Čím sú školy zatvorené dlhšie, tým bude návrat do školských lavíc ťažší. Potrebujeme presný plán, za akých podmienok vrátiť deti do škôl, ale zatiaľ ho vytvorený nemáme. Jedna z iniciátoriek výzvy Dajme deťom hlas Andrea Settey Hajdúchová apeluje na zodpovedných, aby hľadali kompromisy medzi spoločenskými hodnotami.

Cez výzvu Dajme deťom hlas od októbra minulého roka upozorňujete na situáciu, v akej sa ocitli slovenské deti a mládež. Oslovili ste kompetentných, hľadáte podporu u širokej verejnosti. Ako ste úspešní?

Keď sme iniciatívu založili, začali sme najmä sprostredkúvať médiám pohľad psychológov, skúsenosti samotných študentov, ako aj príklady krajín západnej Európy, ktoré školy zaradili medzi jasnú prioritu a buď ich nezatvárali vôbec, alebo len na nevyhnutný krátky čas. Mediálny tlak rástol a pred Vianocami spôsobil skratovú reakciu premiéra, ktorý sa pasoval za toho, kto školy otvorí, ale v skutočnosti ich otvorenie zablokoval uvoľnením iných opatrení.

Obrátili sme sa preto na verejnú ochrankyňu práv a na generálneho prokurátora. Verejná ochrankyňa práv konštatovala, že prerušenie prezenčného vyučovania nadobudlo trvalý charakter, dochádza k diskriminácii a porušovaniu práva na vzdelanie. Na reakciu generálneho prokurátora čakáme.

Čiže otvorenie škôl sa zmenilo na nekončiaci zápas.

Kým iné krajiny sa poučili z jarnej vlny pandémie, naši epidemiológovia sa aj na jeseň vrátili k scenárom z chrípkových epidémií. Lenže cez chrípkové prázdniny sa nikdy nezatvárali školy v celej krajine na celé mesiace. Iné štáty zvážili plusy, ale aj mínusy, ktoré zatvorenie škôl prinesie generácii detí a mladých ľudí a ktoré nemožno ľahko kompenzovať. Rozhodli sa uprednostniť otvorené školy.

Dajú sa pomenovať príčiny, prečo sa deti a mládež v čase pandémie ocitli na okraji spoločenského záujmu?

Problém je, že u nás sú reči o priorite škôl buď len prázdne slová, alebo, a neviem čo je horšie, nie sme schopní svoje priority realizovať v praxi. V januári sme spoločne s ďalšími viac ako 30 organizáciami spísali otvorenú výzvu „Dajme prednosť školám“. Prezidentka vyhlásila, že sa s ňou plne stotožňuje, a vláda vzápätí upravila Covid automat s tým, že dáva prednosť školám a pre menšie deti sa budú môcť otvárať aj v čiernej farbe.

Exminister zdravotníctva a hlavný hygienik ich dva dni po schválení Covid automatu otvoriť neodporúčali, čím spôsobili zmätok. Nehovoriac o tom, že Pandemická komisia vlády SR, Ústredný krízový štáb aj samotný premiér po verejnom tlaku označili návrat detí do škôl za svoju prioritu číslo jeden už v novembri. Výsledok poznáme. Už pol roka akademicky a bez dát diskutujeme, či školy sú alebo nie sú riziko, ako často v nich testovať, akými testami testovať a podobne. Takto sa pristupuje k prioritám?

Prečo Covid automat neodráža návrat detí do škôl ako prioritu?

Pretože otvára iné zariadenia skôr než školy. Najmä v prípade starších detí hrozí, že sa do školy tento školský rok nedostanú. Slovensko spoločne s Rumunskom pritom už dnes má smutné prvenstvo. Podľa poslednej správy UNICEF boli na Slovensku za uplynulý rok všetky deti v škole najkratšie v celej EÚ. Od februára 2020 do marca 2021 to bolo len 28 dní.

Starší žiaci zostali doma v októbri s odôvodnením, že potrebujeme znížiť mobilitu. Potom sme videli takú mobilitu naprieč okresmi a za silvestrovskými pobytmi, že sme museli, zase s odôvodnením, že znižujeme mobilitu, zatvoriť aj škôlky a prvý stupeň základných škôl.

Deti medzitým mohli doma za počítačmi vidieť fotografie influencerov a politikov z pobytu v exotických krajinách. Školy sme zatvorili, ale 30-tisíc ľuďom sme od januára umožnili odletieť na dovolenku napriek tomu, že obmedzenie zbytočného cestovania bolo jednou z priorít európskych krajín v boji s pandémiou a šlo o odporúčanie Európskej komisie na januárovom stretnutí premiérov krajín. Toto musíme konečne otočiť. Dlhujeme to deťom, ak nechceme celkom stratiť ich dôveru.

Hrozí, že tentoraz potreby detí opäť niečo zatieni?

Presne to sa teraz dialo v dôsledku vládnej krízy. Ak niečo deklarujem ako prioritu, hľadám aj riešenia. Vieme, že súčasné prísne opatrenia potrvajú ešte počas veľkonočných sviatkov, ale stále nemáme plán otvárania škôl. Pre porovnanie, Írsko, ktoré malo po Vianociach najvyššiu incidenciu v celej EÚ, čiže bolo na tom horšie ako Slovensko, už dnes vracia deti do škôl.

V plnej prevádzke má od 1. marca prvé dva ročníky ZŠ, končiace ročníky škôl a všetky špeciálne školy, 15. marca sa vrátili do škôl starší žiaci a žiačky základných škôl. Stredoškoláci sa majú vrátiť k prezenčnej výučbe 12. apríla. Deti sa netestujú a do 13 rokov nenosia rúška. Epidemická situácia sa tam napriek otváraniu škôl nezhoršila. Podotýkam, že v Írsku do 5. apríla platí lockdown pre zvyšok obyvateľstva a tiež že v tomto školskom roku tam boli školy zatvorené prvýkrát až po Vianociach.

Kde sú aktuálne zatvorené školy. Červenou sú úplne zatvorené, oranžovou čiastočne zatvorené, žltou odporúčané, modrou bez opatrení.

Prečo dištančná výučba nemôže byť dostatočnou náhradou prezenčnej formy vzdelávania?

Na Slovensku ani dištančná výučba dodnes nie je dostupná pre všetky deti. To je ďalší fakt, za ktorý by sme sa mali hanbiť. Nielenže sme deti zatvorili doma, ale prestali sme sa zaujímať aj o to, akým spôsobom sa vzdelávajú: či majú sprístupnené online vyučovanie, ak ho nemajú, či dostali šancu učiť sa prezenčne aspoň v malých skupinách. Vyžiadala som si tieto údaje od ministerstva školstva na základe infožiadosti. Nemajú ich, ale chcú ich začať zbierať... Po piatich mesiacoch zatvorených škôl! Pripomínam, že deťom sme na takéto dlhé obdobie zakázali aj športovať či rozvíjať svoj talent na mimoškolských aktivitách.

Je možné robiť takéto závažné rozhodnutia od stola bez toho, aby sme kompenzovali účinky a pred následkami si zatvárali oči? Najmä ak sa nám napriek podobným drastickým opatreniam nedarilo doteraz zlepšiť epidemickú situáciu a patríme medzi najhoršie krajiny na svete. To už nesmie zostať bez širšej reflexie, ktorá presiahne rezignácie politikov.

Situáciu našich detí a mládeže porovnávate so situáciou ich rovesníkov v ďalších európskych krajinách. Ako z toho vychádzame?

Sledujem iniciatívu „Priorità alla scuola“ v Taliansku, kde samotní stredoškoláci po zatvorení škôl začali protestovať tak, že sa stretávali pred školami a učili sa online na ulici. Áno, ide o stredoškolákov, lebo aj Taliansko sa poučilo a základné školy nezatvorilo. Základné ani stredné školy v tomto školskom roku celoplošne nezavrelo ani na jeden deň napríklad Španielsko a doteraz ani Francúzsko. Pristúpilo k tomu až teraz v tretej vlne pandémie na limitované tri týždne a rozumne si vybralo čas, keď časť tohto obdobia padá na sviatky. Prezident Macron hneď vyhlásil, že ďalšie predlžovanie nechce, pretože by to prehĺbilo nerovnosti medzi deťmi.

Severské krajiny, ďalej Holanďania, Belgičania, Švajčiari, Portugalci – všetci ak zatvárajú školy, tak presne takto – na krátky, vopred definovaný a nevyhnutný čas v dĺžke niekoľkých týždňov. Takto to odporúča i WHO a ECDC, ktoré hovoria o zatvorení škôl len v prípade, ak už nevieme bojovať s pandémiou inak, a odporúčajú otvoriť ich ako prvé. Navyše, vo vyspelých krajinách zostávajú zachované aj mimoškolské či športové aktivity pre deti, hoci pretrvávajú v platnosti obmedzenia pre dospelých.

Som presvedčená, že už dozrel čas nielen na vyvodenie politickej zodpovednosti, ale aj na odpoveď na otázku, či nemáme limity v odbornosti, respektíve či odbornosť nie je niekedy podriadená servilnosti.

Ako to myslíte?

Iniciatívu Dajme deťom hlas sme založili, lebo pri uvoľňovaní protipandemických opatrení v prvej vlne sme si všimli silnú mieru lobizmu. Uvoľňovalo sa podľa toho, na čo tlačili záujmové skupiny alebo vybraní politickí partneri. Detí sa nemal kto zastať. Školy sa otvárali posledné napriek tomu, že krajiny, ktoré boli postihnuté viac ako Slovensko, ich na základe sledovania dát otvorili oveľa skôr. V tom čase stáli za chrbtom premiéra viacerí odborníci, pričom niektorí na svojich miestach zotrvali. Som presvedčená, že lobizmus na úkor odbornosti bolo badať aj v druhej vlne.

Uvediem príklad, keď hlavný hygienik, ktorý má v prvom rade argumentovať ako odborník, dokázal napriek zhoršujúcej sa epidemickej situácii pred Vianocami nájsť vysvetlenie, prečo môžu zostať otvorené lyžiarske strediská počas zlatého týždňa. Pomohol si zdôvodnením, že ide o individuálny šport. Do Silvestra zostali otvorené aj chaty či hotely, čo bol mimochodom opäť odlišný postup ako v iných európskych krajinách. Keď som na Úrad verejného zdravotníctva poslala stanovisko verejnej ochrankyne práv k zatvoreným školám, prišla mi odpoveď, že jej názor je „zaujímavý podnet do diskusie“.

Upozorňujete, že spolu s plánom, ako dostať deti do škôl, je potrebný skríning potrieb školákov a metodika pre učiteľov pri práci s jednotlivými skupinami žiakov, ktoré sa vykryštalizovali počas dištančnej výučby.

Keďže nemáme dáta, nevieme, koľko detí sa vôbec neučí, koľko detí dostáva len zadania ani koľko žiakov má plné online vyučovanie podľa rozvrhu, aký platil počas prezenčnej výučby, čo je zas opačný extrém. Vieme len, že počas prvej vlny sa neučilo 52-tisíc detí a 128-tisíc sa učilo bez prístupu na internet. Organizácie, ktoré pôsobia v teréne, hovoria, že toto sa nezmenilo.

V rámci iniciatívy Dajme deťom hlas sme sa po Novom roku spojili už s viac ako 30 organizáciami a poslali sme otvorený list pani prezidentke a členom vlády so žiadosťou, aby školy dostali prednosť. Informácie od organizácií, ktoré list podpísali a pôsobia v sociálne vylúčených komunitách, nie sú pozitívne. Potvrdzujú, že desaťtisíce detí od jesene nemajú kontakt so školou.

Navyše, keďže sme ich rodiny zbavili možnosti akokoľvek si privyrobiť, deti sú ohrozené hladom. Keďže situácia trvá príliš dlho, časť z nich sa už do školy nevráti. Sú však aj deti, ktoré chcú na základe vlastnej motivácie pokračovať v štúdiu na stredných školách. Po takejto dlhej pauze budú za spolužiakmi príliš zaostávať a od svojho zámeru upustia. V celosvetovom meradle na tento problém, týkajúci sa detí z chudobných rodín, a to najmä dievčat, upozorňuje aj UNICEF.

Deti nemôžu chodiť do školy, nemôžu navštevovať mimoškolské aktivity, stretávanie s kamarátmi majú obmedzené. Čomu sa venovať môžu?

Žiada sa odpovedať, že online svetu, počítačovým hrám, videohovorom s kamarátmi a prechádzkam v prírode s „nudnými rodičmi“. (Úsmev) Myslím si však, že po piatich mesiacoch izolácie už každý uvažujúci rodič dokáže zhodnotiť, či väčšie riziko predstavuje to, že jeho dieťa upadne do depresie či úzkostných stavov, alebo to, že bude tráviť čas s rovesníkmi vonku na ihrisku.

Ak nájdeme rozumné riešenie pre školy, deťom a mladým ľudom umožníme stretávať sa v kontrolovanom a organizovanom prostredí. Školy ukázali, že dokážu realizovať opatrenia od školského semafora, ktorý bol sám osebe veľmi prísny, až po testovania, čiže dokážu byť bezpečným miestom.

Skúsenosti vyspelých európskych krajín potvrdzujú, že otvorené školy nespôsobujú zhoršenie situácie. Dochádza k nemu vždy v súvislosti s uvoľnením aj iných opatrení. Akurát že my chceme mať školy perfektné, vyčkávame s otvorením, kým budú stopercentne bezpečné a najlepšie na celom Slovensku, zatiaľ čo na trasovanie, vyhľadávanie ohnísk a štátnu karanténu sme dávno rezignovali. Pritom v spomínanom Írsku situácia eskalovala práve po ukončení lockdownu počas vianočných prázdnin.

Marec 2021. Návrat žiakov prvého stupňa do škôl vo Zvolene. Foto: TASR/Ján Krošlák.

Neraz začuť názory, že deťom v podstate nič nechýba: veď učiť sa môžu doma a hlavu si môžu prevetrať na prechádzke. Utešujeme sa, že deti a mladí všetko pochopia a zvládnu.

Mnohé deti to naozaj zvládnu a táto skúsenosť ich posilní. Mnohé však už dnes potrebujú odbornú psychologickú pomoc. Ďalšie to ako-tak zvládajú s veľkým nasadením rodičov. Iné, naopak, trpia v násilníckych rodinných vzťahoch a my o tom ani netušíme. A mnohé deti sa do školy nevrátia, ako som už spomenula. Takže áno, niektoré deti to zvládnu, no mám obavy, ako sa toto všetko prejaví na ich budúcnosti, na ich dôvere vo vzťahu k nám dospelým a k celej našej krajine.

Učitelia priznávajú, že najmä u starších detí badať silnú frustráciu. Strácajú motiváciu, sú vyhasnuté, bez entuziazmu. Evidujete tento problém?

Vydržali by ste sa učiť 5 mesiacov od rána do popoludnia – v tom lepšom prípade – vo svojej izbe pri počítači? Ja nie. Skúsme sa do nich, prosím, vcítiť. Stretávam sa s rôznymi scenármi. Niektoré školy zareagovali na situáciu a netlačia do detí učivo 7 vyučovacích hodín denne, akoby sedeli v triede. Ponúkajú konzultácie so psychológmi, rôzne neformálne diskusie, vyučovacie hodiny zostavujú aj na základe toho, čo deti zaujíma.

Sú však aj školy, ktoré preklopili celý rozvrh, čiže 7 vyučovacích hodín, do online podoby. V niektorých dokonca skúšanie prebieha aj tak, že žiak si musí zaviazať oči, aby bolo jasné, že sa nepozerá do poznámok! Máme deti, ktoré stratili návyky alebo sa počas vyučovania, ak ho vôbec majú, hrajú počítačové hry, ďalšie sa nenaučia poriadne písať a mnohé prídu o rok školského učiva či odbornej praxe. Uvedomujeme si, aké problémy nás v týchto súvislostiach čakajú?

Na základe skúsenosti z minulého roka žijeme vo viere, že táto situácia po Veľkej noci postupne pominie. Čo ak nie? Čo ak sa na jeseň do nej dostaneme znovu? Poučili sme sa a budúci školský rok bude vyzerať inak? Možno budeme musieť priznať, že tento školský rok je pre mnohé deti už stratený. O to väčšiu energiu a prostriedky musíme venovať tomu, aby sme sa do rovnakej situácie opäť nedostali.

Aká nálada panuje medzi rodičmi?

Rodičia sú veľmi rôznorodou skupinou, navyše ich postoje sa menia. U niektorých v istej fáze prevládne strach a nie sú ochotní prijať istú mieru rizika. Pre časť rodičov je, bohužiaľ, situácia so zatvorenými školami dokonca výhodnejšia. Deje sa tak v prípade, že nemajú prácu a dostávajú ošetrovné, ak dieťa nechodí do školy. Potom sú rodičia, ktorí chodia do práce, a ich pomerne malé deti doma zostávajú doma samé. Máme rodičov, od ktorých štát chce, aby celé mesiace súbežne fungovali aj v role učiteľov, kuchárov a zvládali home office. Postupne so zlepšujúcou sa pandemickou situáciou však pribúda rodičov, ktorí sú nešťastní, zúfalí a nahnevaní, pretože následky nášho prístupu ku školám vidia v plnom rozsahu.

Cieľom vašej iniciatívy bolo aj nastoliť kultivovanú odbornú debatu o aktuálnych potrebách detí a mládeže. Podarilo sa vám to?

Ak by vznikla verejná diskusia, ktorej výsledkom bude nielen zmena prístupu a priorít pri boji s pandémiou, ale aj oveľa väčší fókus na školstvo a vzdelávanie do budúcnosti, bolo by to skvelé. V prípade, že súčasná situácia je len epizódou spôsobenou politikmi alebo inými verejnými činiteľmi, ktorí nedoceňujú význam vzdelávania, na čo poukázali aj vlastným prístupom k štúdiu či záverečným prácam, vyrieši to ich odstúpenie. Obávam sa však, že súčasná situácia je značne ovplyvnená reflexiou našich hodnôt, postojom ku školám a vzdelaniu samotnému.

Už dnes, keď sa pandemická situácia zlepšuje, vidíme, že sa diskutuje o otváraní rôznych zariadení, ale pre školy stále nemáme plán. Ak sa nepoučíme a školy nedostanú prednosť, bude to zlyhanie celej spoločnosti na čele s politikmi, odborníkmi a aj vedcami, ktorí sa k manažovaniu pandémie pridali. Pretože sme nedokázali nastaviť pravidlá fungovania škôl – priority, ku ktorej sme sa všetci prihlásili.