Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
02. apríl 2021

Príbeh

Žena, ktorá prišla v jednom týždni o syna aj o manžela: Ja im to nebo doprajem

V novembri jej zomrel jedenásťročný syn a o týždeň jej manžel dostal infarkt. Príbeh o bolesti a nádeji.  

Žena, ktorá prišla v jednom týždni o syna aj o manžela: Ja im to nebo doprajem
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

V novembri jej zomrel jedenásťročný syn a o týždeň jej manžel dostal infarkt. Príbeh o bolesti a nádeji.  

Magátovci sú v Pezinku známa rodina, sú totiž profesionálnymi rodičmi, ich rukami prešlo štrnásť detí, ktoré postupne umiestňovali do adoptívnych či pestúnskych rodín. Okrem toho majú ešte piatich synov. O jedného z nich prišli na jeseň, keď bol hospitalizovaný pre bežné zápalové ochorenie. Týždeň nato otcovi rodiny zlyhalo srdce a Mária Magátová zostala na všetko sama. „Bol pripravený odísť do neba. Ja teda viem, že je svätý a že je šťastný. A toto je to, čo mu neskutočne prajem a čo si najviac zaslúži. Tento pocit je nad všetok zarmútok,“ tvrdí v rozhovore žena, ktorá si za posledné mesiace siahla na dno svojich síl. 

Rozprávali sme sa o ich ceste profesionálneho rodičovstva, o spracovaní bolesti zo straty dieťaťa a manžela, o smútení detí a naplnenej manželskej láske, ktorá bola svedectvom pre ich deti i okolie. Mária Magátová robí ako profesionálny rodič pre Centrum pre rodinu v Pezinku. 

Ako ste sa ako rodina dostali k profesionálnemu rodičovstvu?

Už na strednej škole som ako šestnásťročná praxovala v detskom domove, tie deti ma veľmi chytili za srdce. Ale nechcela som pracovať priamo v detskom domove, videla som, ako to tam funguje.

Čo tým myslíte?

Povedalo sa: „Nočníkujeme!“ A všetky deti museli ísť naraz na nočník bez ohľadu na to, či chceli cikať. Už vtedy som vedela, že tie deti si raz budem brať domov a budem sa o ne starať. Vtedy však o profesionálnom rodičovstve neexistovala ani zmienka.

Potom na vysokej škole nám na predmete náhradná výchova profesor Albín Škoviera rozprával, že sa začína rozvíjať profesionálne rodičovstvo, a ja som pochopila, že práve toto chcem robiť. Keď som spoznala svojho manžela, vždy som mu o tom rozprávala, bol to akoby taký malý test, či môže byť mojím manželom a teda, či mu nebude prekážať môj záujem o opustené detičky. On vyrastal v ekonomickej sfére, takýto prosociálny prístup mu nebol úplne blízky, no zaujalo ho to a postupne nám obom bolo jasné, že raz do toho pôjdeme.

Kedy sa vám sen splnil?

Po svadbe sme mali svojich dvoch chlapcov a keď mal mladší dva roky, rozhodli sme sa.

Nemali ste skôr túžbu mať vlastné deti a mať ich veľa?

Mali, ale ja som mala veľmi náročné tehotenstvá a pôrody. Zo mňa si už na základnej škole robili spolužiaci žarty, že budem mať raz šestnásť detí. Lenže po prvých dvoch deťoch mi lekári príliš neodporúčali, aby som mala ďalšie deti a aj ja som mala obavy, lebo vždy s tým boli spojené isté riziká a obavy o prežitie. Čiže profesionálne rodičovstvo bola možnosť, ako mať viac detí a nemusieť ich rodiť. Boli sme sa informovať v detskom domove a rovno nám ponúkli chlapčeka, ktorého potrebovali umiestniť. Tak sme začali.

Odvtedy ste mali koľko detí vo vašej starostlivosti?

Za tých štrnásť rokov sme mali plus-mínus každý rok jedno dieťatko. Teda v našom srdci má miesto, okrem našich štyroch, ešte trinásť detí.

Vedeli ste ísť do toho štrnásťkrát s pocitom, že sa s každým dieťaťom raz rozlúčite?

Išli sme do toho s tým, že každé dieťatko budeme musieť nechať ísť domov, do rodiny natrvalo. Na druhej strane, keďže všetky detičky boli u nás skoro do jedného roku, pri každom jednom sme mali pocit, že toto si tu necháme, ak ho nikto nebude chcieť. Tie prvé mesiace sa to dá ľahšie prijať, že je tu iba na chvíľku, ale keď boli u nás viac ako šesť mesiacov, už tá predstava odchodu nebola taká jednoduchá, keďže už sme s dieťatkom mali naozaj vzťah. Každé jedno, keby si niekto nezobral, by u nás zostalo, nedali by sme ich do domova.

Všetky vaše deti boli bábätká?

Hej, my sme sa špecializovali na bábätká, ktoré k nám prišli rovno z pôrodnice. Hrial nás ten pocit, že robíme pre detičky, čo môžeme, keďže tie prvé mesiace sú pre ne kľúčové a je dôležité, aby v tých najzraniteľnejších chvíľach zažili bežnú rodinu, lásku, prijatie a vzťah.

Stále viac sa v psychológii hovorí o potrebe primárnej väzby, toto je zrejme teda podstata vašej práce.

Presne tak. Každé dieťatko sa prirodzene naviaže na nás a my naň. Nerobili sme to ako prácu, to sa takto ani nedá robiť, keď to treba robiť dobre a naplno. Všetky deti boli naše, aj keď len na chvíľu. A okolo roka sa vždy nakoniec noví rodičia našli. Všetky deti sú dnes buď v pestúnskych alebo adoptívnych rodinách.

Ste s nimi v kontakte?

Áno, ich rodičia nám posielajú fotky, vieme, ako vyrastajú, píšeme si. S niektorými staršími sme už aj osobne v kontakte. Vidíme, že ten ich prvý rok mal pre ich životy obrovský význam a nemuseli vyrastať so zmätenou väzbou niekde v detských domovoch.

Čo to znamenalo pre vašich biologických synov, keď tieto deti prechádzali vašou rodinou?

Každý jeden odchod dieťatka bol pre nás stratou, ale pre samotné dieťa ziskom. A ten zisk pre nás bol väčší ako naša bolesť zo straty. Naše deti sme viedli k tomu, že sme sa pravidelne za nových rodičov modlili, aby aj takto mali v hlave, že noví rodičia raz prídu. Jasné, mali aj také obdobia, keď povedali, že my si ich nedáme. Ale vedeli, že raz to príde. A keď potom videli, že sú to dobrí ľudia, párkrát prišli k nám, potom my k nim a videli, že to bude dobré, tak ich vedeli aj oni pustiť.

Každý jeden odchod dieťatka bol pre nás stratou, ale pre samotné dieťa ziskom. A ten zisk pre nás bol väčší ako naša bolesť zo straty. Zdieľať

Napriek tomu sme si každé jedno dieťatko odsmútili. Tieto straty v nás zanechali bolesť, ale vedeli sme, že pre ne je to dobré. Ale potom prišla doba, keď už naši synovia boli väčší a povedali, aby sme už konečne mali dieťatko, ktoré neodíde. Vtedy sme sa rozhodli mať ešte ďalšie naše biologické dieťa a potom, aby nevyrastalo len s veľkými súrodencami a rodičmi, tak sme zatúžili po ďalšom, ktoré nám neodíde. Hoci aj tieto dva pôrody boli veľmi náročné, zvládli sme to. A po ďalších dvoch porodených deťoch, sme sa opäť rozhodli pokračovať s profesionálnym rodičovstvom a staráme sa ďalej o ďalšie opustené detičky.

Nikdy vám vaše biologické deti, ako išli do puberty, nepovedali, že dosť bolo tých bábätiek?

Nie. Práve naopak. Je to asi dar od Boha, narodili sme sa asi preto, aby sme toto robili a aj naše deti sa do toho narodili, nikdy v živote na deti z domova ani len nežiarlili. Naše biologické deti medzi sebou klasicky súrodenecky rivalizujú, často spolu súperia, ale deti z domova vždy brali ako nedotknuteľné bábiky, na ktoré sa nikdy nežiarlilo, tým všetko dávali, hoci medzi sebou si nechceli požičiavať hračky, bábätkám vždy dali.

Dokonca teraz po smrti manžela, keď sa nás v januári spýtali, či by sme nezobrali ďalšie bábätko, sama som s tým, po tom všetkom, čím sme si prešli, nebola úplne stotožnená. Ale všetci naši chlapci ma tri dni presviedčali, aby sme si ho zobrali, že mi budú pomáhať a že to zvládneme. Takže začiatkom januára k nám prišlo novorodeniatko. Chlapček bol z anonymného pôrodu, a do mesiaca mal nových rodičov.

Teda vaši chlapci na vašom rozhodnutí stať sa profesionálnymi rodičmi emočne vyzreli?

Myslím si, že oni nie sú ako väčšina ich rovesníkov. Považujú to za niečo úplne samozrejmé, nikdy nezvažovali, či to je správne alebo nie, alebo že by mali toho dosť, berú to ako našu súčasť. Ich samých to napĺňa, vedia prebaliť, nakŕmiť, postrážiť dieťatko, a to je obrovská devíza pre ich budúce rodiny. A tým, že videli aj manžela, ako bol do toho naplno vtiahnutý, tak sa ani oni týchto povinností nikdy neštítili. A takéto veľké srdce majú aj mladší synovia, ktorí v tom rastú. Sú ako anjeli pre naše bábätká.

Ako ste vašim mladším synom vysvetlili, že tieto bábätká ich vlastní rodičia nechcú?

Povedali sme im, že ich maminka a tatinko sú buď chorí, alebo sa nedokážu o ne postarať. Väčšinou boli chorí v zmysle závislosti, čo sme im tiež museli vysvetliť, lebo tie deti mali u nás, po príchode z pôrodnice, abstinenčné príznaky. Teda videli, ako im tečú slinky, ako sa potia, ako nevedia piť mlieko, lebo nemajú sací reflex, ohýbajú sa do oblúka. Tak sme im vysvetlili, že to je dôsledok, lebo ich mamina pila alkohol alebo brala drogy. Dodnes majú preto veľmi ostro vyhranené názory voči alkoholu, cigaretám a drogám.

Vy ste mali profesionálne rodičovstvo v sebe od mladosti, vášmu manželovi to časom nezačalo prekážať?

On si už v našich začiatkoch všetko okolo toho študoval a cez moje nadšenie bol do toho vtiahnutý aj on. Nikdy nestál v úzadí v zmysle, že ty si si to vybrala, tak si to rob, ani nikdy nerobil medzi našimi deťmi a tými z domova rozdiel. Jednoducho to nebral len ako moju prácu.

Manžel však mal naďalej svoju prácu v oblasti ekonomiky a IT?

Hej, spočiatku normálne chodil do práce. Ale posledných sedem rokov už pracoval na živnosť a mal viac času pre rodinu, keďže si prácu manažoval sám. S našimi najstaršími synmi strávil dlhší čas a s našimi mladšími zase intenzívnejší čas. Kým rástli starší, mal trvalý pracovný pomer a z práce prišiel domov aj o ôsmej večer a potom ešte ďalej do noci doma pracoval. Toto sa rozhodol zmeniť pred narodením nášho tretieho syna.

A nevyčítal vám, keď unavený prišiel domov, že ho tam čakalo ešte uplakané bábätko?

Vtedy som väčšinu práce s deťmi mala na starosti ja. Niekedy ho však trápilo, že som z toho niekedy unavená, lebo gro práce doma bolo vtedy na mne. Ale keď sa nám narodil náš tretí syn, rozhodol sa byť s nami viac, a tým mal oveľa viac času aj na deti.. A ja som už mohla vybehnúť, kam som potrebovala a manžel ma stopercentne vedel zastúpiť. Varil, uspával, kŕmil. Keď som bola unavená, prevzal starostlivosť o deti on a zase naopak. Vzájomne sme sa dopĺňali a fungovalo to.

Bežní rodičia, keď si predstavia tú únavu a nočné vstávanie, plienkovanie, tak si aj celkom vydýchnu, že už majú prvý rok dieťatka za sebou. Vy ste si to volili stále nanovo. Ako je to možné?

Je to dar, ktorý som dostala od Boha, inak to neviem racionálne vysvetliť. Ľudia sa ma pýtajú, či mi nevadí, že musím roky každú noc vstávať. A úprimne odpovedám, nie, mne to práveže chýba. Ja keď vidím, že dieťatko rastie a už nepotrebuje moju náruč, mám pocit, že potrebujem znova bábätko (Smiech). Manžel mi hovoril, že keby sme mali toľko rodiť, ako ja túžim, tak máme asi štyridsať detí. Mám v sebe prirodzene takúto silnú túžbu starať sa o bábätká a dať im kus svojho srdca.

Prešli ste si najťažším rokom svojho života, keď vás postihli hneď dve tragédie. Najprv ste prišli o syna, ktorého ste si osvojili do pestúnskej starostlivosti...

Lukaska sme mali tiež od bábätka, prišiel k nám ako šieste dieťatko z domova a stal sa našim tretím synom, po dvoch našich starších biologických synoch. Ostal však u nás dlhšie ako ostatné deti, keďže pre neho sa noví náhradní rodičia nenašli. Istú rolu tam zohral aj fakt, že mal iný vývin ako bežné, štandardné deti. Ako jediný k nám prišiel až päťmesačný, dovtedy bol v detskom domove. Všetky ostatné deti sme mali rovno z pôrodnice. Ľúbili sme ho ako všetky ostatné deti, už vtedy však bolo jasné, že zaostáva za rovesníkmi, len sme si mysleli, že to bude kvôli tým mesiacom v domove.

Ľudia sa ma pýtajú, či mi nevadí, že musím roky každú noc vstávať. A úprimne odpovedám, nie, mne to práveže chýba. Zdieľať

Prišiel čas, keď mal začal rozprávať, alebo sa hrať a on nič. Ako trinásťmesačný začal točiť rôznymi predmetmi a toto robil do štyroch rokov. Jeho hra nijako nenapredovala. Teda tam sme už pozorovali autistický vývin. Mal veľmi veľa fóbií, stereotypov, rituálov…, bol náročný na starostlivosť a výchovu. Časom to prerástlo aj do agresivity, často bol nebezpečný aj pre naše deti, aj pre deti v špeciálnej škôlke. V piatich rokoch sme s ním začali navštevovať psychiatričku, kde mu pribúdali diagnózy a nálepky. Mal mnoho porúch, niektoré sa dali modifikovať liekmi, niektoré žiaľ nie.

Aj so súrodencami to bol problematický vzťah?

Miestami to bolo najmä nebezpečné, keďže často z nepochopiteľných dôvodov hodil do detí rôzne predmety, kovové autá, drevené kocky, začali pribúdať aj zranenia a ľahšie úrazy. Raz v lete sotil nášho vtedy ročného syna a ten zostal ležať na dlažbe bez pohybu. Nesmierne sme sa preľakli a vtedy sme si povedali, že toto už bol moment, kedy to treba riešiť radikálnejšie.

Našli sme mu internátnu školu, kde spočiatku chodieval na dvojtýždenné pobyty, bola to vlastne jediná škola tohto typu, ktorá ho bola ochotná vziať. Tak sa dostal do Liptovského Jána. Tam preňho urobili veľmi veľa, ale po čase nám avizovali, že aj tam je to zlé, že fyzicky ubližuje učiteľom, spolužiakom. 

Riaditeľ školy, rozhľadený človek, nám vtedy povedal, že to treba riešiť čím skôr, lebo sa to môže mať zlé následky. Odporučil nám, aby sme vážne uvažovali nad zrušením pestúnstva, aby sme ochránili seba i deti. S ťažkým srdcom a dlhým odhodlávaním sme teda podali návrh na zrušenie pestúnstva. Konečný súd v tejto veci sa už však nekonal, keďže Lukasko zomrel o dva týždne skôr, ako bol vytýčený termín záverečného pojednávania.

Kde bol potom, ako ste podali návrh na zrušenie pestúnstva?

Na istý čas bol neodkladným opatrením umiestnený v detskom domove. Jedného dňa dostal zápal priedušiek a bol hospitalizovaný v Trenčíne. V nemocnici sa vraj udusil vlastnými zvratkami, pár hodín po príjme. Všetky okolnosti jeho úmrtia sa v súčasnosti prešetrujú. Nám volali až z anesteziológie na Kramároch, kde ho previezli v mozgovej smrti, že sa s ním máme prísť rozlúčiť a dohodnúť sa na ďalšom postupe, a či súhlasime s darovaním orgánov.

Najprv sme nechceli slovám v telefóne veriť, mysleli sme si, že ide o nejaký omyl, že náš syn určite nie je v Bratislave. Pani doktorka v telefóne nám vysvetlila, čo sa stalo a povedala, že máme čím skôr prísť. Dovolili nám zavolať Lukaskovi kňaza. Nasledujúce dva dni sme s ním strávili na ARE. Mal len jedenásť rokov, keď zomrel. Takmer všetky jeho orgány sa podarilo úspešne transplantovať, až na srdce, pre ktoré nebol vhodný príjemca.

Ako ste to prežívali?

Bol to šok. Nikdy predtým som nič podobné nezažila, keď nám zavolali z Kramárov, tak som si musela sadnúť a nemohla som tomu uveriť. Začala som sa fyzicky triasť takou vnútornou aj vonkajšou triaškou a tá trvala až do dňa, kým sme Lukyho nepochovali. To trvalo týždeň, veľmi ťažko som to znášala. Môj manžel tiež, on mi však nechcel priťažiť, tak ma len držal a bol mi veľkou oporou a podporou. Pochovali sme ho u nás v meste, spievali mu naši priatelia.

Mali ste aj výčitky, že odišiel v domove po tom, čo ste sa vzdali pestúnskej starostlivosti?

Nie v tomto zmysle. To rozhodnutie bolo nutné. Za tých desať rokov sme urobili všetko, čo sme mohli a čo bolo v našich silách. Skôr bol problém s inštitucionálnou starostlivosťou o tento typ detí, kompetentní stále nevedeli, kam ho umiestniť. Na posledné meniny v októbri sme mu ešte napísali list a poslali sme mu ho spolu s darčekom, osobne sme za ním pre koronaopatrenia nemohli chodiť. List si ešte stihol prečítať, v ňom som mu vysvetlila, prečo nás teraz nemôže vidieť, ale že ho budeme mať navždy radi a kedykoľvek sa na nás môže obrátiť. Dva týždne na to zomrel.

Lukas s otcom Igorom, fotka z rodinného archívu.

Čo sa dialo pred Lukaskovým pohrebom a tesne po ňom?

Počas večerov som nemohla zaspať. Chodila som po dome ako tieň, mala som stále veľmi zvláštne pocity, plné strachu, úzkosti, nepokoja, smútku. Môj manžel pri mne stál, stále ma povzbudzoval a bol mi oporou. Po pohrebe sme si konečne líhali s tým, že prišlo uvoľnenie, s pocitom, že sme Lukaskovi poslúžili, ako sme vedeli, že sme ho dôstojne odprevadili. Nasledujúci deň manžel ešte vyrábal zábranu ku krbu, aby sa Emka, ktorú sme práve mal v starostlivosti, na krbe nepopálila, keďže sa práve učila chodiť. Celú sobotu sa tomu venoval. Chodili sme mu s ňou ešte kývať cez okno a povzbudzovali sme ho, ako sa mu darí.

Večer sme si spolu aj s veľkými chlapcami pozreli televízor a okolo jedenástej sme si išli ľahnúť, už pokojnejší po všetko tom predošlom vypätí. O pol druhej v noci som sa zobudila na to, že sa mi zazdalo akoby zachrápal. Mala som v takých situáciách zvyk, pohladkať ho po líci, aby sa otočil na bok. Podobne to bolo aj teraz, ale keďže sa neobrátil na bok, tak som mu povedala: „Tatinko, zobuď sa, asi máš zlý sen, otoč sa.“ Zdalo sa mi, akoby zo sna vzdychal. Lenže on sa neotočil.

Inzercia

Posadila som sa a videla som, že má prevrátené oči a už som tušila, že je zle. Vybehla som ku chlapcom do izby, ktorí pribehli a začali sme ho hneď oživovať. Ešte som zavolala 112 a ďalej sme už pokračovali podľa pokynov na telefóne. Najstarší syn stláčal hrudník, ja som dávala manželovi umelé dýchanie a druhorodený syn sa pri nás modlil.

Lenže záchranka prišla až po dvadsiatich minútach a keď mu natočili EKG, prístroj už ukázal len rovnú čiaru. Záchranári mu dali osem výbojov pomocou defibrilátora, ale srdce sa už nenaštartovalo. Poslali nás do vedľajšej izby, v ktorej sme sa neprestajne modlili. Stále sme zvolávali Pána, ale po tých dvadsiatich minútach ďalšieho oživovania nám prišli povedať, že sa to nepodarilo. Manžel mal len 44 rokov…

Mal váš manžel nejaké zdravotné problémy?

Nie, nemal. Starostlivo si odkladám všetky naše zdravotné záznamy, jeho šanón na kópie vyšetrení bol však prázdny. Preto som záchranárom ani nemala čo dať, keď si pýtali akékoľvek nálezy z vyšetrení. Nikdy v živote nemal nič so srdcom, chodili sme pravidelne na preventívky, nikdy nemal problémy s tlakom, EKG mal vždy v poriadku.

Pohrebná služba prišla po telo manžela až ráno a my sme sa obávali, nech sa nezobudia naši malí chlapci, ktorí spali vo vedľajšej izbe. Päť minút po tom, čo ho odniesli, sa deti zobudili. Nedokázala som im hneď povedať, že im v noci zomrel ocko. Tak sme im povedali, že ho zobrali do nemocnice.

Hneď v to nedeľné ráno mal náš pán farár s kapucínmi streamovanú svätú omšu, ktorú už slúžili za môjho manžela a páter Ján v kázni povedal, že tým, ako bol Igor počas života starostlivý, ako sa staral o nás a ako všetkým slúžil, že to sa nestratí, že naopak, to sa ešte posilní, že jeho starostlivosť bude teraz bezhraničná, bez obmedzenia tela, času a priestoru, že nám bude i naďalej pomáhať a bude sa o nás starať. A tak to naozaj je. Každý deň doteraz to zakúšame. Stále nám pomáha, posiela nám ľudí, ktorí sa o nás starajú, tak ako to robil kedysi on.

Po tejto omši sme to povedali už aj malým chlapcom, že tatinko zomrel a išiel do neba za Lukaskom, aby tam nebol sám. A odvtedy sa zmenil náš život.

Myslíte, že sa to stalo aj preto, že sa príliš trápil nad okolnosťami smrti vášho syna? Zomrel v novembri. Ako to spracovali vaše deti?

Každý z našich chlapcov to celé vnímal a prežíval inak. Keď sa ho nepodarilo zachrániť, samozrejme, všetci plakali, boli smutní. Ale najstarší syn pomerne skoro zaujal taký postoj, že tatinko je svätý a on nemá čo riešiť. Potom sme ich spojili aj so psychologičkami v Plamienku, ktoré sa venujú smútkovej terapii a tie povedali, že on tú terapiu aktuálne nepotrebuje, že síce smúti, ale má to tak vysporiadané, že otec je v nebi a on nemá čo riešiť.

Ja som napríklad tri mesiace po smrti nevedela vstúpiť do našej spálne, nedokázala som ani len prejsť okolo nej. A tento náš syn chodil do tej izby čerpať, lebo v tej izbe sa tatinko stal svätým, tam jeho duša opustila telo a on sa tam stretol s Ježišom, chodil sa tam modliť. Ja som spočiatku spávala na sedačke, neskôr v izbe s chlapcami. Nakoniec sme si však vymenili izby a ja som išla do pôvodnej detskej izby a chlapcom sme urobili detskú v našej spálni.

Nepozerám sa do budúcnosti, nemám ju uchopenú, lebo viem, že s ňou teraz nič neviem spraviť, nechávam ju v Božej náruči.  Zdieľať

Druhorodený je introvert, ten všetko prežíval najmä vo vnútri, i tak však pomerne veľa plakal. To považujem v jeho prípade za veľkú pomoc, že dokázal ten pretlak zvnútra dať von. Na druhej strane sa začal trochu viac pozorovať, sledoval si tep, keďže mu viackrát búšilo srdce, mal obavy o svoje zdravie.

A malí chlapci spomínajú tatinka každý deň, ako keby bol stále s nimi, stavajú si domčeky z lega, kde má vždy miesto pri stole aj otec, aj Luky, aj my všetci ostatní. Kreslia mu obrázky tak, ako to robili aj vždy predtým. Hrajú sa na tatinka tak, že aj oni sú hokejisti, hrajú hokej na dvore a pritom hlasno vravia: „áno, tatinko dáva gól, tatinko je víťaz!“ a podobne.

Najmladší štvorročný sa pomocou hry vyrovnáva s odchodom manžela po svojom, z hračiek a skladačiek skladá hrobčeky aj pre tatinka aj pre Lukaska, ale nemá pri tom nepríjemné pocity, hrá sa uvoľnene, spokojne.

Tretí v poradí, ktorý bude mať osem rokov, sa odvtedy ku mne oveľa viac túli, stále sa uisťuje, že som pri ňom. Dobre mu padla aj karanténa, že mohol byť stále pri mne a nemusel chodiť do školy.

Vedeli ste pri vlastnom smútení riešiť pocity detí?

Musela som. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, ale potom mi dal Boh takú silu, že som im dokázala veci vysvetliť tak, aby boli pre nich prijateľné. A oni tým získavali svetlo. Keď mi bolo lepšie, tak som im dokázala rozprávať aj o odchode tatinka, ako mu je teraz a ako nám i naďalej pomáha.

Malí chlapci to berú tak, že tatinko je v nebi šťastný a je mu dobre, smútenie ich akoby neobmedzuje v bežnom živote. A keď chcem vedieť, ako sa v smútení posúvajú, tak sa ich vo vhodných chvíľach spýtam, na koľko percent im tatinko chýba. Oni sú všetci takí číselní zanietenci, takže sa cez čísla vedia pomerne dobre a presne vyjadriť. Odpovedali mi, že na začiatku to bolo viac ako sto percent a dnes už takých osemdesiat. Takto vidím, že sa to aj u nich posúva pomaly k lepšiemu.

Každý večer ďakujeme za to, že tatinko bol a je s nami a koľko veľa nám toho dal a prosíme ho za nás. Nevytesnili sme ho tichom, neustále o ňom hovoríme. Aj takýmto spôsobom je stále s nami. A deti to vedia a cítia jeho pomoc a ochranu.

Stali ste sa vdovou, ako budete žiť ďalej?

S týmto pojmom vdova som sa ešte akosi nestotožnila. Musím sa učiť praktické veci za chodu. Môj manžel mal všetky administratívne veci pod palcom sám, všetky úrady, platby, banky... a ja sa to teraz učím ako školáčik na základnej škole. Toto išlo celý život mimo mňa. Mala som iné záujmy, iné priority.

Nedesí vás budúcnosť?

Nepozerám sa do budúcnosti, nemám ju uchopenú, lebo viem, že s ňou teraz nič neviem spraviť, nechávam ju v Božej náruči. Riešim dianie a okolnosti tu a teraz, keď treba riešiť faktúru za vodu, riešim to, ak treba riešiť banku, tak riešim banku. Keď mám ťažšiu chvíľku, tak budúcnosť vidím čiernejšie. Ale potom sa prebudím do nového dňa a neriešim to, nechávam to Bohu a viem, že On sa o všetko postará.

Manžel bol zároveň živiteľom rodiny, ako to zvládate bez neho?

Môj mesačný plat za 24 hodinovú službu 365 dní v roku je od 800 do 1000 eur a chod rodiny máme nastavený len na základné výdavky okolo 1600 eur a, samozrejme, všetky manželove účty máme stále zablokované, tak sa k nim nevieme dostať, kým neprebehlo dedičské konanie. Bez pomoci dobrých ľudí a bez Božej pomoci by sme to určite nedali.

Ale zázračne žijeme, tu mi príde 30 eur, tam mi príde 50 eur, ktoré si nájdeme v schránke alebo na účte. A bežne sa nám stáva, že nečakaný výdavok je takmer okamžite prekrytý veľmi podobnou sumou od neznámych ľudí. Teraz naposledy bolo potrebné zaplatiť 108,30 eur ako daň z motorových vozidiel a v ten deň mi na účet prišlo 100 eur od rodičov spolužiaka našich starších synov a 10 eur od kamarátky, ktorú poznám len virtuálne. Alebo príde za mnou priateľka, vezme ma na nákup a nechce, aby som si ho zaplatila sama. Toto všetko sú pre nás veľké zázraky.

Na plnosť vzťahu niekto potrebuje päťdesiat rokov života, ja som ju dostala v osemnástich rokoch manželstva a úplne naplno v posledných ôsmich rokoch manželstva. Zdieľať

Môj muž by asi touto neistotou viac trpel, ale ja to neriešim, ja svoju výplatu nenafúknem. Ľudia sa ma pýtajú, či sa nebojím, že prídem o dom. Nebojím sa, verím, že Boh a môj manžel z neba sa o nás postará, tak ako sa stará doteraz. Veľa ľudí nám pomáha a ja som za to veľmi vďačná.

Zaujímavé, ako hovoríte o vašom manželskom vzťahu. Väčšinou páry po rokoch manželstva prechádzajú krízou alebo všednosťou. Vy o svojom manželovi hovoríte tak, akoby ste boli spolu len prvé obdobie.

Pre nás bola asi najväčšou krízou všednosť okolo desiateho roku manželstva. Boli sme si akýsi všední, všetko sa točilo okolo detí, práce a chýbala nám taká šťava. Ale hádky, rozbroje, krik, to sme nikdy nemali. V tej všednosti sme si povedali, že s tým niečo musíme urobiť, aby nám takto neutiekol život až do staroby.

Rozhodli sme sa absolvovať Kurz Rút pre manželské páry, ktoré organizovalo Spoločenstvo novej evanjelizácie z Oravy, spolu s otcom Jozefom Marettom. Na tomto kurze sme zažili obnovu nášho manželstva, znova sme pocítili vzájomnú blízkosť. Aj vďaka tomu sme posledných osem rokov nášho manželstva žili hlboký vzťah.

Dá sa na to ísť vedomým rozhodnutím?

Bola to Božia milosť. Keby to bolo len o nás, tak to asi nestačí. Chceli sme žiť naplnenie v manželstve, tak sme ho žili. Ale neznamená to len čakanie, že pán Boh dá a my sa budeme len nečinne prizerať. Manžel sa rozhodol, že ma spraví šťastnou a ja som chcela spraviť šťastným jeho a urobili by sme preto všetko, a aj sme urobili. Teda tým rozhodnutím bolo, že ja sa celá dávam jemu pred všetkým, pred svojimi priateľkami, rodinou, pred prácou, pred deťmi a on sa naplno dáva mne. Preto odišiel zo zamestnania, založil si živnosť, aby s nami trávil viac času.

On sa obetoval pre mňa a ja zase pre neho. Ale to musí byť obeta naplno. Žiadne také, že si nechám svoj čas, aby sme si od seba oddýchli. My sme oddychovali spolu. Spolu sme skladali nábytok, kopali v záhrade, prechádzali sa večer po sídlisku, my sme boli šťastní, že môžeme byť spolu a mali sme preto motiváciu na tom pracovať, aby to tak zostalo, aby sme sa zdokonaľovali v plnej láske. Lebo sme videli, že to dáva silu nám, našim deťom a aj nášmu okoliu.

Akoby sa váš vzťah naplnil a váš manžel mohol odísť v pokoji.

Presne takto to cítim. Na plnosť vzťahu niekto potrebuje päťdesiat rokov života, ja som ju dostala v osemnástich rokoch manželstva a úplne naplno v posledných ôsmich rokoch manželstva. Toto ma napĺňa vďačnosťou, bol to dar zhmotnenej lásky, ďakujem Bohu, že mi dal Igora, ktorý dokonale sadol k mojej povahe, hoci nie som jednoduchá, možno príliš extrovertná osobnosť. Boli sme sebou naplnení.

Mnohí ľudia sa pýtajú, prečo musel zomrieť taký mladý. Keď sme mali pohrebnú omšu za Lukaska, deň pred jeho smrťou, bolo evanjelium o múdrych Pannách a môj manžel čítal čítanie z Prvého listu Solúnčanom pár hodín pred smrťou. „Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.”

On bol vtedy ešte aj na spovedi, čo v koronačasoch nebolo vôbec bežné, mal srdce vnútorne otvorené pre Boha, odkedy sa narodil, bol pripravený odísť do neba. Ja teda viem, že je svätý a že je šťastný. A toto je to, čo mu neskutočne prajem a čo si najviac zaslúži, čo by som mu ja nikdy nevedela dať, hoci som sa snažila zo všetkých síl ho naplniť, tak to, čo dostáva teraz, by som ja nikdy nedokázala. A tento pocit je nad všetok zarmútok.

Na druhej strane vy zostanete sama, aký význam ste dali tejto bolesti?

Od pohrebu máme doma veľkú fotku manžela, jednu nad krbom a druhú máme v našej domácej „kaplnke“, kam sa chodíme modliť a čítať Písmo. Občas sa k tej veľkej fotke pritúlim, pohladím si na nej tvár môjho milovaného manžela a vždy mu čosi nové poviem. A láskavý pohľad môjho manžela na tomto obraze mi sprítomňuje jeho lásku, ako keď bol tu. Viem, že je to len fotka, ale za ňou sa skrýva tá moja láska. Zatiaľ mi to takto stačí. A verím, že keď budem potrebovať iný typ lásky, tak Boh sa o to postará.

A vaša práca pre nechcené deti bude pokračovať?

To bola jedna z prvých otázok, ktorú riešili takmer všetci v mojom okolí po odchode manžela. Ja som však mala jasno v tom, že zatiaľ nemám čo meniť. Chcem vyskúšať ísť ďalej tak, ako sme boli zvyknutí. Nastala podstatná zmena, že doteraz som na všetko bola s manželom, teraz to bude na mne. Ale zatiaľ necítim, že by som s tým mala skončiť, hoci iní si to myslia, lebo predpokladajú, že toho budem mať veľa.

Ja to však robím nie preto, že musím, ale preto, že ma práca s deťmi napĺňa a posilňuje. O to viac, že teraz nebudem mať na pritúlenie manžela, budem rada, keď si i naďalej budem môcť pritúliť bábätká, ktoré ma budú potrebovať, a to aj vo chvíľach, keď už budú moje vlastné deti v škole či v škôlke.

Pokračujeme vlastne tam, kde sme ešte s manželom začali. Pred viac ako rokom sme prijali do starostivosti ďalšie dievčatko. Samozrejme, ostalo u nás aj po odchode Igora až do času, kým nešlo k svojim novým rodičom natrvalo. Ku koncu jej pobytu u nás sme ešte stihli prijať a odovzdať aj chlapčeka. A teraz opäť čakáme na bábätko, ktorému poskytneme domov a lásku tak, ako kedysi, keď sme takto prijímali deti aj s manželom.

 

Kto by chcel podporiť rodinu Márie Magátovej, môže prispieť na transparentný účet: SK63 8330 0000 0024 0189 5887 - https://ib.fio.sk/ib/transparent?a=2401895887    

Odporúčame