Rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý hovorí, prečo má stredná Európa lepšiu budúcnosť než západné štáty EÚ.
Rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý hovorí, prečo má stredná Európa lepšiu budúcnosť než západné štáty EÚ.
Stretávame sa v bývalom karmelitánskom kláštore na budínskom hradnom vrchu. Viktor Orbán sa už pred 20 rokmi pokúšal, aby sa z toho miesta, kde bolo kedysi sídlo uhorských kráľov, stalo sídlo premiéra. Vtedy mu to nevyšlo, prehral voľby, ľavica o sťahovaní nechcela ani počuť, svoj plán tak uskutočnil až teraz nedávno. Asistenti premiéra nás usadia do knižnice s vysokými stropmi, kde každú návštevu hneď zaujme nadrozmerný glóbus. Znázorňuje svet spred prvej svetovej vojny s celkom inou mapou Európy, keď bolo Uhorsko mocnosťou. Orbán začne príbehom tohto glóbusu, ktorý vyhotovil istý maďarský autor. Upozorní nás, že je na ňom viacero zemepisných chýb, nad poznámkou, že hranice Uhorska sú zaiste zobrazené celkom presne, sa pousmeje.
Maďarský premiér sa potom vracia v spomienkach do mladosti, keď podľa vlastných slov veril, že Československo a Maďarsko vytvoria spoločný štát, ktorý by bol s 25 miliónmi obyvateľov takou stredoeurópskou veľmocou. Ale po páde komunizmu, keď sa Československo rýchlo rozpadlo, pochopil, že to je ilúzia.
Pôvodne plánovaná hodina na rozhovor sa natiahne na viac než dve a pol hodiny. Viktor Orbán pre Postoj hovorí, prečo stratil Západ svoju príťažlivosť, ako nemecký duch mení Európsku úniu, o tom, ako rozumieť jeho iliberálnemu štátu, o slobode médií v Maďarsku, ale aj o tom, ako vníma posledných slovenských premiérov.
... existuje ešte horúcejšia téma. Prečo tu vlastne sedíme? V Maďarsku sa pripravujeme na predsedníctvo V4 a ja som zistil, že naposledy som dal rozhovor slovenským novinám v roku 2009.
... presne tak, a Slovákom nič. Podľa mňa to je nenormálne a rozhodol som sa to napraviť.
Rozhodol som sa tak, pretože vlani na jar som zažil podobnú situáciu, len vtedy sa to nazývalo bojom o pľúcne ventilátory. Záujem bol oveľa väčší ako ponuka, niečo podobné sme predpokladali aj pri vakcínach a chceli sme sa poistiť. A keďže máme dobré vzťahy s Ruskom aj s Čínou, zisťoval som v predstihu, či nám budú vedieť predať ich vakcíny. Odpoveďou bolo, že v obmedzenom množstve áno.
Teraz, tesne predtým, ako som vkročil do tejto miestnosti, som mal rozhovor s čínskym prezidentom. Dohodli sme sa, že zvyšok vakcín, ktoré k nám majú z Číny prísť, nám dodajú v skoršom termíne.
Náš kontrolný orgán je na svetovej úrovni. Ruskú a čínsku vakcínu sme nedali automaticky do obehu, musel ich odobriť náš kontrolný orgán. Ale keď máme podozrenie, necháme preveriť aj západné vakcíny. Napríklad teraz vidíme problémy pri vakcíne Janssen od Johnson & Johnson. Stanovisko EMA k tejto vakcíne nebudeme automaticky akceptovať. Išla do skladu a náš kontrolný orgán ju bude skúmať podobne ako čínsku a ruskú vakcínu.
Slovensko je suverénna krajina. Požiadali ste nás o pomoc s odborným posudkom. My ho dodáme a vy s ním naložíte, ako uznáte za vhodné. Hlúpe reči tu budú vždy.
Nebudem si brať na svoje bedrá problémy slovenskej politiky. Môžem povedať len toľko, že môj úmysel a úmysel Maďarska bol dobrý. Každému, kto bol mojím premiérskym kolegom, som vždy ochotný poskytnúť službu a cez neho aj jeho národu. Ak mi zajtra zavolá bývalý premiér Fico alebo Pellegrini s tým, že sa chce so mnou porozprávať, som mu k dispozícii. Som v politike už dlho, je to ťažký džob, ale má aj jednu príjemnú stránku. Musíte spolupracovať s rôznymi typmi ľudí, čo je intelektuálne zaujímavé, už len v prípade Slovenska to boli Fico, Pellegrini a Matovič, čo sú tri úplne rozdielne osobnosti. So všetkými troma som však mal veľmi dobrý vzťah, politicky aj ľudsky.
(Smiech.) Mikuláš už je trochu v hmle, radšej zostanem pri troch posledných. Robert Fico je bojovník, starý politický harcovník, ktorý vždy tvrdo bojoval za záujmy Slovákov na všetkých rokovaniach, ktoré sme spolu viedli. Museli sme investovať veľa emocionálnej aj intelektuálnej energie, kým sme prišli na to, že pochodíme oveľa lepšie, keď budeme spolupracovať, namiesto toho, aby sme medzi sebou bojovali. Tento bod sme dosiahli a uzavreli sme veľa dobrých dohôd. Keďže aj ja som už starý harcovník, viem, že bojovníci sa navzájom vážia a rešpektujú sa.
Pellegrini je úplne iný typ. Je to človek kompromisu, ktorý sa vždy chce dohodnúť. Samozrejme, usiluje sa o dobré dohody, ale takým mediteriánskejším, uvoľnenejším spôsobom.
S Igorom Matovičom som, žiaľ, spolupracoval len krátko. Pri ňom je kľúčom kresťanstvo. Pán Matovič má absolútne dobré úmysly. Je to klasický katolík s dobrou vôľou. Keď som si s ním sadol na rozhovor, tak to bolo, akoby som rokoval s bratom Matovičom. Tieto veci majú svoj význam. Nesmiete celkom veriť tej západnej dikcii, že v politike sú najdôležitejšie inštitúcie. Tie vždy riadia ľudia. Osobný charakter, zmýšľanie, videnie sveta, to je veľmi dôležité. Práve tieto charakteristiky zohrali v ostatných desaťročiach veľmi pozitívnu úlohu pri budovaní slovensko-maďarských vzťahov.
... skôr by som povedal, že ma vykresľujú tak, akoby som riadil ríšu čertov. Čiže to nie je pozitívne vyzdvihovanie, skôr naopak.
To je pravda. Pravdepodobne preto sa dnes všetci zaoberajú Maďarskom viac, než by si svojou váhou zaslúžilo, pretože sme sa v téme migrácie postavili proti celému mainstreamu. Moji európski kolegovia stále hovorili o európskom riešení, ja som im povedal, že to podporujem, ale ak do nejakej lehoty takéto riešenie nevznikne, tak na národnej báze vybudujeme plot a zastavíme migráciu. Čas plynul, európske riešenie neprichádzalo a ja som urobil to, čo som avizoval. Migrácia otvára veľa otázok, ako sú ochrana hraníc, rodina, demografia, bezpečnosť, terorizmus, čo sú závažné geopolitické aj ideologické otázky. A keďže sa na týchto debatách zúčastňujem, udržiava to Maďarsko aj mňa osobne na očiach.
V maďarskej histórii sa často stávalo, že hrdinov aj martýrov vyrábali Nemci.
Áno, viackrát som sa s ňou o tom rozprával, pokúšal som sa ju presvedčiť, že cesta, ktorú sme si zvolili my Maďari, je schodná aj pre iných. Nikdy som ju nechcel presvedčiť, aby ona rozmýšľala o migrácii inak.
Ak chcú k sebe Nemci vpustiť niekoľko miliónov moslimov a budovať multikultúrnu spoločnosť, je to ich rozhodnutie, ich osud. Ja som chcel od nej len toľko, aby uznala aj naše právo na slobodné rozhodnutie. To je iné ako to nemecké. My nechceme takúto spoločnosť. Žiadal som ju, aby sa neusilovala o hegemóniu, ale o pluralizmus. Reagovala tak, že migrácia sa nedá zastaviť. Moja odpoveď bola, že Maďarsko dokáže, že to možné je, a nech sa na nás pozerá ako na laboratórium. A či to neskôr oľutovala? V tomto zmysle nie je zaujímavá ani tak Angela Merkelová, ale nemecký duch.
Nemci veria v to, že ak pôvodná nemecká spoločnosť, ktorá už opúšťa kresťanské hodnoty, bude žiť spoločne s miliónmi moslimských migrantov, tak sa premiešajú a vytvoria novú spoločnosť.
Angelu Merkelovú som žiadal, aby sa neusilovala o hegemóniu, ale o pluralizmus. Reagovala tak, že migrácia sa nedá zastaviť. Moja odpoveď bola, že Maďarsko dokáže, že to možné je.
V politickej terminológii sa to nazýva otvorená spoločnosť a Nemci v to veria. Ja v to neverím, pretože si myslím, že takto vzniknú paralelné spoločnosti, ktoré budú žiť popri sebe a z toho môžu vzniknúť veľké problémy. Pre svoju krajinu si takýto vývoj neželám.
Každá láska sa vyvíja, ale ten osobný rozmer nie je zaujímavý. Stačí k tomu povedať len toľko, že pán Weber urazil Maďarsko, keď verejne povedal, že hlasmi Maďarov sa nechce stať predsedom Európskej komisie. Maďarský ľud odo mňa očakával, že takýto výrok nezostane bez následkov. S hlasmi Maďarov sa Weber mohol stať šéfom komisie, ale ak povedal, že ich nechce, tak sa ním nestal. V politike, ktorá je aj o osobných ambíciách, to pre neho predstavuje istú osobnú bolesť. Ale to je život. Za tými osobnými vecami sa však skrýva niečo iné, možno jedna z najvážnejších otázok našej doby. Čo chcú Nemci? Nemeckú Európu alebo európske Nemecko? To je obrovský rozdiel.
Ak chcú Nemci nemeckú Európu, znamená to, že chcú aj ostatným národom hovoriť, čo majú robiť a ako majú žiť. Manfred Weber sa pripojil k tomuto smeru. Chce určovať, čo je správne v migrácii, rodinnej, daňovej politike. Chce nám hovoriť, ako máme my Maďari žiť. Helmut Kohl robil opak, chcel európske Nemecko, neusiloval sa o hegemóniu, ale o pluralizmus. Vždy uznával, že aj menšie národy majú právo rozhodovať o vlastnom osude.
O merkelizme budeme vedieť niečo s istotou tvrdiť až s väčším časovým odstupom. Nejakú odpoveď už mám, ale musí ju otestovať čas. Myslím si, že obdobie merkelizmu, ktoré trvalo šestnásť rokov, bolo prechodným obdobím. Na jeho začiatku ešte Nemci nechceli hovoriť ostatným európskym národom, ako majú žiť, pretože nemecká CDU ešte disponovala jasným charakterom, ktorý bol odlišný od európskeho liberálneho mainstreamu.
Helmut Kohl s lídrami tohto liberálneho európskeho mainstreamu a s liberálnou tlačou ešte viedol spor. Po ňom sa to skončilo. Dnes medzi názorom liberálneho mainstreamu a názorom nemeckých kresťanských demokratov neexistuje žiaden rozdiel. Príčina tohto posunu je aj v tom, že kresťanskí demokrati nedokázali vytvárať väčšinu a Angela Merkelová bola nútená vládnuť vo veľkých koalíciách. Môžem teraz urobiť jednu odbočku, aby ste mi lepšie rozumeli?
Áno. Keď som sa v roku 1998 prvýkrát stal premiérom, mal som tridsaťpäť rokov. Už som bol desať rokov v politike, ale dovtedy som nebol premiérom. Zavolal som Helmutovi Kohlovi a požiadal som ho ako skúseného európskeho lídra o stretnutie, či by sa so mnou porozprával, čo je v povolaní politika dôležité. Odpovedal, samozrejme, príďte, som vám k dispozícii. Rozprávali sme sa dlhé hodiny.
Jednu podstatnú vec: volili vás maďarskí voliči, vaša zodpovednosť je najmä za Maďarsko a v tom sa nenechajte nikým obmedzovať. Zároveň mi povedal, že si musím vybojovať, aby v Európe brali na vedomie môj názor. A to tak, že budem hľadať súlad medzi názormi iných európskych národov a tým, že nikdy nedopustím, aby mi niekto diktoval, čo a ako mám robiť.
Ale tiež mi poradil, že ak chcem byť úspešným premiérom, musím byť aj predsedom strany. Tejto rady som sa nedržal, vzdal som sa postu predsedu strany a nasledujúce voľby som prehral.
Keď Fidesz opustil EPP alebo, ako my hovoríme, keď nás opustila EPP, bola pre nás dôležitá otázka, či sa budeme ďalej zúčastňovať na európskom straníckom živote. Rozhodli sme sa, že áno, aj preto, že európske stranícke zápasy majú odozvu v domácej politike. Túto výhodu sme nechceli prenechať našim protivníkom. Teraz si musíme vyjasniť, čo ideme dosiahnuť v európskej politike. Naša odpoveď je, že chceme zmeniť Brusel.
Brusel v dnešnej podobe nedokáže poskytnúť správne odpovede na problémy ľudí. Príkladom toho bolo migrácia, ale presvedčivá nebola ani odpoveď Bruselu na finančnú krízu v roku 2008. My sme chceli Brusel zmeniť s EPP, ale tá sa na niečo také nebola ochotná podujať. Teraz musíme vytvoriť novú politickú komunitu, ktorá dokáže vplývať na Brusel, na čom pracujeme Poliaci, Maďari, Taliani, Španieli a mnohí ďalší. Na konci sa to prejaví v nejakom inštitucionálnom rámci.
Spolupráca je vždy odrazom vôle viacerých hráčov. Ani jeden z nás nemôže mať požiadavku, že účastníci takejto spolupráce budú len subjekty jemu blízke. Do tejto spolupráce si neprinesie svojich spojencov len maďarský Fidesz, ale aj poľský PiS či Salvini. To treba akceptovať.
Táto možnosť je vo vzduchu.
Nie. Myslím si presný opak. Dnes neexistuje liberálna demokracia, ale liberálna nedemokracia. Je tam liberalizmus, ale nie je tam demokracia. Liberáli sa usilujú o názorovú hegemóniu. Tomu slúži politická korektnosť, s jej pomocou nálepkujú konzervatívcov a kresťanských demokratov a snažia sa ich diskvalifikovať. Ja s liberálmi vediem zápas o slobodu. Pričom som na strane slobody a oni na strane názorovej hegemónie.
Vaša otázka má však aj ďalší rozmer. Európe uplynulých sto rokov hrozili dve totalitné hrozby, národný socializmus a komunizmus. Odpoveďou bolo, že konzervatívci, kresťanskí demokrati a liberáli sa zomkli v mene obrany demokracie. Po roku 1990 sa vzdialili, lebo o dôležitých otázkach, ako rodina, migrácia, úloha národov, vzdelávanie, si myslíme niečo iné. V tomto zmysle som iliberálny, a preto som nepoužil slovo antiliberálny. Liberáli by v nás nemali vidieť iba nepriateľa. Sto rokov boli našimi spojencami.
Pretože je to komplikované a dnešná moderná politika má s takouto nuansovitou debatou problém. Priestor pre politiku na báze argumentov sa zúžil. Moderná politika už nie je o presviedčaní, ale o sloganoch, heslách a mobilizácii. Preto je dnešná európska politika oveľa prostoduchejšia, ako bola pred tridsiatimi rokmi.
Každú politiku treba hodnotiť súradnicami danej doby. Aké boli vtedy súradnice? Boli tu postkomunistické strany, ktoré sa dostali do opozície, a nastúpili vládnuce konzervatívne strany. Vtedy bola otázka, či tieto nové strany dokážu zabrániť návratu postkomunistov k moci. Nás konzervatívci nevolali do vlády, preto sme zostali v opozícii. Ale nechceli sme prejsť na stranu postkomunistov. Pôvodná veľká liberálna strana k nim preskočila a spáchala morálnu a politickú samovraždu.
Liberáli sa usilujú o názorovú hegemóniu. Tomu slúži politická korektnosť, s jej pomocou nálepkujú konzervatívcov a kresťanských demokratov a snažia sa ich diskvalifikovať.
My sme nepreskočili, boli sme v opozícii aj voči konzervatívcom a bojovali sme aj proti návratu postkomunistov. Tomu sa, žiaľ, nepodarilo zabrániť. Viedlo nás to k tomu, že sme zjednotili všetky demokratické sily a v roku 1998 sme postkomunistov vytlačili z vlády. Samozrejme, v mnohých ideových témach sme sa odvtedy posunuli, ale existuje i kontinuita. Stáli sme na strane slobody a proti postkomunistom, toto sa nezmenilo.
Je to ťažké povedať, vždy to bude z mojej strany zaujaté. Čo je to, čo dnes vieme a vtedy sme to nevedeli? Vieme, že úloha cirkví v spoločnosti je vyššia, ako sme vtedy predpokladali. Tiež vieme, že bez spolupráce stredoeurópskych krajín si nedokáže uchovať vlastnú suverenitu ani jedna z nich. V 90. rokoch to ešte také evidentné nebolo. Nepredpokladali sme tiež, že sa až natoľko obnaží realita západného modelu, ako sa to stalo v roku 2008 počas ekonomickej krízy. Vtedy sa otriasol ekonomický pilier Západu a následne počas migračnej krízy aj ten spoločenský.
Príťažlivá sila Západu bola v 90. rokoch oveľa pôsobivejšia. Ja rešpektujem Západ aj sa zúčastňujem na integrácii, ale musím povedať, že krajiny na západ od nás počas ostatných desaťročí stratili veľa zo svojej príťažlivosti. Bol by som nerád, aby maďarské deti žili o dvadsať rokov v takej krajine, aké v tom čase budú mnohé západné krajiny. Pred tridsiatimi rokmi sme ešte nevedeli o tom, ako bude expandovať moslimský svet do Európy, ako Čína zmení svetovú ekonomiku. A keďže sme latinskí kresťania, tak sme nepredpokladali, že ortodoxné kresťanstvo môže v budúcnosti zohrávať tiež veľmi významnú úlohu.
Zmena a zachovávanie vytvára dynamiku ľudského života, ako aj duchovné vzrušenie. Toto je úrodný konflikt. My totiž nechceme vypadnúť z moderného sveta, nie sme antimodernisti a chápeme, že svet sa musí meniť. Otázkou je, čo si chceme preniesť z minulosti do budúcnosti. Z tohto pohľadu je u nás kontinuita. Chceme si zachovať slobodu, ktorá sa nazýva národnou suverenitou na úrovni národov a individuálnou slobodou na úrovni jednotlivcov. Toho sa držíme aj v podmienkach moderného sveta.
Slovenskú verejnoprávnu televíziu nepoznám, ale poznám nemeckú a britskú verejnoprávnu televíziu. S istotou môžem tvrdiť, že naša maďarská verejnoprávna televízia je menej provládna než nemecká.
Ja som žil za Jánosa Kádára a odkazujem im, že to tak nie je. Za Kádára sme si museli ilegálne tlačiť svoje myšlienky a tajne ich rozširovať. Keď dnes nejaký náš slovenský priateľ príde do Maďarska, vojde do trafiky a povie, aby mu dali noviny, ktoré kydajú na Orbána a jeho vládu, dostane približne osem novín a časopisov.
Ale poďme sa o médiách baviť vážne. V maďarskej politike existujú dve ideové línie. Jedna je liberálna, druhá kresťanskodemokratická. Keď sa pozrieme na komerčné televízie, tak je tu jedna liberálna a jedna konzervatívna televízia. Potom si zoberme veľké online portály. Jeden, možno dva sú konzervatívne a zhruba šesť je liberálnych. Keď sa bavíme o celoštátnych denníkoch, ten najväčší je liberálny a druhý najväčší je konzervatívny. Pokiaľ ide o politické týždenníky, dva sú konzervatívne a štyri liberálne. Čiže keď sa pozriete na komerčné médiá, tak tam nevidíte žiadnu hegemóniu, ale pluralizmus.
Keď som sa dostal k moci, mediálny pomer bol deväť k jednej v prospech liberálneho pohľadu. Teraz je to fifty-fifty. Moji kritici hovoria, že som to zmenil ja, lenže ja som to nezmenil. Verejne som poprosil kresťansky zmýšľajúcich biznismenov, aby situáciu deväť k jednej neakceptovali. Vyzval som ich, aby zakladali kresťanskodemokratické a konzervatívne mediálne projekty. Pretože to nie je úloha štátu, ale súkromného biznisu. Mnohé konzervatívne médiá vznikli takto.
Verejnoprávne médiá robia novinári, ja im nemôžem ani nechcem dávať príkazy. Ale považujem za normálnu vec, že ak je tu konzervatívna vláda, aj vo verejnoprávnych médiách bude skôr dominovať takéto zameranie. Nemôžem im dávať príkazy. Ale ak chcú referovať o živote krajiny, nemôžu ignorovať, že mocenskou centrálou je kresťanskodemokratická vláda. Keď v Maďarsku bola liberálna vláda, tak verejnoprávna televízia tiež prezentovala skôr liberálnu vládu, navyše sa konzervatívnym a kresťanským myšlienkam neušlo miesto ani v súkromných médiách.
Verejne som poprosil kresťansky zmýšľajúcich biznismenov, aby situáciu deväť k jednej neakceptovali. Vyzval som ich, aby zakladali konzervatívne mediálne projekty.
Toto je podľa mňa prirodzené pre verejnoprávne médiá, preto kľúčom k mediálnej situácii nie sú verejnoprávne médiá, ale to, či mimo nich existujú iné médiá. Navyše, sledovanosť verejnoprávnej televízie je len zlomkom sledovanosti komerčných televízií, o online svete už ani nehovoriac. Dnes už môže byť každý novinár, reportér, ak disponuje smartfónom a nahrá niekam svoje vlastné správy. Čiže globálne možno povedať, že maďarská mediálna situácia je férová.
To nebol príkaz novinárom, ale nemocniciam. Prikázali sme, že ani novinári nemôžu vojsť do nemocnice. Množstvo krajín postupovalo podobne. Jasne sme stanovili, že osoby zodpovedné za boj proti pandémii budú každý deň poskytovať médiám informácie. Ale keď je v nemocniciach epidemiologická kríza, tak tam nemôže chodiť nikto. Keď tam nemôžu chodiť príbuzní, prečo by tam mali vstupovať novinári?
To je citlivá otázka. Štátne, politické a kultúrne hranice národa nie sú tie isté. Maďar, ktorý politicky žije na území Slovenska, hovorí so svojimi deťmi po maďarsky, číta maďarskú literatúru, sleduje maďarské médiá, jednoducho z kultúrneho hľadiska žije s Maďarmi. Preto my v materskej krajine, ako tomu hovoríme, musíme viesť takú politiku, ktorá posilňuje kultúrnu jednotu, ale sa nevmiešava do suverenity inej krajiny.
Záujmom Budapešti je, aby Maďari žijúci na Slovensku boli schopní zastupovať vlastné záujmy v Bratislave, a nie aby sme my z Budapešti boli nútení zastupovať ich záujmy v Bratislave. Ak sa teda darí maďarskej komunite na Slovensku a je schopná samu seba zastupovať, je to lepšie pre Slovákov aj pre nás. Teraz je to nedobré.
... to sú veľmi tvrdé výrazy. Chápem, že Béla Bugár by nebol hrdý na priateľstvo s nami, veľa Maďarov to cíti aj opačne. Ale je to spor medzi Maďarmi, ktorí sa medzi sebou radi hašteria. Lenže sú to Maďari žijúci na Slovensku, ktorí si musia nájsť formu, ako reprezentovať svoje záujmy, či formou zmiešanej strany, pridružením k veľkej strane alebo v podobe vlastnej strany Maďarov.
Záujmom Fideszu, ktorý je národnou stranou, je to, aby sa aj na Slovensku rodilo veľa maďarských detí, aby sa s nimi matky rozprávali po maďarsky, aby chodili do maďarských škôl, aby im nikto neubližoval, keď hovoria po maďarsky a aby mali slobodu sa politicky angažovať. To, v akej forme tak učinia, je druhoradé. Preto podporujeme kultúrnu identitu, nie politické záujmy.
Napríklad v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku si myslia, že dvojaké občianstvo je dobrým právnym nástrojom a pomáha spolunažívaniu rôznych názorov. Vy Slováci si myslíte niečo iné, je to vaše právo, ja v tom s vami nesúhlasím, ale jednoducho berieme na vedomie, že ten právny nástroj nechcete uplatňovať. A dúfame, že raz na to na základe iných príkladov zmeníte názor. Ale nie je dôvod, aby to generovalo napätie.
Vždy budem žiadať od susedných krajín, aby poskytovali dôstojný domov tamojším Maďarom. Teda ak uvidím nejaký problém, vždy sa vhodnou formou ozvem.
Záujmom Fideszu je to, aby sa aj na Slovensku rodilo veľa maďarských detí, aby sa s nimi matky rozprávali po maďarsky, aby chodili do maďarských škôl.
Ale váha týchto problémov má dnes omnoho menší význam ako otázka celého regiónu. Lebo ak sa nezomkneme, Slovák s Maďarom, Čechom a Poliakom, a nebudeme vystupovať spoločne smerom na východ aj na západ, všetci pochodíme zle.
Slovenským ušiam to bude znieť možno tvrdo, ale my v Maďarsku tvrdíme, že v strednej Európe by sme mali všetci pochopiť jednu lekciu. Nech stáli stredoeurópske národy v druhej svetovej vojne na ktorejkoľvek strane, všetci sme dopadli rovnako. Tí, ktorí stáli na dobrej strane, dostali za odmenu to isté, čo sme my, ktorí sme stáli na zlej strane, dostali za trest. Jednoducho máme spoločný osud. Otázkou je len to, kto zorganizuje strednú Európu. Nemci, Rusi, Američania alebo my, ktorí tu žijeme?
To nezodpovedá realite, vlajkovou loďou je Poľsko. Bez Poľska nemajú ostatné krajiny regiónu dostatočnú váhu. Keby Poľsko vystúpilo z V4, stredná Európa by stratila svoj kýl. Aj Slovensko má kľúčovú úlohu, len si nie som istý, či to každý Slovák chápe.
Podstatou V4 je schopnosť vplývať na sever aj na juh. Na severe máte Poliakov, na juhu nás Maďarov. Sever sa musí spojiť s juhom, bez vás by sme sa roztrhli na dve časti. Preto vždy slovenským premiérom navrhujem, aby sme kládli na prvé miesto severo-južné prepojenie. Nemáme diaľnice, železnice a aj plynové potrubia smerujú inak.
V prvom rade, osobu ruského prezidenta treba oddeliť od Ruska. Nevytvárajme ilúziu, že problém súvisí s osobou prezidenta, Rusko je jednoducho pre nás geopolitický problém. Áno, Poliaci robia veľmi razantnú, protiruskú politiku, my Maďari zas vnímame vás Slovákov ako oveľa viac otvorených pre spoluprácu s Ruskom. V českom politickom myslení bol vždy prítomný panslavistický prvok. My Maďari zas vnímame, že Rusom sa ľahšie spolupracuje so slovanskými krajinami než s nami. Napokon, sme jedinou krajinou, ktorá iniciovala so Sovietskym zväzom, respektíve s Ruskom, v roku 1956 vojnu. To okrem nás nikto nespravil, tento fakt je súčasťou nášho národného heroizmu.
Najlepšiu odpoveď ponúka pohľad na mapu. Je evidentné, že Poľsko potrebuje bezpečnostné záruky, je to rozľahlé, rovinaté územie. Slovensko, Maďarsko a Česko ochraňujú Karpaty, iste, aj my potrebujeme záruky, ale nie sme ohrození Ruskom, ako to cítia Poliaci. Preto je nevyhnutné stmeliť poľskú požiadavku bezpečnostnej garancie s požiadavkami maďarsko-ruskej spolupráce v rámci V4. Teda každá z krajín V4 si bude určovať vlastnú politiku voči Rusku, ale musíme si vedieť poskytnúť vzájomne záruky aj voči Rusku. Keď teda Česi teraz žiadali stanovisko solidarity, bez ohľadu na to, čo si o tej veci myslím, okamžite sme ju Čechom poskytli...
Pýtal som sa českých predstaviteľov, či sa udialo naozaj to, čo som sa dočítal. Dostal som odpoveď, že je to „highly likely“, s veľkou pravdepodobnosťou. Takže to si o tom myslím.
Áno, realizujú sa v NATO, ale dnes môžeme o európskej obrannej politike len fantazírovať. Obrana však nepatrí do sveta fantázie, je to najtvrdšia realita, pretože tam stojí sila proti sile.
Z nášho pohľadu EÚ vedie primitívnu ruskú politiku, dokáže hovoriť len áno alebo nie. My však potrebujeme politiku s odtienkami, ktorá chápe, že Rusko je štátom s obrovskou silou, ktorý tiež rešpektuje silu. Ak nie sme vojensky konkurencieschopní s Rusmi, tí budú pre nás znamenať nebezpečenstvo. Na druhej strane, v ekonomike treba spolupracovať. Lenže my robíme opak, politikou sankcií svoju silu demonštrujeme cez ekonomiku, no vojensky sme slabosi. Malo by to byť presne naopak.
Áno, pretože v mojej hlave nie sú súradnice nakreslené tak, že buď vo všetkom EÚ podporujem, alebo som proti. Sú prvky EÚ, ktoré by sa mali oveľa viac posilniť, opak platí o Európskom parlamente, ktorý zohráva vyslovene škodlivú úlohu, keď európsku politiku mení na partajnú politiku a európska ľavica ho využíva na napádanie suverénnych štátov. Otázka teda neznie, či EÚ áno alebo nie, ale aká EÚ.
Táto otázka opätovne podčiarkuje význam Slovenska. Slovensko nie je kľúčovým štátom len v tom, že spája sever a juh Európy, ale ste v strednej Európe jediným štátom, ktorý sa pustil do experimentu s názvom eurozóna. Máte cenné skúsenosti, my zatiaľ zvonka skúmame, či monetárna integrácia je pre národ dobrá alebo nie.
Samozrejme, sú na to rôzne názory. Späť k vašej otázke o EÚ a roku 2030. Istotne viem len toľko, že žiaden európsky národ nevznikne, aj ďalej tu budú žiť Maďari, Slováci, Nemci, Francúzi, v rámci Európy bude veľký podiel moslimského obyvateľstva, ale európsky démos vo všeobecnosti nebude.
Pôvodná populácia západnej Európy opúšťa kresťanstvo a smeruje k postkresťanskej a postnárodnej spoločnosti.
Teda národy a štáty prežijú a formu spolupráce si už nájdu, dnes sa nazýva Európskou úniou. Nie je však podstatná inštitúcia, ale vôľa. Spolupracovať tak budeme aj v roku 2030, otázka je, čo sa s nami stane.
V západnej Európe prebiehajú kultúrne zmeny, sú tam vo veľkom počte migranti a moslimská menšina, pôvodná populácia opúšťa kresťanstvo a smeruje k postkresťanskej a postnárodnej spoločnosti. Otázka je, či tieto spoločnosti budú schopné vybudovať stabilnú západnú Európu.
Osobne som viac presvedčený o budúcnosti strednej než západnej Európy. Verím, že naše deti sa budú mať lepšie ako my sami. Zažijeme veľkú stredoeurópsku renesanciu, v ekonomike, demografii, migrácii, v bezpečnostnej politike, v kultúre. Som optimista. Ale či bude stabilita v západnej Európe v roku 2030? To je najzaujímavejšia otázka.
Skôr by som povedal, že EÚ dosiaľ fungovala po osi francúzsko-nemeckej, bola to dvojpólová spolupráca. Teraz smerujeme k tomu, že do roku 2030 tu bude aj tretí pól, stredná Európa, respektíve V4. Obchod medzi V4 a Nemeckom je dvojnásobne väčší než medzi Nemeckom a Francúzskom a trikrát väčší než medzi Nemeckom a Talianskom. V posledných rokoch už bolo túto trojpólovosť cítiť v sporoch o migráciu či rozpočet, pre mňa je to obraz budúcnosti.
Tú Antallovu vetu máme radi, v tom čase to bola veľmi dôležitá veta.
Odvtedy uplynulo 30 rokov, čo túto vetu nijako neumenšilo, len do popredia sa dostali celkom nové otázky. Tie musíme zodpovedať ako Stredoeurópania len spoločne, lebo ak sa uzavrieme do svojich ulít alebo sa do seba stiahneme ako taký ježko, všetci na tom stratíme.
Ak dokončím toto volebné obdobie, budem môcť o sebe povedať, že 16 rokov som strávil vo vláde a 16 rokov v opozícii. Nech sa teda stane čokoľvek, už som to opakovane zažil.
Chystám sa na víťazstvo, ale my sme veľká strana, za ktorou je kultúra, programy a vízie, a väčšina Maďarov si želá a cíti niečo také, čo zastupujeme my. Iná vec je, či to podľa nich zastupujeme správne. Naša prítomnosť ako politickej strany je však hlboko filozoficky aj emocionálne opodstatnená, teda takýto typ strany tu bude aj naďalej. Je tu nová generácia politikov, ktorí sú o 15 rokov mladší než my, už nechodili do škôl za komunizmu, majú lepšie vzdelanie, vedia jazyky, majú široký rozhľad, pričom sa od nás naučili politické remeslo. Keď sa teda moja generácia rozhodne, že sa jedného dňa už nevráti do práce, budeme mať pokračovateľov.
Vážim si Merkelovú, hoci s ňou v mnohom nesúhlasím. Podala obrovský osobný výkon, že počas 16 rokov dokázala udržiavať svoju stranu v centre vlády. Ten, kto toto remeslo nerobí, ani nevie doceniť, koľko intelektuálnych a citových energií je v tom všetkom. Jej odchod skutočne ľutujem. Doteraz sme vždy vedeli predvídať, čo sa bude v Nemecku diať po voľbách, rámec bol stabilný. Mám obavy, že po Merkelovej odchode si uvedomíme, že nám bude chýbať viac, než si to dnes myslíme.
Všetky dvere sú teraz otvorené dokorán. Čo bude mať za následok väčšia váha strany Zelených? A bude pripravená nová generácia nemeckých politických lídrov?
Moja osobná odpoveď znie, že som veriacim kresťanom a každý slovenský kresťan je mi bratom. Čo sa týka politiky, úlohou kresťanskodemokratickej politiky nie je ochraňovať cirkevné princípy, a preto by som nepoužil výraz ako politické kresťanstvo. Najkľúčovejšia otázka nášho bytia, či budeme spasení alebo zatratení, nie je politickou otázkou, hoci je to podstatná otázka kresťanstva. Ale politika v tomto nie je kompetentná.
Som veriacim kresťanom a každý slovenský kresťan je mi bratom. Ale úlohou kresťanskodemokratickej politiky nie je ochraňovať cirkevné princípy,
Teda nehovorím ani o kresťanskej politike, ale o politike s kresťanskou inšpiráciou. Chránime formy života a hodnoty ako ľudská dôstojnosť, sloboda, rodina, národná komunita. Sú politické smery, ktoré toto atakujú a chcú to rozložiť, tomu musíme čeliť. Teda nejde o moju osobnú vieru, súčasťou takejto kresťanskodemokratickej politiky môže byť aj človek, ktorý sám nie je veriaci. Nie sme na čele akejsi sekty, ale politickej strany s programom.
Jednoznačne sme na strane života, v roku 2011 sme prijali novú ústavu, kde sme jasne deklarovali túto hodnotu. Politika totálnych zákazov, ktorá je inak legitímna aj z morálneho hľadiska, by však mala kontraproduktívny efekt. V politike sa ráta výsledok, samozrejme, dôležitá je aj vôľa, ale vôľa bez výsledku sa skončí katastrofou. Za 11 rokov sa nám podarilo radikálne znížiť potratovosť aj bez totálneho zákazu. Výsledkom nášho vládnutia teda je, že ako krajina sme oveľa viac na strane života.
Ale v otázke ste sa dotkli veľmi dôležitej otázky, ako súvisia pravda a väčšina v politike. To je inak ťažká otázka. Ak väčšina neslúži pravde, taká väčšina nemá žiadnu cenu. Ale ak nedokážete získať väčšinu na stranu pravdy, v politike nemôžete konať v záujme pravdy.
Autorka fotografií: Vivien Cher Benko