Prečo píše autor maďarského portálu Válasz Online text pre slovenský denník Postoj? Keby sme chceli sformulovať patetickú odpoveď, znela by takto: „Aj takýmto spôsobom chceme podporiť rozvoj dobrých susedských vzťahov a spoluprácu v strednej Európe.“

Realita je však oveľa prozaickejšia a môže za to (aj) Viktor Orbán.

Začiatkom mája poskytol náš premiér Postoju veľmi zaujímavý rozhovor (oficiálny preklad textu si môžete prečítať tu), na ktorý reagovalo niekoľko slovenských expremiérov. Okrem toho Postoj požiadal aj poľských, českých a maďarských novinárov vrátane nášho tímu vo Válasz Online o krátky komentár.

Vtedy sme si pomysleli, že tým to máme z krku, ale šéfredaktor Postoja nám navrhol: keďže Válasz Online je konzervatívne, no nestranícke médium, ktoré sa považuje za kritické voči Orbánovi, mohli by sme vysvetliť, o čom je vlastne konzervatívna kritika Orbána, napokon, na Slovensku sú známe len klasické ľavicovo-liberálne výhrady západnej tlače na adresu premiéra.

Po krátkom zvážení sme výzvu prijali, a to napriek tomu, že nie sme politickými činiteľmi ani analytikmi think-thanku. Nie sme ani sudcami „Veľkého konzervatívneho senátu“ – a nie sme ani neomylnými. Správame sa len ako noviny – to však vieme aj chceme robiť.

Nič nie je radikálnejšie ako fakty

Základné postavenie novinára znamená, že ten či onen politický subjekt nepomeriavame osobným svetonázorom a princípmi, ale jeho vlastnými sľubmi a záväzkami. Domnievame sa totiž, že tieto záväzky sú v skutočnosti zmluvami: ústne, písomné dohody s voličmi (ktoré v prípade, ak zasiahne vyššia moc, je, samozrejme, možné so súhlasom zmluvných strán modifikovať).

Takže ak politik zo zelenej strany povolí postavenie závodu s vysokou uhlíkovou záťažou v lesnej oblasti, zjavne to musí byť udalosťou pre noviny. Rovnako aj v prípade, ak socialistická vláda prebuduje zdravotníctvo na model konkurencie súkromných poisťovní. Alebo keď sa liberálne hnutie zmení na „názorového teroristu“ a nekultúrne zbúra všetky predtým postavené sochy.

Pozornosť novinárov si pýta aj to, ak sa politik, konkrétne ženatý József Szájer, zúčastní počas karantény na nelegálnej gay párty v Bruseli, pričom ide o spoluautora platnej maďarskej ústavy, ktorý by mal reprezentovať zákonný poriadok, tradičný model rodiny a „kresťanskú kultúru“. Alebo ak sa jeden z primátorov konzervatívnej vládnej strany zúčastní na tajnom stretnutí na jachte na Jadrane, kde podvádza svoju ženu s prostitútkami. Za pozornosť stojí aj to, ak prax Viktora Orbána z roku 2021 v oblasti verejného majetku, privatizácie, médií, bulvárnej politiky, pluralizmu a národnej suverenity nijako nepripomína princípy, ktoré predtým (alebo dokonca len nedávno) sám hájil.

Verejného činiteľa, ktorý sám seba definuje ako konzervatívno-pravicového politika, kresťanského demokrata, samozrejme, možno kritizovať aj na zelenej, socialistickej alebo progresívnej báze, ale takéto kritiky nemajú zrkadlovú funkciu. Viktor Orbán totiž nikdy nebol klimatickým aktivistom, propagátorom sociálnych podpôr ani apoštolom genderovej ideológie. Určite tak v týchto oblastiach neoklamal masy, ktoré ho volili. Preto ho za to ani nie je možné brať na zodpovednosť. Aj napriek tomu, že jeho strana Fidesz naposledy napísala vecný a oficiálny volebný program v roku 2010 (neskôr sľubovala len to, že „pokračujeme“).

No keďže Orbán vždy pracoval s vetami, ktoré vyzerali ako axiómy, je možné ho so všeličím konfrontovať. Najmä preto, že je to už jedenásť rokov, čo má za sebou dvojtretinovú parlamentnú väčšinu – aj vďaka veľmi nepomernému volebnému systému, ktorý jeho strana čiastočne „skreslila“. Na druhej strane takáto konfrontácia funguje len vtedy, ak nestelesňuje len boj, ale je založená na faktoch. Špecifiká budú hrať v tomto texte naďalej hlavnú úlohu, pretože nič nie je radikálnejšie ako fakty.

Keď novinár nastavuje politikovi zrkadlo vzhľadom na „zmluvu“ uzavretú s voličmi, politik dokáže reagovať najmenej štyrmi spôsobmi. Napríklad prizná, že urobil chybu, a nájde si cestu späť k pôvodnému poslaniu. Alebo dokáže, že chyba nie je v ňom, ale mýlili sa novinári; a zrkadlo, ktoré nastavili, je špinavé, zahmlené zrkadlo. Poprípade bez rozdielu pomenuje ako „fake news“ všetky polemické články o svojom programe alebo činnosti a začne spochybňovať dôveryhodnosť kritikov. A je možné, že rozbije zrkadlá.

To, akú z vyššie uvedených štyroch možností preferuje Viktor Orbán, ponechávame na fantáziu našich čitateľov. Je však isté, že dnešného maďarského provládneho politika najviac bolí „konzervatívna kritika“, naopak, ľavicovo-liberálna kritika ho dokonca teší – najmä ak prichádza zo zahraničia, zo Západu, lebo v takom prípade môže poukazovať na svojich oponentov.

Napokon, kto sám seba považuje za politického bojovníka – ako to robí Orbán –, ten potrebuje aj dobre identifikovaných nepriateľov. Ak ich nemá k dispozícii doma, musí ich stvoriť, aspoň virtuálne. Boj proti represívnym byrokratom v Bruseli alebo proti Georgovi Sorosovi, ktorý sa usiluje o ovládnutie sveta, je takým ušľachtilým cieľom, ktorý posväcuje všetky existujúce politické prostriedky.

Úvod sme síce trochu natiahli, ale ešte si to v krátkosti zopakujme. Keď sa šéfredaktor Postoja pýta maďarských novinárov, ako sa dá konzervatívne kritizovať Orbánov režim, máme jedinú odpoveď: v podstate ho možno kritizovať len na konzervatívnom základe. Teda ho budeme brať na zodpovednosť za svoje záväzky, za vlastné princípy.

Mnohí hovoria, že tu ide o vŕtavý, malicherný polemický prístup: rodinná politika založená na daňových úľavách a sociálna politika Fideszu, ktorú opisujú slogany typu „práca namiesto sociálnej pomoci“, je natoľko zrelá, že nie je férové ukazovať na „drobné“ nezrovnalosti. Vnímame tiež, že zo zahraničia – a to aj odtiaľto, z nášho susedstva zo Slovenska – sa maďarský premiér javí ako inštinktívny geopolitický génius, ktorý práve prekresľuje stranícku mapu Európy, takže si vôbec nezaslúži konzervatívnu kritiku. My však žijeme v Maďarsku a z hľadiska nášho pocitu komfortu je dôležité, aby naša krajina neexistovala ako „vnútrozemie“, nádvorie Orbána, ale vstúpila do ďalších rokov a desaťročí ako skutočná demokracia a skutočný štát.

Postkomunisti, hegemónia, suverenita, prostoduchá politika

Pri konzervatívnej kritike Orbánovho režimu vychádzajme z rozhovoru Postoja s maďarským predsedom vlády, kde on sám definuje aspoň štyri základné tézy:

• Vždy sme stáli „na strane slobody a proti postkomunistom, toto sa nezmenilo“.

• Od Angely Merkelovej „som žiadal, aby sa neusilovala o hegemóniu, ale o pluralizmus“. V Maďarsku, v maďarských médiách napríklad nikto „nemôže vidieť hegemóniu, ale pluralizmus“.

 • „Chceme si zachovať slobodu, ktorá sa nazýva národnou suverenitou na úrovni národov.“

• „Moderná politika už nie je o presviedčaní, ale o sloganoch, heslách a mobilizácii. Preto je dnešná európska politika oveľa prostoduchejšia, ako bola pred tridsiatimi rokmi.“

K týmto štyrom bodom uvádzame linky na nedávne články Válasz Online, ktoré boli založené na mnohých faktoch. Pre čitateľov, ktorí neovládajú maďarský jazyk, stručne zhrnieme ich obsah, aby sme prezentovali protiklady a napätie medzi slovami a činmi.

1. Čo vlastne znamená vracajúci sa komunizmus, postkomunizmus zo strany Viktora Orbána, viac ako tridsať rokov po zmene režimu v Maďarsku?

Starou bolesťou maďarskej pravice je, že osoby z bývalej štátostrany cez rôzne privatizačné postupy transformovali svoju politickú moc na ekonomický vplyv. Verejný majetok sa dostal k súkromným subjektom, na oplátku však štát takmer nič nezískal. Neskôr – podľa naratívu Fideszu – takto zabetónovaný „komunistický“ svet zvrhol prvú Orbánovu vládu v roku 2002.

Je evidentné, že v týchto tvrdeniach je kus pravdy, ale faktom je aj to, že súčasná Orbánova vláda externalizuje verejný majetok súkromným ​​subjektom rovnakým spôsobom, ako to robili tí starí, ktorým to veľmi vyčítali. Ak si pozrieme intenzitu privatizačných vĺn, dokonca platí, že Fidesz je komunistickejší ako komunisti. Všetko nasvedčuje tomu, že Viktora Orbána v skutočnosti nezraňujú ani tak staré hriechy, ale skôr to, že ich vtedy spáchali iní.

Súčasná „perverzná privatizácia“ je založená na troch pilieroch. Po zmene v roku 2010 sa Fidesz stále usiloval o prevzatie štátnych služieb a strategických spoločností z vlastníctva zahraničných záujmových kruhov do rúk štátu. Vláda Viktora Orbána na to v podstate dostala mandát od voličov.

No dané úsilie sa postupne zmenilo do podoby zásadného pravidla, že infraštruktúru krajiny nepreberá štát, ale hospodárske zázemie premiéra, najčastejšie víťazi predraženého verejného obstarávania (napríklad Lőrinc Mészáros patriaci do jeho najbližšieho kruhu), ktorí sa stávajú súkromnými vlastníkmi týchto majetkových aktív.

Druhý prvok súčasného privatizačného stimulu hovorí o tom, že dohľad nad určitými hospodárskymi činnosťami náhle prejde pod nový orgán, ktorého riaditeľa vymenúva Orbán na deväť rokov – to znamená, že v dohľadnom čase sú neodvolateľní. Ide o hospodárske odvetvia, ktoré sú na papieri štátnymi monopolmi, ale v blízkej minulosti sa vo forme koncesií dostali k prevádzkovateľom blízkym k Fideszu (v Maďarsku je to napríklad prevádzka kasín a obchod s tabakom, ale podľa predbežných správ sem budú údajne do volieb v roku 2022 zaradené aj ďalšie odvetvia).

Ako tretí pilier „perverznej privatizácie“ funguje to, že vláda reštrukturalizuje štátne podniky do nadácií – to sa stalo napríklad s balíkom akcií vo verejnom vlastníctve spoločnosti MOL, ktorý je aj majiteľom Slovnaftu, s obrovskými pozemkami, kaštieľmi, mnohými vysokými školami.

Do vedenia týchto nadácií sa volia správne rady, ktoré sú čiastočne zložené zo súčasných ministrov a poradcov Orbána. Tých nie je možné odvolať, dokonca rozhodujú samostatne aj o zvolení nasledujúcich, nových členov, takže ich podobu už neurčuje zakladajúci štát či aktuálna vláda. Bez ohľadu na výsledok budúcich volieb v roku 2022 alebo neskôr tak budú tieto ustanovené orgány spravovať bývalý verejný majetok, ako aj čerpať peniaze EÚ, ktoré k nim budú prichádzať.

Viktor Orbán uviedol: to všetko je primerané a blahodarné, pretože internacionalisticko-globalistickí ľudia sa takto nikdy nedostanú na vedúce pozície univerzít a „nadačných“ organizácií. Ani netreba dodávať, že podľa tejto logiky by mohla dvojtretinová parlamentná väčšina zbaviť maďarský štát všetkých funkcií, aby sa zákonodarcovia iných ideológií nikdy neopovážili uzurpovať verejnú moc.

K tomu všetkému musíme pripojiť poznámku pod čiarou: Fidesz pri získaní moci v roku 2010 sľuboval čistý verejný život bez korupcie a ochranu štátneho majetku. V súlade s európskymi normami vyhlásil boj proti offshore podnikom a každej forme podnikania so zatajeným vlastníckym pozadím.

V novom zákone dokonca uvádzali, že „z verejných zdrojov bude možné finančné plnenie len na základe zmluvy a pre také firmy, ktorej štruktúra vlastníkov, organizačný poriadok a činnosť na plnenie podpory sú transparentné“. Naproti tomu Orbánova štruktúra toho času vytvorila svoje tajné „vrecia plných peňazí“, takzvané fondy súkromného kapitálu, do ktorých sa čiastočne vlieva nadmerný zisk z podnikov blízkych Fideszu, ktoré víťazia v štátnych zákazkách.

Ako sme uviedli na Válasz Online, v Maďarsku dnes vykonáva svoju činnosť 43 takýchto súkromných kapitálových fondov – spravujúcich miliardy forintov –, ktorých vlastníctvo alebo štruktúra skutočných príjemcov zisku je neodhaliteľná, ale prostredníctvom prispievateľov je zrejmé, že patria medzi najvyššiu elitu vlády. Nezvykli sme sa hádať, ale domnievame sa, že ak by bol Viktor Orbán v opozícii a videl by vládcov, ktorí privatizujú tak ako teraz on, respektíve si zhromažďujú miliardy zo súkromných fondov, zúrivo by im nadával do komunistov.

2. Vo svetle doterajších úvah znie asi nezvyčajne, že Orbán pravidelne žiada od čelných predstaviteľov Európskej únie, „aby sa usilovali o pluralizmus, a nie o hegemóniu“.

Takéto vyhlásenie by bolo vhodné aj poslúchnuť, ak by sa on sám vo vlastnej krajine snažil o pluralizmus proti hegemónii. Ale zjavne neslúži na prelomenie autokracie, ak sa významné sektory maďarského hospodárstva a vysokoškolského vzdelávania prepnú do režimu Fideszu a neskôr zvoleným politikom odoberú značnú časť rozhodovania o verejnom majetku.

Navyše, väčšina Fideszu upravila volebný systém tak, aby opozičné strany – už vyslúžilé, opotrebované a novšie sily – vstúpili ešte pred voľbami do nútenej koalície, ak chcú mať aspoň teoretickú šancu na zlikvidovanie dvojtretinovej väčšiny Fideszu.

Orbánova veta, ktorú vyslovil pre Postoj, nesedí, nie je to tak, že by na maďarskom mediálnom trhu nikto nevidel „žiadnu hegemóniu, ale pluralizmus“. V tomto článku sme potvrdili, že z 88 médií má v 44 jednoznačne vplyv Fidesz a jeho hospodárske zázemie. Zároveň to znamená, že správy straníckeho ústredia prenikajú cez tieto médiá bez prekážok. A hoci maďarský premiér naznačuje, že druhá polovica je automaticky opozičná, v skutočnosti oblasť mimo centralizovanej mocenskej tlače pozostáva z menších izolovaných ostrovčekov.

Miestom, kde rozmanitosť naozaj existuje, je internetový mediálny trh – ale ani to nevzniklo z vôle vlády, ale naopak, práve proti jej vôli. Na jednej strane existujú profideszácke internetové portály, ktoré sú „vypchávané“ verejnými financiami a štátnou reklamou, ale zjavne sú životaschopné aj niektoré nezávislé webstránky. Na propagandu menej náchylná časť maďarskej spoločnosti si vychutnáva komunitné financovanie a v skutočnosti uživí viac mediálnych produktov – napríklad aj Válasz Online môže ďakovať za existenciu svojim predplatiteľom.

3. „Chceme si zachovať slobodu, ktorá sa nazýva národnou suverenitou na úrovni národov,“ uviedol pre Postoj Viktor Orbán. Akceptovania hodná snaha, až na to, že dnešná maďarská vláda príkaz suverenity presadzuje len proti euroatlantickej oblasti. Srdečný vzťah s Rusmi je zrejmý už niekoľko rokov, ale to, že Orbán sa „zasnúbil“ aj s Čínou, je relatívne novým trendom.

Vláda na vybudovanie čínskej univerzity Fudan v Budapešti vyčlenila čiastku rovnajúcu sa celoročnej podpore vysokoškolského vzdelávania – navyše všetko z tamojšieho úveru. Keď k tomu pripočítame čínsky úver vo výške 500 miliárd forintov na železničnú trať Budapešť – Belehrad, hneď sme pri tisícmiliardovej (takmer tri miliardy eur) čínskej pohľadávke.

Navyše, Orbán v reportáži pre maďarský verejnoprávny rozhlas v decembri 2017 uviedol, že nie je zaujímavé, či železničná trať Budapešť – Belehrad bude niekedy rentabilná. Naozaj si niekto vážne myslí, že ide o zálohu maďarskej národnej suverenity?

4. Viktor Orbán takmer s poľutovaním oznámil čitateľom Postoja, že moderná politika je o „sloganoch, heslách a mobilizácii“, čiže oveľa mizernejšia, ako bývala. Je to veľká pravda.

Lenže v Maďarsku práve Fidesz na seba prebral smutnú úlohu zjednodušovania, bulvarizácie a špinenia politického diskurzu. Aj keď Orbán čoraz viac začleňuje do svojej komunikácie pojmový systém kresťanstva, je pravdou aj to, že značnú časť bulvárnych médií, ktoré nevychádzajú z kresťanských hodnôt, vlastní práve provládny mediálny holding – a okrem iného to používa aj ako politický obušok. A volebná kampaň sa začne až túto jeseň…

Ani covid nebol prekážkou

Médiá mimo Maďarska často nazývajú politický blok Viktora Orbána jednoducho konzervatívnym alebo kresťanskodemokratickým. Doteraz sme písali práve o tom, že perspektíva z Budapešti ponúka iný pohľad: nepochybne vo Fidesze existuje konzervatívna línia, z ktorej sa dajú napríklad odvodiť konkrétne opatrenia rodinnej politiky, ale nejde o stranu svetonázorovú, ale mocenskú, ktorej politika všeobecného blaha, spoločenského majetku, verejného obstarávania, médií, Číny alebo Ruska je v rozpore so svojím bývalým ja.

Taktiež premiér s vedomím získanej dvojtretinovej väčšiny v parlamente extrémne rozšíril svoje mocenské prostriedky. A tieto procesy zrýchlil v období pandémie covidu, čiže v období, keď nikto nebol zaneprázdnený privatizáciou, pluralizmom a otázkami suverenity. Nedá sa predpovedať, aký to bude mať dosah na krátkodobý a strednodobý maďarský politický život. Ale máme zlé predtuchy.

Vlastne každý si teraz uvedomuje, čo sa stalo s nami v uplynulých mesiacoch. Čoraz viac ľudí so žartom hovorí, že Orbán už to či ono „nemá odvahu vykonať“. Ale iba preto, aby spoludiskutér okamžite zvolal: „Akože nie?“

Tento text vyšiel na tomto mieste aj v maďarčine na stránkach Válasz Online.