Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
27. máj 2021

Príbeh

Pýtal som sa Boha, ako je možné, že mi zobral dve ženy môjho života

Mama mu zomrela, keď mal desať rokov, manželka, keď malo ich mladšie dieťa len štyri roky. Rozhovor s Tomášom Pindúrom.  

Pýtal som sa Boha, ako je možné, že mi zobral dve ženy môjho života
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Mama mu zomrela, keď mal desať rokov, manželka, keď malo ich mladšie dieťa len štyri roky. Rozhovor s Tomášom Pindúrom.  

Po smrti mamy sa oňho starala sestra, s ktorou odišiel do Ameriky. Kosením trávnikov na Aljaške si zarobil na štúdium na vysokej škole. „V šestnástich som stretol v Amerike kňaza, ktorý precestoval celý svet a ten sa ma spýtal, či chcem ísť na univerzitu a či mi ju má kto zaplatiť. Opýtal sa: „Kosiť trávu vieš?“ V živote som nekosil, ale pomyslel som si, že hádam chodiť za kosačkou dokážem. Dal mi štartovných 800 dolárov na kosačku...“

Po návrate na Slovensko sa oženil so Slovenkou. Po tom, čo sa im narodili dve dcéry, sa vlani dozvedeli krutú diagnózu manželky. „Hoci som vedel, že prognóza je zlá, nádej zomiera posledná. Musel som byť silný kvôli nej aj kvôli deťom. V máji sme sa dozvedeli, že sa rakovina vrátila a o päť mesiacov moja manželka zomrela,“ spomína v rozhovore Tomáš Pindúr. 

Prežili ste neľahké detstvo, ako desaťročný ste prišli o mamu, ktorá zomrela na rakovinu. Ako vás to zmenilo? 

Dostal som dobrý základ od otca i od mamy. Kým mama žila, mali sme relatívne dobré detstvo. Chodili sme na dovolenky, mám dvoch súrodencov, fungovali sme ako ostatné rodiny. Keď mama zomrela na rakovinu pečene, tak som to vnímal akoby išla na rehabilitáciu. Ona ako lekárka chodievala bežne na rôzne školenia, ktoré trvali aj týždne, prednášala v zahraničí, bola primárkou rehabilitácie, takže som to vnímal ako jej dlhú absenciu.

Bola chorá dva roky, brala liečbu, ktorá nepomohla. Po jej smrti sa nám však rodina rozpadla, každý si išiel svojou cestou. Otec sa snažil, ale mal to veľmi ťažké, bol rád, že zvládol riešiť existenčné veci, ako si udržať strechu nad hlavou. Uzavrel sa, nevenoval sa nám emočne, nepomáhal nám ani so školou. 

Spracoval otec s vami smrť mamy? 

Nie, my sme sa o tom už nikdy nerozprávali. Udialo sa to a život išiel ďalej. On to spracovával ďalších šesť mesiacov po svojom, sestra mu doteraz nevie odpustiť, ako sa vtedy správal. Svoj smútok som neriešil s nikým, každý musel žialiť po svojom, neriešili sme to ani ako súrodenci medzi sebou. 

Povedal som si, že mama odišla a musím sa naučiť žiť bez nej. Naučil som sa robiť úlohy sám. Brat mal pätnásť rokov, ten chodil za frajerkami, sestra mala osemnásť a mala priateľa. Otec to riešil s kamarátmi, tak ja som bol sám doma. 

Dnes to vnímam ako problém, lebo som emočne nevyspel, ku každému problému sa staviam len logicky s rozumom. Až moja manželka bola prvá, ktorá sa snažila bolesť zo straty mamy so mnou otvoriť a hľadať dôsledky, ako ma to poznačilo. Posledné tri mesiace života mojej manželky sme sa o tom rozprávali a naozaj som prišiel na súvislosti, ktoré mi nikdy nenapadli. Žiaľ, nestihli sme to dotiahnuť. 

Ako sa ďalej odvíjal váš život?

V pôvodnej rodine sme sa rozdelili na dve skupiny. Otec ostal s bratom bývať v rodičovskom byte a ja s dospelou sestrou som šiel bývať do bytu po babke v centre mesta. So sestrou sme chodili do školy v meste, bolo to pragmatické rozhodnutie s tým, že na víkendy som chodieval domov za otcom. 

Sestra vám suplovala mamu? 

Kvázi áno. Ona si myslí, že mi suplovala mamu, lebo mi prala, varila, snažila sa so mnou učiť, za čo som jej vďačný, ale stále chodila po frajeroch, takže ja som ju stále bral len ako sestru.

 

V puberte ste odišli žiť do Ameriky. Ako k tomu došlo? 

Sestra sa vydala za Američana, keď som mal štrnásť rokov, a chcela odísť do Ameriky. Zavolala ma, či nechcem prísť za ňou. A som rád, že som išiel. Otec a brat boli tvrdší, takto som mal aspoň jemnejší ženský vzor.

Prvé mesiace sme žili v Kalifornii, kde to bolo výborné. Mali sme dom pri pláži, teplo. Od tretieho ročníka na základnej škole na Slovensku som sa učil angličtinu, takže jazykovo som sa rýchlo zaradil. Jasné, mnohé americké výrazy mi boli cudzie. Raz som na teste potreboval gumu a vypýtal som si od spolužiaka rubber, ako som sa to naučil na Slovensku. V americkej angličtine sa však používa slovo eraser. V triede nastalo hrobové ticho, lebo slovo rubber v Amerike znamená kondóm. Celá trieda vybuchla do rehotu a ja som ako puberťák zažil poriadny trapas.

Dali vám pocítiť, že ste cudzinec?

Vôbec, nikto to neriešil. Takmer každý tam mal predkov z iných krajín a nikto neriešil, odkiaľ som. Podstatné bolo, aký som teraz, či som dobrý alebo zlý. Hneď som si našiel kamarátov, na obede sa mi rýchlo prihovorili a predstavili ma ďalším. Dva týždne som potom každému musel rozprávať svoj príbeh, ako som sa tam dostal. Patril som do medzinárodného klubu, kde som stretol mladých z Ruska, Japonska, Španielska a chodili sme na rôzne párty. 

V Bratislave ste navštevovali cirkevnú školu. Bolo to v USA veľmi iné školské prostredie oproti tomu, čo ste poznali?

Nevnímal som to. Bolo to obdobie puberty, užíval som si život, zábavu. Chodili sme do katolíckeho kostola každú nedeľu, bývali sme totiž dva domy od kostola. Bol som dobrý vo futbale a keď na školu prišli takzvaní Men in black, aby vychytali talenty, tak ma vybrali s ďalšími dvoma chalanmi za celú školu, aby som postúpil do dobrého mužstva. Mal som vysnívanú kariéru vo futbale. 

Potom sme sa však presťahovali na Aljašku, pretože manžel mojej sestry tam dostal robotu a ja som musel ísť ako neplnoletý s nimi. Z krásnej pláže som sa dostal zo dňa na deň do divočiny, kde boli sneh a tma. 

Bol som chvíľu depresívny, ale trvalo to len krátko vďaka mojej sestre, ktorá si to všimla a hnala ma von za kamarátmi. Spolužiaci v novej škole sa zaujímali, čo mi je. Ale vydržalo im to len dva týždne. Potom so mnou už nechceli tráviť čas, lebo som ich svojím nastavením ťahal dole. Bolo to v rozpore s americkou povahou, kde sa máš aspoň snažiť byť happy. Tak som si povedal, že smútkom som si odpudil veľa kamarátov, čo nechcem. Zmenil som prístup a pretvaroval som sa, že som šťastný a všetci sa vrátili. Videli, že som dobrý vo futbale, fyzike, matematike a nemčine a točili sa okolo mňa. Hoci som bol len druhák, chodili za mnou štvrtáci, aby som im radil s úlohami. Zrazu som bol populárny.

Nezdalo sa vám povrchné, že ste museli byť umelo vysmiaty, aby ste mali kamarátov? 

Nie, lebo to zmenilo aj moje nastavenie. Na začiatku som sa premáhal, ale neskôr to zmenilo moju náladu a úprimne som bol spokojný. Je to nastavenie hlavy. Tento postoj mi pomohol prekonať aj ďalšie skúšky, ktoré mi život doniesol. Amerika je krajina, kde padnúť na zem a opäť vstať je v ich mentalite. Je normálne skrachovať a postaviť sa opäť na nohy. Na Slovensku niekto príde o prácu a skončil sa mu život. Šťastie treba hľadať a je potrebné mu aj pomôcť. 

V Amerike ste vyštudovali aj vysokú školu, čo je celkom nákladná záležitosť. Podporovala vás rodina? 

Po skončení strednej školy na Aljaške som sa dozvedel, že nemôžem ísť na vysokú školu na Slovensko, lebo som nemal slovenskú maturitu. Na rok vysokej školy v Amerike som však potreboval 20-tisíc dolárov, čo si moja rodina nemohla dovoliť. 

V šestnástich som stretol v Amerike kňaza, ktorý precestoval celý svet, a ten sa ma spýtal, či chcem ísť na univerzitu a či mi ju má kto zaplatiť. Opýtal sa: „Kosiť trávu vieš?“ V živote som nekosil, ale pomyslel som si, že hádam chodiť za kosačkou dokážem. 

Dal mi štartovných 800 dolárov na kosačku a krovinorez s tým, že mu to do mesiaca mám vrátiť. Nechápal som, ako mám v šestnástich zarobiť za mesiac 800 dolárov. Poradil mi, aby som si v susedstve našiel desať rodín, ktoré mi dajú za kosenie 20 dolárov za týždeň. Nevedel som, ako nájsť tých desať ľudí, kňaz mi povedal, nech normálne zaklopem na dvere a predstavím sa, že si potrebujem zarobiť na univerzitu a môžem im pokosiť záhradu. 

A zabralo to?

Počúvol som jeho rady, obišiel som jeden blok a naozaj som našiel desať rodín, ktoré boli ochotné platiť mi pravidelne za kosenie. Ešte som vtedy skúsil ísť aj o ulicu ďalej, či nenájdem viac, ale tí už nechceli. Kňazovi som do mesiaca pôžičku vrátil a roky som zarábal osemsto dolárov mesačne na svoje štúdium. Z tých desať rodín na začiatku univerzity som mal nakoniec 150 rodín.

Starali ste sa o záhrady 150-tim rodinám popri škole?

Áno, urobil som si z toho biznis. Musel som si zaplatiť päťročné štúdium a bývanie, keďže so sestrou som už nemohol bývať. Spomínaný kňaz ma naučil, že čo dostanú ľudia zadarmo, to si nevážia. On keď pôsobil ako misionár v Tanzánii, objednal z USA kontajner jedla, ale nerozdával ho miestnym len tak. Bolo potrebné spevniť rozbité cesty, tak im povedal, že im dá misku ryže každý deň, ak mu pomôžu. Oni nielenže opravili diery, ale postavili popri ceste aj komínky z kameňov, ktoré slúžili ako zásoba materiálu na ďalšie prípadné diery. 

Alebo keď bol na Filipínach v 70. rokoch, tak zaplatil štúdium jednému študentovi s tým, aby mu to nevracal, ale aby raz on, keď bude pracovať, pomohol ďalšiemu človeku. O pár rokov dostal pohľadnicu, kde bolo napísané: „Vy ma nepoznáte, ale vďaka vám som dokončil školu, ktorú mi zaplatil muž, ktorému ste vy kedysi zaplatili štúdium.“ To bol kňaz, ktorý neustále pomáhal a menil tým životy ľudí. 

Aj ten váš...

Ja som vďaka nemu a jeho nápadu vyštudoval vysokú školu v odbore marketing. A ku koncu štúdia som mohol dať robotu dvom Slovákom z východu, ktorí prišli na Aljašku kvôli psím záprahom a potrebovali si zarobiť. Keďže som mal záhrad už veľa, pracovali pre mňa a chodili kosiť. A takto som zase ja pomáhal ďalším v núdzi vďaka nemu.  

Inzercia

Prečo ste sa museli potom vrátiť na Slovensko?

V Amerike som mohol byť legálne len do skončenia štúdia, potom som sa musel vysťahovať. Mohol som tam zostať len v prípade, keby som sa oženil. Mal som také možnosti, zobrať si ženu len na papieri, ale to bolo pre mňa cez čiaru. 

Aký bol návrat na Slovensko?

Veľmi ťažký. Bol som prekvapený, ale v roku 2010 som mal problém si tu nájsť prácu. Za tých štrnásť rokov som bol len dvakrát na Slovensku, takže som tu nemal takmer žiadne väzby. Chodil som po pohovoroch a nikoho nezaujímala moja americká skúsenosť. Zmenil som preto stratégiu a pochopil som, že ľudia na Slovensku si radi pofrflú a nedoprajú úspech druhým. Tak som o Amerike prestal rozprávať, prestal som sa usmievať a začal som sa pýtať, čo v danej firme potrebujú. Po zmene stratégie som za dva dni dostal pozitívne odpovede zo všetkých pohovorov. 

Na Slovensko ste neprišli celkom dobrovoľne. Vnímali ste nejaký spoločenský posun oproti tomu, keď ste ako chlapec odchádzali? 

Aj keď som videl, že určitá zmena nastala, ľudia boli stále rovnako pochmúrni. V autobuse, v obchodoch, všetci boli skleslí, smutní. V robote sa ma všetci pýtali, prečo sa stále usmievam a predpovedali, že ma to prejde do roka. 

A prešlo?

Fakt ma to prešlo. Z každej strany mi ľudia kládli polená pod nohy, akoby mi chceli dokázať, že s optimizmom tu ďaleko nezájdem. Keďže môj úsmev Slovákov iritoval a ja som chcel niekam patriť, prestal som sa usmievať, aby som nevytŕčal. Ak som aj našiel pár iných ľudí, tak väčšinou mali za sebou skúsenosť života v zahraničí. 

Čo sa týka viery, nenašli ste aspoň v tejto oblasti na Slovensku svoje zázemie?

Hej, na Slovensku je určite viera tradičnejšia, viac sa o nej hovorí. Tam, kde som žil v Amerike, sa veľmi nenosilo hlásiť sa ku kresťanstvu, buď ste boli fanatik, alebo indiferentný človek. Ale kňazi, na ktorých som tam narazil, mi vyhovovali, lebo nehlásali, že svätým sa stanem, keď budem dobrý a budem sa modliť. Navádzali ľudí pomáhať prakticky a boli za nimi výsledky. Keď som patril v Amerike do farnosti, tam si ľudia veľmi konkrétne pomáhali, robili spolu akcie. Keď niekomu zhorel dom alebo prišiel o prácu, tak vo farnosti sa robila zbierka. 

Na Slovensku prídete do kostola, kde nikto nikoho nepozná, je to anonymné. V Amerike sa po omši rozdávalo jedlo, ľudia sa zastavili, kňaz vyšiel medzi nich, vznikla komunita. Snažil som sa to preniesť do svojej farnosti na Slovensku. Povedal som kňazovi, že kúpim koláče, dáme pred kostol malinovku, nech sa ľudia po omši zastavia a porozprávajú sa, spoznajú sa. 

Nevyšlo to? 

Nie. Keď som to navrhol, musel by som si to všetko spraviť sám, nikto sa nehrnul pomôcť, každý sa ponáhľal domov k svojmu obedu. Hovoril som si, že je to škoda. 

Je pravdou, že napriek kritickému vnímaniu Slovenska ste si chceli nájsť slovenskú manželku?

Áno, kvôli hodnotám. Chodil som s jednou Američankou a chcel som, aby prišla spoznať na Slovensko našu kultúru, že pre nás materializmus nie je hlavnou hodnotou. Ale ona v tom nevidela zmysel, tak som pochopil, že by to nebol vyrovnaný vzťah. A slovenské ženy sú krásne a ja som hľadal takú, ktorá by vydržala aj s tou mojou angličtinou, lebo ja som v tom čase rozprával viac po anglicky ako po slovensky. 

Keď som sa zamestnal v Bratislave, v práci som si našiel svoju budúcu manželku. Najprv som sa jej prihovoril vo výťahu, potom v kuchynke, a tak som ju pozval na prvé rande. Zistil som, že je športový typ, že má rada turistiku a tiež študovala v zahraničí, čo nás veľmi spojilo. Vedeli sme sa rozprávať o všetkom a pochopil som, že je to tá správna žena. 

Stále ste však túžili vrátiť sa do Ameriky. Nebáli ste sa, že slovenská manželka vás v tomto sne môže obmedziť?

Musel som si tu zariadiť život, lebo do Ameriky som sa nemohol vrátiť bez zelenej karty. Mohol som cez sestru žiadať o občianstvo, ale to by trvalo pätnásť rokov. Dvadsať rokov som skúšal šťastie v lotérii o zelenú kartu, ale nikdy to nevyšlo. Prestal som žiť v snoch a založil som si rodinu. 

Váš rodinný život však narušila krutá diagnóza vašej manželky. 

Narodili sa nám dve dcérky a keď mala mladšia dva roky a staršia päť a pol roka, tak manželka si v prsníku nahmatala hrčku. Hoci bola predtým na kontrole, kde jej nič nenašli, za šesť mesiacov jej narástla do veľkých rozmerov. Išlo o agresívny nádor. 

Túto správu sme prijali ťažko, tri týždne sme museli čakať na výsledky biopsie. To boli najhoršie tri týždne, aké si pamätám. Po diagnóze som si naštudoval, že má 85 percentnú šancu, že prežije viac ako 5 rokov, pri jej type nádoru prsníka. Teda nádej sme mali. 

Prešli sme na iný typ stravovania, absolvovala chemoterapie. Vyzeralo to, že nádor sme porazili. V tom čase sme dostali správu, že sme v lotérii vyhrali celá rodina zelenú kartu do Ameriky. Nechcel som veriť, že vybrali po toľkých rokoch skúšania práve nás. Prehováral som manželku, aby sme išli, že tam bude určite viac možností na liečbu, ale ona nechcela. Bola jedinou dcérou svojich rodičov, necítila to tak.

Ako ste prežívali obdobie choroby svojej manželky? 

Prosil som Boha, aby sme to ako rodina prežili. Nemali sme to ľahké. Chvíľu som sa pýtal, či to nedostala zo stresu, ktorý manželka mala kvôli vzťahom so širšou rodinou, alebo či to nie je trest za hriechy predkov. Na Boha som však nezanevrel, povedal som si, že osud nezmením, musím to len dobre prežiť. Pochopil som, že to nie je trest.

Čo to znamenalo pre vaše manželstvo?

Nastavil som sa na pomoc svojej manželke, hľadali sme, čo môžeme urobiť z našich síl, aby sme pomohli vyliečeniu. Prežili sme chemoterapie, operáciu aj ožarovanie. Rok sme potom žili v tom, že sme to porazili, že si môžeme vydýchnuť. 

Cestovali sme, išli sme na Aljašku, do Londýna, ako rodina sme sa upokojili. Po roku sa však opäť cítila zle, mala pocit, že ju niečo tlačí pri trávení, bolelo ju brucho. Nechali si ju v nemocnici na pozorovaní, ale kým sme dostali termín na CT, tak prešiel mesiac. Potom sme sa dozvedeli, že má rakovinu pečene. Mesiac je u rakoviny veľmi dlhá doba. 

Vtedy vám už povedali, že prognóza nevyzerá nádejne?

Áno, už nám povedali, že zomrie. Obaja sme plakali, ale povedali sme si, že budeme bojovať ďalej. Hoci som vedel, že prognóza je zlá, nádej zomiera posledná. Musel som byť silný kvôli nej aj kvôli deťom. Minulý rok v máji sme sa dozvedeli, že sa rakovina vrátila a o päť mesiacov moja manželka zomrela. 

Ako to prežívali deti? 

Mám dobrého kamaráta, ktorému zomrela manželka pred rokmi, radil mi, aby sme to povedali deťom hneď a v pravde. Poradil mi, aby som ich zobral do nemocnice, aby ju ešte mohli vidieť, hoci sa už mala veľmi zle. Poradil mi tiež, aby som nerobil žiadne veľké finančné rozhodnutia prvý rok po smrti manželky. Mali sme zarezervovaný dom, tak som radšej odstúpil od zmluvy. 

Tým, že ste si stratu mamy zažili aj vo svojom detstve, povedali ste si, že chcete robiť veci pri svojich deťoch inak, ako ste to zažili vy?

Pýtal som sa Boha, ako je možné, že mi zobral dve ženy môjho života, prečo odišli na rovnakú diagnózu. Odpoveď asi zistím, až keď prídem tam hore. Nechcem na tieto úvahy plytvať energiu, musím ísť ďalej a byť tu naplno pre svoje dcéry. Deti musia mať v živote aspoň nejakú istotu, aby sa o mňa mohli oprieť. Ja som túto istotu v detstve nezažil, svoj smútok som musel riešiť sám. Môj otec je iná povaha, robil vtedy všetko, čo dokázal zo svojich síl. Nič mu teda nevyčítam. Ja tu však chcem byť pre svoje deti. Chcem, aby z nich vyrástli samostatní a sebaistí ľudia.

Tým, že ste si prežili s otcom rovnaké situácie, nezblížilo vás to ani po rokoch?

Ani nie. Moja situácia mu len pripomenula, čím si prešiel a podľa mňa to otvorilo jeho traumu nanovo. Snaží sa mi pomáhať, pýta sa, čo potrebujem. Keď som mu povedal, že jediné, čo potrebujem, je, aby prišiel k nám, sadol si do kresla a bol so mnou, tak to nedokázal. Moja bolesť mu pripomína tú jeho. Neskôr sa snažil tráviť so mnou čas, ale tak po svojom. Snaha je, aj keď prišla trochu neskôr.

Mesiac po smrti manželky ste ešte k tomu prišli aj o prácu.

Áno, do novej práce som nastúpil akurát v období prvej vlny pandémie a krátko nato sme sa dozvedeli hroznú správu o návrate rakoviny. Deti sme mali doma, musel som sa starať o manželku a deti, samozrejme, že prácu som nemohol robiť na sto percent. Týždeň pred uplynutím skúšobnej doby mi vo firme oznámili, že musím odísť. Hoci vedeli, akú situáciu mám doma. 

Na Slovensku vás teda nič nedrží. Máte zelenú kartu, vraciate sa do Ameriky?

Mám to v pláne. Už ma tu naozaj nič nedrží. Nie som typ helikoptérového rodiča, ako to vidím v mnohých rodinách tu na Slovensku. Deti sú ešte malé, môžu začať v novej škole, budú mať obe občianstva a môžu sa raz samy rozhodnúť, kde chcú žiť. Chcem, aby mali radi Európanov aj Američanov. Skúsim žiť svoj život naplno napriek bolesti, ktorú som prežil. Stále sa chcem usmievať, život je napriek všetkému dobrý. Mám predsa dve krásne deti a tie si zaslúžia mať dobrú budúcnosť, tak ako ostatné deti.  


Foto: Andrej Lojan
 

 

Odporúčame