História Ako sa nemecký katolík stal ruskou legendou

Je pondelok. Za Rogožskou mýtnicou na okraji Moskvy sa opäť zhromaždil dav. Ľudia prišli s milodarmi pre „nešťastníkov“, ako v cárskom Rusku volajú odsúdených. Už vychádzajú z väzenskej stanice, hliadka ich zoraďuje do kolóny. Prví budú kráčať väzni, potom vyhnanci, nasledovať ich budú manželky, deti. Čochvíľa sa vydajú cestu, odkiaľ niet návratu. Všetkých čaká strastiplné putovanie na Sibír.

Davom sa prediera vysoký muž v zodranom fraku a starých topánkach. V zime ho vídavať vo vlčom kožuchu, na pravom pleci vždy nosí kríž rádu sv. Vladimíra. Len čo zišiel z koča, je vo svojom živle. Obchádza trestancov, rozdáva im jedlo, overuje, či ich netlačia okovy aj či každý dostal náhradnú rubachu. Každému venuje slová útechy, stíska zafúľané ruky, bažiace po úprimnom dotyku, potľapkáva zhrbené plecia, hladí tváre, zamreté strachom, hlboko sa zapozerá do očí, ktoré zrkadlia bolesť, vyvierajúcu z najhlbších útrob ľudskej duše. Rozosmieva vydesené deti, rozdáva im cukríky. Tento muž bude dlho pozerať za odchádzajúcou kolónou, pokým za rinčania reťazí celkom nezmizne v diaľave. Ak mu to sily dovolia, nešťastníkov odprevadí pár vierst po legendárnej „vladimírke“, spájajúcej Moskvu so Sibírou. Veď Friedrich Joseph Haass je už raz taký. Pre niekoho excentrický filantrop, pre iných – „Boží človek“, „svätý lekár“, „otec všetkých trpiacich“.

Ako z Dostojevského románu

Ak by sa lekár Friedrich Joseph Haass nenarodil, vymyslel by ho sám Dostojevskij. S hriešnosťou bojuje odovzdávaním lásky, svetské zlo pripisuje ani nie tak človeku ako jeho životným okolnostiam. Lieči elitu aj bedač, aristokratov aj nevoľníkov, sudcov, ale aj odsúdených, ktorí žijú natlačení v smradľavých celách. Vždy k nim vstupuje sám, bez ochrany. Aj tí najväčší zločinci s jazvami na tvári i na duši ho počúvajú, hanblivo skláňajú hlavy, previnilo sa usmievajú alebo sa rozplačú. Úprimne mu dôverujú a volajú ho „svätý doktor“. V misii Haass pokračuje vo väzenských nemocniciach. Financuje ich z milodarov, vlastných úspor a potom si na ich prevádzku požičiava. Počas vizity sa nikdy neponáhľa. Zotrvá pri každom lôžku, ošetrí, vypočuje, poľutuje, povzbudí, objíme. V jednu mrazivú noc, keď zas ide k chorému do najbiednejšej štvrti, ho v temnote prepadnú zlodeji. „Kožuch si berte, len ma viac nezdržujte, ponáhľam sa k nevládnemu,“ poprosí ich úprimne. Tí hneď vedia, o koho ide. Zahanbia sa, prosia o odpustenie a „svätého lekára“ odprevadia až k pacientovi.

O moskovskom lekárovi sa Dostojevskij dopočul na katorge, kde si odpykával štyri roky za účasť v spolku petraševcov. Neskôr ho spomína v poznámkach k „Zločinu a trestu“ aj v „Denníku spisovateľa“, v románe Idiot sa priamo zmieňuje o istom štátnom radcovi s nemeckým menom, ktorý život obetoval trestancom a srdcervúco sa lúčil so všetkými, čo odchádzali na Sibír.

Mnohí literárni historici sa zhodujú, že niektoré charakterové črty nemeckého lekára spisovateľovi poslúžili ako predloha k literárnej postave kniežaťa Myškina. Haassova osobnosť však fascinovala aj ďalších. „Doktor Haass bol nezvyčajne originálny čudák. Pamiatka o tomto jurodivom človeku nesmie zatíchnuť v lobode oficiálnych nekrológov,“ píše v emigrácii filozof Alexander Gercen, ktorý sám strávil štyri roky vo vyhnanstve v mestečku Viatka, ležiacom v odľahlej časti európskeho Ruska.

Keď Anton Pavlovič Čechov podniká cestu na Sachalin a spoznáva príšerné podmienky v trestaneckých kolóniách, neraz sa započúva do legiend o „svätom doktorovi“, ktoré koncom 19. storočia už boli súčasťou väzenského folklóru. Vo svojich poviedkach neskôr rozvije motív obetavého lekára, ktorý „od ľudí nebral peniaze“, a „keď mu zomrel pacient, kráčal spolu s príbuznými v pohrebnom zástupe a plakal“. Zdalo by sa, že takáto obetavosť bude fascinovať aj Tolstého, opak je však pravdou. Podľa poznámok, zapísaných Dušanom Makovickým v Jasnej Poľane, Lev Nikolajevič neprechovával sympatie k Haassovej filantropii, ktorá podľa neho ľudstvu osoh nepriniesla.

Vážený občan mesta Moskva

Lekár a polyhistor Friedrich Joseph Haass sa narodil v roku 1780 v nemeckom mestečku Bad Münsteraifel. Okrem medicíny študoval germanistiku, matematiku a filozofiu na Jenskej univerzite, v štúdiu pokračoval na medzinárodne uznávanej Göttingenskej univerzite, vo Viedni sa špecializoval na oftalmológiu. Tam si otvoril lekársku prax a po úspešnej liečbe ruského kniežaťa Repnina-Volkonského dostáva ponuku stať sa rodinným lekárom Repninovcov. 26-ročného mladíka zlákal štedrý honorár aj vidina dobrodružstva a v roku 1806 odchádza do Moskvy. Zvesť o odbornosti nemeckého špecialistu sa rýchlo rozniesla a zakrátko mal vybudovanú solventnú klientelu. Liečiť sa u Haassa skrátka bolo „in“ a jemu to vynášalo. Rovno v centre si kúpil veľký kamenný dom a po moskovských uliciach sa rozvážal na koči, ťahanom štvorzáprahom orlovských klusákov. Potom kúpil istú dedinu, oslobodil nevoľníkov, založil súkennú fabriku, ktorá čoskoro skrachovala. Nie, nebol obchodník, víťazil v ňom ľudomil.

Mladý lekár Fiodor Petrovič Gaaz v podaní tenoristu V. Fomina v opere „Doktor Gaaz“. Zdroj: musicseasons.org

Do svojej prvej štátnej funkcie Haass nastúpil už v roku 1807, keď sa cárskym nariadením stal primárom Pavlovskej nemocnice. Za svoju prácu získava najvyššie uznania od najvyšších kruhov moskovskej spoločnosti vrátane cárskej rodiny. Ani počas pôsobenia na postoch hlavného lekára mesta Moskvy a neskôr aj najvyššieho predstaviteľa väzenských nemocníc nezabúda na biednych. Nástojí na vytvorení urgentnej lekárskej starostlivosti pre nevoľníkov, snaží sa zlepšiť väzenské podmienky, pričom rešpektuje všetky, aj tie najabsurdnejšie byrokratické postupy. Neoblomnosť v požadovaní zdravotných reforiem a reputácia neúnavného filantropa, ktorý v dennú či nočnú hodinu chodí do najbiednejších štvrtí zadarmo liečiť chudobu, ho začali dobiehať. Neprajníci ho podchvíľou obviňovali zo sprenevery peňazí a pretrvávajúce nezhody ho donútili vzdať sa funkcie hlavného lekára Moskvy. Súdne procesy sa ťahali roky, ale statočný Haass všetky vyhral.

Biografický materiál o nemeckom lekárovi do knižnej podoby prvý spracoval ruský štátnik a významný právnik Anatolij Koni. Ešte v roku 1887 publikuje rozsiahlu štúdiu o stave väzníc, v ktorej upozorňuje na dôležitú rolu Haassa v odstránení krutých väzenských praktík a celkovej humanizácii väzenstva. Talentovaný literát a orátor vycítil, že prvý životopis o tejto výnimočnej osobnosti musí presiahnuť rámec strohej životopisnej línie. Za pravdu mu dal aj Maxim Gorkij, ktorý akademika pozýva prednášať do Nižného Novgorodu. V liste z roku 1899 pripomína, že o Haassovi je potrebné hovoriť živým, „do tela a krvi zaodetým“ slovom. Za biografiu „Fiodor Petrovič Gaaz“ bol nakoniec jej autor v roku 1902 nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Optikou právnika a vnímavého znalca ruskej spoločnosti nás s osudom nemeckého lekára oboznamuje na pozadí jednej z najtemnejších stránok cárskeho Ruska. 

Humanizácia väzenstva

Haassov život nabral nové obrátky v roku 1828, keď sa stal členom väzenského výboru, v ktorom už pôsobil generál-gubernátor Dmitrij Golicyn a moskovský metropolita Filaret (Drozdov). Vzápätí sa oboznámi so situáciou v Butyrskej väznici a upadne do hlbokej duchovnej krízy. Od čias, keď v jej podzemí na popravu v okovách čakal Jemelian Pugačov, sa tu nič nezmenilo. Nulová hygiena, chlad, vlhkosť, plesne, choroby, hlad, násilie, beznádej a zo strany úradníkov – totálna apatia. „Gaaza obklopovala skostnatenosť, ľahostajnosť, byrokratická rutina, takmer úplná strnulosť zákonodarstva a spôsob života, ktorý bol v rozpore s jeho veľkodušným postojom k človeku,“ píše A. Koni. Vo väzenskom výbore Haass zostal až do svojej smrti v roku 1853 a dokázal učiniť celý rad významných zmien.

Ešte predtým, ako sa k najhlavnejším dostaneme, treba pripomenúť, že v moskovských temniciach sa mu predostrelo celé spektrum ľudských osudov a charakterov. Od hrdlorezov, zlodejov, podvodníkov cez obete justičných omylov či nedbalej práce obhajcov, dlžníkov, zmätených nevoľníkov až po smoliarov, ktorých do väzenia dostala chamtivosť príbuzných. Je pozoruhodné, ako sa vzdelancovi najvyššieho rangu intuitívne podarilo nájsť kľúč k láskavej, nevtieravej komunikácii a získať si srdcia všetkých bez rozdielu. Väzňov navštevoval každý deň. Prinášal jedlo, osobné veci, knihy a v rozhovoroch s nimi trávil celé hodiny.

Pri hájení väzenských práv sa však ten istý láskavý, súcitný Haass neváhal vzoprieť autoritám. Vytrvalo upozorňoval na hranicu medzi vymeraným trestom a nekonečným mučením. Na dôvažok, pri nahliadaní do súdnych spisov často naďabil na prípady, keď boli surové tresty vymeriavané bez dostatočných dôkazov alebo na základe banálnych priestupkov. Na Sibír tak putovali nevoľníci vrátane detí, ktorých vrchnosť mohla obviniť v podstate z čohokoľvek, drobní dlžníci alebo ľudia, ktorých „odpratali“ príbuzní, aby sa pri dedičskom konaní nemuseli deliť o majetok.

V tejto súvislosti býva spomínaná istá dišputa. Hoci metropolita Filaret od začiatku podporoval Haassov humanistický prístup k odsúdeným, ich vrúcne priateľstvo sa začalo až po malom spore. „Fiodor Petrovič, vy neprestajne rozprávate o nevine odsúdených... Takých niet. Človeka bez viny do žalára neposadia,“ argumentoval Filaret. „A akože Kristus? Zabudli ste na Krista, vladyka!“ zakontroval lekár. Prítomní zamreli, metropolita sa odmlčal. „Nie, Fiodor Petrovič! Keď som vyslovil svoje unáhlené tvrdenie, na Krista som nezabudol, len on akoby ma opustil...“ dodal po chvíli.

Butyrskú väznicu sa Haassovi v priebehu roka podarilo zmodernizovať do podoby moderného penitenciárneho zariadenia. Do praxe zaviedol hygienické opatrenia, cely dostali nové podlahy aj postele, na dvore boli vysadené biele topole, začali fungovať štyri remeselné dielne, pri väznici vyrástol hostinec pre príbuzných, ktorí sa prišli rozlúčiť s väzňami, a pribudla aj škola.

Bez nároku na ľudskú dôstojnosť

Sibír. Drsná, nehostinná, tajomná. Miesto, kam sa až na pár výnimiek odchádzalo navždy. Popri zlepšovaní podmienok v moskovských žalároch sa Haass angažuje v ďalšej, priam desivej sfére väzenského života. Presun trestancov a vyhnancov na Sibír bol zdĺhavý, mučivý proces, veľakrát označený za ťažší ako samotný život na katorge. Putovanie po Vladimírskom trakte bolo rozdelené na 20- až 30-kilometrové úseky, čiže na vzdialenosti, ktoré kolóna zvládala prejsť za deň. Na konci každého úseku boli postupne budované väzenské nocľahárne, tzv. etapy.

Putovanie, nazývané aj „etapovanie“, trvalo mesiace, zhruba štvrtina kolóny ho neprežila. Šlo sa v každom ročnom období. Fyzicky vyčerpaných ľudí počas cesty trýznil mráz, horúčavy, choroby. Ďalšie nevýslovné muky im spôsobovali ťažké železné okovy. Zadierali sa až do kosti, zapríčiňovali nehojace sa rany, v zime omrzliny. O reálnej skúsenosti s okovami sa neskôr rozpíše Dostojevskij, dokonca o nich do podrobností porozpráva aj na verejnom čítaní zo svojich „Zápiskov z mŕtveho domu“. Keď na dôkaz toho, že sa vrátil z ozajstného pekla, ukáže dokaličené zápästia a členky, dámy začnú omdlievať a páni mlčky odvrátia zrak.

V prípade vyhnancov sa však okrem ťažkých okov používalo ešte jedno opatrenie, ktoré bránilo úteku a zároveň slúžilo na spružnenie presunu. Na rozdiel od väzňov, kráčajúcich v reťaziach, vyhnancov pred cestou na Sibír po šiestich až desiatich pripútavali ešte aj k železnej tyči. Tento paradox Haassovi nedal spávať. V apríli 1829 spoločne s D. Golicynom navštívil Pokrovské kasárne, kde prebiehal masový proces prikovávania vyhnancov pred cestou na Sibír. Do takýchto podskupín ľudí zgrupovali bez ohľadu na vek, výšku, pohlavie, zdravotný stav. Lekára odvtedy ustavične prenasledovala predstava, ako nešťastníci, prikovaní k ťažkej tyči putujú, spia, jedia, vykonávajú telesné potreby a nenávidia sa navzájom. Bijú toho, kto od vyčerpania spadne, nevládze vstať a zvyšok skupiny ho musí ťahať na úkor vlastných síl; preklínajú toho, kto skonal, lebo telo musia dovliecť až po najbližšiu etapu.

Preživším vyhnancom bola železná tyč sňatá až v cieli. Väzni chodili v okovách počas celého výkonu trestu. Nahradiť železnú tyč reťazou sa Haassovi podarilo po niekoľkých rokoch. Rovnako zanietene bojoval proti používaniu hrubých železných okov a dosiahol ich zámenu za „ľahší model“. Po dôkladných prepočtoch navrhoval nové a nové varianty železných pút, ktoré vždy otestoval najprv na sebe. V každom prototype aktívne fungoval týždeň. Po Moskve v tom čase kolovala jedna škandalózna príhoda. Keď k nemu na pracovnú návštevu šiel istý gubernátor, už z ulice začul silný buchot a rinčanie. O chvíľu sa mu naskytol šokujúci pohľad. Lekár chodil po miestnosti a vysvitlo, že skúša, ako budú jeho nové odľahčené okovy fungovať v praxi.

Počas celého života sa Haass venoval rozsiahlej vedeckej činnosti. Pri skúmaní terapeutických vlastností minerálnych prameňov na Kaukaze rozpracoval základy balnealógie a klimatoterapie, zdôvodňoval nenahraditeľný význam anamnézy, bojoval s niekoľkými epidémiami, písal štúdie o detskom záškrte. Je autorom duchovných traktátov, zostavoval detské učebnice, viedol bohatú korešpondenciu s filozofom Friedrichom Schellingom, u ktorého študoval na Jenskej univerzite.

Ešte počas napoleonských vojen slúžil ako vojenský chirurg a s ruskou armádou prešiel Európou až do Paríža. V roku 1813 zavítal do rodného mesta, ale ťahalo ho to späť do Moskvy. Naučil sa rusky, zmenil si meno na Fiodor Petrovič Gaaz a Rusko, ktoré mu prirástlo k dobrotivému srdcu, nikdy viac neopustil. Za 25 rokov v tíme väzenského výboru z 293 zasadnutí vynechal iba jedno. Zomrel v úplnej chudobe, pochovaný bol na policajné trovy. Na miesto posledného odpočinku ho odprevádzalo dvadsaťtisíc smútiacich. Hrob na moskovskom Vvedenskom cintoríne lemuje reťaz s roztvorenými okovami, na náhrobnom kameni je vytesaný jeho odkaz: „Ponáhľajte sa konať dobro.“

Fiodor Petrovič Gaaz zanechal hlbokú stopu v medzináboženských vzťahoch. Celý svoj život ostal verný katolíckej viere, k pravosláviu však prechovával hlbokú úctu. Proces blahorečenia, ktorý na počiatku milénia spoločne spustili Katolícka cirkev v Rusku a kolínske arcibiskupstvo, sa chýli ku koncu.