé na tom, ak by sa deťom postavila škola v osade? Apelovala som aj na úrad splnomocnenca pre rómske komunity, aby sme sa na to pozreli reálne. Odbúrali by sme tým mnoho finančných a iných problémov.

Niekedy tu v zime v dvadsaťstupňových mrazoch prídu deti v krátkych nohaviciach s gumenými cvičkami na nohách. Keď som to zažila prvý raz, ostala som zhrozená. Začala som do školy chodievať s vrecom zimného oblečenia, aby som aspoň niektorým dala bundu či rukavice.

Škola v osade by pomohla aj v spolupráci s rodičmi, ktorí by tak boli nablízku. Mnoho problémov by sa riešilo oveľa ľahšie, vedeli by sme trebárs hneď zistiť, prečo niektoré dieťa neprišlo do školy. Zároveň by sme ich vedeli zapojiť do krúžkovej činnosti, s deťmi by vyrábali adventné vence alebo piekli koláče. A to sú len drobnosti, ktoré by však mali veľký význam. Z osady sem do obce málokedy niekto z rodičov príde.

Teda so svojou požiadavkou ste zjavne nepochodili ani u kompetentných.

Snažíme sa im to vysvetliť už roky, ale stále nič. Fakt tomu nerozumiem, vraj sa musíme riadiť podľa nariadenia z Európskej únie a máme sa snažiť o integráciu s nerómskymi žiakmi. Pýtam sa ako, keď aj tak všetky nerómske deti z obce chodievajú do iných škôl v Kežmarku. Tak mi povedzte, koho mám teda integrovať a s kým? Je to proti logike. Teraz sa nám do prvého ročníka zapísalo sedemdesiatšesť detí, z toho je jeden Neróm. Mám teda zvyšných 99 percent detí integrovať s ním?

Dostala som otázku, či som urobila všetko pre to, aby sem nerómske deti prišli. Ako však mám ich rodičov donútiť, aby sem dali dieťa? Úplne tým rodičom rozumiem, pretože zo skúsenosti som videla, že ich deti potom napríklad pochytili nesprávne skloňovanie slov. Mám rada všetkých svojich sedemstopäťdesiat žiakov, sú to moje deti. No uvedomujem si, že tá situácia je náročná a treba sa na to predsa pozerať so zdravým rozumom.

Vaša škola má viacero tried nultých ročníkov. Aj v súvislosti s tým zaznievajú výhrady, že prehlbujú segregáciu vo vzdelávaní. Čo si o tom myslíte?

Pre nás majú veľký význam. Keďže nie je povinná predškolská dochádzka, mnoho detí do škôlky chodí iba občas alebo vôbec. Keď som učila prvákov, okamžite som vedela rozlíšiť, ktoré dieťa chodilo predtým do škôlky alebo nultého ročníka a ktoré nie. Je to veľký kus práce, ktorý sa dá s deťmi počas nultého ročníka urobiť. Už len základné zručnosti, ktoré tam naberú, sú veľkým bonusom.

Povinná škôlka od piatich rokov by bola pre deti fajn, no zvládnuť to kapacitne bude veľmi náročné. Budeme musieť uprednostniť päťročné deti a veľa mladších tak odmietneme, pretože záujem už teraz presahuje naše možnosti.

Aká časť žiakov ukončí celú základnú školu?

Nie je ich veľa. Väčšinou máme každý rok tri nulté a päť prvých ročníkov. Do deviateho ročníka prejde vždy len jedna trieda. Najmä na druhom stupni stráca mnoho detí motiváciu aj záujem učiť sa a ťažko ich presvedčíme, aby to zmenili. Keď ich upozorníme, že môžu prepadnúť, povedia: „Nevadí, aspoň budem potom v triede s mladším súrodencom.“

Dá sa to zmeniť?

Istý problém je v tom, že na druhom stupni už nemajú žiaci jedného učiteľa, ktorý si tú svoju triedu určitým spôsobom tvaruje, tak ako na prvom stupni. Z vlastnej skúsenosti som vypozorovala, že neustále striedanie učiteľov im neprospieva. Začínajú zisťovať, ku komu si môžu dovoliť viac, a potom skúšajú, koľko daný učiteľ vydrží.

Uvedomujem si, že predmety ako fyzika či chémia by mal vyučovať odborník, ale zároveň si myslím, že určité základy by zvládol každý dobrý učiteľ a pre týchto žiakov by bolo fajn, ak by im na každú hodinu neprišiel niekto iný. Viem, že to asi nie je riešenie celého problému, ale je to istý faktor, ktorý som si v našej škole všimla.

Spomínali ste, že najmä starší žiaci postupne strácajú motiváciu a záujem o učenie. Dá sa s tým niečo robiť?

Možno by pomohlo, keby boli pravidlá nastavené tak, že po základnej škole si musia urobiť aspoň nejaký výučný list. Mnohí z nich už na druhom stupni rezignujú a čakajú, kým sa im skončí desaťročná povinná školská dochádzka. Potom si založia rodinu, niektorí si prácu či brigádu nájdu, no veľká časť skončí na úrade práce.

Pritom sú často šikovní a zruční, mohli by pokračovať. Lenže ako ich prinútiť, keď povedia: „Pani učiteľka, vy si tu s nami ničíte nervy a moja mama má z dávok viac peňazí ako vy.“ Mrzí ma, že ich neosloví ani to, keď vidia Róma, ktorý je učiteľom alebo pedagogickým asistentom. Povedia mu, prečo sa správa ako „gádžo“. 

Vaša škola tak čelí kultúrnym vzorcom, ktoré nedokáže zmeniť. Čo vás na vašej práci motivuje?

Napriek všetkým ťažkostiam ma tá práca baví a snažím sa tešiť aj z malých krokov, ktoré naši žiaci urobia. Už len to, keď si zapamätajú nejakú vetu alebo pravidlo z nejakého predmetu, ktoré potom sami od seba zopakujú, je úspech. Vtedy im hovorím: „No vidíš, akú máš dobrú pamäť, mohol by si sa na tento predmet zamerať.“ Iste, v drvivej väčšine tie slová ostanú vo vzduchu, no aj tak to má zmysel.

Odporúčame