Branislav Gröhling S rektormi vysokých škôl som chcel diskutovať, nerozumiem ich odporu

V pondelok sa po zhruba šiestich mesiacoch začínajú postupne vracať do lavíc aj starší žiaci. Spomedzi rovesníkov v ostatných európskych krajinách patrili v tomto smere medzi „​lídrov“.

Šéf rezortu školstva Branislav Gröhling zo SaS v rozhovore vysvetľuje, či to bolo nevyhnutné, či nemala jeho strana namiesto reštaurácií tlačiť viac na otvorenie škôl, či neexistovalo iné riešenie ako zrušenie maturity a ako pomôžu zlepšiť slovenské školstvo peniaze z európskeho Plánu obnovy.

V rozhovore s Branislavom Gröhlingom sa tiež dozviete:

• či verí, že bude spolupráca s novým ministrom financií fungovať,
• čo ho zarazilo na reakcii rektorov pri debate o vysokoškolskej novele,
• či nebol pri snahe otvoriť školy príliš trpezlivý,
• ako chce ministerstvo pomôcť žiakom, ktorých výrazne zasiahla pandémia,
• aká je záruka, že návrhy v Pláne obnovy budú dotiahnuté do konca.
   

Pred tromi týždňami ste v čase vrcholiacej koaličnej krízy oznámili, že podávate demisiu a ako minister školstva končíte. Verili ste, že sa do čela rezortu tak rýchlo vrátite?

Nezamýšľal som sa nad tým, pretože nie je dôležité, či by som tu dnes sedel ja alebo niekto iný, ale to, ako by bola zostavená vláda a kam by sa krajina uberala.

To ste povedali tak pekne štátnicky...

Áno, ale aj osobne som to tak cítil.

Ale chcelo sa vám vrátiť do vlády a koalície, v ktorej sa celkom zničila dôvera a vzťahy?

Keď som odchádzal, mal som zvláštny pocit, že tu zanechávam kolegov, ktorých som na ministerstvo pritiahol, a množstvo práce, ktorú sme mali rozrobenú. Pri rozhodovaní o návrate som sedel s kolegami a bavili sme sa, či ideme ďalej a dotiahneme to do konca, pretože situácia okolo školstva bola veľmi náročná a veľa vecí sa nám pre iné okolnosti nedarilo realizovať.

Eduard Heger na poste premiéra bol pre nás pozitívna vidina, keďže som s ním spolupracoval ešte ako opozičný poslanec a aj v uplynulom roku, keď bol ministrom financií. Dobre som poznal jeho názory na školstvo, a tak som bol optimistom v tom, že to môže fungovať lepšie.

To hovoria v súvislosti s novým premiérom viacerí ministri, no tým, kým bol doteraz pre vás Eduard Heger, bude odteraz pre vás Igor Matovič. S ním budete prichádzať do kontaktu častejšie ako predtým...

... viem, kam smerujete, ale všetko podlieha vzájomným dohodám koaličnej rady.

Áno, ale tu je množstvo vecí pri rokovaní o rozpočte, ktoré závisia čisto od interakcie ministra školstva a ministra financií.

Tak to budeme riešiť potom.

Veríte tomu, že to bude fungovať po všetkých tých skúsenostiach?

(Ticho.) Teraz napíšete, že som ostal chvíľu ticho, ale to je preto, že si upratujem myšlienky...

Nie, napíšeme, že ste povedali, že teraz napíšeme, že ste ostali ticho...

(Úsmev.) Verím tomu, že veci sa budú posúvať v prospech školstva, čo sa aj teraz deje.

O tých plánoch budeme hovoriť, ale...

... stále sa ma vlastne pýtate, či budem mať nejaký konflikt s Igorom Matovičom.

Ale nie osobný konflikt, pôjde o prejav pokračujúcej vojny Matovič verzus Sulík.

Nemyslím si, že by sme v rámci tohto roka mali prísť do nejakého konfliktu, keďže máme jednotlivé záležitosti naplánované, a uvidíme, ako to bude ďalej, napríklad aj pri štátnom rozpočte. Teraz sú rokovania v technickej rovine, keď o tom diskutujú jednotlivé sekcie, a my prídeme na rad až niekedy v septembri.

Ešte pred vypuknutím koaličnej krízy sa vo vašom rezorte odohrával ostrý spor v súvislosti s vysokoškolskou novelou. Od rektorov vysokých škôl sme na vašu adresu počúvali slová o okliešťovaní akademickej slobody, ktoré sme naposledy počúvali v časoch mečiarizmu. Prvou výčitkou bolo, že ste s nimi komunikovali veľmi arogantne.

Alebo je možnosť, že prinášame také výrazné zmeny do tridsaťročného zabehnutého systému, že keď sme to predstavili, tak to všetci nevedeli ani len predýchať.

Ale ten odpor bol mohutný, očakávali ste ho?

To nie, bol som prekvapený. Novely pre regionálne aj vysoké školstvo sme tvorili s kolegami a odborníkmi tu na ministerstve, pretože sme sa nemohli stretávať. Nechcel som, aby sa to naťahovalo, preto som kolegom povedal, aby sme vzali všetky dostupné materiály a vytvorili návrhy podľa svojej predstavy.

Pri novele regionálneho školstva sme ho odkonzultovali s odborníkmi a dali do medzirezortného pripomienkového konania (MPK), aby ho mohli pripomienkovať všetci. Keď sa pripomienky zapracovali, opäť sme s ním išli do MPK, aby si ho všetci mohli pozrieť.

To isté sme chceli spraviť pri novele vysokoškolského zákona. Vytvorili sme návrh a odkonzultovali ho s množstvom ľudí z vysokoškolského prostredia vrátane niektorých rektorov. Keď sme to urobili, povedal som, aby sme s tým išli na rektorskú konferenciu, aby sme sa o tom porozprávali tam.

Teda išlo len o neoficiálny návrh?

Áno, nebolo to nič oficiálne, práveže sme chceli o tom diskutovať. Moje prvé slová na konferencii boli v zmysle, že som vyzval rektorov, aby sme nehovorili o všeobecných veciach, ale o jednotlivých bodoch návrhu a o tom, čo konkrétne by sme mohli upraviť, doplniť alebo vynechať.

To sa však neudialo. Rektori povedali, že to odmietajú úplne a chcú vidieť celý zámer a nanovo o ňom debatovať. Ja som debatovať chcel, navrhol som, aby sme to prerozdelili do malých skupín a vydiskutovali si to. To sa napokon aj udialo.

Nerozumel som tomu odporu a slovám, že som s nimi nechcel ani len diskutovať. Potom prišli vyhlásenia vysokých škôl, že „odmietame novelu vysokoškolského zákona“. Pýtam sa, akú novelu? Veď išlo o návrh, o ktorom sme sa chceli rozprávať.

Lenže viacerí rektori namietali, že problémom návrhu nie je zopár problémov, ktoré treba dotiahnuť, ale jeho filozofia, ktorá je od podlahy zlá.

Čo je zlé na tom, že uvoľňujeme funkčné miesta, aby si sem vysoké školy mohli priniesť medzinárodných profesorov, ktorých by sme im zaplatili? A to je len jeden bod. Môžeme spomenúť aj financovanie vysokých škôl podľa kvality, výkonnostné zmluvy či skrátenie externého štúdia. Toto všetko sú opatrenia, ktoré posunú kvalitu vysokých škôl nahor.

Zarážalo ma, keď som počúval tieto vyhlásenia, že celá novela je zlá. Prišlo by mi férové, že ak sa niekomu napríklad nepáči návrh o akademických senátoch, tak to v diskusii odsuňme, lebo všetci sa zhodujú, že ich treba zachovať.

Rektori sú pestrá skupina ľudí, no tu sa v zásade všetci zhodli na tom, že návrh je pre nich neprijateľný. Ak odmietate vlastné chyby v komunikácii, ako si to vysvetľujete?

Nemám na to vysvetlenie. Napriek odporu som povedal, poďme si sadnúť a nanovo to prediskutovať, hoci som vedel, že sa to natiahne a nepodarí sa nám tak presadiť viacero užitočných vecí. Alebo sa poďme veľmi rýchlo rozprávať o tých sporných bodoch, nájdime zhodu a poďme s tým do parlamentu. Pretože toto mi pripadá ako prístup, ktorý môže mať zmysel a posunúť vysokoškolské prostredie dopredu.

Napriek všetkej nevôli tá komisia stále zasadá a kedykoľvek znova pôjdem na rektorskú konferenciu diskutovať. Myslím, že ako jediný z doterajších ministrov tam chodievam takmer pravidelne.

Najkontroverznejší bod sa týka vášho návrhu správnej rady univerzít, ktorá by mala rozhodovať o voľbe rektora alebo rozpočte s tým, že polovicu členov tejto rady by nominovalo ministerstvo školstva. Univerzity hovoria, že ide o najväčší zásah do ponovembrového chápania akademickej slobody, čo je asi pravda, nie?

Je to návrh z našej strany. Niekoľkokrát som na rektorskej konferencii povedal, aby mi dali protinávrh a povedali svoju predstavu. Odpoveď mohla pokojne znieť, že chceme zachovať momentálny stav. Vtedy by sme povedali, že je tu určitý tlak zo strany štátu, aby sme financie kontrolovali, a mohli by sme pokračovať v hľadaní kompromisu. Aj rektorom som uznal, že keby tu bol minister za inú radikálnu stranu, mohol by to urobiť v neprospech vysokých škôl. Preto som chcel, aby sme našli spôsob, ako to rozumne nastaviť, tých riešení je predsa viacero.

Rovnaké prerozdelenie kompetencií funguje aj v susednom Rakúsku, kde štát nominuje členov správnej rady, ktorá rozhoduje aj o voľbe rektora. A nemyslím si, že by tamojšie vysoké školstvo bolo problémom.

Stále som otvorený tejto diskusii. Ale ak máte na druhej strane partnera, ktorý hovorí kategorické nie a ani nepovie protinávrh, ťažko môžeme diskutovať.

V tejto fáze to teda vyzerá ako? Je ten návrh už zmetený?

Momentálne sedíme za jedným stolom a rozprávame sa o jednotlivých bodoch.

Zámeru v súvislosti so správnou radou ste sa už vzdali?

(Ticho.) Nechcem povedať, že sme sa vzdali filozofie kontroly či dohľadu nad vysokoškolským prostredím. Ale očakával by som, že ak s tým niekto nesúhlasí, ponúkne isté garancie, že vysokoškolské prostredie sa pohne dopredu. Veď aj to je debata s nejakým výsledkom. Tak poďme do nej, verím, že do konca kalendárneho roka sa návrhy podarí dotlačiť do finále.

Tento týždeň sa vám podarilo presadiť zjednotenie financovania školstva pod váš rezort, čo ste chceli dosiahnuť minulý rok, no pre koaličné vzťahy to neprešlo. Išlo o ten istý návrh, alebo ste museli v niečom ustúpiť?

Je to v zásade rovnaký návrh. Treba povedať, že sme si museli s koaličnými partnermi vydebatovať množstvo drobností, ktoré vplývajú na túto systémovú zmenu.

Ešte vlani ste vraveli, že presunutie osemročných gymnázií, bilingválnych škôl a špeciálnych škôl z ministerstva vnútra pod školstvo je jeden z vašich najväčších cieľov na tento rok. Ale bežnému človeku to pripadá, že sa len určitá časť financií presunie z jedného rezortu do druhého, je to teda významné len pre vás, alebo aj pre učiteľov, rodičov a deti?

Pocítia to napríklad rodičia, ktorí majú záujem dať svoje dieťa na osemročné gymnázium. Prerozdeľovanie počtov žiakov prebiehalo doposiaľ cez okresné úrady, ktorým sme určovali len smerné číslo, ale nemali sme dosah na spravodlivé prerozdelenie.

Osobne som rád, že budeme môcť citlivo a individuálne riešiť potreby detí zo špeciálnych škôl. Netvrdím, že ministerstvo vnútra to nerobilo, ale my máme celý aparát ľudí, ktorí môžu v rámci reformy špeciálnych škôl a poradenských centier vytvoriť veľmi dobré prostredie pre tieto deti a rodičov a odstrániť viaceré anomálie v systéme.

Teraz sa zdá, že sa len financovanie presunulo pod jednu strechu, ale v priebehu jedného až dvoch rokov uvidíme, že školstvo sa bude hýbať omnoho rýchlejšie vďaka tomu, že naň budeme mať väčší dosah.

V posledných rokoch sa cirkevné a súkromné školy sťažovali, že im župy z týchto limitov stále viac ukrajujú. Bude sa meniť aj toto?

Je to jeden z krokov, na ktorých sa ešte musíme dohodnúť, ako ich budeme nastavovať. Ale áno, aj toto budeme môcť z našej strany lepšie „moderovať“.

Ak teda mali cirkevné či súkromné školy v minulosti pocit, že sa to deje na ich úkor, tak teraz to pre nich znamená čo?

Že sa nemusia ničoho obávať. Myslím, že mám veľmi korektné vzťahy so všetkými zriaďovateľmi, a budeme v tomto smere veľmi spravodliví. Dlhodobo hovorím, že tak ako chcem, aby mali rodičia s liberálnym zmýšľaním možnosť dať dieťa do „liberálnej“ školy, rovnako budem za to, aby mohli dať konzervatívnejší rodičia dieťa do cirkevnej školy.

Od pondelka sa postupne otvoria aj ročníky druhého stupňa základných škôl. Slovensko patrí medzi krajiny, kde boli školy zatvorené najdlhšie...

Budem vám oponovať, ak môžem. Nevníma sa u nás to, že sme mali dlho otvorené materské školy aj prvý stupeň? Na to sa ako keby zabúdalo...

Áno, ale bavíme sa o druhom stupni základných škôl a stredných školách, títo žiaci neboli v školách šesť mesiacov, čo je na európske pomery veľmi dlhý čas. Bolo to v takejto miere nevyhnutné vo všetkých fázach pandémie?

Vo všetkých nie, myslím, že v decembri sme mohli ísť na pár týždňov do školy. Po Vianociach bola situácia naozaj veľmi kritická a posledný mesiac sme boli veľmi opatrní a diskutovali sme, či už prišiel ten čas. Možno sme do toho mohli ísť o týždeň skôr, ale napokon sme urobili rozhodnutie, že 26. apríla pôjdeme postupne podľa regionálneho semaforu.

Myslím, že je to zodpovednejší prístup, aby sme dokázali ustáť nasledujúcich dva a pol mesiaca a aby deti vo väčšine okresov chodili do školy. Mohol som urobiť to, čo niektorí ministri v okolitých krajinách, že len čo sa zlepšila situácia, otvorili školy, a teraz máme avízo, že ich od budúceho týždňa zatvárajú.

Problém bol v tom, že na rozdiel od vášho straníckeho šéfa Richarda Sulíka, ktorý sa veľmi vehementne zastával otvárania reštaurácií, váš tlak bol veľmi jemný, kládli ste minimalistické požiadavky, jednoducho to nebolo cítiť.

Navonok som o nich nehovoril. Ale tak ako sa Richardovi nepodarilo presadiť otvorenie reštaurácií, zatvorené ostali aj školy, čiže výsledok bol stále rovnaký.

Nemalo to byť naopak, že ste mali ako SaS oveľa viac hovoriť o školách ako o reštauráciách?

Ja som o nich hovoril dovnútra. Verejný tlak zo všetkých organizácií sme vnímali a nepotreboval som sa búchať o zem pred médiami...

... ako Richard Sulík...

Nie, nie, to takto neporovnávajte. Ale nepotreboval som si takým spôsobom vyžadovať veci. Ten pohár trpezlivosti mám veľmi hlboký.

Na ministra školstva ste boli až príliš trpezlivý.

Pozrite, čo by sa udialo, ak by som začal verejne atakovať bývalého premiéra alebo pandemickú komisiu? Situácia bola v niektorých momentoch veľmi zlá a myslíte, že vtedy sa mali otvárať školy? Do toho sme predsa nikto nechceli ísť.

Nebol by aj verejný apel signálom pre verejnosť, že minister školstva naozaj za školy bojuje?

Viete, niekedy mám pocit, že politika na Slovensku sa robí cez facebook a podobné verejné signály bez ohľadu na to, či tým dosiahnete nejaký výsledok. To sa mi naozaj nechce. Radšej budem pripravovať jednotlivé veci, aby sme k tomu výsledku mohli dôjsť. Verejný tlak, urážky a výmena názorov tomu nebudú nijako pomáhať. Toto je aspoň moje nastavenie.

V každom prípade, od pondelka sa školy postupne otvárajú. Zároveň však prichádza uvoľnenie aj v iných oblastiach. Je tu istá obava, či školy nebudú pri zhoršení situácie prvé na rane, keď sa bude volať po sprísnení opatrení.

Nebudú.

To garantujete?

Garantovať nemôžete nič, ale myslím, že vôľa všetkých koaličných partnerov teraz naozaj je, aby boli školy otvorené do poslednej možnej chvíle. Predpokladám, že do prázdnin už ostanú otvorené.

Otváranie škôl je spojené aj s testovaním, v ktorom je Slovensko od novembra minulého roka svetová veľmoc. Lenže kým v Rakúsku už na jeseň začali používať v školách kloktacie testy, je apríl a zatiaľ sa u nás kloktalo len na zopár školách. Zvonka to vyzerá ako zlyhanie štátu. Kde to viazne?

O týchto testoch sme začali hovoriť, keď ich začali používať okolité krajiny, v decembri sme dostali poverenie, aby sme urobili verejné obstarávanie. Trvalo jeden mesiac, kým sme sa dohodli s jednotlivými firmami, bolo tam množstvo detailov, ktoré sme potrebovali dotiahnuť. Najprv sme testy využívali pilotne, teraz to už ide naplno. Nemyslím si, že išlo o zlyhanie, ale ani sme to nemali komu distribuovať, keďže školy boli zatvorené.

Teraz sa už začnú využívať v masovom meradle?

Áno, každý týždeň si školy od pondelka do stredy cez náš formulár môžu nahlásiť počty testov, ktoré sú im vo štvrtok a piatok dodané, prebehne testovanie a takto sa pôjde každý týždeň.

Pri opätovnom návrate do škôl bude veľmi dôležité pochopiť, čo sa dialo s deťmi v uplynulých týždňoch a mesiacoch. Na konci prvej vlny prišli dáta, koľko detí sa neučilo alebo malo so vzdelávaním komplikácie. Minulý týždeň Štátna školská inšpekcia oznámila, že bude zbierať od škôl údaje za druhú vlnu. Prečo ich už nemáme teraz, aby sme získali ucelenejší obraz o tom, čo sa vlastne dialo?

Tie čísla oproti prvej vlne, keď sme robili dotazníkový zber, sa výrazne nepohnú. Čo sa týka technického vybavenia, počet detí, ktoré nemali prístup k online vyučovaniu, bude porovnateľný, v rámci nárastu vedomostí budú rozdiely omnoho väčšie. Preto sa snažíme robiť všetko preto, aby sa tie roztvorené nožnice zmenšovali. Pomôcť má aj projekt doučovania Spolu múdrejší, do ktorého sa prihlásilo viac ako 470 škôl, ktorým pomôžeme sumou viac ako pol milióna. Na to budú v júli a auguste nadväzovať letné školy.

Je tu však kritika, že ministerstvo nezbiera dostatočne dáta, na základe ktorých by potom nastavovalo kompenzačné opatrenia. Či už išlo o to, že chýbali údaje, ako sa šíri nákaza na školách, alebo o tom, v koľkých školách sa vyučovalo a kde ostali žiaci bez kontaktu so školou. SaS je známa tým, že rada vychádza z presných dát, ako je teda možné, že ich minister z tejto strany nezabezpečil?

Nie je to pravda. Vyčítali nám, že sme nezisťovali údaje o pozitivite detí a trasovaní rodičov. Snažili sme sa to iniciovať, no nemáme to v kompetencii a nedokážeme to zisťovať, pretože je to úlohou ministerstva zdravotníctva, respektíve regionálnych úradov verejného zdravotníctva. Mohli sme si vyžiadať jednotlivé informácie a čiastočne sme ich aj dostali.

To sú informácie v súvislosti s nákazou, ale hlavná výhrada sa týkala najmä toho, že ministerstvo nevie, aké školy sa zatvárajú a či majú žiaci zabezpečený prístup k vyučovaniu.

Zbierali sme údaje, koľko detí chodí do škôl, koľko škôl je zatvorených, kde sa vzdelávalo v malých skupinách. Všetky tieto informácie sme mali a na základe nich sme pripravovali opatrenia, aj čo sa týka trebárs spomínaného doučovania alebo investícií do digitálnych technológií. Aké ďalšie dáta sme ešte chceli?

Viackrát sa novinári pýtali na bližšie informácie o otvorených školách...

My sme ich každý týždeň zverejňovali.

To však boli všeobecné údaje o celkovom počte otvorených škôl a žiakov v nich. Bližšie informácie o tom, aké to boli školy alebo z akého prostredia sú deti, ktoré do nich chodia, sme nedostali.

Systém na zber údajov od škôl bol taký, že riaditelia sa prihlasovali pod svojím číslom, a vďaka tomu sme presne vedeli, ktorá škola vypĺňa jednotlivé dáta.

To vypĺňanie však nebolo pre školy povinné a niektoré tak z toho mohli vypadnúť.

Naši ľudia dennodenne volali do škôl, pri ktorých to bolo potrebné, a zisťovali, či údaje sedia s tým, čo nahlásili.

Dôležité je, či boli tieto dáta zohľadnené pri príprave kompenzačných opatrení. Nemali by peniaze smerovať najmä do škôl, kde bol s vyučovaním v uplynulých mesiacoch najväčší problém? 

Ak sa pozriete, ako smerovali peniaze napríklad na digitálne technológie, tak vidíte, že sme ich smerovali celoplošne. Možno poviete, že sme ich mali poslať iba tam, kde to bolo najhoršie, ale ja si myslím, že všetci mali dostať rovnako. A možno mi poviete, že tak ste mali prispieť týmto deťom dvakrát toľko, ale to rozhodnutie z mojej strany bolo také, že som chcel financie poskytnúť celoplošne všetkým žiakom.

Pri konzultáciách o projekte doučovania sa nám ukázalo, že najväčší záujem je práve zo škôl v Prešovskom a Košickom kraji, kde je najvyšší podiel detí zo sociálne znevýhodneného prostredia.

A ešte chcem k tomu povedať jednu vec. Veľmi veľa sme diskutovali, ako týmto deťom pomôcť. Niektorí ľudia mimo ministerstva nám hovorili, aby sme investovali viac do technológií. Ale predstavte si marginalizovanú skupinu, ktorej by sme nakúpili a poslali počítače alebo tablety. Tým by sme to predsa absolútne nevyriešili.

Takže čo bolo potom vaším riešením?

Preto sme sa zamerali na to, aby mali školy možnosť vyučovať v malých skupinách, ale aj na pomoc terénnych pracovníkov a neziskový sektor. Jedna pani učiteľka totiž nedokáže každodenne obehnúť všetkých svojich 15 či 20 žiakov. A nedokážete zo dňa na deň zabezpečiť stovku ďalších učiteľov, ktorí tam budú chodiť. Preto sme poslali školám peniaze na pracovné listy, aby s nimi mali minimálne náklady. My sme tie kroky na pomoc chudobným deťom robili, ale keď nemáte po tých dlhých rokoch pripravený systém, ťažko to všetko počas pandémie vyriešite.

To, o čom hovoríme, sa dá v skratke pomenovať ako vzdelávacia katastrofa, na ktorú bude potrebné v najbližšom období reagovať a zmierňovať jej dôsledky. Nie je súčasťou tejto katastrofy aj nedávne zrušenie maturít? Týmto rozhodnutím ste sa určite na čas stali populárnym v skupine 18- a 19-ročných ľudí, pretože od marca sa u nich prakticky vyučovanie skončilo. Prečo ste nezvažovali aspoň okresanú formu maturity v neskoršom termíne, aby sa pre študentov zachovala aspoň nejaká kontinuita vzdelávania?

Veľa sme o tom diskutovali s epidemiologickým tímom, kde sme hľadali riešenia, no i tak sme neprišli napokon k zhode. Dlho som odolával a viete, že som hovoril, že maturita bude a budeme ju možno naťahovať aj na dva týždne. Potom sme však došli k tomu, že mnohí študenti by sa museli ubytovať na internátoch, čo bolo pre epidemiológov absolútne neprijateľné. Nanovo by sa museli zostavovať maturitné komisie, pretože by sa v nich nemohli striedať krížom-krážom učitelia z rôznych škôl. Po diskusiách s rôznymi asociáciami a riaditeľmi sme videli, že nedokážeme nastaviť rovnakú úroveň podmienok pre všetkých tak, aby to spĺňalo kritériá.

Ďalšou vecou je, že celkovo chceme maturitu do budúcna meniť. Chceme viac zohľadniť hodnotenie z predchádzajúcich ročníkov, aby sme tým mladým ľuďom povedali, že sa musia učiť celú strednú školu a nie je to iba o jednej skúške a sympatiách pri zelenom stole.

To už je na inú diskusiu. Vy teda hovoríte, že vás prevalcovali epidemiológovia?

Tak by som to nepovedal, nechcem hádzať rozhodnutie na nich, ja si zaň plne nesiem zodpovednosť.

Takže vás presvedčili alebo ste ustúpili?

Bolo to vzájomné presviedčanie, nebolo to o ustupovaní.

Nemali ste vziať určitú dávku rizika na seba a povedať, že maturita, hoci v redukovanej podobe, niekedy neskôr bude, tak ako v mnohých iných krajinách?

A v mnohých krajinách ako Anglicko, Írsko či Škótsko nebude, pretože idú rovnakou cestou ako my, lebo si uvedomujú, že tých päť mesiacov bez prezenčného vzdelávania je dlhé obdobie.

Tu však zohrala rolu aj situácia, ktorá mala nastať po mojej demisii. My sme potrebovali spraviť určité rozhodnutie, pretože nebolo jasné, ako dlho bude neistá situácia trvať a kto by potom urobil to rozhodnutie. Školy však potrebovali vedieť, na čom sú a čo ich čaká.

Ale uvedomujete si, čo vo štvrtých ročníkoch na školách po tomto rozhodnutí nastalo...

Na jednej strane tam nastal hlavne pokoj, pretože už rozhodnutie poznali. Časť z nich to prijala a časť hovorila, že by to dokázali zrealizovať. No za tie mesiace, čo som tu, viem, že nech spravíme akékoľvek rozhodnutie, vždy ho niekto privíta a niekto je proti.

Nemyslíme na vedenia škôl, ale na maturantov, ktorí od októbra nemali plnohodnotné vzdelávanie a ktorým potom v marci povedia, že sa už v podstate nemusia učiť...

Toto je už také vytváranie fámy o tom, že stredoškoláci sa neučili. Je to veľmi individuálne a na drvivej väčšine škôl vzdelávanie prebiehalo. Áno, nebolo také plnohodnotné ako prezenčné vyučovanie, ale ani sme nemohli chcieť, aby sa žiaci sedem hodín denne pozerali do obrazoviek počítačov. A maturanti sa stále učiť musia, pretože musia uzavrieť predmety a ukončiť ročník.

Len tie nožnice sa aj v tomto prípade roztvorili ešte viac a doplácať na to budú najmä žiaci z horšieho prostredia.

Áno, ale rovnako by ste tie nožnice mali roztvorené aj pri maturite. A potom by bola aká jej výpovedná hodnota?

Mali by aspoň formálny cieľ, o ktorom vedia, že ho musia naplniť.

A ak by sa situácia nezlepšovala a stále by sme na tom boli zle?

V takom prípade sa dalo o zrušení maturít rozhodnúť o pár týždňov neskôr, nie?

Na základe všetkých informácií a vyhodnotenia situácie padlo takéto rozhodnutie.

Do konca apríla pošleme do Bruselu Plán obnovy, na ktorý dostaneme veľký balík peňazí. Je zrejmé, že o pár rokov budeme mať lepšie vybavené školy, no ešte dôležitejšia bude reforma obsahu vzdelávania na základných školách, ktorá je súčasťou plánu. Už sa dá povedať, že sa udeje podľa predstáv vášho tímu na ŠPÚ, alebo vás s tým ešte čaká nejaký zápas?

Nepovedal by som, že ide len o predstavu môjho tímu, ale vyšlo to z množstva diskusií s jednotlivými aktérmi v školstve. Tu nejde iba o zmenu v obsahu vzdelávania, ale súčasťou je aj príprava učiteľov na tieto zmeny a učebnice či ďalšie pomôcky pre školy. Sú to kroky, ktoré budú predchádzať tomu, že do dvoch rokov by sme už na stovkách škôl mohli pocítiť nový spôsob vzdelávania.

Štátny pedagogický ústav teraz začína diskusie s odbornými skupinami jednotlivých predmetov. Znamená to, že napríklad matematikári sa budú rozprávať s fyzikármi, aby prepojili jednotlivé predmety a vytvorili program, v rámci ktorého sa ich žiaci nebudú učiť vždy samostatne, ale niekedy sa pri vzdelávacích aktivitách budú prepájať.

Nevôľu v prípade časti škôl vyvoláva, že zmeny dávame aj do zákona a určujeme termíny, odkedy by na ne mali školy povinne nabehnúť. Na prípravu dávame päť rokov a nechceme to robiť ako reformu za ministra Mikolaja, teda reformu „cez leto“, ale chceme, aby išlo o dlhodobú vec, ktorá bude personálne pripravená. Aj preto vznikne štyridsať regionálnych centier na školách po celom Slovensku, odkiaľ budú učitelia, ktorí si už teraz zmeny skúšajú, komunikovať s ďalšími školami a odovzdávať svoje skúsenosti.

Vaším šťastím je, že tu bude tlak európskych peňazí, ktoré sa majú na reformu vyčerpať, preto je jasné, že formálne sa zrealizuje. Ale v oblasti ako školstvo je kľúčovou otázkou, ako to prijmú učitelia, aby z toho nebola len taká Potemkinova dedina. Aká je záruka, že sa to nestane?

Učiteľom dlhé roky prekážalo, že ak bolo z ministerstva niečo nariadené, neboli k tomu nijaké podporné aktivity. Nikto im nič nepovedal, nevysvetlil. No teraz ide veľká časť finančných prostriedkov práve na tieto aktivity.

Ale iste tu bude aj nemalá skupina učiteľov, ktorej vstúpite do rokmi zabehnutého systému a z obavy zo zmien bude klásť prirodzený odpor.

S tým sa musia vysporiadať oni. Z našej strany však urobíme maximum, aby sme ich na zmeny pripravili. Nielen učiteľov, ale aj verejnosť.

Súčasťou Plánu obnovy sú viaceré príjemné opatrenia, na ktoré doposiaľ chýbali peniaze, napríklad dobudovanie kapacít v materských školách alebo školách, ktoré musia učiť v dvojzmennej prevádzke. Školstvo by však potrebovalo aj menej príjemné kroky ako zlučovanie škôl a rušenie málotriedok, o ktorom sa dlho hovorí. Na zmiešaných územiach je to obzvlášť citlivá téma. Nemáme však zatiaľ pocit, že by ste sa do toho chceli radikálnejšie pustiť. Je to tak, že nikomu sa do toho veľmi nechce, pretože hoci vieme, že je to potrebné, zákonite sa narazí na vlnu odporu?

Ale vnímate, že sme tu len dvanásť mesiacov a máme za sebou rok pandémie? (Úsmev.)

Iste.

Už pred dvomi mesiacmi dopracovali kolegovia štyri varianty spôsobu, ako sa pozerať na optimalizáciu siete škôl. Nebol však ani čas, ani možnosť vysvetľovať zriaďovateľom, o čo ide, nieto ešte niečo realizovať. Sme však na to pripravení.

V otázke ste spomenuli aj rušenie málotriedok. Neviem, kde vznikla táto fáma, nikdy som to nevyslovil a nič také ani nie je plánované. Chceme sa len pozrieť na pravidlá vzniku málotriedok.

Ešte pred pár týždňami to vyzeralo, že v pozícii ministra školstva končíte, a vzhľadom na vnútorný stav koalície nie je jasné, dokedy tu vydržíte. Dá sa v takejto atmosfére myslieť aj ďalej ako len za horizont nejakého aktuálneho zákona, na ktorom pracujete?

Nebudem hovoriť za iných ministrov, ale za mňa určite áno, pretože inak by sme nevedeli plánovať jednotlivé kroky až na roky 2023 a 2024.

Ale do toho vás tlačia v prvom rade európske peniaze z Plánu obnovy.

Výrazne, ale aj napriek tomu by sme viaceré opatrenia, ako trebárs zmena obsahu vzdelávania, nemohli urobiť za dva roky, pretože to sa jednoducho nedá.
 

Foto: Andrej Lojan