Dostojevskij Autor veľkých románov sa zrodil v „mŕtvom dome“

Románový debut Biedni ľudia Dostojevského katapultoval medzi hviezdy ruskej literárnej scény. „Nový Gogoľ“, ako ho nazval básnik a literárny kritik Nikolaj Nekrasov, zažiaril ako kométa. Petrohrad, umelecká tvorba, svetská sláva, petraševovské piatky, horlivé dišputy o socializme, škriepky s Turgenevom sa stanú minulosťou. Na prelome rokov 1849 – 1850 spisovateľ iróniou osudu absolvuje svoju prvú veľkú cestu po Rusku. Po zinscenovanej poprave je v okovách dopravený do Toboľska. Pred odvedením na Sibír si dá sľub „byť človekom medzi ľuďmi a zostať ním napriek všetkým nešťastiam, nezúfať a neupadnúť na duchu“. Útechou na tejto tŕnistej ceste mu je evanjelium, ktoré dostal do daru sťaby zázrakom.

Toboľsk bol len začiatok. Prestupná stanica, kde väzňov rozmiestňovali do sibírskych kolónií s najprísnejším režimom. Na svoj ďalší osud čakali v studených vlhkých celách a od strachu prichádzali o rozum. Sibír bola synonymom utrpenia a smrti. „Nešťastníkov“, ako v Rusku volali trestancov, pohlcovala hrôza počas celého putovania do neznáma. Zúfalstvo gradovalo na hranici s Áziou. Ľudia padali na kolená, prežehnávali sa, hrsť „európskej“ zeme si zúfalo naberali do meštekov, ktoré potom nosili na krku ako talizman. „Smutná chvíľa nastala počas prechodu cez Ural. Kone so saňami viazli v závejoch. Bola noc, vystúpili sme a stáli, kým sane nevytiahli. Vôkol samý sneh, metelica, koniec Európy; vpredu Sibír a tajuplný osud, za nami naša minulosť. Nadišiel smútok, zaliali ma slzy,“ napíše neskôr Dostojevskij.

Keď si v studenej cele toboľskej väznice chce vziať život jeden z petraševovcov, zafunguje ako profesionálny kouč. Spustí monológ, staví na banálne témy, šikovne ich podfarbuje rečníckymi figúrami a spolupútnika v nešťastí vtiahne do niekoľkohodinovej debaty. O pár dní sa ich cesty rozídu a každý putuje do inej kolóny.

S evanjeliom pod poduškou

V Toboľsku sa však udeje ešte niečo. Zorganizovať stretnutie s politickými väzňami sa podarí manželkám dekabristov pod vedením Natálie Dmitrievny Fonvizinovej. Táto svojsky pobožná žena po odsúdení manžela na nútené práce žije v dobrovoľnom vyhnanstve. Sformuje okolo seba kruh veriacich, ktorí sa delia o náboženské skúsenosti a pomáhajú rodinám odsúdených. Dekabristky väzňom prinesú jedlo, odev a každému vložia do rúk evanjelium. Šlo o ruský preklad z roku 1823. Z knižného trhu bol stiahnutý za panovania Nikolaja I., ktorý preklady biblických textov do ruštiny zakázal. Sväté písmo bolo naďalej vydávané v cirkevnej slovančine, vyššie vrstvy ho čítali vo francúzštine. Jediným miestom, kde sa ruské preklady Biblie tolerovali, boli trestnice. Snaha využiť nútené práce na prevýchovu, ako aj rastúce počty odsúdených, medzi ktorými boli členovia armády či nepriatelia cárskeho režimu z radov inteligencie, si vyžiadali zmeny. Jednou z nich bolo povolenie čítať jedinú knihu – Bibliu.

„Trestanci po nej siahali dychtivo, čítali ju s láskou. Pre mnohých sa evanjelium stalo nerozlučným spoločníkom, zdrojom útechy, pomáhalo preklenúť duchovné tápanie. Bolo svetlým lúčom v mračne zúfalstva a zloby, ktoré človeka obklopovalo zvonka a neustále hrozilo zmocnením sa jeho vnútra,“ píše akademik Anatolij Koni v biografii Fiodor Petrovič Gaaz, venovanej lekárovi a členovi väzenského výboru, ktorý inicioval viaceré projekty s cieľom zlepšiť podmienky v ruských trestniciach. Patrí k nim aj hľadanie sponzorov a organizovanie zbierok na zaobstaranie kníh vrátane rôznych brožúr pre negramotných väzňov. Keďže kníh bolo žalostne málo, väzňom mohli priniesť Sväté písmo príbuzní.

Faksimilné vydanie Dostojevského evanjelia. Zdroj: test.rsl.ru

Prvú Bibliu Dostojevskij dostal od brata ešte počas väznenia v Petropavlovskej pevnosti, ale ukradli mu ju. Evanjelium od Natálie Fonvizinovej si chráni ako vzácnu relikviu po celý život. V baraku ho starostlivo ukladá pod podušku, učí z neho čítať spoluväzňa. S darovanou knihou sa nerozlúči ani vo vojenských kasárňach, kde si odpykáva ďalšiu časť trestu, nezabudne na ňu ani po nečakanej amnestii, drží ju aj pred skonaním 9. februára 1881. K tejto knihe sa utieka zautomatizovane, pri práci s novozákonným textom využíva osobitú metódu. Vo chvíli pochybností či osobnej krízy knihu roztvorí na náhodnej strane a takto nájdenú pasáž aplikuje na aktuálnu situáciu.

Vzácny knižný exemplár, pokladaný za kľúč do spisovateľovho sveta, je uložený vo fonde rukopisov Ruskej štátnej knižnice v Moskve. Na 620 stranách novozákonného textu experti pomocou moderných technológií identifikovali 1 426 znakov a poznámok, učinených rukou génia. Keďže v trestniciach patrili písacie potreby k zakázaným predmetom, spisovateľ zahýna okraje stránok rôznymi spôsobmi, text označuje nechtom, uhlíkom, keď sa naskytne príležitosť aj ceruzkou. Toto všetko dnes prezrádza, ktoré časti Nového zákona spisovateľa priťahovali ako magnet. Najviac, až 58 znakov bolo nájdených pri Evanjeliu podľa sv. Jána. So štrnástimi poznámkami z rôznych období spisovateľovho života vyniká pasáž o Lazarovi, ktorou kulminuje román Zločin a trest.

V katakombách sociálnej pyramídy

Koncom januára 1850 bol Dostojevskij prepravený do väznice v Omsku. Oholia mu pol hlavy, vymenia okovy, po ťažkej ceste dostane tri dni na odpočinok a začne pracovať v tehelni na brehu Irtyšu. Muky mu spôsobujú nielen štvorkilové okovy na nohách, spojené reťazou, hoci sa naučí pripevňovať kožené „podokovníky“, chrániace najzraniteľnejšie miesta. O priestor sa delí s vrahmi a nemá sa kam utiahnuť. V baraku žije pokope tridsať ľudí. Odvšadiaľ sa ozýva vadenica, rinčanie reťazí a číha živočíšna nenávisť. Politických väzňov umiestňovali oddelene, no Dostojevskij, šľachtic, je priradený k reálnym zločincom z nízkych sociálnych vrstiev, z radov nevoľníkov, roľníkov. Podivný „bárin“ je pre nich cudzí element, triedny nepriateľ. Spisovateľ pociťuje takú nevraživosť, že prvé týždne sa bojí zaspať, aby ho za tmy nezahrdúsili, a potrvá celé dva roky, pokým spoluväzni voči nemu ako-tak zľahostajnejú.

Medzitým Natália Fonvizinová zapojí do pomoci bývalému petraševovcovi dvoch kňazov aj hlavného väzenského lekára Ivana Troického. Na katorge sa u Dostojevského naplno prejaví epilepsia i ďalšie zdravotné neduhy, útočisko preto často nachádza vo väzenskom lazarete. Práve tu vďaka ošetrovateľom môže trochu písať. Podnetov má neúrekom. Pred očami sa mu rozprestrela taká paleta ľudských charakterov, o akých sa najlepšie plateným autorom svojej doby – pisateľským štýlom uhladenému Turgenevovi či Tolstému – ani neprisnilo. V období, keď sa ruskí literáti púšťajú do zachytenia motívov z reálneho života „ruského mužika“, Dostojevskij na vlastnej koži pocíti jeho zákony. Veru, aj to bol dôvod, prečo s Tolstým nikdy nezdieľal jeho nadšenie nevoľníkmi.

Dostojevského evanjelium, ktoré v roku 1823 vydala Biblická spoločnosť. Zdroj: culture.ru

Prekročenie hranice paralelných svetov Dostojevského fascinovalo. V autentickom prostredí húževnato vypracúva typológiu kriminálnikov, kúsok po kúsku buduje bázu ústrednej témy svojich veľkých románov. Bude ňou psychológia zločinu. No neboli to len „besy“ vyhrýzajúce človeka po spáchaní vraždy, ktoré sondoval priamo v teréne. Dešifruje gestá, mimiku, citoslovcia, narážky, spoznáva jazyk a prejavy vyvrheľov spoločnosti, vciťuje sa do ich reakcií, pocitov a toto všetko si vedome fixuje do pamäti vrátane celých dialógov.

Väzni sa medzi sebou zriedka pobijú, lebo nechcú provokovať dozorcov. Sily si merajú slovom. Dialekticky zdatnejší vyhráva, za čo získava uznanie ostatných. Dostojevskij tak vchádza do ďalšej dimenzie nepoznaného sveta a vďaka lekárom, ktorí mu tajne nosia papierové hárky, v lazarete horúčkovito zapisuje fragmenty cenného materiálu. Väzenský žargón, „katoržný“ folklór poskytoval jedinečnú výpoveď. Budúci autor kultových románov zachytený materiál dopĺňal cennými poznámkami. „Táto pieseň sa u nás spievala často. Nie mnohohlasne, ale sólo. Niekto v čase odpočinku vyjde, usadí sa na priedomí baraku, zadumá sa, podoprie si rukou líce a spustí vysokým falzetom. Započúvaš sa a dušu ti rozoviera,“ čítame o jednej z piesní, venovanej hriešnemu synovi, ktorý v sibírskych diaľavách spomína na svoju žiaľom zmorenú matku. Po vyjdení z trestnice Dostojevskij takto popísané hárky zošije. Tak vznikol Sibírsky zošit. Veľkosťou sa zhoduje s darovaným evanjeliom, do ktorého ho spisovateľ potajomky vkladá.

Odišiel spisovateľ, vrátil sa génius

Väzenský folklór nabitý silnými obrazmi Sibíri po Dostojevskom zaznamenal boom. Na expedície sa vydávajú etnografi, folkloristi, historici, umelci, aby načerpali inšpiráciu z dosiaľ neznámych motívov. Sibír na jednej strane ešte stále stelesňuje peklo, miesto, kde na človeka číha smrť, ale táto predstava sa už bije s novými prvkami. Sibír začína byť vnímaná ako očistec, v ktorom človek buď zhynie, alebo dosiahne novú duchovnú úroveň.

Na literárnu scénu sa Dostojevskij vracia so Zápiskami z mŕtveho domu. Publikované boli postupne od roku 1860 na stránkach literárneho časopisu Vremia. Tento počin nemal obdoby. Veď so životom na katorge dovtedy mali skúsenosť len tí, ktorí sa nevrátili. Iste, niektoré informácie presiakli z korešpondencie odídencov do dobrovoľného vyhnanstva za odsúdenými, ale to všetko boli osobné tragédie, ktoré nemali ťah. Odrazu sa po nečakanej amnestii po deviatich rokoch zjaví bývalý trestanec a život v pekle bravúrne zobrazí do najmenších detailov. Vrátane krutých praktík – drsnej cesty v štyridsaťstupňových mrazoch, búchania kladív počas prekovávania z „cestovných“ pút do „katoržného“ modelu, ktorý väzňom snímajú buď po smrti, alebo po odpykaní trestu – či každodenných peripetií s ťažkými okovami, zadierajúcimi sa do kosti v horúčavách aj mrazoch.

Predošlý Dostojevskij bol už dávno zabudnutý a tento nový – šokoval témou aj štýlom. Žiaden patetický kajúcnik, ale Sibírou ošľahaný živel. Nemoralizuje, neoplakáva, nepožaduje satisfakciu, iba dokumentuje; „ajhľa, človek, aj toto si ty napriek všetkým svojim zásadám“. A aby toho nebolo málo, neváha použiť humor. V kontexte svojej doby tak, ako v 17. storočí protopop Avvakum, odporca cirkevných reforiem, ktorý pred upálením v zemľanke za polárnym kruhom strávil dlhých štrnásť rokov. Tieto súvislosti však vyjdú na povrch až o čosi neskôr. Osud zariadil, že Avvakumova autobiografia aj Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu sú prvýkrát publikované s dvojročným rozdielom.

Dostojevskij podľa vlastných slov za štyri roky na katorge prežil jeden celý ľudský život. Oľutoval svoje činy, prehodnotil postoje, našiel Krista. Zdeformovanej chôdze ani dokaličených členkov sa už nikdy nezbavil. V očiach mnohých svojich súčasníkov navždy zostal „katoržnikom“. Znalci jeho tvorby pripomínajú, že príchodom na Sibír sa Dostojevského život skončil a začína sa „žitije“ mučeníka („žitije“ – ruská hagiografia, pozn. red.). Ešte v druhej polovici 19. storočia na spisovateľov tragický osud prvý upozornil filozof Alexander Gercen. Dostojevskému ako pätnásťročnému zomrela matka, neskôr milovaný brat Michail, prvá manželka Mária Dmitrievna, v útlom veku aj dve z jeho štyroch detí. Je tu ešte jedna rodinná tragédia. Pre kruté zaobchádzanie Dostojevského otca zavraždili nevoľníci. Spisovateľ štyridsať rokov mlčí, pokým strašné rodinné tajomstvo v predsmrtnom diele Bratia Karamazovovci nerozvije do kolosálnej epopeje o hriechu, kolektívnej vine a hraniciach svätosti.

Fiodor Michajlovič sa nestal svätcom. Jeho život sprevádzali škandály. Miloval ženy, oddával sa hazardu, robil dlhy a písal, aby ich splatil. Napriek všetkému, čo prežil, neprestal veriť v človeka a jeho schopnosť poraziť zlo.